Možno ste sa už stretli s myšlienkou, že dôležité je hlavne niečomu veriť. Čo je to „niečo“, už sa nezdá byť až také podstatné. Vôbec nie je jedno, čomu veríme, lebo podľa našej viery si usporiadame rebríček hodnôt - čomu veríme, tomu sa podriadime - a určí to nielen priebeh nášho života, ale v konečnom dôsledku aj naše umiestnenie vo večnosti.
Podobne nerozumný je aj názor, že všetky náboženstvá uctievajú rovnakého Boha. Vylúčené. Je pravda, že Boh je jeden a nikdy sa to nezmení, ale tento Boh je úplne konkrétny, má konkrétne vlastnosti a schopnosti, rozlišuje medzi dobrým a zlým, a o tom, ako Ho spoznávať a uctievať, dal ľuďom presné zjavenie. Veriť v hocičo a robiť hocičo Ježiš považuje za širokú cestu, ktorá vedie do zahynutia, naproti tomu cesta do neba je úzka, presne vymedzená a je úlohou každého človeka, aby ju hľadal a držal sa na nej.
Preto sa zamyslime nad najčastejšími ideovými prúdmi a náboženskými systémami, ktoré sú najviac rozšírené a majú vplyv na náš svetonázor.
Materializmus
Materializmom sa Biblia veľmi nezaoberá a, pravdupovediac, ľudí, ktorí neveria vôbec v žiadneho Boha ani v súčasnej dobe na svete nie je veľa. Materializmus je vyjadrením úplnej dekadencie, úpadku ľudského myslenia. Nielenže uráža Boha, ale aj človeka degraduje iba na úroveň hmoty, v ktorej nie je žiadne vedomie, myšlienky, idey ani emócie.
Nedokáže sa vysporiadať so životom ako takým - s jeho vznikom a zmyslom, a neodpovedá na otázky, kde sa v človeku berie svedomie a morálny zákon. Tvrdenie evolucionistov o možnom vývoji človeka z matérie je dosť odvážne, lebo hmota sama v sebe nemá žiadny program, ktorý by viedol k zdokonaľovaniu, ba práve naopak, hmota má tendenciu rozpadať sa na prach a nevie sa inteligentne organizovať. Programy do hmoty vložil Boh.
Animizmus
Animizmus ovplyvňuje svetonázor ľudí na celom svete. Vychádza zo skúsenosti, že existuje duchovný svet, ale vôbec nevie dať odpoveď na to, ako je usporiadaný a ako pôsobí na svet hmotný. Verí, že všetko má svoju duchovnú podstatu - dušu (ducha) - zvieratá, predmety, miesta, dokonca aj stromy.
Animizmus na rozdiel od náboženských systémov nemá žiadnu náuku, žiadne pravidlá, ktoré by vysvetľovali pôvod človeka, čo je dobré a čo zlé, čo je hriech, ani to, aký bude koniec všetkého. Animizmus má iba obrady, rituály, ktorých cieľom je upokojiť duchovné sily. Keďže nie sú žiadne pravidlá, o všetkom, čo je správne, rozhoduje niekto, kto sprostredkováva styk s duchmi - a to je pohanský kňaz, šaman alebo, inak povedané, čarodejník.
Skúste vedľa toho postaviť Boha Biblie, ktorý jasne a zrozumiteľne informuje o duchovnom svete. Isteže, viditeľný svet je ovplyvňovaný duchovným, ale nemusíme veriť, napríklad, v ducha, ktorý je v stoličke alebo v studni, či v jabloni na dvore.
Hinduizmus
Hinduizmus je veľké svetové náboženstvo, ktoré má svoje knihy - védy (sú to knihy staršieho náboženstva - brahmanizmu, z ktorého hinduizmus vyšiel). Hinduizmus veľmi zvláštne vyučuje o bohu, respektíve o bohoch, aj o tom, ako bol svet stvorený a ako má fungovať. Podľa brahmanizmu je všetko - svet, ľudia, zvieratá, život - v skutočnosti iba ilúzia, je to iba sen, ktorý sa sníva bohu Višnovi.
Naproti tomu Biblia jasne hovorí o tom, že to, čo žijeme, je skutočnosť, a nie ilúzia. Biblia hovorí o stvorení, o tom, že Boh povolal veci viditeľné z vecí neviditeľných, teda vesmír, svet, zem, živá aj neživá príroda aj človek existujú. O neviditeľnom svete tiež hovorí jasne, a to, že existuje, aj keď ho očami nemôžeme vidieť.
Hinduizmus je dobré spomenúť i preto, lebo verí až v 300 miliónov bohov a každý si môže vybrať, ktorého bude uctievať a tiež ako to bude robiť. Tento systém z ďalekej Indie, v ktorom nie je žiadny problém, že jednotlivé myšlienky a tvrdenia si odporujú, chce do západnej kultúry a nášho svetonázoru implikovať hnutie New Age.
Dôležitou súčasťou hinduistického náboženstva je učenie o reinkarnácii. Európania to nevedia, ale pre hinduistov nie je reinkarnácia nič iné ako neznesiteľne ťažký údel, a preto sa z neho snažia uniknúť. Pre tento únik je dôležitá joga a meditácia.
Rozdiel medzi hinduizmom a kresťanstvom je obrovský. Kresťanstvo verí v jediného Boha, neverí v reinkarnáciu, ale vo vzkriesenie. Hinduistická spoločnosť je prísne rozdelená na jednotlivé skupiny - kasty, ktoré nevytvorili ľudia, ale vychádzajú práve z náboženského systému. To, v ktorej kaste sa človek narodí, závisí od toho, aké skutky robil v predchádzajúcom živote. Je však potrebné vysvetliť, že podľa hinduizmu sa nereinkarnuje duša človeka, jeho „ja“, ale iba božská stvoriteľská sila (brahma), čiže to, že niekto žije už x-tý život, je mu vlastne jedno, lebo z predchádzajúcich životov nič nemá. Aj napriek tomu sa hinduisti snažia, aby ich ďalšia reinkarnácia bola priaznivá a narodili sa v kaste vyššej. Príslušníci jednotlivých kást sa medzi sebou nemiešajú a nedosiahol to ani európsky kolonializmus.
Ježiš hovorí úplne jasne, že existuje iba jediná rasa a jediná kasta, a to je rasa ľudstva. Jasne hovorí: „Každý, kto ku mne príde“, „… každý, kto vo mňa verí“.
Budhizmus
Budha (vlastným menom Gautama) videl rozporuplnosť a beznádejnosť brahmanistického náboženstva, v ktorom sa narodil. A to mal celkom šťastie, lebo pochádzal z druhej kasty šľachticov. Rozmarný život ho nenapĺňal, a preto sa rozhodol pre asketický život, ale ani v asketizme nenašiel uspokojivé odpovede, a tak urobil závery, ktoré sú také beznádejné a pesimistické, že sa vynára otázka, prečo toľko ľudí v západnej kultúre k budhizmu inklinuje (pravdaže, celý budhistický životný štýl Európania nechcú prijať, lebo sú leniví).
Budha urobil niekoľko neutešených záverov. Prvý je, že bytie znamená bolesť, trápenie. Druhým záverom bolo, že možno neexistuje 300 miliónov bohov, a napokon svojim žiakom odporúčal, nech neveria ani jemu, lebo sa možno mýli.
Samozrejme, vo svojej dobe Budha spôsobil veľké pozdvihnutie a výsledkom jeho čudnej reformy bolo to, že sa brahmanizmus rozdelil na budhizmus a hinduizmus. Budha videl riešenie v tom, že človek sa nastaví tak, aby zažil čo najmenej bolesti - treba umŕtviť žiadosti, túžby, priania. Brahmanizmus nevedel zreformovať, lebo zjavenie (aj keď prežil akési osvietenie) o pravom Bohu nemal a naďalej zostal uväznený vo viere v reinkarnáciu. Podobne ako hinduisti však z nej chcel uniknúť a dosiahnuť nirvánu - čo je podobné ako v hinduizme mokša - teda, rozplynutie a vyparenie.
Porovnanie s Ježišom: Ježiš je osoba, nielen chladný vesmírny princíp - je milosrdný a ľudské chyby a hriechy odpúšťa. Nezasľubuje rozplynutie, ale intenzívny život.
Dualistické Náboženstvá
Tieto náboženstvá vychádzajú z toho, že na zemi evidentne pôsobia dve sily - dobro a zlo. Snažia sa tento proces vystihnúť a formulovať rôznymi spôsobmi. V taoizme je to napríklad Jin a Jang, v zoroastrizme je to večný súboj dvoch rovnocenných bohov - dobrý boh (Ahura Mazdá) stále zápasí so zlým bohom (Angra Mainyu). Zatiaľ čo v prípade Jin a Jang ide skôr o neosobné princípy, zoroastrizmus správne odhalil, že dobro a zlo reprezentujú silné duchovné bytosti.
Aj myšlienky týchto dualistických východných náboženstiev ovplyvnili západný svet viac, ako si myslíme. Často aj z úst kresťanov počujeme názor: „Vo všetkom dobrom je niečo zlé a vo všetkom zlom je niečo dobré.“ Vyslovujú to, lebo sú úplne presvedčení, že je to pravda, ale Biblia hovorí niečo úplne iné.
Po prvé, boj medzi dobrom a zlom nie je rovnocenný, nebude prebiehať stále, zlo už je porazené a raz bude definitívne odstránené a potrestané. Po druhé, v Bohu nie je nič zlé, tak ako v satanovi nie je nič dobré.
Islam
Islam si silno nárokuje, že toto náboženstvo verí v pravého Boha. Cieľom tohto článku nie je zhodnotiť islam, ale porovnať rôzne náboženstvá a filozofie s osobou Ježiša Krista. Keďže islam vznikol až po zjavení Božieho Syna (7. stor.), bola už zvesť o Ježišovi rozšírená. Islam Ježiša prijíma iba ako proroka, nie však ako Božieho Syna, toho, ktorý má moc odpúšťať hriechy. Islam dôrazne prehlasuje, že Boh nemá Syna, lenže Biblia hovorí, že kto nemá Syna, nemá ani Otca a kto nemá Syna, nemá večný život.
Jeden z dôsledkov zapretia Syna je, že nikto z nasledovníkov islamu nevie, či skončí v nebi alebo v pekle.
Judaizmus
Kladom judaizmu je, že verí v pravého Boha. Nepochybne, pravý Boh je Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, lebo presne toto povedal Ježiš Kristus.
„Či ste nečítali o zmŕtvychvstaní, čo vám povedal Boh: Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakobov? Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých.“ (Mt 22,32)
Keď však prišiel na scénu svetových dejín Ježiš Kristus, aby naplnil všetky Písma, ktorým židia veria, odmietli Ho. Po tom, ako odmietli Ježiša, odmietli aj svedectvá, ktoré o Ňom vydával Svätý Duch, a učeníkov, ktorí v mene Ježiš činili zrejmé zázraky, začali prenasledovať.
V dôsledku odmietnutia Mesiáša a následne zborením chrámu sa judaizmus radikálne zmenil. Už to nie je iba náboženstvo, ktoré sa odvoláva na starozákonné spisy, ale prázdnotu, ktorá vznikla odmietnutím Mesiáša a zborením chrámu, kompenzovali tým, že položili veľký dôraz na rôzne tradície, pokrmy, pesničky, sviatky a zvyky, z ktorých niektoré majú akési biblické opodstatnenie a iné nie. Žiaľ, súčasný judaizmus sa stal antikristovským, čo ale v žiadnom prípade nemôže viesť k tomu, aby sme židov nenávideli. Ba práve naopak, Slovo nás povzbudzuje, aby sme sa za nich modlili a správali sa k nim priateľsky, lebo práve vďaka židom máme podiel na zasľúbeniach, ktoré Otec dal ich praotcom.
Kresťanstvo
Áno, som kresťan. Otázkou však je, čo si kto pod tým predstaví. Ak by každý kresťan mal vyložiť zo svojho srdca, čomu vlastne verí, videli by sme značné rozdiely. Niektoré sú nepodstatné, neohrozujú spasenie, rozdiely sú skôr v dôrazoch alebo v rozdielnom priebehu bohoslužieb. Niektoré odchýlky sú však zásadné a tie sa týkajú práve osoby Mesiáša. To kresťanstvo je pravé, správne, ktoré osobu Ježiša Krista stavia do centra všetkého a dáva mu patričnú úctu. To kresťanstvo je dobré, kde Ježiš Kristus je Alfa i Omega, Počiatok aj Koniec. Ježiš je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, je prostredníkom úplne vo všetkom, v každej oblasti života a je prostredníkom jediným.
Niektoré prúdy v kresťanstve však Pánov význam znižujú. Mnohé historické cirkvi v rozpore s Bibliou priniesli do kresťanstva modly, rôzne predmety, ktoré majú sprostredkovať Božiu milosť namiesto Krista. Nie je možné, aby sa ľudská dôvera vo vzťahu so Všemohúcim preniesla z Krista na predmety, hocijako šikovne umelecky zhotovené. Vzťah s Mesiášom sa tiež narušil obradmi, pri ktorých nie je dôležité osobné poznanie Boha, vzťah s Ním ani viera, ale úkon, obrad, rituál. Hlavná pozornosť je venovaná tomu, aby rituál bol vykonaný podľa tradičných predpisov, hoci Božie slovo o ničom takom nehovorí. Najhoršie však urobili tie prúdy, ktoré sami seba označujú za kresťanské, dokonca o sebe vyhlasujú, že sú vyjadrením kresťanstva skutočného, pravého - a to tým, že Ježišovi odopierajú božský pôvod.
Verím v Ježiša Krista, milujem Ho pre Jeho výnimočnosť, pre Jeho slávu, moc, a preto, že sa k nám skláňa. Verím v Neho preto, lebo nám odpúšťa hriechy, dáva nám večný život a určuje zrozumiteľné, zmysluplné pravidlá, ako sa máme správať v tomto živote. V žiadnom inom náboženstve neexistuje taká osoba, a to ani v náznakoch. Nasledovníci rôznych náboženských hnutí si často neuvedomujú, že ich zakladatelia sami boli hľadajúci, sami boli zmietaní pochybnosťami, nehovoriac o ich osobnom nemorálnom živote alebo neslávnom konci - Budha sa, napríklad, otrávil hubami. Nikto z nich sa k Mesiášovi ani len nepribližuje, ale hlavne - všetci pomreli a ich nasledovníci ich chodia uctievať na ich hroby. Ježišov hrob je prázdny.
Zjavenie Boha
„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov“ (Hebr 1,1). Toto presvedčenie, že Boh sa zjavil, patrí k spoločnému vlastníctvu troch veľkých monoteistických náboženstiev biblickej tradície: židovstva, kresťanstva a islamu.
Podľa Koránu Boh hovoril predovšetkým skrze Abraháma, Mojžiša, Ježiša a naposledy skrze Mohameda, ktorý priniesol ľuďom v Koráne definitívne a neprekonateľne Božie slovo. Korán ako priame Božie slovo ľuďom (verbálna inšpirácia) sa chápe ako potvrdenie a doplnenie Tóry a Evanjelia. Korán považuje Sväté písma židov a kresťanov za spisy, ktoré Boh zoslal Mojžišovi a Ježišovi. Podľa toho sú tak židia, ako aj kresťania označovaní za „ľudí Knihy“ (porov. Korán 2,105. 145.; 5,15.
Vo všeobecnosti Korán uznáva všetkých prorokov, ktorí z Božieho poverenia vo svojej dobe doručili svojim krajanom a súčasníkom božské zjavenia. Mohamed videl seba a svoje vlastné poslanie v kontinuite s poslaním a poverením veľkých postáv dejín prorokov a dejín ľudstva, s Abrahámom, ohlasovateľom pôvodného, čistého náboženstva, s Mojžišom, ohlasovateľom Tóry, a s Ježišom Kristom, ohlasovateľom Evanjelia. Popri Abrahámovi zaujímajú prednostné postavenie ako doručitelia zjavenej knihy aj Mojžiš a Ježiš: „A poslali sme Mojžišovi knihu a nechali sme po ňom nasledovať poslov.
S Koránom sú zároveň aj Tóra a Evanjelium charakterizované ako Bohom zjavené knihy: „Zoslal ti knihu s pravdou ako potvrdenie toho, čo jestvovalo (v zjavených spisoch) pred ním (t. j. pred koránovým spisom). A zoslal Tóru a Evanjelium predtým ako správne vedenie pre ľudí a zoslal rozlišovaciu normu“ (Korán 3,3-4). Všetky tri knihy sú zásielkami od Boha. Ako také sa navzájom potvrdzujú. Korán ako posledný Bohom poslaný spis je potvrdením Tóry a Evanjelia. A naopak, skoršie zjavené spisy židov a kresťanov potvrdzujú Korán: „Keď pochybuješ o tom, že sme ti poslali (ako zjavenie), potom sa opýtaj tých, ktorí (už) čítajú spis (potom, čo ho) už pred tebou (dostali)!“ (Korán 10,94).
Všetky tieto knihy ako knihy zjavené Bohom treba vnímať ako jednotu, veď predsa Korán neobsahuje nijaké nové zjavenia, ktoré by protirečili Tóre a Evanjeliu. Mohamed sa vidí celkom v línii skorších prorokov a svoje posolstve považuje za zopakovanie skorších zjavení. Korán teda nechce byť ničím iným ako arabským znením prazjavenia, ktoré bolo dané „ľuďom Knihy“, židom a kresťanom. Existuje len jeden večný Spis pri Bohu, „pranorma knihy“ (Matka Knihy: „umn al-kitab“) (Korán 3,7 a. i.), ktorá bola postupne zjavená rozličným národom v ich rozličných jazykoch.
Podľa koránového chápania Boh neodhaľuje tajomstvo svojej vnútornej podstaty, ale iba tajomstvo svojho konania v súvislosti so svetom, zvlášť s človekom. Tu sa ukazuje predovšetkým ako Všemohúci a ako Milosrdný. Stále používaná myšlienka všemohúcnosti objasňuje, ako vyvýšený je Boh nad každé stvorenie. Boh vo svojej múdrej prozreteľnosti vedie osud sveta i človeka, nič sa nedeje bez absolútnej a neobmedzenej Božej vôle. Všetko vznikanie a zanikanie, život a smrť, spása a nešťastie sú rozhodnuté v jeho vôli. Práve na základe tejto všemohúcnosti, ktorej nič neunikne a ktorá vykonáva, čo chce, je Boh - podobne ako v biblickej tradícii - predovšetkým Milosrdný (al-rahman), Ohľaduplný, Odpúšťajúci, ktorý neprestáva odpúšťať, Rozdeľovač všetkých dobier, Veľkomyseľný, Trpezlivý a Súcitný, ktorému sa možno s plnou dôverou úplne oddať.
Ako už v Biblii, tak aj v Koráne je Boh popisovaný nielen ako vzdialený transcendentný Boh, ale súčasne ako ten, ktorý je človeku „bližší ako krčná tepna“ (Korán 50,16); Boh je „priateľ veriacich“ (Korán 3,68), ktorý poskytuje „zachraňujúce priateľstvo“ (Korán 18,44).
Moslimovia zastupujú striktný monoteizmus. Jedinosť Boha patrí k ústrednému posolstvu islamu. „Niet iného Boha okrem Boha,“ takto znie prvá časť islamského vyznania viery. V Koráne sa jednoznačne hovorí: „Hovor: ó, vy neveriaci, ja neuctievam, čo vy uctievate, ani vy neuctievate, čo ja uctievam. Ani ja nebudem uctievať, čo vy uctievate, ani vy nebudete uctievať, čo ja uctievam. Tým boli dané mantinely pre ohlasovanie jedinosti a jedinečnosti Boha. „Hovor: On je Boh, Jediný, Boh, Nepreniknuteľný. Nesplodil a nebol splodený, a nik mu nie je rovný“ (Korán 112,1-4).
Paralelne k neustále od tej doby bránenému tvrdeniu, že existuje len jeden Boh, Mohamed zavrhoval predstavu o spoluúčasti Boha, to znamená, aby sa Bohu pridružovali ďalší vedľajší bohovia (širk). Tí, ktorí pripisujú Bohu spoločníkov, boli označovaní za mušrikum, za polyteistov; oni - tak sa uvádza - páchajú neodpustiteľný hriech: „Boh neodpúšťa, že mu pridružujú (ďalších bohov), a odpúšťa, čo leží pod tým, komu on chce. A kto Bohu (iných) pridruží, vymyslel ohromný hriech“ (Korán 4,48.
Predstava polyteistov, ich modly a bôžikovia, sú neustále terčom Mohamedovej kritiky. Mohamedom uvedené argumenty proti nim sú rozmanité. „Povedz: Slávu Bohu a pokoj Jeho služobníkom, ktorých si vyvolil! Je lepší Boh alebo to, čo (Mu) pridružujú? Alebo kto stvoril nebesia a zem a nechal vám padať z neba vodu? Skrze to sme nechali narásť záhrady, ktoré spôsobujú radosť. Nie je vo vašej moci, aby ste dali stromom rásť. Existuje nejaký (ďalší) boh popri Bohu? Nie, no vy ste ľudia, ktorí predsa len kladú Bohu (iných bohov) na roveň. Alebo kto urobil zem pevným základom a po nej urobil rieky a pevne na nej založil vrchy a urobil medzi obivoma morami hrádzu? Existuje nejaký (ďalší) boh popri Bohu? Nie, väčšina z vás o tom nevie. A kto vypočúva utláčaného, keď k Nemu volá, a ruší zlo a robí z vás nasledovníkov na zemi? Existuje nejaký (ďalší) boh popri Bohu? No vy na to málo pamätáte. Ale kto vás vedie temnotami pevniny a mora (po správnej ceste)? A kto posiela vetry ako poslov radosti pred svojím milosrdenstvom? Existuje nejaký (ďalší) boh popri Bohu? Vyvýšený je Boh nad všetko, čo (Mu) pridružujú. A kto robí stvorenie na počiatku (k existencii na tejto zemi) a opakuje ho (pri vzkriesení existencie na druhom svete)? A kto vás zásobuje z neba a zo zeme? Existuje nejaký (ďalší) boh popri Bohu?
„A oni hovoria: ‚Milosrdný si splodil dieťa.‘ Dopustili ste sa hroznej veci. Skoro sa z toho nebo roztrhlo, zem sa div nerozpoltila a hory sa na trosky rozpadli. To preto, že ste Milosrdnému pripísali dieťa“ (Korán 19,88-91). Boh nesplodil dieťa, nemal nijakú družku (porov. Korán 72,3; 6,1001). Takáto domnienka by viedla ku konkurujúcim nárokom na moc medzi rozličnými bohmi: „Boh si nesplodil dieťa, a niet iného boha popri Ňom, lebo inak by každý boh vzal preč, čo On stvoril, a jedni z nich by sa voči ostatným povyšovali. Sláva Bohu, (ktorý je vyvýšený) nad to, čo tu opisujú“ (Korán 23,91 a. t.). Následkom takejto falošnej domnienky by bol ohromný chaos (porov. Všetky tieto motívy a argumenty mali slúžiť na to, aby podčiarkli nezmyselnosť polyteizmu.
Ako už biblická tradícia, tak aj Korán vie o zmluve Boha s ľuďmi. Boh oznámil každému človeku základný obsah neskoršieho prorockého ohlasovania už v prazjavení. „Nie som váš Pán?,“ takto sa pýtal Boh potomkov Adama. A oni odpovedali: „Zaiste, vyznávame to“ (Korán 7,172). Táto predstava o prazjavení a prazmluve medzi Bohom a ľuďmi chce povedať, že možnosť poznania Boha a tým uznania jeho absolútnej suverenity je hlboko zakorenená v srdci každého človeka, pretože ju tam vložil sám Boh; v dôsledku toho je poznanie Boha zásadne prístupné každému človeku a tým je pre neho zaväzujúce uznanie Božej absolútnej suverenity. Zodpovedajúc tomu sa v Koráne píše: „Neuložil som vám, ó, deti Adamove, že nemáte slúžiť satanovi? On je váš zjavný nepriateľ.
K jadru koránového zjavenia patrí, že Boh tvorí skrze svoje slovo. Predovšetkým skrze svoje stvoriteľské slovo povolal svet a človeka do existencie: „On je stvoriteľom nebies a zeme. Keď sa rozhodol pre nejakú vec, len jej povie: Buď!, a ona je“ (Korán 2,117; 36,82; 6,73 atď.). Ako už v Biblii, tak i v Koráne je Boh opisovaný aj ako tvorca a stvárňovateľ. Všetko, čo Boh stvoril, je dobré (porov. Korán 32,7), on je predsa „najlepší Stvoriteľ“ (Korán 37,125). Všetko stvorené je pristrihnuté na človeka (Korán 36,71-72; 16,80-81 atď.): slnko a mesiac sú určené pre človeka na počítanie času (Korán 55,5), deň na zaobstaranie živobytia, noc na odpočinok (porov. Korán 78,9-11) atď. Zmysluplná harmónia kozmu poukazuje na všemohúceho Boha ako stvoriteľa a udržovateľa bytia.
O tom je presvedčená aj kresťanská viera. Pavol píše, že „čo možno o Bohu vedieť“, to je prístupné ľuďom. „Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné ‒ jeho večnú moc a božstvo ‒, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,19-20). Sväté písma obidvoch náboženstiev pozývajú ľudí, aby uvažovali o pestrých „znakoch“ a „odkazoch“ na Boha, ktoré spočívajú v stvorení, a aby vypátrali Božie stopy v stvorení. V tomto zmysle kresťanskí a moslimskí teológovia cestami, ktoré sú odlišné, ale analogické, vybudovali dôkazy o existencii Boha.
K najskoršiemu Mohamedovmu ohlasovaniu patrí, že Boh je sudca, pred ktorým sa budú ľudia zodpovedať. Boh je sudca ľudí. V mnohých veršoch Korán hovorí o konečnom súde: „Tá hodina určite príde, nemožno o nej pochybovať“ (Korán 40,59). Sudcom je len Boh. On je spravodlivý sudca.
Je koránovým učením, že Boh prehovoril k ľuďom v rozličných dobách skrze prorokov a poslov. Samotný Ježiš je považovaný za jednu z najväčších osobností dejín prorokov (porov. Korán 33,7), veď je predsa ohlasovateľom Evanjelia. No Korán energicky popiera, že Boh, ako sa ďalej píše v Liste Hebrejom, k nám naposledy prehovoril skrze svojho Syna. Podľa islamského chápanie Ježiš nie je Boží Syn: „...A kresťania hovoria: ‚Kristus je Boží Syn.‘ To je reč z ich vlastných úst. Aj ako Boží posol a ohlasovateľ Evanjelia Ježiš je a zostáva obyčajným človekom, takto to chce Korán. Kvôli tomu neslobodno pripisovať Ježišovi vlastnosti, ktoré mu neprináležia (porov. Korán 4,171).