Článok sa zameriava na tvorbu maďarského básnika Sándora Petőfiho a jeho slovenského súčasníka Jána Bottu, pričom skúma ich básne a preklady s dôrazom na kultúrne a historické kontexty.
Pieseň národa a Pochod
Je to verš z najznámejšej básne maďarského génia slovenských rodičov. Génius sa volal Sándor (Alexander) Petrovics. Neskorším menom Petőfi. Báseň preložil jeho slovenský rovesník Ján Botto. Petőfiho báseň Nemzeti dal (Pieseň národa) znie: „Talpra magyar, hí a haza!” Napísal ju 13. marca 1848, dva dni pred vypuknutím revolúcie. Botto ju prebásnil pravdepodobne ešte v tom istom roku tak, že slovo Maďar vymenil za Slováka.
Pre porovnanie uvádzame úryvky z básní:
Sándor Petőfi: Nemzeti dal
Ján Botto: Pochod
Pieseň národa (preklad Jána Smreka)
Talpra magyar, hí a haza!
Itt az idő, most vagy soha!
Rabok legyünk vagy szabadok?
Ez a kérdés, válasszatok!
-A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!
Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu!
Tu čas pravý - maj sa k činu!
Miera kliatby dosiahnutá:
či chceš voľnosť, a či putá?
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.
Hor' sa, Maďar, vlasť velí ti! Tu čas teraz abo nikdy!
Povedzte, či rabstvo chcete,
či si voľnosť vyberiete? Prisaháme na praboha maďarstva, prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!
Rabok voltunk mostanáig,
Kárhozottak ősapáink,
Kik szabadon éltek-haltak,
Szolgaföldben nem nyughatnak.
A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!
Rabmi sme od tisícletia,
kliatby dedov na nás letia,
že ponad ich voľné kosti
štrká puto nevoľnosti!
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.
Doteraz sme v rabstve žili,
predkov svojich zatratili,
ich, čo žili-mreli voľne,
poddanská zem tlačí bôľne.
Prisaháme na praboha maďarstva, prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!
Sehonnai bitang ember,
Ki most, ha kell, halni nem mer,
Kinek drágább rongy élete,
Mint a haza becsülete.
A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!
A čo je to za človeka,
keď mrieť treba, čo uteká,
čo mu milšia biedna hlava,
než národa jeho sláva?
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.
Podliak, kto dnes, keď mrieť treba,
Netrúfa si, kto si seba, vlastný život pramizerný, nad česť svojej vlasti cení. Prisaháme na praboha maďarstva, prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!
Fényesebb a láncnál a kard,
Jobban ékesíti a kart,
És mi mégis láncot hordtunk!
Ide veled, régi kardunk!
A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!
Šabľa, šabľa! nie okovy -
pristane ver junákovi:
kto chce, nech si putá nosí,
do rúk, bratia, šable, kosy!
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.
Väčšmi zdobí ramä mužské
lesklý meč než putá mrzké, a my preds' sme putá mali! Sem sa, dobrý meč náš starý! Prisaháme na praboha maďarstva, prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!
A magyar név megint szép lesz,
Méltó régi nagy hiréhez;
Mit rákentek a századok,
Lemossuk a gyalázatot!
A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!
Hore, Slovák, vstávaj hore!
Zjasnie Kriváň v rannej zore;
čo nám časy zlé nasiali,
nech krv zmyje, oheň spáli!
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.
Meno Maďar zase v kráse
zaskvie sa, jak v dávnom čase, zmyjeme my z neho hanu, stáročiami nakydanú. Prisaháme na praboha maďarstva, prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!
Hol sírjaink domborulnak,
Unokáink leborulnak,
És áldó imádság mellett
Mondják el szent neveinket.
A magyarok istenére
Esküszünk,
Esküszünk, hogy rabok tovább
Nem leszünk!
Potom naše tiché hroby
vencom vďačný vnuk ozdobí;
vzdychne, padnúc na kolená:
Daj im, Bože, oslávenia!
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.
K hrobom našim naši vnuci
kľakať budú, žehnajúci, a z ich perí za modlenia splynú naše sväté mená. Prisaháme na praboha maďarstva, prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!
V Maďarsku je táto báseň notoricky známa, recituje sa každý rok na školských slávnostiach, existujú aj viaceré zhudobnené verzie. Traduje sa, že autor ju predniesol prvýkrát pri vypuknutí revolúcie 15. marca 1848 pred davom pri Národnom múzeu v Pešti. Aj keď je to pravdepodobne len legenda, je silno prítomná v maďarskom kolektívnom vedomí.
Život a odkaz Sándora Petőfiho
Petőfiho postava je celá opradená legendami. O jeho miesto narodenia súťažia tri obce. Okolo jeho smrti je tiež veľa záhad. Podľa oficiálnej verzie zomrel v r. 1849 v poslednej bitke boja za slobodu pri Šegešvári. Podľa rôznych romantických špekulácií však nezomrel, len padol do ruského zajatia a odvliekli ho na Sibír, kde žil až do 1856.
Keď berieme do úvahy, že žil dovedna len 26 rokov, jeho mladícky radikalizmus je celkom pochopiteľný.
Föltámadott a tenger
More sa zdvihlo (Ján Smrek)
Föltámadott a tenger, A népek tengere;
Ijesztve eget-földet, Szilaj hullámokat vet
Rémítő ereje.
More sa zdvihlo, more národov ožíva;
nebo, zem strachom plní, bujaré mece vlny
sila desivá.
Látjátok ezt a táncot? Halljátok e zenét?
Akik még nem tudtátok, Most megtanulhatjátok,
Hogyan mulat a nép.
Vidíte tento tanec? Hudbu tú chcete čuť?
Vy, nevedomí čo ste, včuľ naučiť sa môžte,
ako sa baví ľud!
Reng és üvölt a tenger, Hánykódnak a hajók,
Sűlyednek a pokolra, Az árboc és vitorla
Megtörve, tépve lóg.
Duní to more, vyje, lode sa zmietajú,
klesajú na dno pekla, do sťažňov búrka sekla,
plachty sa trhajú.
Tombold ki, te özönvíz, Tombold ki magadat,
Mutasd mélységes medred, S dobáld a fellegekre
Bőszült tajtékodat;
Potopa, vyzúrže sa,rob svoje zázraky,
zjav svoje hĺbky vzduté a peny svoje ľúte
hádž hore na mraky;
Jegyezd vele az égre Örök tanúságúl:
Habár fölűl a gálya, S alúl a víznek árja,
Azért a víz az úr!
pre večnosť zaznač nimi na nebies veraje:
bárs galeja je hore a príboj vody dole,
pánom preds' voda je!
Slovenský pôvod a identita
Na základnej škole, kde som sa prvýkrát stretla s jeho postavou, sme sa učili, že jeho matka bola slovenského a otec srbského pôvodu. Neskoršie výskumy potvrdili, že aj jeho otec mal slovenských predkov (keby bol Srb, asi ťažko by mohol mať evanjelické vierovyznanie). Predkovia Štefana Petroviča prišli na Dolnú Zem z dedinky Vaďovce (dnešný okres Nové mesto nad Váhom). Matka básnika Mária Hrúzová pochádzala z turčianskych Necpál.
Prekladali ho mnohí, ale skutočné uznanie mu získal až Hviezdoslav, ktorý ho pokladal za svoj vzor.
Na slovenskej strane bol dlho nebezpečným poturčencom, odstrašujúcim príkladom odrodilectva. Na maďarskej zas symbolom úspešnej asimilácie. Novšia maďarská odborná literatúra priznáva, že básnik mal obidvoch rodičov Slovákov a narodil sa v obci (Malý Kereš), ktorá mala v tom čase väčšinové slovenské obyvateľstvo. Konštatuje však, že sa v útlom veku presťahoval do maďarskej Kiskunfélegyházy, kde vyrastal medzi Maďarmi. Samotný básnik v jednej básni vyhlásil, že sa narodil vo Félegyháze.
Podľa rodinného priateľa Petrovicsovcov boli básnikovi rodičia „Slovania podľa pôvodu a Maďari podľa jazyka“.
Egy estém otthon
Jeden večer doma (Ján Smrek)
Borozgatánk apámmal;
Ivott a jó öreg,
S a kedvemért ez egyszer -
Az isten áldja meg!
S otcom popíjali sme;
dnes mne kvôli, pre mňa
dobrák starý vypil si -
nech ho pánboh žehná!
Soká nem voltam otthon,
Oly rég nem láta már,
Úgy megvénült azóta -
Hja, az idő lejár.
Dávno už. čo nevidel
starký svojho syna,
aj ostarel odvtedy -
hja, ten čas sa míňa.
Beszéltünk erről, arról,
Amint nyelvünkre jött;
Még a szinészetről is
Sok más egyéb között.
Porozprávali sme sa,
spomínajúc kde-čo;
ešte aj o herectve
medzi inou rečou.
Szemében "mesterségem"
Most is nagy szálka még;
Előitéletét az
Évek nem szünteték.
Moje „remeslo“ je mu
stále trieskou v oku;
nezmenil svoj predsudok
v toľkých rokov toku.
"No csak hitvány egy élet
Az a komédia!"
Fülemnek ily dicsérést
Kellett hallgatnia.
„Už je to raz bedárstvo,
táto komédia!“
Nuž takúto pochvalu
vypočul som si ja.
"Tudom, sokat koplaltál,
Mutatja is szined.
Szeretném látni egyszer,
Mint hánysz bukfenceket."
„Nahladoval si sa, viem,
aj si ako pierce.
Rád by .som raz videl, jak
váľaš kotrmelce.”
Én műértő beszédit
Mosolygva hallgatám;
De ő makacs fej! föl nem
Világosíthatám.
S úsmevom som počúval
znalecké tie reči.
Vysvetliť mu? - Hlaváň je,
po svojom sa prieči.
Továbbá elszavaltam
Egy bordalom neki;
S nagyon, nagyon örültem,
Hogy megnevetteti.
Ďalej som mu odrečnil
verš o víne, vlastný;
že ho ten verš rozosmial,
bol som veľmi šťastný.
De ő nem tartja nagyra,
Hogy költő-fia van;
Előtte minden ilyes
Dolog haszontalan.
Ale on v tom, že sa stal
básnikom syn jeho,
vidí len vec zbytočnú
a nič velikého.
Nem is lehet csodálni!
Csak húsvágáshoz ért;
Nem sok hajszála hullt ki
A tudományokért.
Čo sa diviť? V mäsiarstve
zahanbiť sa nedá,
málo však mu vypadlo
vlasov kvôli vedám.
Utóbb, midőn a bornak
Edénye kiürűlt,
Én írogatni kezdtem,
Ő meg nyugonni dűlt.
O chvíľu, keď prázdnotou
krčah začal zívať,
ja som písať išiel si,
on šiel odpočívať.
De ekkor száz kérdéssel
Állott elő anyám;
Felelnem kelle - hát az
Irást abban hagyám.
No vtedy mať prišla zas
s otázkami stými;
odpovedať musel som,
nuž som nechal rýmy.
És vége-hossza nem lett
Kérdezgetésinek;
De nekem e kérdések
Olyan jól estenek.
Konca-kraja nemali,
vždy sa nové kládli,
no všetky tie otázky
mne tak dobre padli;
Mert mindenik tükör volt,
Ahonnan láthatám:
Hogy a földön nekem van
Legszeretőbb anyám!
ony všetky synovmu
zrkadlili srdcu,
že ja v svete matku mám
najviac milujúcu.
Viaceré slovenské zdroje uvádzajú, že Petőfiho matka nevedela po maďarsky, otec tiež nevedel dobre. Malý Petőfi podľa nich chodil do slovenskej školy, mal slovenských učiteľov, Ján Kollár ho v Pešti konfirmoval v slovenčine a až neskôr sa pomaďarčil. Vraj sa mu ako študentovi vysmievali pre slovenčinou ovplyvnenú maďarčinu. Niekde som sa dokonca dočítala, že Petőfi začal písať básne v slovenčine, na maďarčinu prešiel až neskôr.
Sporné tvrdenia a fakty
Čo sa týka tvrdenia, že malý Sándor chodil do „slovenskej školy“, snažila som sa túto informáciu preveriť. Vo viacerých slovenských článkoch sa spomína, že táto slovenská škola mala byť v Asóde. Je pravdou, že Asód v tom čase mal slovensko-maďarsko-nemecké zmiešané obyvateľstvo a ľudovú školu, kde sa vyučovalo vo všetkých troch jazykoch. Učiteľom bol uvedomelý Slovák Štefan Koreň. Petőfi sa však dostal do Asódu až ako dvanásťročný. V takom veku už pochopiteľne nemohol navštevovať ľudovú školu.
Petőfiho školské roky boli nanajvýš dobrodružné, jeho otec ho totiž posielal skoro každý rok do inej školy. Prvé štyri triedy vychodil Petőfi na piatich miestach (Kiskőrös, Félegyháza, Kecskemét, Szabadszállás, Sárszentlőrinc). Potom pokračoval v evanjelickom gymnáziu v Pešti a neskôr u piaristov. Vyučovacím jazykom na evanjelickom gymnáziu bola nemčina, u piaristov latinčina. V Asóde bol Petőfi žiakom evanjelickej strednej školy, ktorá mala päť ročníkov. Jazykom školy bola latinčina, ale niektoré predmety sa prednášali v maďarčine (dejepis, zemepis, prírodoveda). Petőfi absolvoval v Asóde tri ročníky, potom pokračoval v Banskej Štiavnici, kde sa tiež vzdelával v latinčine.
Zdá sa teda, že hoci jeho asódsky učiteľ Štefan Koreň bol naozaj Slovák, ťažko ho mohol učiť v slovenčine, keď jazykom školy bola latinčina a maďarčina. Štefan Koreň bol rodinným priateľom Petrovicsovcov. Ostáva otázkou, v akom jazyku komunikoval s mladým Sándorom a jeho rodinou mimo školy. Odpoveď som zatiaľ nezistila. Je však faktom, že v r. 1838 mu Koreň zveril napísanie básne na záver školského roka (ktorú väčšinou pripravoval on). Toto dielo je najstaršou zachovanou básňou Petőfiho. Volá sa Búcsúzás (Rozlúčka), je to 54-riadkový hexameter napísaný v maďarčine. Vykazuje znaky výbornej znalosti maďarčiny. Zdá sa teda, že Petőfi ako študent nemal problémy s maďarčinou.
SÁNDOR PETőFI | Promócie v roku 2024 | na ústne | životopis a básne | zhrnutie | 1.
| Fakt | Detaily |
|---|---|
| Pôvod Petőfiho | Obaja rodičia Slováci, narodil sa v obci s väčšinovým slovenským obyvateľstvom. |
| Jazykové znalosti | Matka vedela lepšie po slovensky ako po maďarsky. |
| Školské vzdelanie | Navštevoval školy s vyučovacím jazykom nemčina a latinčina. |
| Najstaršia báseň | Búcsúzás (Rozlúčka), 54-riadkový hexameter napísaný v maďarčine. |