História baptistov a viera vo Svätého Petra

Baptisti sú evanjelikálna cirkev, ktorá kladie dôraz na osobnú vieru, krst na základe vyznania viery a samostatnosť miestnych zborov. Na Slovensko sa dostali koncom 19. storočia.

Bratská jednota baptistov (BJB) sa hlási k odkazu Jednoty bratskej a za svojho predchodcu čiastočne považuje tiež anabaptistov, tzv. habánov, ktorí v 16. storočí pôsobili tiež na západnom Slovensku. Názov baptisti pochádza z gréckeho výrazu baptizein, vo význame krstiť, ponoriť, a svedčí o prístupe BJB ku krstu ako aktu, ktorý podnikajú slobodne dospelí veriaci.

Baptisti na Britských ostrovoch

Osoby, ktoré odmietali krst nemluvniat, sa v anglickej histórii spomínajú už v 16. storočí. O ich prítomnosti na ostrove sa dozvedáme z prenasledovaní, ktoré museli znášať. Už v roku 1535 bolo popravených desať anabaptistov a prenasledovanie pokračovalo počas celého storočia. Zdá sa, že obeťami boli väčšinou holandskí a nemeckí utečenci. Nie je známe, ako úspešne šírili svoje názory, no prirodzeným dôsledkom bolo, že baptistické zásady sa postupne stávali menej neprijateľné.

John Smyth

Vznik prvých zborov

Prvé baptistické zbory boli založené začiatkom 17. storočia. Takmer od začiatku sa denominácia rozdelila na „arminiánskych“ alebo „všeobecných“ baptistov, tak nazvaných pre ich presvedčenie o univerzálnom charaktere Kristovho vykúpenia, a „kalvínskych“ alebo „partikulárnych“ baptistov, ktorí tvrdili, že Kristovo vykúpenie je určené iba pre vyvolených.

Všeobecní baptisti

Pôvod všeobecných baptistov je spojený s menom Johna Smytha († 1612), pastora cirkvi v Gainsborough v grófstve Lincolnshire, ktorá sa oddelila od Anglikánskej cirkvi. Aby unikli prenasledovaniu, tak okolo roku 1606 pastor a jeho zbor, emigrovali do Amsterdamu, kde vytvorili druhý anglický zbor. V roku 1609 Smyth, možno aj pod vplyvom mennonitov, odmietol krst nemluvniat, hoci pripúšťal krst poliatím vodou. V tom ho podporil aj jeho zbor.

Niektorí členovia sa vrátili do Anglicka (1611 alebo 1612) pod vedením Thomasa Helwysa a v Londýne vytvorili jadro prvej baptistickej komunity. Prenasledovanie už ustúpilo a zdá sa, že ich už veľmi neobťažovali. Do roku 1626 existovalo v rôznych častiach Anglicka päť zborov všeobecných baptistov; do roku 1644 ich bolo údajne štyridsaťsedem a v roku 1660 mali asi 20 000 členov.

Medzi rokmi 1640 a 1660 začali všeobecní baptisti tvrdiť, že jediný platný spôsob krstu je ponorením. Za vlády Karola II. (1660 - 1685) boli prenasledovaní, ale Tolerančný zákon (1689) im priniesol úľavu a uznal baptistov, po presbyteriánoch a nezávislých, ako tretiu disenterskú denomináciu. V 18. storočí sa medzi všeobecnými baptistami rozšírili antitrinitárske myšlienky a okolo roku 1750 sa mnohí, možno väčšina z nich, stali unitármi.

Veľké wesleyanské prebudenie v druhej polovici 18. storočia prinieslo novú náboženskú aktivitu medzi všeobecnými baptistami. Dan Taylor (1738 - 1816) zorganizoval ich ortodoxnú časť do tzv. Novej vetvy (New connection) všeobecných baptistov. Tento názov čoskoro zanikol, pretože „stará vetva“, teda nepravoverná skupina, sa postupne zlúčila s unitárskou denomináciou. V roku 1816 si všeobecní baptisti založili misijnú spoločnosť. Ich náukové rozdiely s partikulárnymi baptistami postupne v priebehu 19. storočia mizli a v roku 1891 sa obe skupiny zjednotili.

Partikulárni baptisti

Partikulárni baptisti vznikli krátko po všeobecných baptistoch. Ich prvý zbor bol založený v roku 1633 bývalými členmi londýnskej „separatistickej cirkvi“, ktorí sa od nej oddelili a dali sa znovu pokrstiť. Ich kazateľom sa stal John Spillsbury. V roku 1638 došlo k ďalšiemu odchodu z pôvodnej cirkvi a v roku 1640 bol založený ďalší osobitný zbor.

Začal sa presadzovať názor, že skutočným krstom je iba ponorenie. Richard Blunt bol poslaný do Holandska, aby bol riadne pokrstený ponorením. Po návrate pokrstil ostatných a tak bol v roku 1641 ustanovený prvý baptistický zbor v plnom slova zmysle. V roku 1644 existovalo v Londýne sedem partikulárnych baptistických cirkví. Tieto vypracovali vyznanie viery (1644), ktoré bolo znovu vydané v roku 1646.

Partikulárni baptisti potom rýchlo rástli na počte a vplyve. Niektorí z nich zastávali významné funkcie za Cromwella. S jeho armádou sa baptisti dostali do Írska, kde sa im nikdy veľmi nedarilo, a do Škótska, kde pevne zakotvili až po roku 1750 a prijali niektoré osobité praktiky. Wales sa ukázal ako úrodnejšia pôda. V roku 1649 tam bol založený zbor pri Swansea.

Počas obdobia Commonwealthu (1649 - 1660) sa cirkvi rozmnožili vďaka úspešnému kázaniu Vavasoura Powella (1617 - 1670); dnes je počet baptistov, všetkých kalvínskych, vo Walese a Monmouthshire pomerne veľký. Medzi významných ľudí, ktorí trpeli prenasledovaním za baptistickú vec za vlády Karola II., patril John Bunyan (1628 - 1688), autor Cesty pútnika.

John Bunyan

V prvej polovici 18. storočia partikulárni uškodili vlastnej veci prílišným zdôrazňovaním kalvínskych prvkov vo svojej náuke, čo ich priviedlo k odmietaniu misijnej činnosti a až k hraničeniu s fatalizmom. Wesleyanské prebudenie prinieslo reakciu proti ochromujúcemu vplyvu ultrakalvinizmu. Andrew Fuller (1754 - 1815) a Robert Hall (1764 - 1831) predkladali miernejšie teologické názory. Baptistická domáca misijná spoločnosť vznikla v roku 1779.

V roku 1792 založenie Baptistickej misijnej spoločnosti v Ketteringu v grófstve Northamptonshire odštartovalo misie medzi pohanmi; hlavným podnecovateľom bol William Carey (1761 - 1834). Azda najvýznamnejším baptistickým kazateľom 19. storočia v Anglicku bol C. H. Spurgeon (1834 - 1892), ktorého kázne vychádzali týždenne a mali veľký náklad.

C. H. Spurgeon

Baptisti v Spojených štátoch

Prvá baptistická cirkev v Spojených štátoch nevznikla historicky z anglických baptistických cirkví, ale mala nezávislý pôvod. Založil ju Roger Williams (asi 1600 - 1683). Williams bol kazateľom Anglikánskej cirkvi, ktorý pre svoje separatistické názory utiekol do Ameriky hľadať náboženskú slobodu. Do Bostonu priplával vo februári 1631 a krátko po príchode bol povolaný za kazateľa v Saleme.

Niektoré jeho názory - napríklad odmietnutie práva svetskej moci trestať čisto náboženské priestupky a jeho odsúdenie charty Massachusettskej kolónie ako bezcennej - ho dostali do konfliktu s občianskymi úradmi. Bol predvolaný pred Generálny súd v Bostone a keď odmietol svoje tvrdenia odvolať, bol v októbri 1635 vyhnaný. Kolóniu opustil a od indiánskeho kmeňa Narrangansett kúpil pozemok. Čoskoro sa k nemu pridali ďalší osadníci a miesto, ktoré bolo jedným z prvých v Spojených štátoch založených na princípe úplnej náboženskej slobody, je známe pod menom Providence.

Roger Williams

V roku 1639 Williams odmietol platnosť krstu, ktorý prijal ako dieťa, a nechal sa pokrstiť ponorením Ezekielom Hollimanom, bývalým členom salemskej cirkvi. Potom Williams pokrstil Hollimana spolu s ďalšími desiatimi ľuďmi, čím vytvorili prvú baptistickú cirkev v Novom svete. Krátko nato (asi 1644) vznikla druhá cirkev v Newporte na Rhode Islande, ktorej kazateľom sa stal John Clarke (1609 - 1676).

V Massachusettskej kolónii sa od roku 1642 baptisti pre svoje náboženské názory dostávali do konfliktu s miestnymi úradmi. V roku 1644 bol proti nim prijatý zákon. Napriek tomu sa v Rehobothe už v roku 1649 objavili baptisti, ktorí začali mať pravidelné zhromaždenia. V roku 1663 sa tu usadil John Myles, ktorý so svojou baptistickou cirkvou emigroval zo Swansea vo Walese. Väčšina autorov datuje vznik prvej baptistickej cirkvi v Massachusetts práve do jeho príchodu. V roku 1667 sa spoločenstvo presťahovalo na nové miesto pri hranici s Rhode Islandom, ktoré nazvalo Swansea.

Prvá baptistická cirkev v Bostone vznikla v roku 1665 a prvá v Maine, ktorý bol vtedy súčasťou Massachusetts, bola založená v roku 1682. Jej členovia sa však kvôli pretrvávajúcemu prenasledovaniu presťahovali v roku 1684 do Charlestonu v Južnej Karolíne a založili tam prvú baptistickú cirkev na juhu USA. Cirkev v Grotone (1705) bola prvou v Connecticute, kde na začiatku náboženského prebudenia známeho ako Veľké prebudenie (1740) existovali už štyri zbory.

Počas tohto zakladateľského obdobia v Novom Anglicku sa baptisti objavili aj v štáte New York, minimálne už v roku 1656. Presný dátum založenia prvej cirkvi tam nie je známy, ale pravdepodobne to bolo začiatkom 18. storočia. Od roku 1684 vznikali zbory aj v Pensylvánii, New Jersey a Delaware. Prvým v Pensylvánii bol Cold Spring v okrese Bucks (1684) a v New Jersey to bola obec Middletown (1688). V tom istom roku bola založená aj kongregácia v Pennepeku (Lower Dublin), dnes súčasť Filadelfie.

Tieto posledné menované cirkvi mali výrazný vplyv na formovanie doktrinálneho systému väčšiny amerických baptistov. Filadelfia sa stala centrom baptistickej činnosti a organizácie. Do roku 1700 sa zdalo, že väčšina amerických baptistov bude patriť k všeobecnej (arminiánskej) vetve. Mnohé z najstarších zborov mali práve tento charakter. No v okolí Filadelfie vznikali len zbory partikulárnych (kalvínskych) baptistov, ktoré v roku 1707 založili Filadelfské združenie - silnú centrálnu organizáciu spájajúcu zbory a podporujúcu ich spoluprácu.

Výsledkom bol veľký počet partikulárnych (regular) baptistov, ktorých počet sa až do Veľkého prebudenia zvyšoval len pomaly. Po tomto hnutí ich rozmach už nič vážne nepribrzdilo, dokonca ani americká revolúcia. Je pravda, že ich prvá vzdelávacia inštitúcia - akadémia v Hopewell, New Jersey (1756) - zanikla počas vojny, no Rhode Island College (založená 1764) ju prežila a v roku 1804 sa stala Brown University. Na začiatku 19. storočia vznikli aj ďalšie významné školy: Waterville (dnes Colby) College v Maine (1818), Colgate University v Hamiltone, New York (1820) a Columbian College vo Washingtone (1821, dnes George Washington University).

Organizovaná misijná práca sa začala približne v rovnakom období. V roku 1814 bola vo Filadelfii založená Všeobecná misijná konvencia baptistickej denominácie v USA pre zahraničné misie. Tá sa v roku 1845 rozdelila: pre sever vznikla American Baptist Missionary Union (so sídlom v Bostone) a pre juh Southern Baptist Convention (so sídlami v Richmonde, Virgínia, a Atlante, Georgia) - obe pre zahraničné aj domáce misie.

V roku 1832 vznikla v New Yorku American Baptist Home Mission Society, určená najmä pre západné štáty, kde má sídlo dodnes. V roku 1824 bola vo Washingtone založená Baptist General Tract Society, ktorá sa v roku 1826 presťahovala do Filadelfie a v roku 1840 sa premenovala na American Baptist Publication Society.

V roku 1845 sa partikulárni baptisti rozdelili nie kvôli náuke, ale organizačne - kvôli otázke otroctva. Pokusy o opätovné zjednotenie boli neúspešné a odvtedy existujú tri hlavné skupiny: severní, južní a černošskí baptisti.

Baptisti v iných krajinách

Baptisti sa postupne rozšírili aj mimo Britských ostrovov a Spojených štátov. V Kanade sa prvé zbory objavili už na konci 18. storočia, najmä v Novom Škótsku a v oblasti Ontária, vďaka misionárom zo Spojených štátov a prisťahovalcom z Anglicka.

V Európe sa baptistické zbory zakladali od 30. rokov 19. storočia. Nemecko sa stalo jedným z hlavných centier kontinentálneho baptizmu najmä vďaka práci Johanna Gerharda Onckena (1800 - 1884), ktorý roku 1834 založil prvý baptistický zbor v Hamburgu a stal sa známym ako „otec kontinentálnych baptistov“.

Johann Gerhard Oncken

Odtiaľ sa baptistická viera rozšírila do Holandska, Dánska, Švédska, Nórska, Ruska a ďalších krajín.

V Ázii boli priekopníkmi baptistických misií William Carey a jeho spolupracovníci, ktorí od roku 1793 pôsobili v Indii. V Barme (dnešné Mjanmarsko) zohral významnú úlohu americký misionár Adoniram Judson (1788 - 1850), ktorý preložil Bibliu do barmčiny.

V Afrike, Austrálii a na Novom Zélande vznikali baptistické zbory väčšinou prostredníctvom britských a amerických misionárov v 19. storočí. Na mnohých miestach sa baptisti zapojili nielen do evanjelizačnej práce, ale aj do školstva, zdravotníctva a sociálnej pomoci.

Dnes sú baptisti prítomní na všetkých obývaných kontinentoch, pričom v niektorých krajinách tvoria jednu z najväčších protestantských denominácií. Napriek rozdielom v teologických dôrazoch a miestnych zvyklostiach ich spája dôraz na osobnú vieru, krst na základe vyznania viery a samostatnosť miestnych zborov.

Viera

Všeobecné vyznania viery sú len deklaráciami prevažujúcich názorov, ku ktorým sa nevyžaduje súhlas nad rámec osobného presvedčenia. Od začiatkov baptistického hnutia rôzne združenia prijímali spoločné vyznania viery ako základ spolupráce medzi zbormi. Každý zbor má svoje vlastné vyznanie viery a zároveň spoločné vyznanie, ak je členom združenia zborov.

Pre reformovaných baptistov sú historicky významné tieto dokumenty: Londýnske baptistické vyznanie viery z roku 1689, Filadelfské baptistické vyznanie z roku 1742 a New Hampshirské baptistické vyznanie viery z roku 1833. Filadelfské vyznanie je vlastne Westminsterské (presbyteriánske) vyznanie z roku 1646, upravené v baptistickom duchu. Prvýkrát sa objavilo v roku 1677, bolo znovu vydané v roku 1688, schválené Anglickým baptistickým zhromaždením v roku 1689 a prijaté Baptistickou asociáciou vo Filadelfii v roku 1742, čo vysvetľuje jeho bežný názov.

Vo všeobecnosti ho prijímajú baptisti v Anglicku a južných štátoch USA, zatiaľ čo severné štáty sú viac pripútané k New Hampshirskému krédu. To bolo prijaté Štátnym konventom New Hampshire v roku 1833 a od Filadelfského vyznania sa mierne líši zmierneným podaním kalvínskeho systému.

Pre všeobecných baptistov (Baptisti slobodnej vôle) sú záväzné Ortodoxné vyznanie viery a Rozprava o viere a praxi baptistov slobodnej vôle. Niektoré individuálne zbory, najmä nezávislé, uzatvárajú písomné zmluvy ako vyjadrenie svojej viery a presvedčenia.

Baptisti zastávajú názor, že členmi Kristovej cirkvi sú len tí, ktorí boli pokrstení po osobnom vyznaní viery. Odmietajú krst nemluvniat ako nebiblický a uznávajú ponorenie ako jediný platný spôsob krstu. Všetky deti, ktoré zomrú pred dosiahnutím veku zodpovednosti, budú napriek chýbajúcemu krstu spasené. Krst a Eucharistia - jediné dve sviatosti, ktoré baptisti bežne uznávajú - nie sú prostriedkami milosti, ale len symbolmi. Krst neudeľuje, ale len symbolizuje znovuzrodenie, ktoré sa už uskutočnilo.

V Eucharistii nie je Ježiš Kristus skutočne prítomný; Večera Pánova iba pripomína Kristovu smrť ako životodarnú silu potrebnú pre život veriaceho. Bola ustanovená výlučne pre Kristových nasledovníkov, a preto baptisti k nej spočiatku pripúšťali len členov svojej cirkvi a vylučovali cudzích (tzv. uzavreté spoločenstvo). Neskôr sa však rozšírilo tzv. Otvorené spoločenstvo.

V cirkevnom zriadení sú baptisti kongregacionalisti, t. j. každá cirkev má úplnú autonómiu. Jej duchovnými sú starší alebo biskupi a diakoni. Starší vykonáva rôzne pastoračné úlohy a diakon mu pomáha v duchovných i praktických záležitostiach. Títo služobníci sú volení všeobecným hlasovaním a ordinovaní radou-zborom zloženým z kazateľov a zástupcov susedných cirkví. Cirkev sa môže v prípade potreby obrátiť o pomoc na inú cirkev alebo sa s ňou poradiť, ale nikdy nemôžu členovia jednej kongregácie získať autoritu nad inou. O to menej môže svetská moc zasahovať do duchovných záležitostí; štátna cirkev je pre baptistov úplným nezmyslom.

Rozšírenie baptistov vo svete

Baptisti sa postupne rozšírili aj mimo Britských ostrovov a Spojených štátov. V Kanade sa prvé zbory objavili už na konci 18. storočia. V Európe sa baptistické zbory zakladali od 30. rokov 19. storočia. Nemecko sa stalo jedným z hlavných centier kontinentálneho baptizmu najmä vďaka práci Johanna Gerharda Onckena, ktorý roku 1834 založil prvý baptistický zbor v Hamburgu a stal sa známym ako „otec kontinentálnych baptistov“.

V Ázii boli priekopníkmi baptistických misií William Carey a jeho spolupracovníci, ktorí od roku 1793 pôsobili v Indii. V Afrike, Austrálii a na Novom Zélande vznikali baptistické zbory väčšinou prostredníctvom britských a amerických misionárov v 19. storočí. Dnes sú baptisti prítomní na všetkých obývaných kontinentoch, pričom v niektorých krajinách tvoria jednu z najväčších protestantských denominácií.

tags: #babtisti #svaty #peter