Žilinské mestské jadro začalo vznikať pravdepodobne už na konci 13. storočia, kedy tu s výstavbou meštianskych domov na plánovito rozložených uliciach začali kolonisti zo sliezskeho Tešína spoločne s domácim slovenským obyvateľstvom.[1] V priebehu ďalších storočí dochádzalo k prestavbám domov mestského jadra. Prestavby väčšinou prebiehali po požiaroch, pričom tie časti domov, ktoré ostali stáť, logicky, zbúrané neboli.
Tiež, starší materiál, ak bol použiteľný, poslúžil na stavbu obnovených domov. Požiare boli pomerne časté, postihli Žilinu napr. v rokoch 1521, 1678, 1744, 1756, 1848, 1886. Najstaršie časti, ktoré prežili všetky nešťastia a katastrofy, sú kamenné pivnice niektorých meštianskych domov pochádzajúce z 14. - 15. storočia. Po požiari v roku 1521 dostali domy renesančný charakter, ktorý dominuje námestiu dodnes. Niektoré meštianske domy nahradili barokové stavby v 18. storočí, úpravy meštianskych domov sa uskutočňovali aj v 19. storočí.[3] Domy v renesančnom a barokovom slohu zachytáva najstarší zachovaný nákres Žiliny z roku 1779[4].
Predstava vnímať žilinské mestské jadro ako súbor objektov vhodných ochrany pred nevhodnými stavebnými zásahmi je mladá. Vidieť stredoveké alebo i neskoršie barokové stavby ako kultúrne dedičstvo - pamiatky, začali Žilinčania a kompetentné orgány až v 50. rokoch. V medzivojnovom období (1918 - 1945) sa Žilina menila zo stredovekého mesta na moderné mesto vo funkcionalistickom slohu. Vznikali tu unikátne diela M. M. Scheera, J. Steina, F. Weinwurma, Ž. Wertheimera a ďalších.
I v období socializmu, podľa ústnych spomienok Žilinčanov, existovala myšlienka zbúrať celé Mariánske námestie a nahradiť ho „modernou“ socialistickou výstavbou. Zákon o ochrane pamiatkového fondu definuje MPR ako územie s uceleným historickým sídelným usporiadaním a s veľkou koncentráciou nehnuteľných kultúrnych pamiatok alebo územie so skupinami významných archeologických nálezov a archeologických nálezísk, ktoré možno topograficky vymedziť.[15] Pamiatkovú rezerváciu vyhlasuje na návrh ministerstva vláda nariadením, v ktorom vymedzí jej územie.
Vyhlásením žilinského mestského jadra za MPR sa teda zvýšila miera jeho ochrany, kedy popri stavebnom zákone sa výstavba musí riadiť aj „pamiatkovým“ zákonom. Preto skupina Žilinčanov vyzvala listom vedenie mesta o obnovu domov námestia do podoby so štítmi a pri 3 funkcionalistických domoch ich vhodne zladiť s renesančnou kompozíciou námestia. Výzva jednoznačne charakterizuje funkcionalistické objekty ako necitlivé a rušivé momenty v architektúre námestia.[19] Pripomienka bola akceptovaná a v nasledujúcich rokoch prebiehala stavebná rekonštrukcia meštianskych domov v súlade s ňou.
V meste stála do roku 1678 jednoposchodová budova fary spredu kamenná, zozadu drevená. Tá zhorela pri požiari v tomto roku. Materiál, ktorý zostal na zhorenisku použiteľný, použili na stavbu mestskej školy, ktorá sa nachádzala na mieste súčasného Mestského divadla. Farský úrad potom sídlil v budove tejto školy. V roku 1777 postavili novú budovu fary v barokovom slohu.[20]
Kostol sv. Barbory
Kláštor s kostolom sv. Barbory za bránami starého mesta vystavali františkáni salvatoriánskej provincie na začiatku 18. storočia. Základný kameň stavby položili v roku 1723. V roku 1701 pozval uhorský palatín, knieža Pavol Esterházy (1653 - 1713) františkánov aj do Žiliny. V rokoch 1723 - 1730 postavili Kostol sv. Barbory a kláštor. Kostol bol situovaný na vtedajšom okraji mesta pri dolnej bráne, čím chceli františkáni naznačiť spätosť s jednoduchým ľudom. Vpravo od kostola sa nachádza osobitná Loretánska kaplnka (loretka), postavená v rokoch 1731 - 1732.
Kostol sv. Barbory je prvou barokovou stavbou sakrálneho charakteru v Žiline. Má hodnotné vnútorné barokové zariadenie a výzdobu. Všetky oltáre sú barokové s pôvodnými sochami, avšak bez pôvodných oltárnych obrazov. Tie pochádzajú z konca 19. storočia a sú dielom františkána Konráda Švestku (1833 - 1907), ktorý bol maliarom, rezbárom a reštaurátorom. Hlavný oltár dal v roku 1730 vyhotoviť zemepán Juraj Erdödy. Na obraze patrónky kostola - sv. Barbory - je namaľovaná aj veža Budatínskeho hradu tak, ako v tom čase vyzerala - bez strechy. Na výstavbu františkánskeho kostola a kláštora v Žiline dala moravská grófka Katarína Barbora Schidinská (Schidlinská) sumu 7000 zlatých a kostolu darovala aj cibórium.
Kostol sv. Barbory so svojimi podzemnými kryptami slúžil na pochovávanie františkánov, svetských kňazov, laikov i významných mešťanov, ktorí o to požiadali. Tomuto účelu slúžila krypta pod hlavným oltárom, pod loretkou, a tiež miesta pochovávania priamo do zeme. Napríklad pred oltárom sv. Františka bol pochovaný žilinský kat František (1738).
Kláštor začali stavať v roku 1730. V žilinskom františkánskom kláštore študovali mnohé významné osobnosti ako známy slovenský barokový spisovateľ Hugolín Gavlovič (1712 - 1787) a skladateľ Edmund Pascha (1714 - 1772). K významným absolventom františkánskeho gymnázia patrí žilinský rodák, publicista a pedagóg Juraj Tvrdý (1780 - 1865), ako aj popredný predstaviteľ slovenského obrodeneckého a národného hnutia v polovici 19. storočia Eugen Gerometta (1819 - 1887) i jeho mladší brat Ján Miroslav Gerometta (1823 - 1900). Budova františkánskeho kláštora mala pôvodne len jedno poschodie. Druhé poschodie bolo postavené v roku 1924. Objekt slúžil na teologické účely.
Pozornosť v kostole sv. Barbory si zasluhuje organ. Tvorí ho dvojica nástrojov. Veľký organ bol dokončený v roku 1734, malý organ bol dokončený niekedy po roku 1740.
Kostol sv. Barbory v Žiline
Kostol Obrátenia sv. Pavla Apoštola
Kostol vybudovali jezuiti, ktorí prišli do mesta okolo roku 1654 ako misionári. Na mieste piatich pôvodných renesančných domov začali v roku 1743 s výstavbou rezidencie, ktorú predstavoval kostol a kláštor. Dvojvežový rímskokatolícky kostol postavili v barokovom štýle ako jednoloďový. Hoci ho už v r. 1749 zasvätili obráteniu sv. Pavla, dokončený bol až v roku 1754. Pôdorys kostola vzhľadom na osadenie do organizmu mesta pri budovaní nemohol dodržať zaužívané smerovanie stavby od vstupu k presbytériu smerom západ - východ, ale je orientovaný v smere východ - západ. Pivnice pod pôvodnými domami zostali zachované a prepojené.
Do výklenku na fasáde kostola bola v roku 1888 umiestnená kamenná socha sv. Pavla Apoštola, kúpená v Mníchove za 330 zlatých. V roku 1928 pristavali kaplnku podľa projektu architekta Michala Maximiliána Scheera. Kostol i novú kaplnku v roku 1929 - 1930 vymaľoval akademický maliar Jozef Škovránek z Bytče. Hlavný oltár kostola je barokový z polovice 18. storočia, obraz sv. Pavla Apoštola namaľoval akademický maliar, sochár, staviteľ, prírodovedec, vynálezca a pedagóg Jozef Božetech Klemens (1817 - 1883).
Kláštor má tri podlažia. Už od roku 1691 tu jezuiti zriadili nižšie gymnázium. Po odchode jezuitov v roku 1773 objekt vlastnilo mesto Žilina, obchodník s vínom Štefan Raška, od ktorého ho v roku 1832 kúpilo Nitrianske biskupstvo. Po rekonštrukcii od roku 1833 bol v budove sirotinec Nitrianskeho biskupstva (odtiaľ názov Sirotársky kostol). Jeho zakladateľovi, nitrianskemu biskupovi Jozefovi Vurumovi (1763 - 1838) je venovaná aj pamätná tabuľa na objekte. Riaditeľom sirotinca sa stal Ľudovít Stárek, ktorý ako prvý spracoval žilinský mestský archív. V roku 1881 sirotinec prešiel do správy Kongregácie dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (tzv. Vincentky). V rokoch 1945 - 1946 niekoľko židovských detí uniklo rasovému prenasledovaniu, pretože im bolo umožnené ukryť sa v kláštore.
Počas totalitného režimu v roku 1950 skončila činnosť tzv. Vincentiek a od roku 1958 tu pôsobila Stredná zdravotnícka škola. Neskôr sa stala užívateľom budovy Považská galéria v Žiline, ktorá tu inštalovala expozíciu akademického sochára Rudolfa Pribiša.
| Kostol | Rok výstavby | Štýl | Významné prvky |
|---|---|---|---|
| Kostol sv. Barbory | 1723-1730 | Barokový | Loretánska kaplnka, barokové oltáre, podzemné krypty |
| Kostol Obrátenia sv. Pavla Apoštola | 1743-1754 | Barokový | Dvojvežový, kaplnka z roku 1928, barokový oltár |
Kostol Obrátenia sv. Pavla Apoštola
Kostol sv. Štefana, kráľa
Najstaršou a najvzácnejšou sakrálnou stavbou nielen vo farnosti, ale i v širšom okolí je nepochybne Kostol sv. Štefana, kráľa. Farským kostolom sa stal až v roku 2010. Už z názoru Richarda Marsinu, ktorý sa veľmi podrobne prakticky celý profesijný život venoval aj osídleniu tejto oblasti, je zrejmé, že kostol je skutočne na území Žiliny.
Kostol sa prvý raz v písomných prameňoch spomína v roku 1429 v zápisoch najstaršej žilinskej mestskej knihy. Ani z jednej zo spomínaných zmienok však nenájdeme nejaké vodítko k presnému určeniu geografickej polohy kostola. Kanonická vizitácia z roku 1674 hovorí len, že kostol leží mimo mesta (est quaedam ecclesia extra civitatem sancti regis Stephani) [7]. Presnejšiu polohu kostola popísal vizitátor v roku 1699, keď napísal, že kostol sv. Štefana, kráľa leží na poli Žiliny smerom k Závodiu [8].
V roku 1644 sa v kostole spomína novo vystavený oltár [20]. Z účtov kostola však vyplýva, že isté úpravy a opravy sa na oltári robili aj v rokoch 1646 a 1647, kdi oltar novy ustavili [21]. Okrem toho účty informujú aj o iných menších či väčších opravách. V roku 1647 i 1652 sa opravovala strecha novým šindľom nad oltárom, teda nad presbytériom. O dva roky neskôrmurár vyrovnával omietku pri oltároch a taktiež sa nakúpil šindeľ, kterižto se vybit dal v nove okolo cimiteri svatokralskeho.
Podľa neho je kostol kamenný, dostatočne priestranný, bez veže, ale ohradený dobrým múrom. Má vhodný oltár, dobré lavice a na chóre sa nachádzal organ. Loď kostola mala rovnú strechu, klenbou bola zaklenutá len svätyňa. Pod strechou bol umiestnený jeden malý zvon, ktorý sa používal ako umieračik [24]. Do roku 1728 sa vzhľad pravdepodobne nijako obzvlášť nezmenil, ale z kanonickej vizitácie vykonanej v tomto roku sa dozvedáme, že kostol už má drevenú vežičku, v ktorej sa nachádzal jeden menší zvon, okrem toho mal kostol aj spomínaný umieračik. Oltár bol starý, drevený a znázorňoval Pannu Máriu [25].
K rozsiahlejším stavebným úpravám došlo v rokoch 1762 - 1763. Vizitácia z roku 1767 o tom píše, že teraz už je zaklenutá nielen svätyňa, ale aj loď kostola [27]. Boli zamurované románske okienka v južnej stene lode a nahradili ich barokovými oknami, ktoré pribudli aj na severnej stene lode. Pravdepodobne bol zamurovaný pôvodný vchod v južnej stene, ktorý nahradil nový na západnej strane [28].
V roku 1926 bolo ku kostolu pristavané schodisko do podkrovia a vytvorený nový južný vstup na emporu. Fasáda kostola dostala novú omietku [33]. V roku 1949 akademický maliar Mojmír Vlkoláček odkryl v kostole vzácne nástenné maľby na chóre, v apside a na východnej stene lode. Maľby boli reštaurované nálezcom, ktorý spolupracoval s maliarom Petrom Júliusom Kernom v roku 1956.