Biblia ako literárny útvar: Charakteristika a význam

Biblia je zbierka náboženských, historických a poetických textov, ktoré sú považované za sväté a inšpirované Bohom. Pre veriacich je Biblia Božím slovom, Svätým písmom. Biblia je umeleckým, náboženským, historickým a večným najčítanejším, najinterpretovanejším a najprekladanejším dielom svetovej literatúry.

Slovo "Biblia" pochádza z gréčtiny a znamená „knihy“. Je to v podstate pestrá zbierka listov, piesní, proroctiev, historických príbehov a pravidiel náboženskej viery a morálky.

Bibliu napísalo asi 40 rôznych autorov v rozpätí asi 1200 rokov: od cca 10. storočia pred Kristom po cca 2. st. n. l. Písali ju slávni aj neznámi ľudia s veľmi odlišnou životnou skúsenosťou - rybár, vojak, pastier, colník, lekár, básnici, kňazi, proroci ba i králi. Väčšina z nich sa navzájom nepoznala, hovorili rôznymi jazykmi a žili v rôznych krajinách a kultúrach. O to zarážajúcejšia je jednotnosť ich posolstva!

Kresťania veria, že aj keď Bibliu písali obyčajní ľudia, pri písaní ich viedol sám Boh. Biblia bola napísaná v troch jazykoch: v hebrejčine, aramejčine a gréčtine. Väčšina Starého zákona bola napísaná v hebrejčine, ktorá bola hlavným jazykom Izraelitov. Aramejčina sa používa len v niektorých prorockých knihách.

Kompletná Biblia je preložená do vyše 730 jazykov a jej časti do viac ako 3 400 jazykov. Biblia je najprekladanejšou a najpredávanejšou knihou na svete, dnes si ju môže čítať prakticky každý obyvateľ zeme.Kresťania veria, že je dôležité, aby Božie slovo mohol každý čítať vo vlastnom jazyku.

Ak s Bibliou len začínaš, najlepšie je zvoliť si jednoduchý preklad, napríklad Nádej pre každého. Tento preklad Nového zákona používa moderný jazyk a jej texty boli upravené tak, aby im bolo ľahšie rozumieť. Jej opakom je Roháčkov preklad, ktorý je preložený takmer doslovne, avšak moderný čitateľ už ťažšie rozumie jeho archaickému jazyku.Dobrou strednou cestou môže byť napr. Slovenský ekumenický preklad schválený všetkými veľkými cirkvami na Slovensku.

Niekto sa pustí do čítania Biblie preto, lebo vníma jej historickú, literárnu alebo náboženskú hodnotu. No Biblia ti môže priniesť oveľa viac. Je plná inšpiratívnych myšlienok a môže ti pomôcť urobiť dôležité rozhodnutia v živote. Tiež je veľmi dobrým zrkadlom na lepšie spoznávanie samého seba.

Štruktúra Biblie

Bibliu rozdeľujeme na dve časti: Starý a Nový zákon (alebo Stará a Nová zmluva). Starý zákon obsahuje 39 kníh a Nový zákon 27 kníh. Rímskokatolícka cirkev uznáva ďalších 7 kníh ako súčasť Starého zákona: tzv. deuterokánonické knihy.

Starý zákon sa delí na historické knihy (napr. Genesis, Exodus), poetické knihy (napr. Žalmy, Príslovia) a prorocké knihy (napr. Izaiáš, Jeremiáš). Nový zákon začína štyrmi evanjeliami. Slovo evanjelium znamená „dobrá správa“ - evanjeliá zachytávajú dobrú správu o tom, kto bol Ježiš a prečo prišiel na Zem.

Starý zákon sa začína stvorením sveta a ľudstva. V prvých piatich knihách sledujeme osud židovského národa, jeho otroctvo v Egypte a následné vyslobodenie a putovanie do zasľúbenej zeme, Izraela. Vzťah medzi Bohom a človekom je počas tejto cesty často napätý. V Starom zákone spoznávame mnoho stránok charakteru Boha: jeho milosrdenstvo a lásku, ako aj spravodlivosť, ktorá sa môže zdať prísna. Aj v tých najťažších situáciách však vidieť záblesky nádeje.

Starý zákon obsahuje aj veľa predpovedí o tom, že Boh pošle záchrancu (t. j. Mesiáša), ktorý má obnoviť vzťah medzi Bohom a ľuďmi.

Ústrednou postavou Nového zákona je Ježiš. Je zaujímavé, že v jeho osobe sa naplnilo asi 300 veľmi špecifických predpovedí, ktoré starozákonní proroci zapísali stovky rokov pred jeho narodením.

Prvé štyri knihy Nového zákona (evanjeliá) rozprávajú o jeho narodení, pôsobení, utrpení, smrti a vzkriesení. Práve tento zázrak navždy mení svet. Ďalšie časti tvoria rôzne listy a záznamy od Ježišových nasledovníkov, ktoré poskytujú rady pre praktický život viery a varovania o budúcnosti.

Hlavným posolstvom Biblie je Božia láska k ľudstvu a plán spásy prostredníctvom Ježiša Krista. Boh zasahuje do dejín, aby zachránil ľudí od hriechu a obnovil vzťah medzi sebou a človekom.

Azda niet na zemi knihy, s ktorou by bolo spojených toľko otázok, mýtov a dezinformácií.

Preklady Biblie majú bohatú históriu, počnúc Septuagintou (gréckym prekladom Starého zákona) až po moderné preklady do mnohých jazykov.

Rozdelenie kníh Biblie:

Vplyv Biblie na literatúru a kultúru

Biblia ovplyvnila európsku literatúru a umenie vôbec najsilnejšie zo všetkých literárnych pamiatok ľudstva. Najsilnejší vplyv mala na stredovekú literatúru hlavne v jej ideovej zložke a barokovú literatúru (napr. H. Gavlovič svojím dielom Valaská škola mravúv stodola chcel prispieť k správnej výchove kresťana. Aj literatúra 20. stor. si vypožičiava z Biblie symboly ( Slovenská literárna moderna napr. kríž na stene ). Božie muky na rázcestí symbolizujú zasa smútok a nešťastie. Pavol Országh Hviezdoslav jednu časť krátkej epiky venoval biblickým témam (napr. Ráchel, Vianoce, Kráľ Šalamún ), ale aj tragédia Herodes a Herodias spracúva dobu Jána Krstiteľa. M. Rázus apeluje na ľudí, aby sa správali v zmysle Božích prikázaní v básni Návšteva, v ktorej prichádza Kristus na Zem práve vo vojnovom rase. Poézia Katolíckej moderny priamo čerpala z Biblie a považovala báseň za modlitbu. Naturizmus preberá lexiku Biblie - biblizmy, ale aj v obsahu nájdeme vplyv Biblie, napr. Magdaléna z Troch gaštanových koní pokorou a prijímaním utrpenia pripomína biblickú Máriu Magdalénu. Zo súčasnejších autorov vedie rozhovor s Bohom (ale aj s Luciferom) D. Mitana (dáva si meno Kristus) a pred ním R. Sloboda uvažoval o Biblii a náboženstvách. Básnik Milan Rúfus napísal pre deti ale i pre dospelých Modlitbičky. Daniel Pastirčák, kňaz a spisovateľ patriaci do súčasnej slovenskej literatúry, píše rozprávky pre dospelých, v ktorých vychádza z kresťanského učenia.

Staroveká literatúra a Biblia

Starovekú literatúru datujeme do obdobia 3500 rokov pred Kristom až 5. storočie po Kristovi, teda 5. Najstaršie písomné pamiatky boli vytvorené orientálnymi kultúrami, ktoré zakladali prvé štátne zriadenia ( Mezopotámia, India, Čína a iné ). Najstaršie písomné pamiatky boli vytvorené v dobe, keď v Európe „ vládol pravek“. Vstarovekej literatúre vznikajú prvé literárne diela v písanej forme, ktoré vychádzajú z ústne podávaných mýtov o stvorení sveta, človeka, o historických okamihoch jednotlivých kmeňov. Na počiatku tohto obdobia vzniká najstarší útvar epickej poézie - epos, v ktorom sa opis reálnej skutočnosti mieša s nadprirodzenými javmi a preto tu veci môžu mať nadprirodzené účinky alebo vlastnosti. Vantickej literatúre zasa vzniká väčšina literárnych žánrov, slohových postupov, umeleckých vyjadrovacích prostriedkov. Prvýkrát sú aj popísané a definované v týchto dielach: (Aristoteles: Poetika, Rétorika, Politika).

Staroveká literatúra - rozdelenie:

• sumerská (od 3 500 rokov pred Kr.)
• hebrejská (od 12. stor. pred Kr.)
• antická:
  • grécka (8. stor. pred Kr. - 5. stor. po Kr.)
  • rímska (3. stor. pred Kr. - 5. stor.

Medzi najstaršie pamiatky patrí Epos o Gilgamešovi, monumentálny hrdinský anonymný epos sumerského pôvodu, napísaný klinovým písmom - ústredná postava: Gilgameš, z dvoch tretín boh a z jednej človek, kráľ, ktorý núti svojich poddaných stavať hradby a tvrdo vládne mestečku Uruku - 2. postava: Enkidu - vytvorený bohmi , žije v stepi so zverou, je na strane zvierat - dej: Gilgameš sa stretáva s Enkidom, bojujú spolu. Enkidu zomiera za urážku bohyne Ištar.

Najmladšou z literatúr Blízkeho východu je hebrejská literatúra so svetoznámu písomnou pamiatkou Bibliou. Biblia má dve časti: Starý zákon a Nový zákon.

Starý zákon je svätá kniha židovského náboženstva. Má 46 kníh - historické (najznámejšia = kniha Mojžišova - Genezis - stvorenie, usporiadanie sveta - poučné, básnické (napr.

Nový zákon je príbeh Ježiša, dovŕšenie Starého zákona. Obsahuje 27 kníh - historické - prinášajú svedectvo o živote a umučení Ježiša (4 evanjeliá - názvy podľa autorov: Jánovo, Lukášovo, Markovo, Matúšovo + Skutky apoštolov) - poučné (napr. listy/epištoly sv.Pavla) - prorocké (spis o videní konca sveta, dni Posledného súdu: Zjavenie sv. Jána, tj.

Antická literatúra (700 rokov pred n. l. - 5. storočie n. l. - staroveká grécka a rímska literatúra). Grécka literatúra (9. stor. pred n. l. - 5 stor. n. l.)

Epika: Homér (9. stor. pred n. l.) - slepý básnik, ktorý sa stal v starovekom Grécku uctievaným básnikom. Meno Homér v Grécku znamenalo to isté, čo slovo básnik. Nikto nevie, kde sa narodil, kde zomrel, ako vyzeral. - opisuje určitý úsek udalostí z desiateho roku bojov o Tróju (posledných 51 dní trójskej vojny, rozhodujúca bitka o Tróju trvala 4 dni. Achilles zabil Hektora a potupil jeho mŕtvolu tak, že ho priviazal o koňa a vliekol ho po tábore. Musel prísť sám kráľ Tróje s darmi a prosiť , aby svojho syna mohol pochovať. Achilles nakoniec zomiera rukou Parida. Boh Apolón viedol šíp Parida tak, aby zasiahol jediné zraniteľné miesto ne tele Achilla - jeho pätu. Nakoniec Gréci dobyli Tróju, na návrh itackého kráľa Odysea postavili pascu - obrovského dreveného koňa.

Jeho žena Penelopa ho verne doma čaká, avšak na jej dvore sa už schádzajú nápadníci, ktorí ju nútia vydať sa. Odyseus celých 10 rokov sa plavil po mori, počas ktorých prežil rôzne strasti života. Premohol všetky čary a zostúpil do podsvetia. Duše mŕtvych mu napovedali, ako sa vyhnúť nepriazni bohov a vrátiť sa na rodný ostrov. Stretáva s aj so svojím synom a spoločne odohnali nápadníkov vernej Penelopy, ktorá opäť mohla žiť so svojím manželom. Ukážky str. 37, 38.

Bájka - starobylý neveršovaná alebo veršovaný žáner - najčastejšie v nej vystupujú zvieratá, ktoré sú nositeľmi ustálených vlastností / líška prešibaná, falošná/ - bájka vyslovuje mravné ponaučenie, vysmieva sa zlu - vyplýva z nej ponaučenie, ktoré vyplýva buď z príbehu alebo na konci - využíva mnohé umelecké jazykové prostriedky - nepriame pomenovanie, personifikácia- zosobňovanie. Známy je grécky bájkar Ezop a jeho Ezopove bájky-Ezop - otrok písal bájky, v ktorých zvieratám dáva ľudské vlastnosti a ktoré zmýšľajú ako ľudia. Prostredníctvom bájok pranieruje zlé ľudské vlastnosti. Ukážka str. 40 Človek a satyr.

Lyrika: Sapfo - na ostrove Lesbos zriadila „Dom múz“ a sústredila v ňom mladé dievčatá, aby sa tu učili a zasvätili službe bohom a umeniam. Telesným a duševným pôvabom dievčat venovala značnú časť svojej básnickej tvorby. Proti nej a jej tvorbe sa postavili byzantskí spisovatelia a v 11. stor. jej diela spálili. Zachovala sa len celá báseň Modlitba k Afrodite.

Staroveká grécka dráma: Sofokles - z jeho bohatej tvorby sa zachovali tragédie: Antigona a Kráľ Oidipus. Vnútorná kompozícia antickej drámy: úvod/ expozícia zápletka/ kolízia vyvrcholenie / kríza obrat / peripetia rozuzlenie / katastrofa.

Antigona - voja medzi Oidipovými synmi Polyneikom a Etteoklom sa skončila smrťou obidvoch bratov Kreon dá Eteokla pochovať so všetkým i poctami, ale pod hrozbou smrti zakázala takto pochovať vlastizradcu Polyneika. Antigona, sestra mŕtvych bratov, posypala pohodené telo brata prosťou (zem) a vykonala obrad. Kreon ju dal za trest zavrieť do skalnej hrobky. Márne prosila o rozvahu náčelníka zboru. Až výstraha veštca ho presvedčila a ponáhľal sa Antigonu oslobodiť. Bolo však neskoro, Antigona sa obesila. Haimon sa prebodol mečom a samovraždu spáchala aj jeho matka Eurydika (Kreonova žena). Kreon oľutoval svoj nerozvážny rozkaz. Tento zápas sa odohrával výlučnee v rovine medziľudských vzťahov, bohovia do deja nezasahujú.

Aischylos: Pripútaný Prometeus - tragédia, v ktorej Prometeus je za služby ľudu odsúdený na mučenie.

Rímska literatúra (3. stor. pred n. l. - 5. stor. n. l.): Titus Maccius Plautus - napísal 21 komédií. Námety čerpal z každodenného života, ich dej sa odohrával v gréckom prostredí. Komédia o hrnci. ZEUS - a DIA ODYSEA - chlap - a Telemacha, Achillesa.

Rímska lyrika: Horatius - predstaviteľ rímskej spoločenskej lyriky Ódy - cyklus básní, v ktorých zasväcuje mladú generáciu do tajov spoločenského poriadku Ovidius - predstaviteľ rímskej ľúbostnej lyriky Umenie milovať - je usmernením mladých mužov a žien, ako si získať a udržať lásku. Metamorfózy (Premeny) - bás.

Stredoveká literatúra a Biblia

1. Stredoveká literatúra vyrastala na základe feudálneho spoločenského poriadku a kresťanského náboženstva. Na myslenie a estetiku vplývala náboženská transcendentálnosť, viera v božský, večný, nadpozemský svet. Ľudský pominuteľný svet je len jeho obrazom, symbolom. Umelecká tvorba zobrazovala pozemský svet a život vo vzťahu k metafyzickým, náboženským ideálom, vo všeobecnosti, nie jedinečnosti.

Prevládala predstava o nemenlivosti. Literárne diela mali polysémantický význam (doslovný, tropologický, alegorický, analogický). Kládol sa väčší dôraz na poznanie autora, vďaka vynájdeniu kníhtlače v roku 1445. Obsah literárneho diela bol menej dôležitý ako jeho forma. Rétorický jazykový štýl bol ozdobný, expresívny, emocionálny.

Idealizované typizovanie, nezdôrazňujú sa individuálne, konkrétne vlastnosti, ale všeobecné. Takto vzniká idealizovaný typ s ustálenými tradičnými vlastnosťami (napr. sätec - skromný, bohabojný, múdry, žil asketicky) Dvojpólovosť, kontrastnosť, binárnosť (božský svet - ľudský svet, duša - telo, dobro - zlo,...) Nedostatok psychologického motivovania deja (vyplýval z predstavy o nemenlivosti sveta) Nezmenené alebo parafrázované stereotypné obrazy, zvraty, frázy, citáty, imitácia - preberali sa obrazy i celé časti z diel (z Biblie, Biblia bola literárnou autoritou), niekedy imitovali, niekedy parafrázovali a svojim častým opakovaním sa stali topickými - ošúchanými (napr.

2.1. Bol bohoslužobný, vzdelávací a výchovný. V cirkevnom prostredí mala literatúra predovšetkým náboženský obsah. Jej cieľom bolo zdôrazniť kresťanské cnosti. 2.2. Lyrické piesne, kázne (postily - zbierky kázní), legendy, hagiografie (životopisy svätých), exemplá (krátke rozprávania o príkladoch mravného života vo forme bájky, anekdoty, poviedky,... Legenda je stredoveký veršovaný alebo prozaický epický žáner s náboženskou tematikou.

Obsahovala životné príbehy svätcov so zázračnými a fantastickými motívmi, prvkami. Opísané udalosti majú reálny základ, no obsahuje nereálne a zázračné prvky (zohrávajú dôležitú úlohu), má náboženský charakter. Hlavnou postavou je vždy svätec, ktorý v súlade s kresťanskou mystikou znáša bremeno pozemského života za odmenu v živote posmrtnom. 2.3. Legenda: Jakub de Voragine: Legenda aurea (Zlatá legenda), 13. 2.4. Exemplá: Gesta Romanum (Rímske príbehy), prelom 13. a 14. 3. 3.1. Hrdina: bojovník, šľachtic, rytier - zidealizovaná postava, mala tradičné cnosti (statočnosť, oddanosť feudálnemu panovníkovi,...), od 12. storočia pribúdajú hrdinovi cnosti ako ochrana bezbranných a úcta k ženám.

3.2. Rytiersky epos (pozn. 3.3. Hrdinská epika: junácke piesne o kráľovičovi Markovi (srbská literatúra); byliny o bohatieroch a epos Slovo o pluku Igorovom (Slovo o Igorovej výprave), koniec 12. 3.4. Piesne o hrdinských činoch: Pieseň o Rolandovi, prelom 11. a 12. storočia Rytiersky epos: tzv. bretónsky cyklus (povesť o hrdinských činoch kráľa Artuša a jeho rytierov, legenda o sv. Grále a povesť o Tristanovi a Izolde) Dvorná lyrika: básnici trubadúri a truvéri, od konca 12. storočia: Kancóna je najrozšírenejšia básnická forma stredovekej provensálskej lyriky.

3.5. Rytiersky epos: Wolfram z Eschenbachu: Parzival, asi 1170-1220 Dvorná lyrika: minnesängri, napr. Walther z Vogelweide Hrdinská veršovaná epika: Pieseň o Nibelungoch, 12. 3.6. Romance (kratšie rytierske veršované skladby): Pieseň o Cidovi, 12.

4. Rodí sa v mestskom prostredí, zaujíma sa o každodenný život, nevyhýba sa kritike spoločnosti, zdôrazňuje zábavnú funkciu (napr. francúzska humoristická a satirická veršovaná poviedka fablel v 13. - 14. storočí).

EPOS (rytiersky/hrdinský). výraznejšie uplatnenie počas upevňovania feudálneho poriadku. oslava ideálneho šľachtica, rytiera, jeho cností (vernosť šírenie kresťanstva, jeho obhajoba, úcta k žene, ochrana slabých,…). diela sú si podobné - autorovi je cudzia literárna pôvodnosť (nie je snaha vymyslieť nové, ale upraviť existujúce). iný názov pre epos = hrdinská pieseň (spievaná báseň o hrdinských činoch (napr. Pieseň o Rolandovi). najznámejšie: Tristan a Izolda, Pieseň o Cidovi.

EPOS (alegorický). rozhranie staroveku a stredoveku. Dante Alighieri - Božská komédia. kompozícia sa prispôsobuje 3 (vonkajšia forma aj dej). trojveršia, strofa = tercína (spojenie s božskou trojicou).

Znaky stredovekej literatúry:

• nemenné pravidlá krásy, umeleckých postupov a prostriedkov
• literárne autority - Biblia (imitácia, parafrázovanie, citácia Biblie), antická literatúra
• univerzálnosť (všestranná platnosť Biblie, latinčina)
• anonymita diel, kolektívnosť
• nadzmyslovosť (transcendentálnosť)
• funkčný synkretizmus (miešanie funkcií literatúry)
• hrdina - rytier alebo svätec (idealizované typizovanie hrdinu)
• výrazové prostriedky (alegória, symbol)
• žánre - náboženské (modlitba,exemplum,kázeň legenda), svetské (rytiersky epos)

Stredoveký svet formovala kresťanská ideológia. Ľudia chápali svet ako knihu napísanú Božou rukou. Feudálny poriadok sveta bol nemenný (šľachta, duchovenstvo, poddaní, až ku koncu obdobia sa formuje nová vrstva - meštianstvo). Literatúra sa k ľuďom dostávala predovšetkým ústnym podaním (kázeň) alebo vizuálne (maľba). Písomne sa literárne pamiatky šírili na pergamene alebo na papyruse, vo východnej Eúrope na brezovej kôre. Stredovekú literatúru rozdeľujeme na duchovnú (náboženskú) a svetskú.

Hrdinovia stredovekej literatúry:

• svetská literatúra - rytier, kráľ, vojvoda
• svätec, mních, pustovník

Slovenská stredoveká literatúra

Slovenská stredoveká literatúra sa delí na obdobia:

• Staroslovienske obdobie (9. - 10. storočie) - veľkomoravské literárne dedičstvo
• Obdobie latinskej literárnej kultúry (11. - 15. storočie) - uhorské literárne dedičstvo

Staroslovienske obdobie zahŕňa pôsobenie Konštantína, Metoda a ich žiakov na území VM , počas ktorého sa zrodila staroslovienska kultúra a literatúra. Konštantín sa považuje aj za tvorcu prvého slovanského písma - hlaholiky tento grafický systém je inšpirovaný malou gréckou abecedou. V tomto období sa vyskytujú tojjazyčníci - jazyky - hebrejsky, latinsky a grécky.

LEGENDA- je stredoveký duchovný literárny žáner, ktorý bol určený na čítanie a prednes- mal byť svedectvom o živote svätca a jeho skutkov za života i po smrti- hrdina legendy má len ideálne vlastnosti- cirkvou neschválené (nekanonizované) legendy sa volajú apokryfy.

Znaky legendy:

• hlavná postava - svätec, ktorý pre vieru podstupuje mučenícky život (utrpenie, askéza/odriekanie, sebatrýzeň)
• miešanie zázračných prvkov s bibliografickými údajmi a historickými faktami
• citácie z Biblie

Život Konštantína- autor sv. Kliment, zvaný Kliment Ochridský/Bulharský, podľa niektorých prameňov pochádzal z VM, podľa iných prišiel na naše územie s Konštantínom a Metodom - prisudzuje sa mu autorstvo prvej zo životopisných Moravsko-panónskych legiend (Život Konštantína, Život Metoda)- štýl druhej legendy Život Metoda je však natoľko odlišný, že ju nemohol napísať ten istý autor- za autora sa teda najnovšie považuje sv. Gorazd.

Témy - Národ, Rodina, Výnimočnosť, Smrť. Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi, tzv.

tags: #biblia #ako #literarny #utvar