Kontroverzie a sexuálne scény v Biblii: Pohľad na kresťanské hodnoty a výzvy

Vatikán 14. marca - „Je to práca zle platená, no je to nádherná práca“, povedal Svätý Otec dvom tisíckam členov Talianskeho katolíckeho združenia učiteľov a vychovávateľov (UCIIM), ktorých prijal v Aule Pavla VI. na osobitnej audiencii pri príležitosti 70. výročia vzniku združenia. Pápež František ocenil jeho doterajší príspevok k „rastu krajiny, k reformovaniu škôl a predovšetkým k výchove mladých generácií“.

Vo svojom príhovore Svätý Otec katolíckym učiteľom zdôraznil ich úlohu „vnášať svetlo a motivovať k správnemu chápaniu školy, čo je nezriedka zastierané zúženými diskusiami a postojmi“. „Povinnosťou dobrého učiteľa - a ešte viac kresťanského učiteľa - je milovať ešte intenzívnejšie tých svojich žiakov, ktorí sú najproblémovejší, najslabší, najviac znevýhodnení. Ježiš by povedal: ak milujete len tých, ktorí študujú, ktorí sú dobre vychovaní, akú zásluhu máte? Ktorýkoľvek učiteľ sa pri takýchto študentoch cíti dobre. Vás vyzývam milovať viac študentov „problémových“, tých, čo nechcú študovať, tých, čo sa nachádzajú v ťažkých situáciách, hendikepovaných a cudzincov, ktorí sú dnes pre školou veľkou výzvou.

Pápež František tiež členov združenia katolíckych učiteľov UCIIM vyzval byť činnými na školských perifériách. „Škola ním môže byť alebo sa ním stať vtedy, ak sú v nej učitelia schopní dať zmysel škole, štúdiu a kultúre - bez toho, aby všetko zredukovali čisto na odovzdávanie technických poznatkov. A to tak, že budú orientovaní na budovanie výchovného vzťahu s každým študentom, ktorý sa musí cítiť prijatý a milovaný pre to, kým je, so všetkými svojimi limitmi a so svojím potenciálom. V tomto smere je vaša úloha nevyhnutná tak ako nikdy predtým. Vy musíte vyučovať nielen obsah premetu, ale aj životné hodnoty a životné návyky. To sú tri veci, ktoré musíte odovzdávať. Svätý Otec odporučil katolíckym učiteľom hľadieť na príklad mnohých veľkých kresťanských vychovávateľov, pričom uviedol príklad svätého dona Bosca, ktorého dvesté výročie narodenia si pripomíname tento rok.

Vatikán 13. marca - Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, v rámci ktorej v Bazilike sv. Petra oznámil svoje rozhodnutie vyhlásiť mimoriadny „Svätý rok milosrdenstva“. Príhovor predniesol pri slávení pôstnej kajúcej pobožnosti „24 hodín pre Pána“, v rámci ktorej mali veriaci možnosť prijať sviatosť zmierenia. V liturgii slova zazneli slová sv. „Aj v tomto roku na vigíliu štvrtej nedele v Pôstnom období sme sa zišli, aby sme slávili kajúcu bohoslužbu. Sme spojení s toľkými kresťanmi, ktorí dnes vo všetkých častiach sveta prijali pozvanie prežiť túto chvíľu ako znamenie Pánovej dobroty. Sviatosť zmierenia nám naozaj umožňuje pristúpiť s dôverou k Otcovi, aby sme mali istotu jeho odpustenia. To, že sme tu, aby sme zakúsili jeho lásku, je však predovšetkým ovocím jeho milosti. Ako nám pripomenul sv. Pavol, Boh nikdy neprestáva preukazovať bohatstvo svojho milosrdenstva v priebehu storočí. Premena srdca, ktorá nás privádza k vyznaniu našich hriechov je «Boží dar». Sami od seba toho nie sme schopní. Môcť vyznať svoje hriechy je «Boží dar», je nám to darované, je to «jeho dielo» (porov. Ef 2, 8-10).

To, že sa nás nežne dotkol svojou rukou a sformoval nás svojou milosťou, nám umožňuje pristúpiť ku kňazovi bez obáv z našich hriechov, a zároveň s istotou, že nás prijme v Božom mene a porozumie nám napriek našim úbohostiam. A tiež, pristúpiť bez advokáta na našu obranu: máme len toho jediného, ktorý dal svoj život za naše hriechy. Je to on, ktorý nás spolu s Otcom vždy bráni. Vychádzajúc zo spovednice, pocítime jeho silu, ktorá nám navracia život a obnovuje nadšenie viery. Evanjelium, ktoré sme si vypočuli (porov. Lk 7,36-50), nám otvára cestu nádeje a posilňujúcej útechy. Je dobré zacítiť na sebe ten istý Ježišov súcitný pohľad, tak ako ho vnímala žena hriešnica vo farizejovom dome. Je tu láska ženy hriešnice, ktorá sa pokoruje pred Pánom. Ale ešte predtým je tu Ježišova milosrdná láska k nej, ktorá ju pohýna, aby sa priblížila. Jej slzy kajúcnosti a radosti umývajú Majstrove nohy, jej vlasy ich s vďačnosťou osušia, bozky sú vyjadrením jej čistej náklonnosti a hojnosť vyliateho voňavého oleja dokazuje, ako veľmi je On vzácny v jej očiach. Každé gesto tejto ženy hovorí o láske a vyjadruje jej túžbu po vlastnení neotrasiteľnej istoty v jej živote: istoty, že jej je odpustené. Táto istota je nádherná! A Ježiš jej dáva túto istotu: prijíma ju tak, že jej ukazuje Božiu lásku k nej, práve k nej, ktorá je verejnou hriešnicou!

Láska a odpustenie sa odohrávajú súčasne: Boh jej odpúšťa mnoho, všetko, pretože «veľmi miluje» (Lk 7,47). Ona adoruje Ježiša, pretože cíti, že v ňom je milosrdenstvo a že on neodsudzuje. Cíti, že Ježiš ju chápe s láskou. Ju, ktorá je hriešnicou... Vďaka Ježišovi Boh hádže za chrbát jej mnohé hriechy, viac si už na ne nespomenie (porov. Iz 43,25). Lebo aj toto je pravda: keď Boh odpúšťa, zabúda. Zabúda. Veľké je toto Božie odpustenie! Táto žena sa skutočne stretla s Pánom. V tichu mu otvorila svoje srdce, v bolesti mu ukázala skrúšenosť nad svojimi hriechmi, svojím plačom sa odvolávala na Božiu dobrotu, aby dostala odpustenie. Pre ňu nebude žiadneho súdu, okrem toho, ktorý prichádza od Boha, a to je súd milosrdenstva. Šimon, pán domu, farizej, naopak nedokáže nájsť cestu lásky. Všetko má vykalkulované, všetko premyslené... Zostáva nehybný na prahu formálnosti. Nie je schopný urobiť nasledujúci krok v ústrety Ježišovi, ktorý mu prináša spásu. Šimon sa obmedzil na to, že pozval Ježiša na obed, ale neprijal ho opravdivo. Vo svojich myšlienkach volá len po spravodlivosti, a keď takto koná, mýli sa. Jeho súd nad ženou ho odďaľuje od pravdy a nedovolí mu pochopiť ani to, kto je jeho hosť. Zastavil sa na povrchu, pri formálnosti, nedokázal hľadieť do srdca.

Na Ježišovo podobenstvo a otázku, ktorý sluha by miloval viac, tento farizej odpovie správne: «Ten, ktorému viac odpustil». A Ježiš neváha poznamenať: «Správne usudzuješ» (Lk 7,43). Ježišovo pozvanie podnecuje každého z nás, aby sme sa nikdy nezastavili na povrchu vecí, a zvlášť vtedy, keď stojíme pred nejakým človekom. Sme povolaní, aby sme hľadeli ďalej, zamerali sa na srdce, aby sme videli, koľkej veľkorysosti je každý človek schopný. Nik nemôže byť vylúčený z Božieho milosrdenstva. Z Božieho milosrdenstva nik nemôže byť vylúčený. Všetci poznajú cestu, aby k nemu pristúpili a Cirkev je ten domov, ktorý každého prijíma a nikoho neodmieta. Jej dvere zostávajú dokorán roztvorené, aby tí, ktorí sú zasiahnutí milosťou, mohli nájsť istotu odpustenia. Čím väčší hriech, tým väčšou musí byť láska, ktorú Cirkev prejavuje tým, ktorí sa obracajú. S koľkou láskou na nás hľadí Ježiš! S koľkou lásku uzdravuje naše hriešne srdce! Nikdy sa nedesí našich hriechov! Spomeňme si na márnotratného syna, ktorý, keď sa rozhodne vrátiť k otcovi, premýšľa, že mu prednesie reč, no otec ho nepripustí k reči: objíme ho. Takýto je Ježiš voči nám. - „Otče, mám toľké hriechy.“ - „Ale on bude tomu rád, keď prídeš: objíme ťa s toľkou láskou!

Drahí bratia a sestry, často som premýšľal o tom, ako by Cirkev mohla urobiť očividnejším svoje poslanie byť svedkom milosrdenstva. Je to cesta, ktorá začína duchovným obrátením. A musíme kráčať touto cestou. Preto som sa rozhodol vyhlásiť mimoriadne jubileum, ktoré sa zameria na Božie milosrdenstvo. Bude to Svätý rok milosrdenstva. Chceme ho prežívať vo svetle Pánových slov: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec» (Lk 6,36). Tento Svätý rok sa začne na nastávajúcu slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie, a zavŕši sa 20. novembra 2016, v nedeľu Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru a živej tváre Otcovho milosrdenstva. Som presvedčený, že celá Cirkev, ktorá tak veľmi potrebuje prijímať milosrdenstvo, pretože sme hriešnici, bude môcť nájsť v tomto Jubileu radosť zo znovuobjavenia a plodného zúročenia Božieho milosrdenstva, prostredníctvom ktorého sme všetci povolaní prinášať útechu každému mužovi a žene našich čias. Nezabúdajme, že Boh odpúšťa všetko, a že Boh odpúšťa vždy. Neustaňme prosiť o odpustenie.

Vatikán 12. marca - Kresťan nemá ísť cestou kompromisu: ak sa nenechá dotknúť Božím milosrdenstvom a nemiluje podobne ostatných, ako to robia svätí, skončí ako pokrytec, ktorý skôr ničí namiesto toho, aby robil dobre. Toto je hlavná myšlienka homílie pápeža Františka zo svätej omše, slávenej ráno v kaplnke Domu sv. Marty. Najprv to boli proroci, potom svätí, prostredníctvom ktorých Boh v priebehu času píše príbeh o jeho vzťahu k ľuďom. Svätý Otec zahrnul do svojej úvahy obrovský horizont, od Ábela až po dnešné dni. V hlase Jeremiáša, z liturgického čítania (Jer 7, 23-28), je hlas samého Boha, ktorý s horkosťou konštatuje, ako ho vyvolený národ nepočúva, napriek tomu, že prijal od neho mnohé dobrodenia. Boh „dal všetko“, a dostal na oplátku samé „zlé veci“, poznamenal Svätý Otec. „Toto je príbeh Boha. Zdá sa, akoby tu Boh plakal: Tak veľmi som ťa miloval, tak veľa som ti dal, a ty... Všetko proti mne. Aj Ježiš hľadiac na Jeruzalem plakal, pretože celý ten príbeh o strate vernosti bol v Ježišovom srdci. Konáme podľa našej vôle, ale keď takto robíme kráčajúc životom, sledujeme cestu zatvrdnutia srdca: srdce stvrdne, skamenie, Pánovo slovo nevstúpi. A ľud sa vzdiali. Aj náš osobný príbeh sa môže takto zmeniť. Epizóda z evanjelia (Lk 11, 14-23) tiež predstavuje príklad ‚zatvrdilého srdca‘, hluchého voči Božiemu hlasu. Ježiš uzdravuje posadnutého a na oplátku dostane obvinenie: ‚Vyháňaš démonov v mene diabla.

Aj toto sa stalo v dejinách Cirkvi! Pomyslite si len na úbohú Johanku z Arku. Dnes je svätá, chudina! Títo učitelia ju upálili zaživa, pretože hovorili, že je heretička, obvinená z herézy. Učitelia boli tí, ktorí poznali správne učenie, tí farizeji, vzdialení od Božej lásky. Bližšie k nám si spomeňme na blahoslaveného Rosminiho [pozn.: bl. Antonio Rosmini (1797-1855), taliansky teológ, filozof, zakladateľ Inštitútu milosrdnej lásky]: všetky jeho knihy boli na indexe. Nemohli sa čítať, bolo hriechom čítať ich. Dnes je blahoslavený. V histórii Boha a jeho ľudu Pán posielal prorokov, aby mu povedali, že Boh miluje svoj ľud. V Cirkvi Pán posiela svätých. Svätci pomáhajú napredovaniu života Cirkvi. Sú to svätí, nie sú to tí mocní, nie sú to pokrytci, nie. Svätí „sú tí, ktorí sa neboja nechať sa pohladiť Božím milosrdenstvom. A preto sú svätci mužmi a ženami, ktorí rozumejú toľkej núdzi, toľkému ľudskému utrpeniu, a blízkosťou sprevádzajú ľudí.

Ježiš hovorí: ‚Kto nie je so mnou, je proti mne.‘ - A nebude tu možnosť kompromisu, trochu tu a trochu tam? - Nie. Alebo si na ceste lásky, alebo si na ceste pokrytectva. Alebo sa necháš milovať Božím milosrdenstvom, alebo si robíš, čo chceš, podľa svojho srdca, ktoré na tejto ceste stále viac tvrdne. Kto nie je so mnou, je proti mne. Neexistuje tretia cesta, cesta kompromisu. Alebo si svätý, alebo ideš inou cestou. Kto nezhromažďuje so mnou, necháva veci tak... Nie, ešte horšie: rozhadzuje, rúca.

Vatikán 12. marca - Spoveď nemá byť ani trápením, ani ťažkým výsluchom, ale oslobodzujúcim stretnutím, ktoré zjavuje nekonečné Božie milosrdenstvo. Toto je jedna z myšlienok príhovoru pápeža Františka účastníkom kurzu o internom fóre, ktorý v Ríme organizovala v tomto týždni Apoštolská penitenciária na pomoc novým kňazom, ale ja spovedníkom v pápežských bazilikách. Potlesk prítomných vyvolala poznámka Svätého Otca, že dnes si pripomína 57. Sviatosti sú miestom „Božej nežnosti voči ľuďom“, konkrétnym spôsobom, ktorým nás Boh chcel „objať bez toho, aby sa hanbil za nás a za naše limity“.

Nikdy nezabúdajme, ani ako kajúcnici, ani ako spovedníci: Neexistuje nijaký hriech, ktorý by Boh nemohol odpustiť! Ani jediný! „Spoveď by nemala byť akýmsi mučením, ale každý by mal odísť zo spovednice so šťastím v srdci a s tvárou vyžarujúcou nádej, aj keď občas - ako vieme - obmytou slzami konverzie a radosti, ktorá z nej pochádza (porov. Evangelii gaudium, 44). Naopak - pokračuje pápež - spoveď „má byť oslobodzujúcim stretnutím, bohatým na ľudskosť“, ktoré však „zahŕňa aj spravodlivé úsilie o nápravu spáchaného zla v najvyššej možnej miere. „Ale, pamätajte na to, že ani spovedník so širokými rukávmi, ani rigidný spovedník nie sú milosrdní. Ani jeden z týchto dvoch. Prvý preto, že hovorí: ‚Ale choď ďalej, toto nie je hriech: choď, choď!‘ Druhý preto, že hovorí: ‚Nie, zákon diktuje...‘ Ale ani jeden z týchto dvoch nemá kajúcnika za brata, nevezme ho za ruku a nesprevádza ho na jeho ceste obrátenia! Na rozdiel od toho, milosrdný ho počúva, odpúšťa mu, berie ho za ruku a sprevádza, pretože konverzia síce začína možno dnes, ale musí pokračovať vďaka vytrvalosti. Pápež potom pozýva kňazov, aby zo sviatosti zmierenia čerpali povzbudenie. „Bolo nám tiež často dané byť súčasťou skutočných zázrakov obrátenia. Ľudia, ktorí sú mesiace, ba dokonca roky pod nadvládou hriechu a ktorí sa ako márnotratný syn v sebe navrátia a rozhodnú sa vstať a prinavrátiť sa do domu Otca (porov. Lk 15,17), aby prosili o odpustenie.

Koľko sa len môžeme naučiť z obrátenia a z kajania sa našich bratov, ktorí nás pobádajú, aby sme si aj my spytovali svedomie: ja, kňaz, milujem Pána tak, ako táto starenka? Ja kňaz, ktorý som sa stal služobníkom jeho milosrdenstva, som schopný mať milosrdenstvo, ktoré má srdce tohto kajúcnika?

Vatikán/Argentína 11. marca - Aj realita ľudí sa vidí lepšie z periférie než z centra, zdôraznil pápež František v rozhovore pre La Cárcova News, lokálne noviny vychádzajúce v chudobnej štvrti na periférii Buenos Aires. Rozhovor nahral v Dome sv. Marty kňaz José Maria di Paola, lepšie známy ako „otec Pepe”, ktorý pôsobí priamo uprostred favely. Ide o argentínskeho kňaza, ktorého arcibiskup Bergoglio dobre poznal a podporoval, a ktorého zásluhou v spolupráci s dobrovoľníkmi vychádza aj La Cárcova News.

Hovoríte veľa o periférii. Často sme Vás počuli, ako toto slovo požívate. Na čo pri tom myslíte? „Keď hovorím o periférii, hovorím o hraniciach. Normálne sa pohybujeme v priestoroch, ktoré nejakým alebo iným spôsobom kontrolujeme. Toto je centrum. Čím viac z centra vychádzame a vzďaľujeme sa od neho, tým viac skutočností objavujeme, a keď sa od týchto nových skutočností, z týchto periférií, pozrieme späť na centrum, zisťujeme, že skutočnosť je iná. Niečo iné je pozorovať realitu z centra a niečo iné pozerať na ňu z posledného miesta, kam si došiel. (...) Skutočnosť sa vidí lepšie z periférie než zo stredu. Vrátane reality osoby, existenciálnej periférie alebo reality zmýšľania daného človeka. Môžeš mať veľmi štruktúrované myslenie, avšak keď sa konfrontuješ s niekým, kto nezmýšľa ako ty, musíš nejako hľadať dôvody pre upevnenie tvojho zmýšľania. Poznáte naše problémy. Rozširovanie drog postupuje, nepoľavuje, vstupujú do chudobných štvrtí a útočia na našich mladých ľudí. Kto nás má brániť? „To je pravda. Šírenie drog pokračuje a nezastavuje sa. Existujú krajiny, ktoré už sú celkom v otroctve drogy. To, čo ma najviac znepokojuje, je triumfalizmus priekupníkov. Títo ľudia oslavujú víťazstvo, pretože cítia, že ho dosiahli, že trium...

Pápež František počas príhovoru na Námestí svätého Petra

Úloha Cirkvi v modernom svete

Cirkev zohráva kľúčovú úlohu v modernom svete, najmä v oblasti morálky, etiky a sociálnej spravodlivosti. Jej poslanie sa neobmedzuje len na duchovnú sféru, ale zasahuje aj do praktického života ľudí. Cirkev sa snaží byť hlasom tých, ktorí sú na okraji spoločnosti, a podporovať hodnoty, ktoré vedú k spravodlivejšiemu a humánnejšiemu svetu.

Prehľad tém v článku

Modlitba ako prejav viery a odovzdanosti

tags: #biblia #je #plna #porna