2. list Korinťanom: Obsah, Autorstvo a Teologický Význam

Druhý list Korinťanom, súčasť Nového zákona, je jedným z najosobnejších a teologicky bohatých listov apoštola Pavla. Tento list, pravdepodobne napísaný v roku 57 n. l., odráža komplexný vzťah medzi Pavlom a kresťanskou obcou v Korinte, ako aj jeho hlboké porozumenie kresťanskej viere a praxi.

Mapa zobrazujúca polohu starovekého Korintu.

Autorstvo a Historické Pozadie

Prvý list Korinťanom patrí medzi tzv. protopavlovské listy, teda tie, ktorých autorom je s veľkou pravdepodobnosťou sám Pavol. Tento list je jeho odpoveďou na list, ktorý dostal od tamojšej cirkvi (pozri napr. 7,1). Ten sa nám však nezachoval. Môžeme teda len dedukovať jeho obsah práve z Pavlových slov a štýlu jeho odpovede.

Mesto Korint bolo starovekým gréckym mestským štátom. Obyvateľstvo bolo zložené zo všetkých vtedajších národností. Až dve tretiny obyvateľov boli otroci. Po náboženskej stránke prevládal pohanský synkretizmus a orientálne kulty. Bola tu však aj početná židovská skupina so svojou synagógou (porov. Sk 18,4.8). Apoštol Pavol navštívil Korint prvý raz v roku 52, kedy založil a sformoval početnú a životaschopnú kresťanskú obec. Jej členovia boli poväčšine pohanského pôvodu (porov. 1 Kor 12,2; 8,7; 10,14.20) a patrili prevažne k nižším sociálnym vrstvám (porov. 1 Kor 1,26-29); viacerí však pochádzali aj zo židovstva (porov.

Po Pavlovom odchode z Korintu prišli medzi tamojších kresťanov judaistickí (židovčiaci) misionári. Vyhlasovali sa za apoštolov, predkladali odporúčajúce listy, vystatovali sa mimoriadnymi charizmatickými darmi a všemožne sa snažili zdiskreditovať pred veriacimi Pavla a jeho apoštolskú autoritu (porov. 2 Kor 1,12 - 2,17; 10,7; 11,6.13.23). Pavol v snahe zabrániť ich škodlivému vplyvu a obnoviť poriadok urobil z Efezu »bleskovú návštevu« do Korintu (porov. 2 Kor 12,14; 13,1). Potom poslal do Korintu svojho spolupracovníka Títa.

Keď sa potom apoštol Pavol stretol s Títom v Macedónsku, dozvedel sa od neho potešujúce správy, že totiž list, ktorý Pavol napísal Korinťanom, našiel veľkú odozvu a priviedol väčšinu Korinťanov k pokániu. Svätý Pavol hneď napísal druhý list (Druhý list Korinťanom) a poveril Títa, aby list zaniesol do Korintu a pripravil tam jeho návštevu, počas ktorej chcel urobiť v cirkevnej obci definitívny poriadok a uplatniť svoju apoštolskú autoritu a práva (porov.

Literárny Druh a Štruktúra

Pavlove listy sú podmienené konkrétnou životnou situáciou adresátov. Preto majú príležitostný a osobný ráz a sú adresované určitej kresťanskej obci alebo jej predstaviteľom. Tým sa líšia od literárneho druhu epištoly, listu, ktorý je nezávislý od konkrétnej situácie a jeho cieľom je vzbudiť záujem širšieho okruhu čitateľov o isté aktuálne témy alebo problémy. Pavlove spisy sú teda ozajstnými listami a nemožno o nich hovoriť ako o umelých literárnych výtvoroch, čiže epištolách. Na druhej strane však nie sú súkromnou korešpondenciou, lebo prvotná Cirkev ich prijala do kánonu inšpirovaných spisov a tým uznala všeobecnú platnosť ich učenia pre celú Cirkev a pre všetky časy. Obsahujú základné pravdy kresťanského života a ich aplikáciu na životné potreby a problémy jednotlivých cirkevných spoločenstiev v daných historických podmienkach.

Vonkajšou formou sa Pavlove listy podobajú súkromnej korešpondencii z helenistického a rímskeho obdobia.

1. Úvodná formula, v ktorej sa uvádza meno odosielateľa a meno adresáta s krátkym pozdravom. V Pavlových listoch možno pozdrav schematicky vyjadriť slovami »milosť a pokoj« (porov.
2. Vďakyvzdanie, ktoré má v Pavlových listoch funkciu uvedenia hlavnej témy listu (porov.
3. náukovú, obsahujúcu výklad kresťanského posolstva (porov. morálno-poučnú, obsahujúcu povzbudenia a smernice pre kresťanský život (porov.
4. Záver listu a pozdravy. V Pavlových listoch sa v závere podávajú osobné správy alebo osobné odporúčania pre jednotlivcov. Charakteristickým záverečným Pavlovým pozdravom je: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami.“ (porov. Keďže Pavol diktoval svoje listy pisárovi, v niektorých na konci pridal svoj vlastnoručný podpis ako svedectvo o ich autentickosti (porov. napr.

Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie atď. a ktorý už spravidla jestvoval ako presne ustálený text v podobe literárnych foriem a formúl. Sem patria najmä liturgické hymny (porov. napr. Flp 2, 6-11; Kol 1, 15-20; 1 Tim 3, 16; Ef 5, 14), formuly kerygmy čiže prvokresťanského ohlasovania blahozvesti (porov. napr. 1 Kor 15, 3-7 o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista; 11, 23-25 o ustanovení Eucharistie), formuly vyznania viery (porov. napr. Rim 1, 3-4; 10, 9; 1 Kor 8, 6; 1 Tim 2, 5-6), katalógy čností (porov. Gal 5, 22-23; Ef 4, 2-3; 4, 32 - 5, 9; Flp 4, 8 ati.) a nerestí (porov. Gal 5, 19-21; Rim 1, 29-30; 1 Kor 5, 10-11; 6, 9-10; Ef 5, 3-5 ati.), rodinné pravidlá (porov. Ef 5, 22 - 6, 9; Kol 3, 18 - 4, 1; 1 Tim 3, 2-6 ati.), Pánove slová (porov. 1 Kor 11, 23-25; 1 Sol 4, 15; 1 Kor 7, 10; 9, 14), „svedectvá z písma“ (porov. Rim 3, 10-18; 15, 9-12) a iné. Súhrnne možno povedať, že Pavlove listy sú nielen ovocím jeho osobných teologických úvah, ale aj svedectvom prvokresťanskej tradície.

Obsah Listu

Druhý list Korinťanom sa zaoberá niekoľkými kľúčovými témami:

• Obrana Pavlovej autority: Pavol obhajuje svoje apoštolské poslanie a autoritu proti tým, ktorí ju spochybňujú v Korinte.
• Povaha apoštolskej služby: List zdôrazňuje, že pravá apoštolská služba sa prejavuje v slabosti, utrpení a pokore, nie v moci a sláve.
• Zmierenie: Pavol hovorí o zmierení s Bohom a o službe zmierenia, ktorú Boh zveril veriacim.
• Zbierka pre Jeruzalem: List obsahuje povzbudenie pre Korinťanov, aby sa zapojili do zbierky pre chudobných kresťanov v Jeruzaleme.

Teologický Význam

Pavol podáva vo svojich listoch kresťanské posolstvo vo forme teologických úvah a vyjadruje ho striktne teologickými termínmi a pojmami. Bol schopný preniknúť do hĺbky kresťanskej skutočnosti, formulovať a synteticky podať evanjelium v kategóriách pochopiteľných a prístupných grécko-rímskemu svetu a aplikovať ho na konkrétnu situáciu a potreby čitateľov. Pavol však nie je systematickým teológom. Nepodáva globálny súhrn svojej teológie ani v Liste Rimanom, ktorý je najlepšou syntézou »Pavlovho evanjelia«. Pavol sa vo svojich listoch usiluje na základe teologickej náuky riešiť konkrétne problémy kresťanských spoločenstiev a viesť veriacich k vyspelosti viery a kresťanského života. Ide teda skôr o aplikáciu teológie na prax v konkrétnych okolnostiach života. Z tohto dôvodu sa Pavlova teológia nevyhnutne obmedzuje na určité oblasti náboženského života a nie je úplná.

Ústrednou náukou Pavlovej teológie je kristológia, v ktorej sa kladie hlavný dôraz na vykupiteľské dielo Ježiša Krista (soteriológia), uskutočnené jeho smrťou na kríži za naše hriechy (porov. napr. Rim 3, 23-26; 5, 6-8; 2 Kor 5, 14-21; Kol 1, 20-22) a jeho zmŕtvychvstaním na naše ospravodlivenie (porov. Rim 4, 25; 1 Kor 15; Flp 3, 10 a inde). Kristológia je podkladom Pavlovej eschatológie, ekleziológie, etiky atď.

Výnimočnosť textu spočíva v jeho poslednom verši. Odborne sa táto časť listu nazýva ako postskrip. V našom prípade obsahuje Pavlov pozdrav a požehnanie čitateľom. Rímskokatolícke čítanie epištoly nám v tento deň tohto roku ponúka úplný záver Druhého listu Korinťanom.

Zamyslenie nad Vybranými Pasážami

2. Korinťanom 12,1-10: Mravná Sila v Slabosti

Započúvajme sa teraz do úryvku z 12. kapitoly Druhého listu Korinťanom:

1 Musím sa chváliť, hoci to neosoží, ale prejdem k videniam a zjaveniam Pána.2 Poznám človeka v Kristovi, ktorý bol pred štrnástimi rokmi - neviem, či v tele, či mimo tela, tiež neviem, to vie Boh, - uchvátený až do tretieho neba. 3 A viem, že tento človek - zasa neviem, či v tele, či mimo tela, to vie Boh, - 4 bol uchvátený do raja a počul tajomné slová, ktoré človek nesmie vysloviť.5 Ním sa budem chváliť, sebou samým sa chváliť nebudem, iba ak svojimi slabosťami.6 Veď ak sa aj budem chcieť chváliť, nebudem nerozumný lebo budem hovoriť pravdu. Ale zdŕžam sa, aby si niekto nemyslel o mne viac, ako vidí na mne alebo počuje odo mňa, 7 a aj pre veľkosť zjavení. A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. 8 Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, 9 ale on mi povedal: "Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti."A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila.

Náš dnešný myšlienkovo bohatý úryvok charakterizuje téma „neosožného chválenia sa“. 1. časť, verše 2-4, hovoria v tretej osobe o uchvátení do tretieho neba. 2. časť, verše 5-7, hodnotia v prvej osobe chválenia sa slabosťou. 3. Pavol priznáva, že si je vedomý nebezpečenstva, ktorý vyplýva z neprimeraného chválenia sa a vo verši 1 konštatuje, že chváliť sa neosoží, ale kvôli potrebe brániť sa, „musí“ pristúpiť k tomu, aby sa chválil.

Na túto cestu sa vydal preto, lebo jeho protivníci sa vystatovali pred Korinťanmi, že majú mimoriadne mystické skúsenosti. Pavol sa cíti prinútený, aby sa pochválil aj on a aby tým bránil veriacich pred propagandou odporcov. Je užitočne pochopiť zmysel dvoch pojmov, čiže „videní a zjavení“, ktoré sú predmetom chválenia sa. Ide o dva pojmy, ktoré vyjadrujú dva rozličné spôsoby mystických skúseností. Pojem videní je zriedkavejší (porov. Lk 1,22; 24.23; Sk 26,19), o zjaveniach píše apoštol Pavol na viacerých miestach vo svojich listoch (porov. 2Kor 12,7; 14,6.26; Gal 1,12; 2,2; Rim 2,5; 8,19; 16,25; 2Sol 1,7; Ef 1,17; 3,3). Väčší význam “zjavenia” je teda potvrdený samotným výskytom tohoto pojmu v listoch apoštola Pavla, pričom zjavenia sú zaradené aj do zoznamu chariziem (porov. 1Kor 14,6.26): “zjavenie” nesie apokalyptický význam, čiže vzťahuje sa na súčasť alebo na budúcnosť ľudského spoločenstva (porov. 1Kor 1,7; Rim 2,5; 8,9; 2Sol 1,7).

Zdá sa však, že Pavol nezaraďuje výslovne medzi zjavenia napríklad zjavenie Vzkrieseného na ceste do Damasku (Sk 9,1-6), hoci v Liste Galaťanom, keď hovorí o svojom povolaní za apoštola, tvrdí, že Boh rozhodol “zjaviť mu svojho Syna” (Gal 1,16). Vo veršoch 2-4 sa hovorí o videní, ktoré je opísané ako „uchvátenie do tretieho neba“. Pavol opisuje svoju skúsenosť a hovorí o sebe v tretej osobe („poznám človeka“), ako keby išlo o inú osobu. Tento vyjadrovací spôsob mu umožňuje zmierniť vlastné chválenie sa a prekonať rozpaky, keď hovorí o udalosti tak intímnej a osobnej. Vyjadrenie „poznám človeka v Kristovi“ poukazuje na osobu so živou hlbokou vierou „v Krista“ (porov. 2Kor 5,17.19; Rim 6,11.23). Skúsenosť, ktorá je časovo určená, že sa udiala "pred štrnástimi rokmi”, je opísaná dosť všeobecne aj čo sa týka spôsobu a aj obsahu. Neuvádzajú sa žiadne informácie o mieste a ani o obsahu videnia či zjavenia.

Vo verši 3 Pavol vyslovuje pochybnosť o spôsobe mystickej skúsenosti. Nevie, či sa udiala “v tele alebo mimo tela”. Chce tým vyjadriť, že nevie presne určiť spôsob, akým sa uskutočnil tento mimoriadny kontakt s Bohom. Túto okolnosť vyzdvihuje zámerne, aby zdôraznil, že spôsob, akým sa to udialo, nemá žiaden význam vo vzťahu ku samotnej skúsenosti. Vo verši 4 Pavol používa extatický spôsob vyjadrovanie, aby ukázal, čo prežil „bol uchvátený do tretieho neba“. Použitím pasívneho vyjadrenia, byť uchvátený, sa podčiarkuje, že „uchvátenie“ sa uskutočnilo výlučne z Božej milosti. Výraz „tretie nebo“ spolu s výrazom „raj“ poukazujú na transcendentné skutočnosti a následne na priamy a osobný kontakt Pavla s Božou skutočnosťou. Apoštol uzatvára svoj opis a pripúšťa, že počul „nevysloviteľné slová“. Toto vyjadrenie naznačuje, že išlo o duchovné a transcendentné skutočnosti, ktoré boli poskytnuté Pavlovi a on nie je schopný vyjadriť ich ľudskými vyjadrovacími prostriedkami.

Vo veršoch 5-6 Pavol sa vracia k uvažovaniu „v prvej osobe“ a spája od Boha prijaté extatické posolstvo sa svojím stavom ľudskej slabosti. Vyjadrovací prostriedok rozdvojenia, že totiž raz hovorí za seba v prvej osobe a potom hovorí v tretej osobe akoby hovoril o inom, mu umožňuje preniesť chválenie sa na toho, o ktorom hovorí v tretej osobe, na človeka, ktorý je plne odovzdaný Božiemu pôsobeniu. Je to vlastne tak, že všetka chvála v skutočnosti patrí samotnému Bohu, lebo Pavol pokladá za vlastné iba svoju ľudskú slabosť. A teraz sa chce chváliť „svojou slabosťou“. Spojenie prostredníctvom „chválenia sa“ (verše 1 a 6) podčiarkuje ešte viac rozpaky ba aj nebezpečenstvo, ktoré pre veriaceho predstavuje samotné chválenie. Hoci Pavol sa v podstate môže chváliť, ale vyhýba sa tomu, aby si Korinťania nemysleli, že má dajakú zásluhu na svojich mimoriadnych zážitkoch. Dokonale vidí, že to spôsobila milosť (nie síce bez jeho spolupráce) a ďakuje Bohu.

Vo verši 7 sa nachádza jedna z najtajomnejších formulácií v Pavlových listoch. Ide o veľmi diskutovaný „osteň v tele“ a o „satanovho posla“, ktorý ho má biť po tvári, aby sa nevyvyšoval. Apoštol hovorí, že má osteň „v tele“. Druhý obraz „satanov posol“ môže mať súvis s tým, že vo Svätom písme sa opakovane rozličné utrpenia a choroby pripisujú pôsobeniu zlého ducha (porov. Lk 13,16; 1Kor 5,5). Druhým možným spôsobom vysvetlenia Pavlovej situácie môže byť poukaz na osobný obraz satanovho posla. V súvise s vyjadrením apoštola Pavla, keď poukaz na satana je použitý vo vzťahu k „falošným apoštolom“, ktorí sa ako satan prezliekajú za anjelov svetla (porov. 2Kor 11,7-2la) dáva možnosť prikloniť sa k antropologickému vysvetleniu oboch výrazov. Podľa tohto spôsobu interpretácie “osteň v tele” by nebol fyzickou alebo duševnou chorobou, ale by opisoval pokorujúce utrpenie, ktoré apoštolovi spôsobujú protivníci. Táto možnosť vysvetlenia je podporená aj použitým vyjadrenia o “bití po tvári”, ktoré je v Novom zákone použité ako konkrétny urážajúci úkon jedného človeka voči druhému, čiže má tiež rozhodne antropologický význam (porov.

Vo verši 8 apoštol spomína, že tri razy prosil Pána, aby oddialil ten osteň v tele, ale nebol vypočutý. Vo verši 9. odpoveď z neba vytvára paradoxný vrchol neosožného chválenia sa: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Ide o ústredné vyjadrenie celej Pavlovej obrany pred protivníkmi. Boh potvrdzuje svoju veľkodušnú a premieňajúcu lásku voči Pavlovi a zároveň sa dar Božej premieňajúcej lásky rozlieva aj na celú Cirkev1. Vyjadrenie “stačí ti” podčiarkuje význam Božieho daru, ktorý podopiera ľudské sily. Pavol dostal odpoveď, ktorá učí všetkých, aby neboli zameraní na seba, že si vystačia sami, ale aby si uvedomili svoje jestvovanie, že sú aj napriek krehkosti a slabosti v Božích prozreteľných rukách. Podľa Božej prozreteľnosti Božia milosť umožňuje človekovi, aby žil podľa Božieho plánu, pričom je zachovaná úplne aj sloboda človeka.

[Môžeme tu nájsť náznaky kristologického a pneumatologického rozmeru Božieho pôsobenia v srdci veriaceho. Vzťahuje sa to aj na samotného Pána Ježiša, lebo jeho slabosť je vyjadrená tajomstvom kríža (1Kor 1,27), v ktorej potom Boh ukazuje svoju moc (porov. 2Kor 4,10), keď Ježiša vzkriesil. Prorocké zjavenie, ktoré dostal Pavol, predstavuje uistenie, že je na správnej ceste. Pavol vidí, že osteň v tele ho podľa ľudských mier robí neschopným, aby dosiahol svoj cieľ, nedovoľuje mu účinne vykonávať apoštolskú službu, robí ho jedným slovom “slabým”. „Slabosť“ predstavuje neschopnosť vo vzťahu k predloženému poslaniu v oblasti telesnej či duchovnej, pričom Božia „moc“, Božia sila, účinkuje naplno, aby zachránila človeka. Táto záchranná moc môže prejaviť všetky svoje možnosti („dokončiť, zavŕšiť“), účinkuje naplno práve v ľudskej slabosti. Boh dopúšťa ľudskú slabosť, aby sa človek neklamal, že si môže zakladať na sebe samom a tak by sa uzatvoril Božej záchrane. Vo verši 9b apoštol teda prijíma „radšej“ logiku slabosti, „a tak sa radšej budem chváliť svojimi slabosťami“. Zdá sa, že to „radšej“ vyjadruje Pavlovu nadšenú reakciu, keď rozširuje Pánove slová na svoju osobnú situáciu. Vyjadrením v budúcom čase, „budem sa chváliť“, Pavol dáva svoj definitívny súhlas a jeho vyjadrenie znamená: „keď sa veci majú takto, tak potom, namiesto prosby o oslobodenie, silno uprednostňujem prijať svoje slabosti“. Je to odpoveď jeho protivníkom a Korinťanom ohľadom pravého kritéria, ktorým sa majú hodnotiť Kristovi apoštoli. Tí tzv.

Verš 10 predstavuje záver úryvku, ktorom vrcholí tzv. neosožné chválenie sa. Pavol si volí radšej svoje slabosti. Potupy sa môžu vzťahovať aj na postoje pýchy a hrdosti, ktoré prekonával počas svojej služby. Pavlova núdza je naznačená v 6. kapitole Druhého listu Korinťanom1, pričom prenasledovania pripomínajú to, čo zažil od židov a pohanov a čo spomenul v 11. kapitole Druhého listu Korinťanom2 s podčiarknutím úteku z Damasku (2Kor 11,32-33). Úzkosti sprevádzali stále apoštolove činnosti, ale nikdy neviedli k zúfalstvu3 (porov. 2Kor 4,8). Je jasné spojenie s predchádzajúcimi vymenovaniami, v ktorých apoštol opísal paradoxnú situáciu svojej služby, prostredníctvom ktorej sa zjavuje Božia spása. Komentátori vidia v týchto vyjadreniach hĺbku Pavlovej mystiky. Pavol vidí teraz všetku pozitívnu duchovnú hodnotu „slabosti“, „nedokonalosti“ a všetkého, čo z toho vyplýva. Žije a bojuje v utrpení „pre Krista“.

Toto vyjadrenie ukazuje motív, kvôli ktorému Pavol chápe ako kladné všetky tieto skúsenosti, pri ktorých z hľadiska ľudskej autonómie vo vzťahu k Boh je plne primerané, aby sa im človek vyhol. On sa im nechce vyhnúť, lebo v nich prežíva spoločenstvo s Kristom, ktoré sa tak stáva ešte hlbším a to je potom predstavené a ohlasované aj iným, a to je cieľom apoštolátu. Záverečná veta má vtlačiť do myslí a sŕdc adresátov záverečné posolstvo celej úvahy, ktorá bola postavená na neprimeranom chválení sa. Tvrdí s neuveriteľnou slávnostnosťou: „keď som slabý, vtedy som silný“. Pavol sa dostáva k vrcholu kresťanského paradoxu. Túto vetu máme pokladať za záverečnú odpoveď Pavlovým protivníkom. Ich chválenie sa nemá hodnotu, lebo ich robí autonómnymi vo vzťahu ku Kristovi. On si volí prebývať radšej v stave, v ktorom sa podľa kritérií ľudí, ktorí si zakladajú na sebe samých, prejavuje nespôsobilosť vo vzťahu k apoštolským úlohám, lebo práve a jedine v tomto stave slabosti môže v ňom naplno pôsobiť Kristova sila. Tu môžeme teda hovoriť o kresťanskom paradoxe, ktorý vychádza z „Kristovej slabosti“ (porov. 1Kor 1) a je prítomná aj v Pavlovej slabosti (2Kor 12).

Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach (porov. KKC 2848) a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam (porov. KKC 2473). Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci.“ (KKC 1808). Môžeme byť silní, pevní, odolní a statoční, či smelí iba ak uznáme, že sme krehkí, či už v rozmere telesnom alebo duchovnom. Každý z nás má v sebe v hĺbke určitý strach, všetci máme niečo, čo nás znepokojuje a vyrušuje. Na druhej strane, keby sme si mysleli, že sme nezraniteľní, nemohli by sme sa stať skutočne odvážni a silní. Boli by sme len jednoducho opovážliví, ale neboli by sme silní v kresťanskom zmysle a v hlbokom ľudskom zmysle: silný je ten, kto vie byť slabý.

Matkou každého strachu je strach zo smrti, ktorý sa prejavuje strachom z toho všetkého, čo nám nejakým spôsobom našu telesnú smrť pripomína: to sú bolesti, nešťastia, choroby. Máme strach aj z toho všetkého, čo nám prináša posolstvo o našej smrti ako osobám, čiže máme strach pred ponížením, pred obvineniami, pred osočovaním, pred uväznením, pred samotou, strach, ktorý prinášajú moderné formy chorôb, akými sú vyčerpanie, či vyhorenie alebo depresia. Prečo znesieme spomenuté ťažkosti? Aby sa zjavila Božia sila, aby sa Ježišov život prejavil na našom živote. V nás ako ľuďoch pôsobí smrť, ale máme vieru. Uvedomujeme si význam kresťanskej mravnej sily, lebo počas nášho života sme vystavení rozličným úzkostiam a obavám a často kvôli týmto obavám sme v pokušení zanechať dobro a pris...

tags: #biblia #druhy #list #korintanom