Svätý Augustín: Život, dielo a odkaz pre súčasnosť

Svätý Augustín, známy aj ako Aurelius Augustinus alebo Augustín z Hippa, bol významný kresťanský mysliteľ, ktorý žil na prelome 4. a 5. storočia. Pochádzal z rímskej severnej Afriky, z miesta na pomedzí dnešného Alžírska a Tuniska. Katolíci ho pokladajú za jedného z cirkevných otcov. No k Augustínovi sa neskôr hlásili aj protestantskí reformátori. Niektorí myslitelia dokonca interpretujú celú reformáciu ako filozofickú vzburu proti scholastike Tomáša Akvinského a ako návrat k staršej patristike, ktorej bol Augustín predstaviteľom.

Augustín je postava, ktorá síce žila na sklonku existencie Rímskej ríše, no v mnohom je nadčasový a dokáže sa prihovoriť aj človeku 21. storočia. A takto ho predstavuje aj Juraj Pigula v knihe Svätý Augustín.

Život svätého Augustína

Ak poznáte trochu Augustínov životopis, tak viete, že zamladi bol pohan a roztopašník, ktorý mal dokonca nemanželského syna, skúmal rôzne filozofické systémy, no ako tridsiatnik zažil obrátenie, stal sa znovuzrodeným kresťanom a neskôr dokonca biskupom. Sám svätec nám v knihe Vyznania s poníženou otvorenosťou prezrádza menšie slabosti i vážne poklesky svojej mladosti, ktoré sa mu napokon podarilo prekonať spoluprácou s Božou milosťou, pričom mu pomohli i dobrí ľudia, zvlášť jeho matka.

Svätý Augustín, známy i pod menom Aurelius Augustinus, pochádzal zo severoafrickej rímskej provincnie Numídie. Narodil sa 13. novembra 354 v meste Tagaste. Jeho otec sa volal Patricius. Bol členom mestskej rady a bol pohan. Krst prijal až krátko pred smrťou roku 370. Matka Monika bola nábožná kresťanka a vychovávala syna v kresťanskej viere. Augustín mal ešte aspoň dvoch súrodencov: brata Navigia a sestru, ktorej meno nepoznáme.

Z Augustínových narážok vo Vyznaniach sa zdá, že mu rodičia venovali viac starostlivosti a peňazí ako iným súrodencom. Hlavným dôvodom bolo chlapcovo mimoriadne nadanie, pre ktoré si na ňom rodičia veľmi zakladali. Augustín sa ľahko učil. Niektoré školské predmety, napr. matematiku a gréčtinu, nemal rád, ale zasa z latinskej literatúry sa vedel naučiť naspamäť celé dlhé state klasických básnikov, najmä Vergília.

Vo Vyznaniach sa Augustín priznáva aj k neresti, ktorá sa bežne vyskytuje v detskom veku, ale keď sa zavčasu neodstráni, môže viesť k vážnemu pokriveniu charakteru. Augustín hovorí: „Kradol som z komory a z rodičovského stola, a to jednak z maškrtnosti, jednak preto, aby som mal čo ponúknuť chlapcom, ktorí si za svoju hru so mnou dali zaplatiť… Aj v tej hre som často dosiahol víťazstvo len klamstvom, a to iba z márnej túžby po vyniknutí. Pritom som však sám nemohol strpieť a nemilosrdne som karhal, keď som niekoho prichytil pri tom, čo som sám iným rád vykonal.

Na inom mieste hovorí o krádežiach, ktorých sa dopúšťal spolu s inými už ako 16-ročný: „Kradol som, a to nie z núdze a nedostatku, ale z odporu proti spravodlivosti a z túžby po nespravodlivosti. Kredol som totiž také veci, ktorých som mal dosť, a lepších! Neďaleko našej vinice bola hruška, veľmi bohato zarodená, ale ovocie nebolo ani krásne, ani voňavé. My, mladí živáni, sme chodievali tieto hrušky otriasať a odnášať, a to v noci. (Preto sme si zvykli predlžovať hru až do noci). Odniesli sme odtiaľ veľkémnožstvo hrušiek, ale zjedli sme z nich iba máličko; ostatok sme hodili sviniam. Lebo nám išlo vždy len o to, aby sme robili to, čo nie je dovolené.“ Augustín si neskôr uvedomoval, aký veľký vplyv na jeho nerozumné počínanie mali kamaráti: „A predsa, keď si na to spomínam, som si celkom istý, že sám by som to nebol nikdy urobil.

S mladistvými rokmi prešla nepekná náklonnosť ku krádeži. No objavila sa iná - sexuálna zmyselnosť, ktorá pričinením kamarátov a nepriamo aj rodičov spútala Augustína až do 33. roku jeho života. Kristický bol preňho 16. rok života, keď pre nedostatok peňazíprerušil štúdium rečníctva. Ako sa vtedy zachovali rodičia? - Otec bol dokonca pyšný na to, že syn je už pohlavne vyspelý. Matka jasnejšie videla hroziace zlo, a preto napomínala „medzi štyrmi očami“ syna a prosila ho, aby sa neoddával zmyselnosti. On okladal jej napomenutia za veľmi ženské a hanbil sa ich poslúchnuť. Pri uvažovaní o tomto období Augustín myslí, že azda by preňho bolo bývalo najlepšie riadne sa oženiť, čím by sa jeho neskrotná zmyselnosť usmernila prirodzeným spôsobom. Ale rodičia mysleli na jeho kariéru.

On sám o tom píše: „Moji príbuzní sa nestarali o to, aby mňa, rútiaceho sa do záhuby, zachránili manželstvom. Pravda, svoje tu vykonala aj spoločnosť zlých kamarátov. Augustín o nej píše: „Voslep som kráčal ďalej, ba bol som až natoľko zaslepený, že som sa hanbil za svoje menšie nemravné výčiny, keď som počul svojich vrstovníkov chváliť sa svojimi väčšími hanebnosťami, ktoré pokladali za tým slávnejšie, čím boli hnusnejšie.

Rok 371 priniesol väčšie zmeny v Augustínovom živote. Vďaka istému bohatému pánovi z Tagastu mohol znova študovať rečníctvo, a to v severoafrickej metropole - Kartágu. V tom istom roku mu zomrel otec, a to ako kresťan. Zdá sa však, že Augustína sa to veľmi nedotklo. Vo Vyznaniach opisuje, ako silne naňho vplýval veľkomestský život preniknutý sexuálnou povoľnosťou. Zdalo sa mu nemožným žiť bez ženy, a preto sa spojil s akousi konkubínou, s ktorou žil potom 14 rokov. Rok po utvorení tohto nezákonného zväzku (r. 372) sa im narodil syn, ktorému dali meno Adeodatus, čo doslovne znamená „Bohom daný“ (azda ako naše Bohdan).

Spočiatku naňho priaznivo zapôsobila kniha Hortensius, ktorú napísal slávny rímsky rečník a filozof Cicero a ktorú Augustín používal pri štúdiu rečníctva. Kniha ho aspoň trocha pozdvihla z hmotného sveta k obdivu múdrosti. No nevedela mu dať odpoveď na základné náboženské otázky. Skúsil preto čítať Sväté písmo. Ale to sa mu zdalo byť v porovnaní s Cicerónovou knihou veľmi primitívne. Takto sa napokon dal ľahko zlákať sektou manichejcov.

Manichejci sa často odvolávali na pravdu, a po tej Augustín túžil. Ich náuka bola zmiešanina povrchného kresťanstva a racionalizmu, ku ktorému mal Agustín silný sklon. Okrem toho ich prízvukovanie zla ako samostatnej sily v hmotnom svete a v hmotno-duchovnom človekovi sa pozdávalo Augustínovi ako uspokojivé vysvetlenie jeho vlastnej skúsenosti. Augustínova počiatočná horlivosť v manichejizme zapríčinila jeho rpechodný rozchod s matkou. Keď ju totiž nahováral na bludné učenie, Monika mu nedovolila bývať s ňou a jesť pri jednom stole. Neodvrhla ho však, ale modlila sa zaňho a oplakávala ho viac, ako zvyčajne matky oplakávajú telesnú smrť svojich detí. Prosila biskupa z Tagastu, aby sa porozprával s Augustínom. Biskup nepokladal takýto rozhovor za užitočný.

Po skončení štúdia v Kartágu Augustín začal vyučovať rečníctvo v rodnom Tagaste. Ale keď mu tam zomrel istý veľmi dobrý priateľ, Augustín odišiel učiť do Kartága. Prostredie tohto rušného mesta ho neuspokojovalo. Okrem toho pri vyučovaní rečníctva ho veľmi rušila nedisciplinovanosť žiakov. Keď mu priatelia hovorili, že v Ríme môže získať lepších žiakov, viac peňazí a veľké meno, rozhodol sa odísť tam. Matka chcela ísť s ním. No on ju oklamal a odcestoval jednej noci bez nej. Ani v Ríme však neboli žiaci takí ideálni, ako Augustín očakával. A tak, keď sa dozvedel, že prišla z Milána úradná delegácia, ktorá hľadá učiteľa rečníctva pre verejnú školu, Augustín sa prihlásil. Žiadali od neho skúšku pred prefektom a on ju ľahko urobil. Takto sa po krátkom pobyte rozlúčil s Rímom i s tamojšími manichejcami, ktorí ho podporovali, a odišiel do Milána.

Augustín si priniesol do Milána veľké pochybnosti v duši. Neúspechy pri hľadaní pravdy ho viedli k náhľadu gréckych filozofov, nazvaných akademici, ktorí tvrdili, že o všetkom treba pochybovať, lebo nemôžeme poznať skutočnú pravdu. V takomto rozpoložení sa stretol s milánskym biskupom Ambrózom. Ako profesor na verejnej škole Augustín nadviazal s Ambrózom najprv úradno-občianske vzťahy a uspokojilo ho priateľské vystupovanie. No keďže už dávnejšie počul o jeho rečníckom umení, začal chodiť i na jeho kázne. Hľadal v nich iba formu, ale postupne ho zaujímal aj ich obsah. Augustín v nich nachádzal odpovede na mnohé svoje nevyriešené otázky a mučivé pochybnosti. Keď ho po dlhom hľadaní našla v Miláne matka Monika, syn jej mohol oznámiť, že vplyvom Ambrózových kázní už nie je manichejcom. Ale tým sa jeho duchovný boj neskončil.

Augustín sa usiloval usporiadať si pojmy o Bohu, o stvorených veciach, o vzťahu a podstate dobre a zla a osobitne o Ježišovi Kristovi. Horšie to vyzeralo s jeho neusporiadaným životom. Keď už bolo jasné, že príjme krst, matka chcela, aby predtým uzavrel riadne manželstvo. Zdalo by sa najprirodzenejšie, že Augustín vstúpi do riadneho manželského zväzku so súložnicou, s ktorou žil už nepretržite 14 rokov a s ktorou mal syna. Z Vyznaní vysvitá, že Augustín mal rád spomenutú ženu a zvlášť syna, ktorý prejavoval nevšedné nadanie a vzácne charakterové vlastnosti. No napriek všetkej prirodzenej logike 31-ročný profesor rečníctva si vybral za budúcu manželku nedospelé dievča, na ktoré musel ešte dva roky čakať, a súložnicu prepustil.

Takto sa zostrila jeho životná dráma, ktorá sa ho dotýkala na najcitlivejšom mieste. Tu sú priamo jeho slová z Vyznaní: „Keď som odstránil od seba ženu, s ktorou som žil a ktorá bola prekážkou môjho manželstva, moje srdce, ktoré ju veľmi milovalo, bolo zasiahnuté, ťažko poranené a krvácalo. Vrátila sa do Afriky a sľúbila ti, Bože, že nikdy nebude patriť inému mužovi. Zanechala mi syna, ktorého som mal s ňou. Ale ja, nešťastník, nevedel som nasledovať ani túto ženu, nevedel som vydržať ani odklad dvoch rokov, po ktorých som si mal vziaťza manželku tú, ktorú som o to žiadal, ale našiel som si inú, nie však manželku, lebo som nemiloval manželstvo, ale bol som otrokom zmyselnosti.“ Tu vidieť, ako bol Auustín v zajatí telesných vášní, zvlášť keď porovnáme jeho počínanie s konaním jeho bývalej súložnice.

Pri hľadaní východiska zo spletitej situácie pomohol Augustínovi rozhovor so starým ctihodným kňazom Simpliciánom, ktorý bol duchovným otcom biskupa Ambróza. Simplicián mu rozprával o verejnom obrátení slávneho rímskeho rečníka Viktorína na kresťanstvo. Tento príklad veľmi pobádal Augustína, aby ho nasledovl. Tu riadením Božej prozreteľnosti navštívil Augustína a jeho priateľov jeden africký krajan, ktorý slúžil v cisárskej palácovej stráži. Ten im rozprával o podivuhodnom egyptskom pustovníkovi Antonovi, ktorého život opísal svätý Atanáz, a o iných mužoch a ženách, ktorí opustili kariéru i telesné pôžitky a celkom sa oddali ohu. Pri počúvaní týchto príkladov sa v Augustínovi spájal obdiv s pocitom hlbokého zahanbenia. Jeho city vybúšili aj navonok. Na priateľa Alipia kričal: „Počul si?

S rozbúreným vnútrom sa Augustín utiahol do záhrady ďaleko od domu. Alipius ho s údivom nasledoval. Vo vnútornom boji Augustín príkro odsudzoval svoju mravnú slabosť a nízkosť, no pred duševný zrak sa mu natískali aj „starodávne priateľky“, jeho telesné náklonnosti a pôžitky, od ktorých sa doteraz nevedel odpútať. Predstavovali sa mu aj príklady mužov a žien, ktorí slúžili Bohu v úplnej zdržanlivosti. A táto cnosť zdržanlivosti mu akoby dohovárala: „Či ty nedokážeš to, čo dokázali títo mužovia a ženy? A či to dokázali sami od seba, a nie s pomocou svojho Pána Boha? Čo sa na seba spoliehaš, keď nemáš síl? Hoď sa mu na hruď, neboj sa, on sa ti neuhne, aby si padol!

Veľké vnútorné pohnutie sa skončilo „prívalom sĺz“, ako hovorí sám Augustín vo Vyznaniach. A tu zrazu počul zo susedovho domu detský hlas, ktorý spevavým tónom často opakoval slová: „Vezmi, čítaj! Vezmi, čítaj!“ Keďže Augustín nikdy predtým nepočul takýto hlas ani takýto spev, pokladal to za Božiu výzvu. Otvoril listy apoštola Pavla, ktoré mal v záhrade. Oči mu padli na miesto, kde apoštol píše: „Žime poctivo ako vo dne, a nie v hodovaniach a pijatikách, nie v smilstvách a nemravnostiach, nie vo sváre a nenávisti. Oblečte si Pána Ježiša Krista a nestarajte sa o telo s jeho žiadosťami.“ (Porovnaj Rim 13,13n). Augustín pokladal tieto slová za jasný Boží pokyn a za program svojho ďalšieho života. Zápas s minulosťou sa tým skončil.

Hneď - sprevádzaný Alipiom - šiel k matke a oznámil jej, čo sa stalo. Po obrátení sa Augustín rozhodol, že prestane vyučovať rečníctvo a vráti sa s priateľmi do Afriky, aby tam spoločne začali nový život. Dokončil školu pred „oberačkovými“ prázdninami (koncom augusta) roku 386. Potom sa odobral s matkou a priateľmi na vidiecky majetok istého bohatého známeho, kde prežili niekoľko mesiacov v modlitbe, práci, filozofických úvahách a duchovných rozhovoroch. Bolo to obdobie hlbokého duchovného prerodu a prípravy na prijati krstu. Tento sa uskutočnil na veľkonočnú vigíliu v noci z 24. na 25. apríla roku 387. Biskup Ambróz pokrstil Augustína, jeho 15-ročného syna Adeodata a priateľa Alipia.

O niekoľko týždňov neskôr sa všetci rozlúčili s Milánom. V Ostii však ťažko ochorela 56-ročná Augustínova matka Moniak a o niekoľko dní zomrela. Po matkinej smrti sa Augustín zdržal ešte rok v Ríme. Chcel sa oboznámiť so životom tamojšej Cirkvi. Zvlášť ho zaujímali mužskéa ženské kláštory. V Ríme napísal aj prvé polemické diela proti manichejcom. Tam sa bez meškania dal uskutočňovať program nového života, o ktorom veľa rozmýšľal v posledných dvoch rokoch. Predal skromné hmotné vlastníctvo, ktoré mal, a peniaze rozdal chudobným. Potom s niekoľkými priateľmi a synom Adeodatom (ten o rok zomrel) utvoril neďaleko mesta Bohu zasvätené spoločenstvo, v ktorom sa spájal ideál spoločného života prvých kresťanov s modlitbou, pôstom a štúdiom podľa príkladu rímskych kláštorov.

Táto mníšska komunita mala aj apoštolské poslanie. Pôsobila jednak dobrým príkaldom, jednak priamym apoštolátom hovoreného a písaného slova. Ale spoluobčania priveľmi zamestnávali Augustína návštevami a rozličnými žiadosťami. Preto chcel založiť kláštor ďalej od Tagastu, kde by mali všetci viac potrebného pokoja. S tým úmyslom šiel do mesta Hippo. Keď však vošiel do tamojšej baziliky, starý biskup Valerián práve vysvetľoval veriacim , ako veľmi by potreboval pomoc súceho kňaza. Hipponskí kresťania už predtým veľa počuli o Augustínovej svätosti a učenosti. Keď teraz videli, že prišiel medzi nich, bez váhania ho odporúčali na kňazskú službu. Tak sa Augustín roku 391 stal hipponským kňazom a o 5 rokov neskôr biskupom.

Ako biskup bol Augustín obetavým pastierom svojich veriacich a horlivým hlásateľom Božieho slova. Žil chudobný spolu s kňazmi v kláštore , ktorý vybudoval. Jeho zásluhou sa rozšírili kláštory v latinskej Afrike, kde dovtedy neboli známe. Aj v iných smeroch význam jeho osobnosti, ako aj všestranná činnosť ďaleko presahovali hranice jeho biskupstva. Augustín sa postupne stal duchovným vodcom severoafrickej a v istom zmysle celej západnej Cirkvi.

Hoci Augustín bol za svojho biskupovania všestranne činný ako filozof, teológ, kazateľ, duchovný vodca, predsa najväčšmi ho zamestnával boj proti bludným náhľadom a náukám, ktoré vírili život vtedajšej Cirkvi. Bol to najmä manichejizmus, o ktorom sme hovorili v súvislosti s poblúdeniami jeho mladosti, ďalej donatizmus, ktorý s prehnanou prísnosťou odmietal cirkevnú disciplínu a náuku o sviatostiach, ako aj pelagianizmus, ktorý preceňoval prirodzené schopnosti človeka a podceňoval nutnosť milosti pre kresťanský život a pre večnú spásu. V boji proti týmto bludom Augustín napísal početné spisy, ktoré majú trvalé miesto v katolíckej teológii.

Napriek slabšiemu zdraviu a pohnutému životu dosiahol Augustín pomerne vysoký vek 76 rokov. Zomrel v noci z 28. na 29. augusta roku 430, v čase, keď diví germánski Vandali útočili na jeho biskupské mesto Hippo. Pochovali ho v obliehanom meste, ktoré bolo neskôr z veľkej časti zničené. Po istom čase preniesli jeho telesné pozostatky na ostrov Sardíniu a v 8. storočí do kostola sv.

Dielo svätého Augustína

Zanechal po sebe množstvo spisov. Medzi najznámejšie jeho diela patria Vyznania, čo je taká Augustínova autobiografia, a Boží štát, čo je zase dielo, ktoré reagovalo na vyplienenie Ríma Vizigótmi pod vedením Alaricha v roku 410. Pre svet neskorej antiky bola táto udalosť ťažko stráviteľným šokom, keďže to bolo prvýkrát po osemsto rokoch, čo Rím padol za obeť cudzej dobyvačnej armáde. A Augustín reagoval v tomto diele jednak na výčitku, že za pád Ríma môže kresťanstvo, jednak sa snažil oddeliť nadčasovú kresťanskú cirkev od zahnívajúcej a z povahy veci dočasnej Rímskej ríše.

Kniha Juraja Pigulu sa skladá z troch častí. V prvej je opísaný Augustínov život. Na začiatku každej kapitoly sú divadelné repliky z hry, ktorú autor kedysi písal o Augustínovi. Je to také beletristické ozvláštnenie inak faktografickej knihy. Druhú časť tvorí dvanásť bodov Augustínovej spirituality. A tretiu zase výber z Augustínových textov, najmä z jeho dochovaných kázní. Juraj Pigula teda dáva čitateľovi priestor, aby sa s mnohými Augustínovými myšlienkami zoznámil jeho vlastnými slovami.

Duchovne sú to veľmi povznášajúce podnety. Viaceré Augustínove myšlienky som si pre vlastnú potrebu vypísal, keďže tento filozof spred 1500 rokov naozaj riešil mnohé problémy, ktoré sú v našich životoch aktuálne aj v 21. storočí. Spomeniem aspoň jednu, nad ktorou sa oplatí rozjímať: uctievanie svätých bez toho, aby sme ich napodobňovali, je márne pochlebovanie...

Filozofické a teologické názory

AURELIUS AUGUSTINUS patrí do stredoveku, konkrétne k augustínovskej systémovej syntagmatike. Jeho učenie je 1. uceleným kresťanským učením a je označovaný za otca stredovekej filozofie. Aj keď bol teológ, prioritou jeho filozofie je človek a hľadanie pravdy - človek je náboženská bytosť = filozofia je teocentrická. Jeho filozofia je spiritualistický monizmus - za jedinú podstatu považoval Boha, ktorého môžeme spoznať jedine tým, že sa ponoríme do sebe a budeme hľadať pravdu v sebe, lebo dušou sme podobní Bohu.

Rozdelenie tvorby

1. rané obdobie, dielo: Proti Akadémikom
2. prechodné obdobie - dielo: O pravom náboženstve
3. - ústredný pojem etiky - láska, láska k Bohu je zárukou dobrého konania

Teodicea

Prvýkrát v dejinách filozofie sa objavuje TEODICEA - pokus o ospravedlnenie Boha za existujúce zlo vo svete = Boh používa zlo na to, aby ešte viac vyniklo dobro, resp. Boh dopúšťa, aby sa nestalo ešte väčšie zlo

1. tvrdil, že neexistujúce zlo vo svete je len menším dobrom
2. zlo existuje preto, aby viac vyniklo dobro
3. Boh neodpúšťa, aby sa zlo stalo ešte väčším

Ontológia

1.krát v dejinách je podaný ontologický dokaz o existencii Boha dôkazy:

1. priorita Boha nad svetom (je úplne jasné, že existuje niečo vyššie ako my)
2. priorita duše nad telom (zatiaľ čo duša je večná, telo je pominuteľné)

Gnozeológia

Boh umožňuje poznávať človeka na základe osvietenia = INTROSPEKCIA

Sociálne názory

Napísal prvé teologizované dejiny ľudstva - DE CIVITATE DEI - O Božom štáte. Existujú 2 skupiny ľudí vo svete:

1. skupina vyvolených = deti Ábelove = Ríša Božia - je tu dominantná láska k Bohu
2. skupina zatratených = deti Kainove = pozemský štát - je tu dominantná láska k sebe samému

tags: #aurelius #augustinus #svaty #augustin #diela