Šírenie švajčiarskeho (kalvínskeho) smeru reformácie sa na území Uhorska označuje ako druhá reformácia. Za prvú sa považuje nemecká - luterská reformácia, ktorá sa na území Uhorska šírila najmä po bitke pri Moháči v roku 1526, ktorá veľmi oslabila katolícku cirkev. Luterská reformácia v Uhorsku sa najprv šírila medzi nemeckým obyvateľstvom: „Myšlienky Lutherovej reformácie v Uhorsku ako prví hromadne prijímali nemeckí mešťania Budína a ďalších slobodných kráľovských a kráľovských banských miest, vrátane sedmohradských a spišských Sasov.“
Od polovice 16. storočia sa však v Uhorsku začínajú presadzovať myšlienky druhej reformácie. Presadzujú sa však najmä medzi tými, ktorí už prijali prvú reformáciu. Druhá (švajčiarska) reformácia zasiahla slovenské obyvateľstvo (hovoriace zemplínskym nárečím) na južnom území súčasného východného Slovenska. Z hľadiska organizácie reformovanej cirkvi išlo o územie Predtisského dištriktu (t. j. územia na západ od rieky Tisa). Duchovným centrom tohto dištriktu bol Blatný Potok (Sarospatak). Z tohto mesta sa šírila švajčiarska reformácia aj na miesta, kde žilo slovenské obyvateľstvo. Neskôr sa významným centrom kalvínskej reformácie stali aj Košice, ale „… oveľa viac práce pri šírení švajčiarskeho učenia v druhej polovici 16. storočia v oblasti Predtisia vykonali kazatelia pôsobiaci v Blatnom Potoku v Zemplínskej stolici.“
Na východ od rieky Tisa sa v druhej polovici 16. storočia sformoval Zatisský dištrikt, s duchovným centrom v Debrecíne. Tento dištrikt patril medzi počtom najväčší ako aj najkompaktnejší reformovaný dištrikt. Na základe toho možno povedať, že k Slovákom (zemplínskeho nárečia) sa nedostalo reformované učenie priamo zo Ženevy, ale sprostredkovane z Blatného Potoka a Debrecína. To je prvá základná vec, na ktorú netreba zabúdať. Reformované učenie sa dostalo k našim predkom od Maďarov.
Ako sa vlastne Slováci a Maďari ocitli spolu v jednej reformovanej cirkvi? K Slovákom sa dostalo reformované učenie prostredníctvom Maďarov a Maďari pomohli aj v neľahkom období týchto rokov slovenské zbory udržať vo viere ale aj v jazyku. Spolužitie slovesnkých a maďarských reformovaných v prvých 250 rokoch bolo veľmi pekné a dodnes príkladné. V tých časoch sa v prostredí reformovanej cirkvi správali Maďari k Slovákom veľmi priaznivo, veľkoryso a v duchu evanjelia.
Slovenskí reformovaní sa pod ochranou a pomocou cirkvi, ktorá bola väčšinovo maďarská, udržali aj počas neľahkého obdobia krvavej i nekrvavej reformácie. Aj pre nich boli veľkou pomocou povstania sedmohradských kniežat proti Habsburgovcom, ktoré zmiernili aspoň čiastočne dosahy protireformácie. Nekrvavá rekatolizácia, ktorá prebiehala v 18. storočí po Satmarskom mieri (1711), značne ohrozovala slovenských reformovaných (nezabúdajme, že slovenčina ako kodifikovaný jazyk stále neexistovala, slovenskí reformovaní v tej dobe hovorili zemplínskym nárečím).
Predtisský dištrikt vnímal tento problém a snažil sa slovenským zborom pomôcť. Predtisský dištrikt (superintendencia) pozostával zo štyroch seniorátov: Boršodský, Abovský, Zemplínsky a Užský. Od ostatných dištriktov sa líšil tým, že takmer dve storočia nemal na svojom čele vrcholného predstaviteľa (biskupa, resp. superintendenta). Až na príkaz panovníka z donútenia si zvolili v roku 1734 prvého superintendenta.
V polovici 18. storočia sa vedenie Predtisského dištriktu začalo veľmi poctivo zaoberať hľadaním spôsobu ako pomôcť slovenským reformovaným. Ako prvoradé sa považovalo zabezpečiť teologické vzdelanie pre farárov, ktorí by ovládali slovenský jazyk (jeho zemplínske nárečie). Vrchný kurátor dištriku Abrahám Vay zariadil v roku 1740, aby na kolégiu (t. j. teológii) v Blatnom Potoku mohli študovať aj chlapci z chudobnejších slovenských zborov. Dohodlo sa vytvorenie základiny, ktorá umožňovala podporu štúdia týchto chlapcov za tej podmienky, že po skončení štúdia príjmu službu v slovenských zboroch.
Aj superintendent Martin Csáji vnímal chudobu slovenských zborov ako veľký problém. V roku 1758 vyhlásil v celom dištrikte na podnet slovenských farárov zbierku pre najchudobnejšie slovenské zbory. Najvýraznejšia zásluha superintendenta Martina Csájiho pre zachovanie slovenských zborov však spočívala v zabezpečení vydania piatich duchovných publikácií pre slovenských (zemplínskych) reformovaných v rokoch 1750 - 1758. Predtisský dištrikt sa pod vedením Martina Csájiho rozhodol vydať základnú duchovnú literatúru v materinskom jazyku vtedajších slovenských reformovaných - v zemplínčine, hoci oficiálne zemplínčina ako jazyk vlastne vôbec neexistovala.
Predtisský dištrikt teda už storočie pred štúrovcami vydáva dôležité publikácie, ktoré neoceniteľným spôsobom pomohli uchovať jazyk aj vieru slovenským reformovaným. Slovenskí - zemplínski reformovaní tak dostali do rúk publikácie, ktoré boli napísané v nárečí ich srdca. Martinovi Csájimu pomohli pri vykonaní tejto záslužnej práce traja autori: malčický reformovaný farár Juraj Jesenius, bánovský farár Andrej Spáczay a zemepán z Rakovca Andrej Rákoczi. Títo traja šlachetní muži vykonali preklad dôležitej duchovnej literatúry z maďarčiny do zemplínčiny.
Manželia Kónyovci vo svoje publikácii konštatujú: „Vydanie piatich bohoslužobných kníh vo východoslovenskom nárečí malo pre slovenských kalvínov v predtisskom dištrikte nesmierny význam. V nasledujúcom období, v druhej polovici 18. storočia, im pomáhali nielen pri službách Božích, vyučovaní, katechizácii, ale aj pri zachovaní vlastnej viery na periférii rozšírenia kalvinizmu, v každodennej konfrontácii s pokračujúcou rekatolizáciou.“
Je veľmi nekorektným tvrdením uvádzať, že Slováci boli Maďarmi utláčaní 1000 rokov. Pri 10. výročí vzniku Slovenskej republiky 1.1.2003 predniesol vtedajší predseda Národnej rady SR veľmi zásadný prejav o našej histórii. Okrem iného tam uviedol, že dejiny Uhorska sú aj našimi dejinami: „Druhou výraznou črtou zapísanou do tváre budúceho Slovenska bol vznik Uhorska v roku 1000. Slovensko sa stalo súčasťou kráľovstva, ktoré deväťsto rokov tvorilo dejiny strednej Európy. Prorocky znejú slová zakladateľa Uhorska svätého Štefana, ktorý v závete vyzýval svojho syna k rešpektovaniu jazykovej a etnickej rôznosti obyvateľov svojho kráľovstva. Takmer osemsto rokov jeho nasledovníci toto prorocké odporúčanie rešpektovali a aj preto bolo Slovensko osemsto rokov nie objektom, ale subjektom uhorských dejín. Na tvári Slovenska aj preto vyrástli stredoveké mestá, ktoré sa neskôr stali centrami obchodu a kultúry… Nebojme sa priznať k tomu, na čo môžeme byť oprávnene hrdí. Boli sme súčasťou ríše, ktorej vládli takí významní panovníci ako svätý Štefan, Karol Róbert, Matej Korvín či Mária Terézia. Boli to aj naši králi a panovníci a Slovensku sa pod ich vládou darilo. Nezbavujme sa ich, nenechajme si ich vziať. Silnými ideami a činmi sú zapísaní do našej histórie. Neobchádzajme, neretušujme túto črtu. Rada kráľa Štefana o etnickej tolerancii bola rešpektovaná.
Štúr v spise „Starý a nový vek Slovákov“ uznával, že v minulosti sa Slovákom v Uhorsku nežilo zle, ale hovorí, že sa to začína kaziť: „I žili od toho času svorně ve vlasti této Maďaři a Slováci, oddáni verně oba obci své… S počátkem přitomného století započal se nový, strastný svět Slováku… zmocnila se pýcha Maďarů i zatemnila je.“ Prečo sa to vlastne v tom 19. storočí tak pokazilo. Po francúzkej revolúcii sa dostala na program dňa myšlienka národného štátu v celej Európe. Tomuto trendu sa prispôsobili aj Maďari v Uhorsku a zatúžili premeniť Uhorsko na Maďarský národný štát, aby v ňom bol iba jeden národ.
Kritické bolo najmä obdobie 1867 - 1918, týchto 50 rokov prebiehala v Uhorsku maďarizácia. Reformovaná cirkev v Uhorsku v tom čase získala veľmi silné postavenie. Postavila sa totiž jasne na stranu revolúcie, vyhlásenie zvrhnutia Habsburgovcov sa dokonca udialo v apríli 1849 na sneme, ktorý prebiehal v priestoroch veľkého reformovaného kostola v Debrecíne. A žiaľ cirkev, ktorá dokázala vytrvať v prenasledovaní, podľahla vábeniu sveta a nepostavila sa proti maďarizácii, ale ju začala aj vo svojom prostredí realizovať.
Je však potrebné uznať, že aj v 19. storočí boli vydané dva spevníky v zemplínskom nárečí. V roku 1824 to bolo druhé vydanie spevníkov vydaných v roku 1752. „Ďalší spevník v zemplínskom nárečí vyšiel v roku 1864. Z poverenia predtiského dištriktu Reformovanej cirkvi v Uhorsku ho pripravil Pavol Császár, farár v Sečovciach.“ Ďalšie vydanie spevníka v zemplínskom nárečí sa realizovalo až v roku 1923, keď bol vydaný Slovenszki spevnik. Vznikla tam tak cca 60 ročná medzera, ktorá sa kryje s obdobím najtvrdešej maďarizácie.
Ale aj pritom je potrebné si uvedomiť, že hoci oficiálnym trendom cirkvi bola maďarizácia, predsa mnohí duchovní v konkrétnych zboroch sa ju snažili zmierňovať a naďalej slúžili v zboroch po slovensky. Aj z tohto príbehu vidno, že boli ľudia ako spomínaný Ľudovít Nitray, ktorí napriek tlakom slúžili zborom po slovensky, a nakoniec aj vtedajší biskup Fejes sa postavil na stranu Nitraya a zahanbil jeho žalobcov. Čiže cirkev ani v časoch najtvrdšej maďarizácie nezabudla celkom na svoje poslanie a našli sa takí duchovní maďarskej národnosti, ktorí odmietli oficiálnu líniu cirkvi a pomohli uchovať slovenské zbory aj v neľahkom období maďarizácie. Aj počas najtuhšej maďarizácie bolo možné v zboroch kázať po slovensky.
Reformovaná kresťanská cirkev, ktorá má v Košickom kraji dôležité postavenie najmä v oblastiach s výraznou maďarskou menšinou, je, čo sa týka svojej organizácie v kraji, súčasťou širšej štruktúry cirkvi na Slovensku. Má biskupský systém, no na rozdiel od Rímskokatolíckej cirkvi je jej zriadenie synodálno-presbyteriálne. V kraji sa nachádza päť seniorátov s desiatkami cirkevných zborov a s takmer polovicou našich kalvínskych kostolov: Abovsko-turniansky reformovaný seniorát, Michalovský reformovaný seniorát, Ondavsko-hornádsky reformovaný seniorát, Užský reformovaný seniorát a Zemplínsky reformovaný seniorát.
Dominujú v ňom rímskokatolíci (48,39 percenta - 378 520), nasledujú gréckokatolíci (9,49 percenta - 74 240), po nich kalvíni (4,82 percenta - 37 731), luteráni (3,76 percenta - 29 409) a pravoslávni (1,91 percenta - 14 954). Viac než pätina (161 922) obyvateľov je bez náboženského vyznania.
Počet kostolov podľa denominácie v Košickom kraji
V 440 mestách a obciach kraja stojí 796 kostolov a chrámov patriacich piatim denomináciám, z toho v krajskom meste je 43 kostolov a chrámov, ktorým sme venovali samostatný článok. Vyše dve tretiny kostolov a chrámov kraja patria katolíkom latinského a byzantsko-slovanského obradu, ale v období reformácie bola situácia v regióne výrazne odlišná v prospech Evanjelickej cirkvi helvétskeho vyznania (kalvínov).
Prehľad počtu kostolov podľa denominácie:
- Rímskokatolícke kostoly: 381 (47,86 percenta)
- Gréckokatolícke chrámy: 157 (19,72 percenta)
- Kostoly Reformovanej kresťanskej cirkvi: 150 (18,84 percenta)
- Evanjelické kostoly: 71 (8,92 percenta)
- Pravoslávne chrámy: 37 (4,65 percenta)
Pôvodné datovanie kostolov a chrámov:
- 12. storočie: 4
- 13. storočie: 61
- 14. storočie: 43
- 15. storočie: 21
- 16. storočie: 10
- 17. storočie: 18
- 18. storočie: 139
- 19. storočie: 182
- 20. storočie: 251 (z toho po Nežnej revolúcii 96)
- 21. storočie: 67
Najstaršími kostolmi (12. storočie) sú tri kostoly Reformovanej kresťanskej cirkvi (Borša, Svinica, Zemplín) a jeden rímskokatolícky Kostol Ducha Svätého v Trebišove - prezentovaný pôdorys zaniknutého kostola.
tags: #reformovana #krestanska #cirkev #svinica