Vatikán 23. mája (VaticanNews) - V poslednej katechéze cyklu o nerestiach a čnostiach pápež v stredu 22. mája hovoril o pokore, „veľkej protivníčke“ pýchy. Na Námestí sv. Petra sa pápež František zameral na dôležitosť pokory v kresťanskom živote.
Pýcha vs. Pokora
Na záver tohto cyklu katechéz sa ešte pozastavíme pri čnosti, ktorá nie je súčasťou siedmich základných (kardinálnych) a božských (teologálnych) čností, ale stojí v základoch kresťanského života: je to čnosť pokory. Je veľkou protivníčkou najsmrteľnejšej z nerestí, a to pýchy.
Pýcha a jej prejavy
Pýcha je nezriadená láska k vlastnej výnimočnosti a to jednak k vlastnému telu a jednak k dokonalosti vlastnej mysle. Pýcha je aj nedovolená rozkoš, ktorú dosahujeme tým, že odmietame uznať podriadenosť k autorite. Egoizmus je prevtelená pýcha. Zvýrazňuje svoju dôležitosť a stáva sa svetom pre seba samého. Pred každým padnutím do hriechu, nájdeš ako prvú pýchu.
Pýcha sa prejavuje rôznymi formami. Pýchu poznáme vo forme ateizmu, čo je popretie našej závislosti na Bohu, našom Stvoriteľovi. Pýchu poznáme v podobe intelektuálnej namyslenosti, kedy si človek myslí, že môže do všetkého rozprávať, pričom vlastný názor považuje za najprínosnejší a akúsi konečnú pravdu. Spoločnou črtou pyšných ľudí je ich priam až neuveriteľná nedotknuteľnosť. Pýcha je aj povrchnosť, kedy posudzujeme druhých na základe oblečenia, prízvuku a veľkosti bankového účtu. Pýchou je aj snobstvo, teda akýsi pocit nadradenosti voči druhým. Tento druh ľudí zvykne na adresu druhých hovoriť : «nemajú náš sociálny status ». Hnacou silou pýchy je povýšenosť, ktorá pestuje v človeku neustálu túžbu po získaní honorov, pozícií a vzdávaní neustálej úcty, uznania a to aj nad rámec vlastných schopností.
Biblické varovania pred pýchou:
- Pýcha je ohavnosť pre Hospodina (Príslovia 16,5).
- Pýcha predchádza pád (Príslovia 16,18).
- Boh sa stavia proti pyšným (1. Petra 5,5).
Dôsledky pýchy
Pýcha spôsobila pád satana a tretiny anjelov z neba. Pre nás ľudí je jediným účinným liekom na samovelebenie to, že sa budeme samoponižovať. "Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ (Mk 10,15)
Pre hriech popularity sa Ježiš nechal vystrieť na drevo kríža a počúval výsmech na adresu svojho údajného Božstva. Pre hriech snobstva sa nechal ukrižovať v spoločnosti zlodejov. Pre hriech bohatstva nemal Ježiš ani vlastný hrob. Pre hriech tela sa nechal strýzniť. Pre hriech túžby po vplyvných priateľoch, ho zapreli aj najbližší apoštoli a nepriznali sa k nemu ani tí, čo ich uzdravoval. Pre hriech túžby po moci sa stal slabým a opusteným. Pre tých, ktorí v živote odmietnu Boha a vieru, Ježiša opúšťa aj Boh otec na kríži, kedy vyslovuje najbolestivejšie slová svojho pozemského života “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?” (Mt 27,46).
Ekonomická hodnota ľudského tela z pohľadu vyťaženia z neho chemických prvkov a látok je menej ako 2 doláre. Duchovne je však človek hodný viac ako celý vesmír. Je pomerne jednoduché porozumieť tomu, prečo Boh odporuje pyšným. V človeku, ktorý si totiž myslí, že všetkému rozumie, nezostáva žiaden priestor pre uvedomenie si, že niečomu nerozumie. V takomto prípade nie je priestor ani pre Božie napomenutie, Božie slovo a akceptovanie učiteľského úradu jeho Svätej Cirkvi. Ak je duša naplnená vlastným egom, nie je v nej priestor pre Boha. Človek žije pod vlastným dojmom, že jeho práca má pre okolie oveľa väčší prínos, ako v skutočnosti má. Jediné, čo človek musí pre potlačenie pýchy urobiť, je vytvoriť vo svojom vnútri vákuum, považovať sa za nič. V tej chvíli zaplní takto vyprázdnenú dušu náš Pán jeho silou a pravdou. Čím si menej o sebe myslíme, tým viac dobra budeme konať. Tí, ktorí sa umenšia až na nulu, vytvoria priestor pre nekonečno. Naopak tí, čo o sebe pyšne zmýšľajú a považujú seba samého za nekonečno, Boh ich ponechá s ich ničotou.
Najrýchlejšou cestou ako zo seba urobiť bôžika, je vzdialiť sa od Božej Cirkvi, ako prameňa Božích milostí potrebných pre spásu človeka. V tej chvíli sa pre Teba svätí zostanú “hlupákmi”, martýri « fanatikmi”, náboženstvo je pre “hlupákov”, spoveď je “výplod kňazov”, Eucharistia je “pohanským prežitkom”, nebo je “detinským výmyslom” a Pravda sa stane “klamom”.
Pokora ako cesta k Bohu
Zatiaľ čo pýcha a povýšeneckosť nafukujú ľudské srdce a spôsobujú, že sa javíme ako niečo viac, než sme, pokora všetko vracia do správneho rozmeru: sme úžasné, avšak obmedzené stvorenia s kvalitami aj chybami. Biblia nám od začiatku pripomína, že sme prach a na prach sa obrátime (porov. Gn 3, 19), slovo „pokorný“ v skutočnosti pochádza zo slova humus, čiže zem. A predsa, v ľudskom srdci často vznikajú ilúzie o všemohúcnosti, ktoré sú tak nebezpečné! Pre to, aby sme sa oslobodili od pýchy, by stačilo veľmi málo, stačilo by rozjímať nad hviezdnou oblohou, aby sme znovu našli správnu mieru, ako hovorí žalm: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si stvoril, čože je človek, že naň pamätáš a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (8, 4 - 5).
Biblické princípy pokory:
- Pokora predchádza slávu (Príslovia 15,33).
- Boh dáva milosť pokorným (1. Petra 5,5).
- Ježiš je príkladom tichosti a pokory srdca (Matúš 11,29).
Pokora znamená, že chceme byť závislí na Bohu. Koľkokrát známi speváci, športovci, doktori, profesori verejne poďakujú Bohu za svoje talenty a dosiahnuté úspechy? Ďakovať znamená dokázať sa znížiť a uznať svoju podlžnosť. V biblii vieme, že z 10 vyliečených na lepru sa vrátil späť poďakovať Ježišovi iba jeden. Ľudia, ktorí sa radi pochvália svojou prácou, radi ju dávajú na obdiv, ktorí čakajú uznanie a poklonu, budú v deň súdu počuť tie najsmutnejšie slová nášho Pána.
“ Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 6,1). Skutočne veľkí ľudia sú pokorní ľudia. Takýmto ľuďom sa môžete kedykoľvek prihovoriť, majú pochopenie a sú milí. Skutočne bohatý muž nemá potrebu nosiť drahé, značkové oblečenie, aby svoje okolie očaril svojím bohatstvom. Potrebu prezentovať falošné pozlátko majú v skutočnosti chudobní. Tak isto je to aj s tými, ktorí nedisponujú múdrosťou. Cítia potrebu ohurovať svojimi vedomosťami okolie, rozprávajú stále o knihách, ktoré prečítali, na každú životnú situáciu majú príklad alebo citáciu. Skutočne vzdelaný človek nemá potrebu prezentovať na údiv svoje znalosti rovnako, ako svätý človek nepredvádza svoju zbožnosť. Pokrytci však na svojom vonkajšom dojme aktívne pracujú.
To, že niekomu udelená pocta neprináleží, najjednoduchšie zistíte tak, keď si všimnete ako pri jej preberaní pózuje, ako mení farbu hlasu, ako berie ocenenie veľmi vážne, ako si užíva potlesk. Tieto pocty sú nad jeho schopnosť pokorne ich spracovať. Deje sa v tých prípadoch pravý opak - pocty menia ich nositeľov. V príbehu o Dávidovi a Goliášovi máme znázornenú konfrontáciu medzi pokorou a pýchou. Goliáš zožal poctu už pred samotnou bitkou. Vedel o svojich kvalitách, o svojej nadradenosti. O svojej najmodernejšej výzbroji. Maličký pastierik Dávid je predobrazom nášho Pána.
Ako sa pýcha prejavuje? Aroganciou, nadutosťou, povýšeneckosťou, egocentrizmom, narcizmom, drzosťou, domýšľavosťou a márnivosťou. Tieto formy správania sú odporné a málokto z nás sa pre ne rozhodne dobrovoľne. No ako to ktosi povedal: zákernosť pýchy spočíva v tom, že jej prejavov si nie sme vedomí. Prejavy pýchy vidíme skôr na inom človeku ako na sebe samých. Na toto asi naráža aj Ježiš, keď poukazuje na to, že všetky hriechy budú človeku odpustené, okrem hriechu proti Duchu Svätému. Niektorí za hriech proti Duchu Svätému pokladajú neschopnosť priznať si svoj hriech.
Pokora v kontexte Biblie
Pokora je pojem, s ktorým pracuje Biblia. Podľa profesora Jan Hellera „Písmo nepopisuje pokoru jako statický pojem, jeho obsah a strukturu, nýbrž líčí děj častý v lidském životě, jak na člověka doléhá lidská bída a jak je s ní třeba zápasit. V tomto zápase pak má pokora závažné místo."[1]
„Na základě poznání vlastního hříchu anebo s tímto poznáním nerozlučne souvisí"[2] vzniká pokora podľa Biblického slovníka. Podľa Slovníka biblickej teologie je pokora „v prvé řadě skromností, v protikladu k marnivosti a ješitnosti."[3] Pre J. B. Součka pokora je „středem křesťanské mravnosti."[4] Človek sa má vzdať akéhokoľvek nároku uplatniť niečo pre seba. Má uznať, že aj jeho blížni má svoje miesto pod slnkom. Podľa Součka len z pokory môže plynúť jednota. Predpokladom pre to, aby sa to mohlo uskutočniť, je brať ohľad na druhého a ochota sa dohodnúť.
Podľa profesora Hellera sa pokorný človek vyznačuje štyrmi znakmi na základe rozboru Žalmu 131 a sú to:
- Nemá domýšľavé srdce a všetko prijíma od Boha.
- Nezdvihuje oči voči Bohu ani proti svojim blížnym a nežije svojou pýchou.
- Nederie sa vpred a nevyhľadáva slávu.
- Nechce sa zmocniť toho, čo ho presahovať.[5]
Biblický slovník chápe negatívne pýchu. „Neposlušnost a pýcha, jež si přisvojuje slávu a čest, příslušnou jedině Bohu, je podstatou hříchu. Pýcha je přímou vzporou proti Boží svatosti a jeho svrchovanosti."[6] Dôvod, ktorý spôsobil pád človeka, je jeho pýcha. Prorok Sofoniáš v 2, 3 hovorí: „Hľadajte Hospodina, všetci pokorní zeme, ktorí plníte Jeho nariadenia, hľadajte spravodlivosť, hľadajte pokoru, azda sa ukryjete v deň hnevu Hospodinovho." Pýcha Izraela a uctievanie iných bohov podľa názoru proroka privolalo Boží hnev a jediná cesta, ako tomu zabrániť, je pokora a navrátenie sa na cestu služby Bohu. Dôsledkom ich vzbury voči Bohu bude ich smrť. Človeku môže jeho povýšenosť tak stúpnuť do hlavy, že sa jeho hlava obrazne dotýka až nebies.[7] Chce byť ako Boh, ktorý sám rozhoduje o tom, čo je dobré a zlé. Nasleduje príklad Lucifera, ktorý kvôli tomu padol z nebies. Podľa Prísloví však nestrhne len sám seba do záhuby, ale aj svoje okolie. Stáva sa z neho svojvoľníkom, ktorý svoju pýchu a násilné činy vystavuje svetu na obdiv. Myslí si, že všetkému rozumie a považuje sa za stred sveta. Kniha Prísloví na mnohých miestach varuje pred pýchou, ktorú pokladá za predstupeň drzosti voči Bohu, ktorej nič nie je sväté. Pisateľ knihy Jób pripomína svojim čitateľom, že Hospodin je vladárom nad národmi. On má všetko vo svojich rukách. Pred ním sa každý raz bude musieť pokloniť, čo je na zemi aj na nebi a nikto si sám nemôže svoju dušu zachrániť.[8]
Pokoru vníma kniha Prísloví ako žiaducu vlastnosť človeka. „Odmenou za pokoru a bázeň pred Hospodinom je bohatstvo, sláva a život." (Prís 22, 4) Nie je daromné poslúchať Boha a jeho prikázania. Podľa Príslovia 29,23 pýcha len znižuje človeka, ale pokorný duchom budú mať česť a v 11, 2 vníma pýchu a hanbu ako spojené nádoby, je medzi nimi vzájomný vzťah, ale medzi pokornými sa nachádza múdrosť, ktorú dáva Hospodin. Podľa Prísloví 8, 13 bázeň pred Bohom znamená nenávidieť zlo a vyhýbať sa štyrom veciam, ktoré považuje za zlé. Sú to pýcha, namyslenosť, zlý spôsob života a prevrátené reči.
V Novom zákone je kľúčový verš Matúš 11, 19, kde Ježiš žiada, aby si jeho nasledovníci na seba zobrali svoj kríž a nasledovali ho, lebo je tichý a pokorného srdca. Apoštol Pavol v liste Kolosenským 3, 12 radí svojím spolubratom vo viere, aby si obliekli na seba viacero vlastností a medzi nimi aj pokoru. V liste Filipským radí, aby v hneve určité veci nekonali, aby to potom neľutovali a zároveň im hovorí, aby „v pokore iných pokladajte za hodnejších než seba".
Ako rozvíjať pokoru
Pokiaľ človek dýcha kyslík, stále je vo veľkom nebezpečenstve pýchy - a to tak bohatý ako chudobný, tak zdravý ako chorý, tak starý ako mladý, tak šťastný ako smutný - nikto nie je v bezpečí. Drž sa preto Písma, poznávaj z Jeho stránok, kto si ty, kto je Boh.
Pre kresťanských autorov pokora je nevyhnutnou podmienkou k iným čnostiam. Je to ako brána k čnostiam. Bez pokory žiadna iná čnosť nie je možná. Veriaci človek si uvedomuje svoju totálnu závislosť od Boha vo všetkých svojich daroch, úspechoch a požehnaniach, ktorými sa vyznačuje jeho život. Veriaci človek všetko prisudzuje Bohu, dokonca i také úspechy, ktoré boli výsledkom jeho bystrosti, šikovnosti alebo úsilia. To isté platí aj pre morálnu oblasť jeho života. Za zlo, ktoré koná, považuje zodpovedného seba, no za zdroj všetkých dobier, ktoré sa mu podarí v živote vykonať, považuje Boha. Napríklad bude sa všemožne vyhýbať chvále. Urážka či pohŕdanie ho neznechutia. Nebude sa hanbiť za svoj pôvod, spoločenské postavenie alebo zamestnanie, aj keď niekomu - či podľa všeobecne platného spoločenského štandardu - toto všetko môže pripadať nízke, biedne, pohŕdaniahodné.
Praktické kroky k rozvoju pokory:
- Uznávaj svoju závislosť od Boha.
- Buď vďačný za svoje dary a úspechy.
- Vyhýbaj sa chvále a sebaprezentácii.
- Slúž iným s láskou a bez vypočítavosti.
Pokorný človek sa nikdy nebude zapájať do aktivít preto, aby mu priniesli slávu a pocty. Jeho jediným motívom pre to, čo robí, bude túžba po dobre a sláva Božia. Ak ho niekto pochváli, reaguje skromne a ďakuje Bohu, že ho urobil svojím nástrojom pre dobro iných. Za pochvalu alebo ocenenie iným poďakuje, no nezakladá si na nej. Pre neho je pochvala znamením, že sa má usilovať ešte viac a že všetko musí zamerať na to, aby v tom všetkom vynikal Boh a iní ľudia. Pokorný človek iným nezávidí, keď sa im darí alebo keď sú v niečom lepší. Inou cestou na rast v pokore je snaha o úplné odpútania sa od zameranosti na seba.
Záver
Medzi poslancami v malom mestečku pri určovaní názvu ulice sa vytvorila jednomyseľná zhoda. Jednalo sa o ulicu, ktorá vedie k cintorínu. Dnes má názov Ulica rovnosti. Aj keď sa dá jeden pohreb od druhého z rôznych kritérií odlíšiť, názov ulice prezrádza pravdu. Každý človek sa sám postaví pred Boha. Pokiaľ však žijeme, treba sa na toto stretnutie s Bohom pripraviť.
Pravá pokora spočíva v tom, že pre Krista máme sa zriecť všetkého, čo nepatrí jemu. A chcieť vždy len to, čo od nás čaká Ježiš. Boh je pokora a to je jedna z najšťastnejších definícií Boha. Podobenstvom Ježiš učí, aby sme sa stali pokorní pred Bohom, aj pred blížnymi. Nie je to automatické. Kto chce vystaviť čím vyššiu budovu svätosti, tým hlbšie musí vyhĺbiť základy pokory. Pokora je soľ svätosti. Ľudia nechápu pokoru, a predsa však inštinktívne chápu pokorného, skromného, prostého, nezištného. Pokora ozdobuje. Tým viac je to aktuálnejšie, pretože nás k tomu vyzýva sám Ježiš. Na vstup do Božieho kráľovstva je nevyhnutná poníženosť, ktorej treba správne rozumieť. Je na nás osvojiť si slová: „Z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna“ (1 Kor 15,10).
Referencie:
- Heller, J.: Pokora. A - R, str. 672
- Tamtiež.
- Léon-Dufour, X. a kol.: Slovník biblické teologie, str. 340
- Souček, J.: Epištola Pavlova Filipským, str. 43
- Heller,J.: Pokora. A - R, str. 673
- Biblický slovník. A - R, str. 673
- Tamtiež, str. 673
- Tamtiež, str. 674