Pútnické miesto Skalka neďaleko Trenčína, kde benediktínski mnísi svätý Andrej Svorad a svätý Beňadik istý čas žili, sa stáva nielen pre veriacich oázou pokoja. Mnohí prichádzajú načerpať duchovnú silu, nádej i radosť, ktoré tu na premodlenom mieste pramenia.
Skalka patrí medzi tie pútnické miesta, ktoré sú späté so životom svätcov. Takých miest u nás nie je veľa, lebo nemáme mnoho národných svätých. Skalka je spätá so životom sv.
Skalka pri Trenčíne
Legenda o sv. Svoradovi a sv. Beňadikovi
Legenda o sv. Svoradovi a sv. Beňadikovi nie je dlhá, stojí za to si ju prečítať. V 14. - 15. storočí sa stala známou v celej Európe. Opisy legendy sa zachovali vo významných historických knižniciach Európy.
Najstaršia zachovaná stredoveká próza na našom území, písaná po latinsky, ktorá sa zaoberá priamo slovenským prostredím - okolím Nitry a Trenčína - je Maurova legenda o sv. Andrejovi Svoradovi a Beňadikovi Vita sanctorum heremitarum Zoerardi confessoris et Benedicti martyris.
Ako sám Maurus píše, osobne sa stretol so sv. Beňadikom, a tak správy, zachytené v tejto legende, môžeme považovať za spoľahlivé. Tento spis slúžil ako podklad na ich kanonizáciu.
Rozdiel spočíva hlavne v tom, že predmetom opisu nie je patetická oslava skutkov kráľa, ale prosté poslanie života dvoch mníchov pustovníkov, ktorí aj napriek odlúčeniu od sveta chcú byť užitoční pre iných. Vzácnosťou sú historické údaje, ktoré môžu aspoň sčasti vniesť svetlo do obdobia 11. storočia.
Autor legendy - Maurus
Autorom tohto významného diela je pécssky biskup Maurus. Ide o rehoľné meno, pôvodné nepoznáme. Miesto jeho narodenia nie je známe. Pochádzal pravdepodobne z územia Nitrianska, kde sa narodil začiatkom 11. storočia (1000/1001).
Predtým, ako v roku 1018 kráľ Štefan I. obsadil Nitriansko a Nitru, bol Maurus novicom v zoborskom benediktínskom kláštore sv. Hypolita. Tam aj začal svoju duchovnú formáciu. Možno bol ešte v detskom veku venovaný kláštoru ako oblát, čo bolo v tých časoch zvykom. Pochádzal istotne z veľmožského rodu.
Ako mladý - tak to uvádza - puer scholasticus na vlastné oči videl benediktínskeho mnícha Svorada - azda pri skladaní rehoľných sľubov pred opátom Filipom. Potom Maurus prešiel z Nitry do benediktínskeho opátstva sv. Martina na Panónskej hore a tam dokončil štúdiá.
Život svätého Svorada a Beňadika bol napísaný ako doklad pre kanonizáciu. Pustovníci Andrej Svorad a Beňadik svojím extrémnym asketickým životom, zbožnosťou a službou iným už za svojho života zaujali svojich súčasníkov. Aj preto ich pochovali v Bazilike sv. Emeráma v Nitre. Andrej Svorad zomrel okolo roku 1030.
Podľa historika Karola Markoviča je životopis Svorada dlhší, lebo Maurus chcel vyzdvihnúť jeho čnosti na genus martyrii a postaviť ho na roveň mučeníctva. V Beňadikovom prípade, keďže zomrel mučeníckou smrťou, stačilo kvalifikovať jeho svätosť.
Svätý Beňadik
Beňadik bol Svoradovým učeníkom a nasledovníkom v pustovníckom spôsobe života. Vstúpil do benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore, neskôr ho pridelili Svoradovi za pomocníka v starobe a učeníka. Kým Svorad bol asketickým spôsobom života vzdialený od vecí tohto sveta, Beňadik bol viac „kláštornícky“ ako „eremitský“, ako tvrdí Karel Chytil. Maurus poznal Beňadika osobne. Častejšie sa s ním stretával ako benediktínsky mních v kláštore sv. Martina na Panónskej hore (potvrdzuje Maurus).
Tri roky po smrti Svorada (1034/1035) Beňadika prepadli zbojníci a žiadali od neho peniaze. Keďže im nemal čo dať, odvliekli ho k Váhu, zabili ho a hodili do vody. Maurus udáva správu aj o tom, že neporušené telo sv. Beňadika sa našlo po roku vo Váhu. Bližšie však miesto neurčuje. Starobylá tradícia dosvedčuje, že to bola Skalka pri Trenčíne. Tam totiž už v roku 1208 stál kostol zasvätený sv. Beňadikovi.
Poľský kronikár Jan Długosz píše vo svojom diele Historia Polonica, že obidvaja pustovníci Andrej Svorad aj Beňadik pochádzali z Poľska. Podľa tradície zachovanej v Poľsku mala byť Beňadikovým rodným miestom osada Bogusłav Kościelny. V mladosti tam vraj žil ako pustovník, potom prešiel do obce Tropie, kde sa pripojil k Svoradovi.
Nitriansky vojvoda Gejza už v roku 1064 urobil prvé kroky k ich svätorečeniu, hoci kult oficiálne potvrdil až v roku 1083 pápež Gregor VII.
Tabuľka: Prehľad svätých Andreja Svorada a Beňadika
| Svätý | Pôvod | Úmrtie | Sviatok |
|---|---|---|---|
| Andrej Svorad | Pravdepodobne Poľsko | Okolo 1030 | 17. júla |
| Beňadik | Pravdepodobne Ponitrie | 1034/1035 | 17. júla |
Úcta k svätým pustovníkom
Úcta k svätým pustovníkom sa hneď od začiatku spájala s miestami ich pôsobenia: v Nitrianskom vojvodstve a na Považí pri Trenčíne. Dokazuje to premenovanie nitrianskeho katedrálneho chrámu a tiež kapituly, ale svedčí o tom aj skutočnosť, že uhorský panovník sv. Ladislav (1077 - 1095) daroval zoborskému kláštoru sv. Hypolita Kaplnku sv. Svorada v Trenčíne.
Od začiatku sa stáva miestom úcty sv. Beňadika Skalka - miesto jeho umučenia. U sv. Andreja Svorada to bola Nitra, miesto jeho pochovania. Beňadikovo telo uložili v nitrianskom Chráme sv. Emeráma v tom istom hrobe, kde bol pochovaný Andrej Svorad.
V druhej polovici 12. storočia sa sv. Andrej Svorad stal patrónom kostola v Oławe pri poľskom meste Vroclav. Jeho kult v tom čase je doložený aj na ďalších miestach v Poľsku. Na začiatku 13. storočia sa spomína úcta k nemu i na Morave.
Úcta k Andrejovi Svoradovi a Beňadikovi je stále živá v Maďarsku, Poľsku a na Slovensku, najmä v nitrianskom biskupstve. Svedčia o tom púte v Nitre a na Skalke pri Trenčíne. Šíria ju aj slovenskí misionári po celom svete, v USA zasvätili slovenskí krajania sv. Andrejovi Svoradovi okrem niekoľkých kostolov aj benediktínske opátstvo v Clevelande (1927). Na ostrove Timor zásluhou misionára Vincenta Lechoviča SVD postavili kostol k úcte sv. Svorada (konsekrovaný 15. októbra 1972).
V obci Hvozdnica neďaleko Žiliny im zasvätili nový kostol (konsekrovaný v roku 1994), takisto aj v Radôstke, v starobystrickej farnosti na Kysuciach (konsekrovaný 11. júla 1998).
Títo pustovníci vo svojom živote praktizovali regulu v duchu Ora et labora (Modli sa a pracuj) a askézu, ktorú možno vidieť u východných mníchov. Samotný Maurus spomína tvrdú prácu aj spôsobenie si nespavosti, pretože sv. Andrej Svorad sedel na otesanom dubovom kláte, ktorý ohradil plotom. Do plota napichal ostré bodliaky, a keď sa jeho unavené telo naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil zranený ostňom. Okolo hlavy si zavesil drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene. Ak mu hlava klesla, hneď ho udrel kameň.
Odsúdenec vzýval meno sv. Nitrania iste dobre poznali život sv. Svorada, ku ktorému sa utiekali v jednotlivých potrebách aj predtým, a poznali z jeho životopisu zázrak, ktorý opisuje Maurus: „V meste Nitre obesili jedného odsúdeného zločinca. On potom milosťou Božou odviazaný prišiel k opátovi Filipovi a rozprával, ako bol pre zásluhy blaženého muža Andreja vyslobodený. Povedal totiž, že keď bol odsúdený, stále vzýval jeho meno, a keď ho dvíhali na šibenicu, blažený muž Andrej ho hneď svojimi rukami pridržal. Keď sa však všetci v domnienke, že je mŕtvy, vrátili domov, ten ho svojou rukou odviazal a prepustil.“
Skalka pri Trenčíne, najstaršie pútnické miesto na Slovensku, je spojená so životmi svätých Andreja Svorada a Beňadika, ktorí tu žili okolo roku 1030. Na mieste ich pôsobenia bol v roku 1224 založený benediktínsky kláštor.
História tohto pútnického miesta sa píše už takmer tisíc rokov, od čias, keď tu reálne žili naši národní svätí Andrej Svorad a Beňadik, muži, ktorí boli vyhlásení za svätých medzi prvými piatimi uhorskými svätcami.
Rovnako ako neskôr stovky benediktínskych mníchov a jezuitských rehoľníkov, ktorí na týchto miestach prebývali. Cítiť tu mystiku práve na základe stáročných modlitieb a prítomnosti svätých ľudí.
Terajší kostol bol postavený približne na miestach starého kostola, ktorý v r. 1806 dal zbúrať banskobystrický biskup Gabriel Zerdahelyi. Kostol bol veľmi poškodený vojnovými udalosťami a požiarmi, ktoré postihli mestečko Svätý Kríž v XVII. a XVIII. storočí. Najstaršia písomná zmienka o tomto kostole je z r.1527, kedy sa spomína ako starý.
Vchod do chrámu je riešený predstavaným portikusom, súčasťou ktorého je tympanón v tvare trojuholníkového štítu. V jeho strede sa nachádza erb biskupa G.Zerdahelyiho od Leopolda Forstra. Medzi vežami je osadený medený kríž a pod ním latinský nápis, ktorý po preložení do slovenčiny znie: „Hľa, kríž pánov, utekajte protivníci.“
Vo svätyni nad hlavným oltárom je obraz - olejomaľba Povýšenia svätého Kríža od viedenského maliara Františka Schöna z r.1809. Znázorňuje udalosť opätovného postavenia svätého Kríža na Golgote.
V chrámovej lodi sú štyri bočné oltáre zasvätené: svätej Anne, svätému Štefanovi, prvému mučeníkovi, Anjelovi strážcovi a Panne Márii Karmelskej - Škapuliarskej. Nad každým oltárom je olejomaľba s vyobrazením príslušného svätca.
Svätyňa kostola je štvorcového tvaru a kostolná loď obdĺžniková. K vonkajšej pravej strane svätyne je pristavená kaplnka Sedembolestnej Panny Márie a k vonkajšej ľavej strane sakristia, čím kostol v pôdoryse dostáva tvar kríža a vytvára jednoliaty celok.
V okolí Skalky sa nachádza viacero sakrálnych pamiatok, ktoré svedčia o bohatej náboženskej histórii regiónu:
- Kupča - Malá osada na biskupskom majetku v blízkosti svätého Kríža, kde biskup Štefan Moyses dal postaviť pre poľnohospodárskych robotníkov kostol zasvätený svätému Štefanovi (prvému mučeníkovi). Kostol bol ním posvätený v r.1863.
- Skalka (pod Šibeničným vrchom) - Na vŕšku Skalka svätokrížsky farár František Hajnovič po svojom návrate z kuruckého zajatia v Haliči dal v rokoch 1709-1711 postaviť votívnu - ďakovnú kaplnku k úcte Navštívenia Panny Márie. Bola obľúbeným miestom Michala Chrásteka.
- Renesančno - barokový kaštieľ - dal postaviť ostrihomský arcibiskup Peter Pázmáň v r.1631 na staršom stredovekom základe. Po zriadení banskobystrickej diecézy v r.1776 sídlili v ňom niektorí biskupi a niektorí sa v ňom príležitostne zdržiavali.
17. júla slávime sviatok svätých Svorada-Andreja a Beňadika, pustovníkov, ktorí sú uctievaní aj ako hlavní patróni Nitrianskej diecézy.
Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hipolyta na Zobore, ho prijíma opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej. Spolu s mladším učeníkom Beňadikom žil v tichej utiahnutosti a prísnom odriekaní. Modlil sa a pracoval. A na rozdiel od iných mníšskych spolubratov, samotrýznil sa, cvičil sa v kresťanskej askéze. Trýznil si svoje telo, aby oslobodil ducha. Uberal si z jedla a nápoja a s povolením opáta sa často utiahol na niekoľko dní do jaskyne neďaleko kláštora.
Socha svätého Andreja Svorada, umiestnená v presbytériu obnovenej ruiny bývalého kamaldulského Kostola sv.
Náučný chodník začínajúci pri parkovisku liečebného ústavu vás privedie nielen k ruinám kláštora, ale aj k Svoradovmu prameňu a Svoradovej jaskyni. Zoborský skrášľovací spolok dal v roku 1898 upraviť jaskyňu na kaplnku s dreveným oltárikom a obrazom pustovníka.
Tridsať metrov dlhá jaskyňa je pomenovaná podľa pustovníka Svorada, ktorý v nej býval začiatkom 11. storočia.
Nechajme však hovoriť o živote našich svätcov najstaršiu zachovanú legendu, bola napísaná v polovici 11. storočia: „Vita sanctorum heremitarum Zoerardi confessoris et Benedicti martyris a beato Mauro episcopo guinguaeecclesiastensi descripta (Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka, napísaný blahoslaveným Maurusom, päťkostolským biskupom) (maďarské mesto Pécs má historický slovenský názov Päťkostolie).
Táto legenda je najstaršou legendou Uhorského kráľovstva vôbec, v stredoveku bola známa v celej Európe. Udalosti ktoré Maurus opisuje, sám zažil:
„Ja totižto, Maurus, teraz z Božej milosti biskup, vtedy však novic, toho dobrého človeka (Svorada) som videl, ale ako žil nie z videnia, ale z počutia som sa dozvedel. Keď teda do nášho kláštora, zasväteného ku cti blahoslaveného biskupa Martina, už spomínaný mních Beňadik často chodieval a mne, to čo nasleduje, o jeho ctihodnom živote rozprával.“
„V tom čase, keď sa pod vládou najkresťanskejšieho kráľa Štefana meno a náboženstvo božie v Panónii ešte len slabo ujímalo, začujúc o ňom povesť dobrého vládcu, k nemu ako k otcovi sa zbiehali mnohí kňazi a mnísi z iných krajín, nie síce nútení vonkajšími príčinami, ale aby v združení sa im vyplnila nová radosť zo svätého obcovania. Medzi nimi jeden, ktorý pochádzal zo sedliackeho rodu ako ruža z tŕnia, menom Svorad“.
„Keď sa tento ctihodný muž Andrej (rehoľné meno Svorada) utiahol do pustovníckej samoty, síce na veľké trápenie tela, ale na posilnenie duchovného života vždy zachovával pôst. Po tri dni od všetkého, čo možno jesť, sa zdržoval z lásky k milosti toho, ktorý pre ľudí stanúc sa človekom, postil sa štyridsať dní. Keď však nadišiel čas štyridsaťdenného pôstu, podľa rehoľného poriadku ktorého sa držal opát Zósimas, od otca Filipa, od ktorého bol prijal rehoľné rúcho, dostal štyridsať orechov. Uspokojac sa s touto potravou, radostne očakával deň svätého Vzkriesenia. V tieto, ale aj v iné dni, hoci jedlo nielen nestačilo na posilnenie tela, ale aj samého ducha zoslabovalo, vyjmúc čas modlitby, pracovať nikdy neprestal, ale vezmúc sekeru, chodil pracovať do samoty lesnej“.
Tu treba vysvetliť, prečo sa v príbehu objavuje Zósimas, ktorý bol pustovníkom v Palestíne. Je to dôležitá stopa, ukazuje na východ, idea pustovníctva sa zrodila práve tam. Pustovník Zósimas každý štyridsaťdenný pôst odbavil so štyridsiatimi piatimi ďatlami. Svorad tri dni v týždni nejedol vôbec nič. Ďatle isteže nemal, preto jeho jedlom počas veľkého štyridsať denného pôstu bolo štyridsať orechov.
„Po dennej práci doprial telu taký odpočinok, že ho skôr možno nazvať trýznením a trápením ako odpočinkom. Haluzí zbavený dubový klát totiž ohradil plotom a cez tento plot zo všetkých strán povrážal ostré tŕstie. Sám sediac na kláte ako na sedadle, na osvieženie tela užil takú polohu, že keď jeho telo premožené spánkom sa naklonilo na ktorúkoľvek stranu, ostrým tŕstím poranené bolestivo precitlo. Okrem toho kládol si na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán vešal štyri kamene, aby keď sa ospalá hlava naklonila na ktorúkoľvek stranu, udrela sa o kameň“.
„Keď sa teda blížil čas rozkladu jeho tela, prikázal tým ktorí boli prítomní, aby ho nevyzliekali zo žiadnej šaty jeho rúcha, kým nepríde opát Filip, po ktorého poslal. Otec prišiel, keď ctihodné telo ležalo už mŕtve, a vyzlečúc ho, aby ho umyl, našiel kovovú reťaz, ktorá sa už vnútorností dotýkala. Ó, podivná a neslýchaná vec! Reťaz, ktorá zvnútra mäso v hnilobu obracala, zvonka bola kožou obtiahnutá. Ale neboli by zbadali tento spôsob mučeníctva, keby nad pupkom neboli zazreli uzol zviazaného kovu. Keď však rozviazanú reťaz ťahali z...
Andrej-Svorad sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika.
Jeho denná práca spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu. Po práci si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedadlo používal na spánok. Keď sa jeho unavené telo naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil, zranený bodliakom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene.
Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore.
Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Tri roky podľa jeho príkladu viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali ho a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol počas celého roka sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v Katedrálnom chráme sv. Emeráma v Nitre.
Najstaršie zobrazenie sv. Andreja-Svorada pochádza od biskupa Maura, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.). Najstarším vyobrazením sv. Beňadika je pravdepodobne herma (relikviár hlavy) zo 14.
V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava boli Andrej-Svorad a Beňadik kanonizovaní spolu s uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Spoločný sviatok sv. Andreja-Svorada a Beňadika je 17. júla a sú hlavnými patrónmi Nitrianskej diecézy. Sv. Andrej-Svorad je od roku 1739 aj patrónom mesta Nitry.
Skalka sa vďaka Andrejovi-Svoradovi a Beňadikovi stala známym pútnickým miestom a je dokonca označovaná za najstaršie pútnické miesto vtedajšieho Uhorska. Zároveň sa stala významným duchovným centrom po celé storočia. V r. 1224 tu bolo nitrianskym biskupom Jakubom založené benediktínske opátstvo, ktoré v neskoršom období nitriansky biskup Ján Püsky v r. Kláštor predstavoval dar duchovného, vzdelanostného a všeobecného kultúrneho vzrastu, nielen pre obyvateľov Skalky, ale aj celého Považia, ba i značnej časti Slovenska.
V r. 2011 významne zaslúžil n. f. Beňadik, ktorý nadviazal na výzvu slovenských biskupov z r. Mons. Patrocínium: opátstvo sv. Vznik: prvá polovica 13. Na mieste, kde žil pustovníckym životom sv. Benedikt († okolo r. 1033), založil nitriansky biskup Jakub I. v roku 1224 neveľký kláštor - Opátstvo sv. Benedikta.
Život benediktínskych mníchov v priebehu stáročí však vážne narušilo nepokojné obdobie počas expanzie Matúša Čáka z neďalekého Trenčína a neskôr aj nájazdy husitských oddielov z blízkej Moravy. Nový život na veľkú Skalku priniesli až v roku 1644 trenčianski jezuiti, ktorí majetok zaniknutého opátstva získali darom od kráľa Ferdinanda III. (iné zdroje uvádzajú ako darcu nitrianskeho biskupa Jána Püskyho). Následne, v rokoch 1667-69 jezuiti postavili vedľa pôvodných stavieb nové budovy kláštora a postupne celý areál upravovali.
- Trojpodlažný objekt kaplnky či kaplniek nenájdeme nikde inde na Slovensku. Horné podlažie je Kaplnkou sv. Andreja-Svorada a Benedikta, kde sa príležitostne aj slúžia sv. omše.
Svätá Terézia Odhalila: 7 Vecí, Ktoré Duša Robí v Prvých 40 Dňoch po Smrti — NIKTO TO NEVIE!
Pútnické miesto Skalka