Viera a osobné stretnutie s Ježišom Kristom znamená stať sa jeho učeníkom. Služba slova je tu kvôli spomínanému procesu úplného obrátenia. Všetkých vás teda pozývame kontemplovať tvár Pána Ježiša Krista a vstúpili do tajomstva jeho života, ktorý za nás úplne obetoval na kríži a ktorý Otec potvrdil ako svoj dar vzkriesením Ježiša z mŕtvych a nám odovzdal skrze Ducha Svätého.
Zjavenie a Evanjelizácia
Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum definuje zjavenie ako čin, prostredníctvom ktorého sa Boh osobne ukazuje ľuďom. Boh sa javí ako niekto, kto chce odovzdať sám seba a urobiť tak ľudskú osobu účastnou na Božej prirodzenosti. Takto uskutočňuje svoj zámer lásky. „Páčilo sa Bohu vo svojej dobrote a múdrosti zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle...
Aby sa Boh vo svojej nesmiernosti mohol zjaviť človeku, volí si istý pedagogický postup: používa udalosti a ľudské slová, aby oznámil svoj zámer; robí to postupne a po etapách, aby sa tak viac priblížil ľuďom. Pokiaľ ide o katechézu, odovzdáva činy a slová zjavenia: má ich ohlasovať a vyrozprávať a zároveň objasňovať hlboké tajomstvá, ktoré sú v nich skryté.
Aj evanjelizácia, ktorá odovzdáva svetu zjavenie, uskutočňuje sa činmi a slovami. Ježiš Kristus nie je len najväčší z prorokov, ale je večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Božie zjavenie, ktoré vyvrcholilo v Ježišovi Kristovi, je adresované celému ľudstvu: Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2,4).
Aby sa splnil tento Boží zámer, Ježiš Kristus na základe, ktorým sú apoštoli, založil Cirkev a keď im od Otca zoslal Ducha Svätého, poslal ich kázať evanjelium po celom svete. Táto apoštolská tradícia sa neustále udržuje v Cirkvi prostredníctvom Cirkvi. A ona ako celok - pastieri i veriaci - bdie nad tým, aby sa zachovala a odovzdávala. Evanjelium sa totiž uchováva celistvé a živé v Cirkvi; učeníci Ježiša Krista ho ustavične kontemplujú a rozjímajú nad ním, vo svojom každodennom živote ho uskutočňujú a v rámci svojho poslania ho ohlasujú.
Cirkev, „všeobecná sviatosť spásy“, oživovaná Duchom Svätým, odovzdáva zjavenie pomocou evanjelizácie: ohlasuje radostnú zvesť o Otcovom spásonosnom pláne a vo sviatostiach sprostredkuje Božie dary. Bohu, ktorý sa zjavuje, prináleží naša poslušnosť z viery, ktorou sa slobodne hlásime k „evanjeliu Božej milosti“ (Sk 20,24) s plným súhlasom rozumu a vôle.
Služba Slova a Obrátenie
Služba slova je základným prvkom evanjelizácie. Prítomnosť kresťanov v rôznych zoskupeniach ľudí a svedectvo ich života treba vysvetliť a odôvodniť výslovným ohlasovaním Ježiša Krista ako Pána. Službou slova Cirkev v rámci evanjelizácie odovzdáva zjavenie ľudskými „slovami“. Toto ľudské slovo Cirkvi je prostriedok, ktorý používa Duch Svätý, aby pokračoval v dialógu s ľudstvom.
Tí, čo sa pod vplyvom milosti rozhodli nasledovať Ježiša „uvedú sa do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu“. Cirkev túto funkciu uskutočňuje v podstate pomocou katechézy, v úzkej spojitosti so sviatosťami uvádzania do kresťanského života, či ich niekto má prijať po prvý raz, alebo ich už v minulosti prijal. Služba slova zahŕňa aj liturgickú funkciu; keď sa totiž uskutočňuje v rámci posvätného úkonu, je jeho súčasťou. Táto funkcia sa snaží rozvíjať chápanie viery tým, že vstupuje do dynamiky „fides quaerens intellectum“, to jest viery, ktorá sa usiluje o pochopenie.
Dôležité formy služby slova sú: prvé ohlasovanie alebo misijné kázanie, katechéza pred a po krste, liturgická forma a teologická forma. Keď evanjelizácia ohlasuje radostnú zvesť zjavenia, pozýva ľudí k obráteniu a k viere. Kresťanská viera je predovšetkým obrátenie sa k Ježišovi Kristovi, úplné a úprimné primknutie sa k jeho osobe a rozhodnutie nasledovať ho. Viera a osobné stretnutie s Ježišom Kristom znamená stať sa jeho učeníkom.
Toto „áno“ dané Ježišovi Kristovi, plnosti zjavenia Otca, má v sebe dvojaký rozmer: odovzdanie sa Bohu s dôverou a láskyplný súhlas so všetkým, čo nám zjavil. Viera a obrátenie vyvierajú zo „srdca“, teda z najväčšej hĺbky človeka a celého ho angažujú. Keď človek stretne Ježiša Krista a primkne sa k nemu, vidí, že sa naplnili jeho najhlbšie túžby; nachádza to, čo stále hľadal, a nachádza to v hojnosti. Viera odpovedá na to „očakávanie“, často nevedomé a vždy obmedzené, pokiaľ ide o poznanie pravdy o Bohu, o človeku a o osude, aký ho čaká. Panna Mária žila najdokonalejším spôsobom tieto rozmery viery.
Ako sa stať znovuzrodeným kresťanom | #znovuzrodenykrestan 1
Proces Obrátenia
Proces obrátenia prebieha v niekoľkých fázach:
- Záujem o obrátenie: V srdci neveriaceho, ľahostajného alebo príslušníka iného náboženstva sa zrodí záujem o evanjelium.
- Obrátenie: Prvý záujem o evanjelium vyžaduje istý čas hľadania, aby sa mohol zmeniť na jasnú voľbu. Rozhodnutie pre vieru musí byť dozreté a treba si ho dobre zvážiť.
- Vyznanie viery: Odovzdanie sa Ježišovi Kristovi plodí vo veriacich túžbu hlbšie ho poznať a stotožniť sa s ním. Katechéza ich vovádza do poznania viery a do kreťanského života a pomáha im na duchovnej ceste.
- Cesta k dokonalosti: Základná zrelosť, z ktorej pochádza vyznanie viery, nie je konečným bodom trvalého procesu obrátenia. Krstné vyznanie viery sa stáva základom duchovnej budovy, ktorá má rásť.
Evanjelizácia sveta má pred sebou veľmi pestrú a premenlivú náboženskú panorámu. Existujú situácie, v ktorých Kristus a jeho evanjelium nie sú známe, a misie „ad gentes“ sú potrebné. Ďalej sú tu situácie, v ktorých sú prítomné kresťanské spoločenstvá, ktoré vyžadujú intenzívnu „pastoračnú činnosť Cirkvi“. V mnohých krajinách s kresťanskou tradíciou existuje situácia „uprostred týchto dvoch“, ktorá vyžaduje „novú evanjelizáciu“.
Spomínané spoločensko-náboženské situácie sú, samozrejme, rozdielne, a nie je správne stavať ich na roveň. Často totiž jestvujú rôzne situácie na tom istom území. Napríklad v mnohých veľkomestách koexistujú súčasne situácie, ktoré vyžadujú „missione ad gentes“ a také, ktoré potrebujú „novú evanjelizáciu“. Dnes sa často stáva, že na území tej istej partikulárnej cirkvi treba zvládnuť celok týchto situácií.
Výzvy a Úlohy Novej Evanjelizácie
Dielo novej evanjelizácie spočíva v tom, že sa srdciam i mysliam dnešných ľudí - ktoré sú neraz rozptýlené a zmätené - no predovšetkým nám samým, predkladá krása a trvalá novosť stretnutia s Kristom. Musíme budovať pohostinné spoločenstvá, v ktorých nájdu svoj domov všetci, čo žijú na okraji spoločnosti, a tiež umožnia konkrétne zažiť spoločenstvo, ktoré dokáže silou vrúcnej lásky pritiahnuť sklamaný pohľad dnešného ľudstva. Dnes je našou úlohou, aby sme konkrétne sprístupnili skúsenosti Cirkvi a rozmnožili tak studne, ku ktorým môžeme pozvať smädných mužov a ženy, umožniť im stretnutie s Ježišom a ponúknuť oázy v púšti života.
V týchto dňoch sa medzi nami biskupmi viackrát ozvali hlasy pripomínajúce, že ak chce Cirkev evanjelizovať svet, musí predovšetkým zaujať postoj počúvania Božieho slova. S pokorou musíme uznať, že bieda a slabosť Ježišových učeníkov, zvlášť jeho kňazov, sťažuje vierohodnosť misií. Ak by bola táto obnova zverená len našim silám, mali by sme vážny dôvod na pochybnosti, ale prvým činiteľom obrátenia a evanjelizácie v Cirkvi nie sme my, úbohí ľudia, ale samotný Pánov Duch. Dôverujeme v inšpiráciu a silu Ducha, ktorý nás naučí, čo máme hovoriť a robiť aj v tých najväčších ťažkostiach.
Táto pokojná odvaha posilňuje aj náš pohľad na súčasný svet, nie sme zastrašení podmienkami, v ktorých žijeme. Platí to najmä pre fenomény globalizácie, ktoré musia byť pre nás príležitosťou na šírenie evanjelia. Rovnako samotné migrácie - napriek utrpeniam, ktoré so sebou nesú a v ktorých sa chceme úprimne priblížiť bratom svojím prijatím - sú príležitosťou na šírenie viery a spoločenstva v rôznych formách, ako sa to stalo aj v minulosti. Mnohé a stále nové formy chudoby otvárajú nevídaný priestor pre charitatívnu službu: hlásanie evanjelia zaväzuje Cirkev k tomu, aby stála pri chudobných a brala na seba ich utrpenie ako Ježiš.
Už od prvej evanjelizácie nachádzalo odovzdávanie viery v slede jednotlivých generácií svoje prirodzené miesto v rodine. Napriek geografickým, kultúrnym a spoločenským rozdielom potvrdili všetci biskupi na synode túto základnú úlohu rodiny pri odovzdávaní viery. Hoci nemôžu prijať sviatostné rozhrešenie a Eucharistiu, chceme všetkým povedať, že Pánova láska nikoho neopúšťa, že aj Cirkev ich miluje, je pohostinným domovom pre všetkých a ostávajú stále jej členmi. Pre svedectvo Cirkvi je však nemenej dôležité ukázať, že tento život v čase má svoje naplnenie, ktoré prekračuje dejiny a ústi do večného spoločenstva s Bohom.
V tejto perspektíve vystupuje do popredia predovšetkým úloha farnosti ako prítomnosti Cirkvi na území, kde ľudia žijú, akejsi „dedinskej studne”, ako ju zvykol nazývať Ján XXIII., z ktorej sa všetci môžu napiť a nájsť v nej sviežu chuť evanjelia. Vo farnosti je naďalej rozhodujúca služba kňaza - otca a pastiera svojho ľudu. Pri pohľade na laikov sa chceme osobitne zmieniť o rôznych druhoch tradičných i nových združení, ktoré sú spoločne s cirkevnými hnutiami a novými komunitami výrazom bohatstva darov, ktoré Duch dáva Cirkvi. S radosťou vyjadrujeme svoju vďačnosť za mnohých mužov a ženy, čo svojím životom svedčia o evanjeliu uprostred sveta. Ďakujeme aj za mnohých našich kresťanských bratov a sestry, s ktorými, žiaľ, ešte nie sme v dokonalej jednote, ale ktorí sú poznačení Pánovým krstom a sú jeho hlásateľmi.
Mladí ľudia nám zvlášť ležia na srdci, lebo sú dnes dôležitou súčasťou ľudstva i Cirkvi a tiež ich budúcnosťou. Chceme ich podporovať v ich hľadaní a povzbudzujeme naše spoločenstvá, aby zaujali vzhľadom na zložité podmienky mladých bezvýhradný postoj počúvania, dialógu a odvážnych návrhov: aby sa sila ich entuziazmu neumŕtvila, ale uvoľnila. Samaritánke sa Ježiš nepredstavuje len ako niekto, kto dáva život, ale ako ten, ktorý dáva „večný život” (Jn 4, 14). O tomto nadpozemskom horizonte ľudského života svedčia v Cirkvi a vo svete mimoriadni svedkovia, ktorých Pán povolal k zasvätenému životu.
Centrom novej evanjelizácie je Kristus a jej pozornosť je zameraná na človeka, aby mu umožnila skutočné stretnutie s Kristom. Jej horizonty sú však široké ako svet a neuzatvárajú sa pred žiadnou ľudskou skúsenosťou. Nová evanjelizácia potrebuje predovšetkým obnoviť spojenectvo medzi vierou a rozumom, s presvedčením, že viera má vlastné zdroje nato, ako zahrnúť všetky plody zdravého rozumu otvoreného pre transcendentno. Všade tam, kde sa rozvíja ľudské poznanie a prebieha výchovné pôsobenie, prináša Cirkev s radosťou svoje skúsenosti a svoj príspevok k integrálnej formácii osoby. Evanjelizácia si vyžaduje, aby sa venovala aktívna pozornosť aj svetu spoločenských komunikačných prostriedkov - najmä novým médiám -, keďže predstavujú cestu, kde sa stretávajú mnohé životy, mnohé otázky i očakávania.
Pravda verzus Príťažlivosť
V Cirkvi musí byť princípom dušpastierstva osoba Ježiša Krista. Pastoračná starostlivosť by mala byť v skutočnosti zameraná na obnovenie jednoty človeka s Bohom. Preto je potrebné odovzdávať evanjelium tak, aby zostal zachovaný jeho nadpozemský charakter a mohlo premeniť svet. Teológia nás učí, že v Kristovi sú dve vôle: božská a ľudská. To však neznamená, žeby v ňom bol nejaký rozpor. Kristova ľudská vôľa je úplne podriadená a v súlade s jeho božskou vôľou.
Ak nachádzame napätie v Kristovi, najčistejšom, bezhriešnom, absolútne konzistentnom v sebe samom, v ktorom je dokonale zjednotené ľudské a božské, potom musí byť obrovským nedorozumením dušpastierstvo, ktoré by človeka nestavalo do podobného stavu napätia, čiže ktoré si nevyžaduje obetovanie toho, čo je naše a ľudské. Je to však ten správny cieľ? Má byť evanjelium príťažlivé a vzrušovať svojou príťažlivosťou, alebo má byť PRAVDIVÉ a to, čo nás bude vzrušovať, je zjavená pravda, ktorú nám svet nemôže dať, ale ktorá je taká silná, že stojí za to, aby sme si pre ňu prebudovali vlastné túžby, snahy a želania, aj keď to bolí?
Zo samotného evanjelia je zrejmé, že nie je nástrojom, ktorý by viedol k naplneniu našich snov. Ľudská dokonalosť nie je čosi, čo sme si svojvoľne stanovili a vytvorili, ale čosi, čo Boh plánuje a chce. Boh je autorom ľudskej existencie, takže jeho činnosť a jeho slovo nie sú len nástrojom, ale programom a cestou k cieľu; ba čo viac, On určuje aj formu cieľa. Ak ho budeme prispôsobovať našim čisto ľudským túžbam a snom, nevyhnutne zradíme evanjelium a uzavrieme pred človekom pravý cieľ ľudskej existencie, ktorý stanovil Boh.
Dôležitosť Správneho Učenia
Ježišovo učenie nám prináša pravdu od Boha. Jeho správny výklad je podmienkou, aby sme Boha uctievali v pravde. Je tiež ochranou pre nás samotných, aby sme sa neklamali vlastným hriechom. Ktokoľvek učí niečo iné ako učil Ježiš, opovrhuje autoritou Ježiša a tým aj autoritou Boha. Liberálni teológovia napríklad nepovažujú pastorálne epištoly za autentické (Pavlove listy, zaoberajúce sa praktickým životom cirkvi: 1. a 2. list Timoteovi, list Títovi).
Častým dôvodom toho je, že nechcú posúdiť sami seba, ani druhých. Argumentujú, že by sme mali tolerovať myslenie druhých ľudí a že aj tak nemôžeme poznať pravdu. Na tomto mieste Ježiš zdôrazňuje, že Boh sám je pôvodcom jeho učenia. Takže čo Ježiš hovorí, hovorí Boh. Skrze Ježišove slová môžeme spoznať, čo je Božia vôľa a aký Boh je. Každé učenie prekračujúce biblický základ je len ľudským príkazom, vymysleným a vytvoreným ľuďmi za iným cieľom ako je služba Bohu.
Ježiš vysvetľuje, že pole je svet a vo svete spolu ŽIJÚ dobrí aj zlí ľudia, aj keď Boh každého človeka stvoril pre dobrý účel. Boh totiž nechce zahubiť ľudí, ktorí ho na zemi nepočúvajú. Dáva každému človeku slobodnú vôľu, aby mohol žiť svoj život kým nezomrie, nech už by sa ho rozhodol žiť akokoľvek. Bludárovi sa po prvom a druhom napomenutí vyhýbaj. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.
Ktokoľvek zachádza ďalej a neostáva v Kristovom učení, nemá Boha. Kto ostáva v jeho učení, ten má Otca aj Syna. Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte. Preto každý kresťan má byť horlivý v poznávaní správneho učenia, čo je tiež prejavom jeho lásky k pravde a základom pre chodenie po úzkej ceste. Ak niekto nie je vedome vedený Božím slovom, nemôže byť prekvapený, keď zíde na scestie. „Dávaj pozor na seba a na učenie; buď v tom vytrvalý. Lebo ak si budeš takto počínať, zachrániš seba aj tých, čo ťa počúvajú.“ (1.
Kľúčovými slovami dnešného evanjelia sú ovocie a modlitba. Podľa svätého Izidora Sevillského majú slová „figovník“ a „ovocie“ rovnaký koreň. Sú ľudia, ktorí sa takmer nikdy nemodlia, a keď sa modlia, tak s nádejou, že Boh vyrieši problémy, s ktorými si sami nevedia rady. A odôvodňujú to Ježišovými slovami, ktoré sme práve počuli: „Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať.“ Mali by sme sa teda modliť? Odpoveď je jasná - mali. A prečo? Pretože z prosebnej modlitby môžeme naozaj veľa získať.
Ľudskosť a Posolstvo Pápeža Františka
Deti v Ježišovej dobe boli akoby vylúčené, ich existencia nemala žiadny význam pre reálne utváranie spoločenského života. Tým, že sa Ježiš stotožnil s dieťaťom, stotožnil sa s človekom na okraji, na periférii, ako to pápež František často zdôrazňuje. Na otázku reportéra ako vníma posolstvo pápeža, arcibiskup Zvolenský odpovedá: ľudskosť. Pápež zdôraznil ľudskosť, lebo práve tá nám niekedy najviac chýba. Najprv buď ľudský a normálny a na tom postav svoju zbožnosť. Pápež akoby povedal, ako môžeš maž dobrý vzťah k Bohu, keď sa nesnažíš mať dobrý vzťah s ľuďmi?
Ľudia mimo priestoru kresťanstva na nás kresťanoch v prvom rade vnímajú našu ľudskosť a takpovediac ľudské hodnoty a čnosti. Práve toto ľudské môže byť väčšinou vstupnou bránou k evanjelizácii, evanjelizácii, ako o nej sníval aj Ján Pavol II., ktorý viac razy opakoval: cestou Cirkvi je človek! František hovorí to isté. Z periférie nezáujmu robí predmet svojho a nášho záujmu, lebo nik sa nesmie cítiť vylúčený a Bohom zabudnutý. Ak pápež poukázal na službu sestier Matky Terezy v Petržalke alebo saleziánov na Luniku IX., chcel tým povedať: pozrite, Boh je naozaj medzi vami prítomný skrze ľudskosť a službu týchto ľudí, ľudí, ktorí milujú Boha skutočne úprimne a túto lásku premieňajú na službu blížnemu, čiže presne tak, ako to Ježiš žiada.
Nuž, ak sa niektorí kňazi a veriaci čudujú alebo pohoršujú nad tým, že pápež navštívil takýchto ľudí a je im viac ľúto, že pápež nemal na sebe viac farebných čipiek, tak nepochopili evanjelium. Treba, ako pápež povedal, vyhrnúť si rukávy a ísť do práce. To znamená, žiť evanjelium tam, kde som a taký aký som. Nostalgia za starými časmi nepomôže. Podaktorí pápeža kritizovali, vraj je málo zbožný, pravda je ale tá, že pápež nedáva svoju zbožnosť na obdiv, lebo dobre vie, že zbožnosť a obrady bez lásky a skutkov milosrdenstva nás do neba neprivedú. U neho je vidieť viac tie skutky, na ktoré bude zvedavý aj Pán Boh, keď nás bude súdiť. Nábožnosť je nesmierna dôležitá, ale užitočná je len vtedy, ak buduje živý a úprimný vzťah s Bohom, ktorý vyústi do lásky k blížnemu. Nejde len o učenie Františka, ale o učenie Ježiša Krista, ktoré súčasný pápež interpretuje v tejto chvíli, pre túto dobu a pre túto situáciu v Cirkvi. To, že to pápež takto podáva a učí, i to, že je to pre nás v niečom iné, prekvapivé, netradičné a odvážne, by nemalo byť prekážkou k tomu, aby sme sa inšpirovali ( povedzme aj samotným pápežom, ale vždy Kristom) a každý v rámci svojho životného príbehu ponúkli radosť evanjelia ľuďom, ktorých stretávame.
Osobná Skúsenosť a Odklon od Ľudských Podmienok
Keď si spätne uvedomujem, šiel som širokou cestou. Preto som nevedel, kde viedla, nevedel som, či tá cesta skončí v nebi. Moja cesta k Bohu bola omše, prijímania, obete, skutky, Bibliu, posolstvá zjavení Márie, Ježiša a používal som všetky možné zbožné modlitby, predmety, čo mi prišli do cesty, čo by mi pomohli na ceste k spáse. Viem a som utvrdzovaný denno denne, že iba toto je tá správna cesta k Bohu. Úzka cesta a malé stádočko. Viem, Boh stvoril a riadi svet, a viem, že iba cez jeho podmienky sa môžem dostať k nemu. Preto som sa ich snažil konať s čo najlepším vedomím a svedomím. Teraz som spoznal tie Božie podmienky. Odvrátil som sa od tých ľudských a prijal Božie.
To znamená, že katolícka cirkev nie je cirkev. Jej náuka je založená na niečom inom a nie na evanjeliu. Napriek tomu história dokazuje, že RKC Tridentským koncilom prekliala všetkých, ktorí verili a evanjelium podľa Biblie ohlasovali. Ja za to chválim a ďakujem Bohu, že som vystúpil. Tým, že som uveril v evanjelium, spásu, Božiemu slovu, Boh ma oslobodil od akýchkoľvek prekliatí. Porovnaj Ex 20, 2-17, alebo Dt 5, 6-21. Prikázania, ktoré Boh vlastnou rukou napísal na kamenné dosky si dovolila katolícka cirkev ľudskou rukou vymazať a tak aj učí. Porušenie tohto prikázania vidno na každom kroku - každý katolícky kostol je plný sôch, modiel. Dokázal som sa toho zbaviť až vtedy, keď ma chytila „horlivosť“ za Božie veci. Spravil pravý opak- zradil Ježiša Krista a dal ho na roveň s náboženstvami šamanov, hinduistov, Budhistov, uctievačov hadov, ohňa, špiritistov, animistov… Pred nimi vyriekol: Máme spoločného Boha.
Katolícka cirkev, keďže nemá za základ ohlasovanie evanjelia nie je cirkev podľa Biblických kritérií. Zaradzuje sa medzi cirkvi, ktoré neohlasujú evanjelium, ale vytvorili si svoju náuku a nebiblickú štruktúru. V Biblii krst nie je zmienený nikde ako podmienka spásy. Ani katolícke sviatosti v Biblii nie sú nikde uvedené, tobôž aby boli potrebné ku spáse. Po prijatí „Ježiša“ som cítil aj sklamanie. Myslel som si, že niečo pocítim, niečo sa vo mne zmení, stane. Aj na Mariánskom večeradle sa stále modlí: príď Duchu Svätý, príď na mocný príhovor nepoškvrneného srdca Panny Márie, tvojej milovanej nevesty. Modlia sa to ľudia, ktorí už prijali Ducha Svätého pri krste a birmovke. Teraz, keď som uveril evanjeliu takému, aké nám ho Boh v Biblii zanechal, som utvrdený o všetkom, čomu verím, aj o svojej spáse iba z viery. Teraz naozaj viem aj cítim, teraz som naozaj utvrdený v tom, že skutočne mám Ducha Svätého. Že mám vieru. Že keby som umrel idem rovno do neba. Že patrím naozaj Bohu. Mám záľubu v jeho slove. O Bohu, a jeho slove rozjímam dňom a nocou… Nevsugeroval som si to. Boh urobil túto vnútornú zmenu vo mne. Boh spôsobil, že mám záľubu v ňom, v jeho slove. Ja som ničím k tomu neprispel. Boh ma napĺňa a žije vo mne. Viem, že som ho prijal a je vo mne navždy svojim Duchom. Viem, že som chrámom Ducha Svätého.
Biblia nikde nespomína Máriu ako Matku Božiu. Nemá ani dôvod na to, lebo Boh a Ježiš Kristus nemajú počiatok, sú od večnosti. Biblia vždy spomína Máriu ako Ježišovu matku. Matku jeho ľudského tela. To znamená - porušil prvé Božie prikázanie - Nebudeš mať iných bohov okrem mňa… Pápež zasvätil ľud čo Boh stvoril, ľud, za ktorý Ježiš Kristus zomrel, pápež zasvätil inému bohu. A ten kto sa skrýva za týmto konkrétnym titulom je Satan. To znamená, že pápež zasvätil Božie stvorenie Satanovi. Sám som sa toto zasvätenie aj ja mnohokrát modlil. Modlitby v ktorých jasne katolíci zbožšťujú Máriu - dávajú jej funkcie a pôsobenia, ktoré môže konať len Boh. - Zdravas Mária milosti plná (milosti plný je len Boh.