Boží ľud vždy tvorili ľudia, ktorí vyznávali svoju vieru a vytvárali krátke zhrnutia svojej viery a presvedčení o tom, kto je Boh a čo spravil. Od prvého storočia cirkev poznačili mnohé nezhody a kontroverzie, ktoré nevyhnutne prispeli k vytvoreniu vyznaní viery - od Apoštolského vyznania až po Nicejské vyznanie a Konštantínovo vyznanie, Chalcedónske vyznanie viery, mutliplikáciu vyznaní počas reformácie spolu s Belgickým vyznaním, ďalej Westminsterské vyznanie a Londýnske baptistické vyznanie, a až po dnešné dokumenty, ako napríklad vyznanie viery Spoločenstva evanjelia.
Moja inštitúcia, Bethlehem College & Seminary, zdieľa rovnaké vyznanie so zborom Bethlehem Baptist Church a inými podobnými spoločenstvami. Jedna vec je vyznávať slová Písma. Šema a Pavlov chválospev Kristovi vo Filipanom 2 spolu s jeho výrokom „spoľahlivé je toto slovo“ sú v poriadku a dobré.
Ak máme Písmo, potrebujeme tieto dodatočné vyznania? Ak áno, musia byť také dlhé? Šema sa skladá z jedenástich slov; iné vyznania viery majú jedenásť strán. Na tieto otázky je nepochybne možné dať veľa odpovedí. Chcem sa venovať dvom z nich.
Prečo Sú Vyznania Viery Dôležité?
Po prvé, vyznania zhŕňajú a objasňujú pravdu pre nové kontexty. Vyznania sú v najlepšej a najzákladnejšej podobe verné zhrnutia viery Božieho ľudu. Samotná Šema je jedným z nich. Izraeliti verili, že Hospodin je viac než len jediný. Šema nie je jediný príklad. Mojžišov zákon môžeme do istej miery zostručniť do desiatich Božích prikázaní. Neskôr Ježiš sám zhrnul Zákon do dvoch prikázaní: Milovať budeš Boha celým svojím bytím a svojho blížneho ako seba samého (Matúš 22:37-40).
Vyznania viery sú ako kufre; umožňujú nám zbaliť si veľa obsahu do malého priestoru. Vychádzajú z uvedomenia si, že ako ľudské bytosti nedokážeme vždy všetko povedať. Preto musíme niektoré veci vyňať a zostručniť. Naše doktríny musíme preložiť do jasne definovaných vyjadrení a vložiť ich do našich vyznaní viery.
Je dôležité si uvedomiť, že hoci sú zhrnutia odvodené z Písma, nie sú identické ako Písmo. Biblia je jedinečná. Jedine Biblia je Bohom inšpirovaná, bezchybná a neomylná. A preto má Písmo najvyššiu a konečnú autoritu nad tým, čo je pravdivé a správne. Na druhej strane vyznania viery majú odvodenú a závislú autoritu.
Úlohou vyznaní však nie je len zhrnúť to, čo hovorí Biblia. Majú tiež objasniť, čo Biblia učí. Písmo je autoritatívne, pretože je to Božie Slovo. Boh odhaľuje seba a svoje zámery cez slová biblických autorov. Inými slovami, aby sme pochopili, čo hovorí Boh, musíme rozumieť tomu, čo povedali Pavol, Peter, Izaiáš a Mojžiš. Ak pochopíme zámer ľudských autorov Biblie, porozumieme aj Božiemu zámeru. Ide o verejný fakt - nemennú, objektívnu a historickú skutočnosť.
Zámer je to, čo autori vyjadrujú slovami na verejnosti. Pavol opisuje udalosti, pýta sa otázky, prikazuje a napomína, vyjadruje túžby a ciele slovami. Odhaliť Boží zámer nie je jednoduché. Vyžaduje si to úsilie, dôkladnú, pokornú, spoločnú snahu a modlitby. Musíme sa zaoberať jazykom, pochopiť gramatiku, syntax, slovnú zásobu, rozumieť poézii, próze, metaforám a analógiám.
Akonáhle sme (aspoň čiastočne) zistili, čo Boh hovorí v Biblii, môžeme to vyjadriť mnohými spôsobmi. Môžeme použiť veľa slov, aby sme odhalili, vyjadrili a aplikovali jeho význam. Knižnice môžeme zaplniť kázňami a knihami, ktoré popisujú nevyčerpateľné bohatstvo v Písme. Na druhej strane, môžeme vytiahnuť niektoré časti, zhrnúť ich a objasniť to, čo nájdeme v Biblii v rámci nových súvislostí.
To je prvý dôvod, prečo cirkev spisuje svoje presvedčenia a vyznanie viery. Pravda je nevyčerpateľná. Božie Slovo je tak hlboké a bohaté, že ho budeme skúmať celý život. Keď zhrnieme biblické doktríny do stručnej podoby, vyznania viery nám objasnia, kto je Boh a čo pre nás vykonal v Kristovi. To nás privádza k druhému dôvodu, prečo existujú vyznania viery (aj k dôvodu, prečo sú Apoštolské vyznanie a Westminsterské vyznanie odlišne dlhé).
Rôzne Úrovne Dôležitosti Doktrín
Keď povieme, že je niečo dôležité, mali by sme sa pýtať, prečo je to dôležité? Existujú rôzne spôsoby, ako premýšľať o tom, čo je podstatné. Niektoré doktríny sú dôležité pre život cirkvi; ak nevyznávaš túto doktrínu, chýba ti život; si mimo kresťanskej viery. Iné doktríny sú dôležité pre zdravie cirkvi; popieranie takej doktríny neznamená, že ste duchovne mŕtvi, ale možno ste duchovne chorí.
Otázka: „Prečo je to dôležité?“, vysvetľuje prečo sú niektoré vyznania viery dlhšie ako iné. Mnohé z kratších vyznaní - od Apoštolského vyznania viery až po Nicejské vyznanie viery a členské sľuby väčšiny zborov - sa snažia zistiť, čo je dôležité pre život a spásu. Dlhšie vyznania - ako Belgické vyznanie viery, Westminsterské vyznanie viery a Betlehemské vyznanie viery - zvyčajne neurčujú len to, čo je dôležité pre spásu, ale aj zdravie a prax.
A predsa sú dlhšie vyznania viery hodnotné. Často definujú hranice vyučovania v cirkvi, škole alebo službe. Členovia zboru alebo študenti na vysokej škole možno majú isté odchýlky v tom, čomu veria, ale kazatelia a vyučujúci na fakulte musia byť plne presvedčení o celom vyznaní viery.
Ako tieto dlhé vyznania viery napomáhajú jednote cirkvi? Zdá sa, že kratšie vyznania na to úplne postačia, určujú minimum, ktorému musíme veriť, aby sme boli kresťanmi. A tak zjednocujú všetkých kresťanov, ktorí majú rovnaké presvedčenia. Lenže dlhé vyznania viery nás skôr rozdeľujú v rámci denominácií. Umožňujú nám vidieť, že rozličné vyznania majú rôzne využitia.
Naša základná jednota je duchovná jednota v Kristovi skrze vieru. Duch Svätý nás zjednocuje v Kristovi a jedného s druhým ako jednu všeobecnú cirkev. Avšak v rámci tej väčšej duchovnej jednoty je priestor na rôzne ploty. Niektoré sú geografické, národné alebo jazykové (americká cirkev, írska cirkev, čínska cirkev). Iné ploty sú doktrinálne.
Toto je teda duálna funkcia vyznaní. Dôležitosť pravdy sa prejavuje existenciou doktrinálnych hraníc a jednota sa preukazuje tým, ako milujeme iných aj napriek akýmkoľvek prekážkam. Je to možné len, ak správne rozumieme Písmu a vyznaniam viery. Písmo je naša jediná a konečná autorita.
Tabuľka: Porovnanie vyznaní viery
| Vyznanie viery | Dĺžka | Zameranie |
|---|---|---|
| Apoštolské vyznanie | Krátke | Základné doktríny spásy |
| Nicejské vyznanie | Stredné | Základné doktríny spásy, Trinitárstvo |
| Belgické vyznanie | Dlhšie | Spása, zdravie a prax cirkvi |
| Westminsterské vyznanie | Dlhšie | Spása, zdravie a prax cirkvi, definovanie hraníc učenia |
Infografika Apoštolského vyznania viery.
Biblická Viera: Poznanie a Dôvera
Viera je slovo, ktoré je v súčasnosti nepochopené a prekrúcané. Viera je slovo, ktoré je v súčasnosti nepochopené a prekrúcané. Greg Koukl o dnešnom populárnom názore na vieru hovorí: „Je to zbožné želanie, planá nádej, ktorú si človek vytvorí silou vôle. Ľudia ’viery’ veria v nemožné. Veriaci ľudia veria v to, čo je v protiklade k faktom. Veriaci ľudia veria v to, čo je v protiklade k dôkazom. Ľudia ’viery’ ignorujú realitu.“ Nemalo by nás preto prekvapovať, keď ľudia dvíhajú obočie keď hovoríme o ’viere’ v Pána Ježiša. Je divné, že dávajú radšej prednosť tomu, čo sa im zdá rozumné, pred tým čo sa im zdá bláznivé?
Čo vlastne Biblia hovorí o viere? Demonštruje to Šimon Peter, keď vystupuje z lode a kráča po vode v ústrety Ježišovi? Alebo je to to, čo má Tomáš potom, ako vložil svoju ruku do Ježišovho boku? Je zaujímavé, že biblická viera nie je viera proti dôkazom. Ale naopak, viera je druh poznania, ktorého výsledkom je činnosť. Najjasnejšia definícia je uvedená v Liste Židom 11:1, kde sa hovorí o tom, že viera znamená byť si istý vecami v ktoré dúfame a byť presvedčený o veciach, ktoré nevidíme.
Keď Nová zmluva hovorí o viere pozitívne, len vtedy používa slová odvodené od gréckeho slova s koreňom ’pistis’, čo znamená „byť presvedčený“. V týchto veršoch v Liste Židom nachádzame slová ’nádej’, ’dôvera’, ’presvedčenie’ a znamenajú istotu (dôveru). Nuž čo nám dáva túto istotu? Kresťanská viera nie je viera bez dôkazov. Je to správna odozva na dôkazy. Faktom je, že kresťanská viera sa o dôkazy stará… fakty zavážia. Nemôžeš mať istotu o niečom, ak nevieš či to dostaneš. V to môžeš len dúfať. Práve preto je vzkriesenie Pána Ježiša také dôležité. Prikladá k nádeji istotu.
Práve kvôli kresťanskému pohľadu na vieru môže apoštol Pavel povedať v 1. liste Korintským 15 ohľadne vzkriesenia, že ak máme len nádej a nie istotu - že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych v historickom čase a priestore - tak sme najúbožejší zo všetkých ľudí. Istota, o ktorej hovorí Pavel, nie je nejaké dúfanie v domnelé vzkriesenie, vo vzkriesenie z rozprávok. Je to viera v skutočné, reálne vzkriesenie, ktoré sa stalo. Ak by sa toto reálne vzkriesenie nestalo, potom sme v ťažkostiach.
Biblia nepozná vieru, ktorá by bola smelým skokom do tmy, vieru proti dôkazom, vieru bez dôkazov. Pavel dokonca povedal, že ak dôkazy nie sú v súlade s našou nádejou, potom je viera márna. (1. Ko 15:16-17) A tak na záver, viera nie je druh nábožného dúfania, keď máte nádej v protiklade k faktom. V skutočnosti je viera druh poznania, ktoré vyúsťuje do činnosti.
Viera, nádej a láska sú piliere kresťanského života.
Ježišov dnešný postoj môže byť pre nás záhadou. Boh však nikdy nepôjde proti slobode človeka. Ak má človek otupené a uzavreté srdce, Boh ho nebude nútiť. Neprinútil ani väčšinu zákonníkov a farizejov, ktorí Ježiša videli a počúvali, no neuverili v neho. Mať blahoslavené oči a uši, rozumieť Ježišovým slovám a veriť, to je milosť. Ježiš nazýva apoštolov blahoslavenými, lebo vidia a počujú to, po čom mnohí proroci iba túžili. O niekoľko kapitol neskôr však nazýva blahoslavenými aj nás, ktorí sme nevideli, ale uverili. Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29).