Príbeh Jozefa a jeho bratov je jednou z najznámejších a najpôsobivejších častí Biblie. Tento príbeh o závisti, zrade, odpustení a vykúpení sa odohráva v kontexte hladu a migrácie do Egypta. Pripravte sa na ponorenie do tohto strhujúceho rozprávania.
Prípravy na hladomor
Prípravy na predpovedané obdobie hladu sa robili hneď od začiatku rokov úrodných. Na Jozefov pokyn boli na hlavných miestach po celej egyptskej krajine postavené objemné sýpky a urobili sa rozsiahle opatrenia na zabezpečenie prebytkov očakávanej žatvy. Keďže tieto opatrenia platili počas celých siedmich rokov hojnosti, zásoby v sýpkach uskladneného obilia boli obrovské.
Hladomor a cesta do Egypta
Po úrodných rokoch malo podľa Jozefovej predpovede prísť obdobie siedmich rokov hladu. „I nastal hlad vo všetkých krajinách, ale v celej egyptskej krajine bolo chleba dosť. Keď však aj celá egyptská krajina trpela hladom a volala k faraónovi o chlieb, faraón povedal celému Egyptu: Choďte k Jozefovi a čo vám povie, urobte! Keď sa hlad rozšíril na celú krajinu, Jozef otvoril všetky obilnice a predával Egypťanom obilie“ (1 Moj 41,54-56).
Hlad zasiahol aj kanaánsku krajinu a ťažko ho pociťovali obyvatelia oblasti, kde žil Jákob. Keď jeho rodina počula o bohatých zásobách egyptského panovníka, vypravili sa do Egypta desiati Jákobovi synovia nakúpiť obilia. Len čo ta prišli, poslali ich k zástupcovi kráľa. Išli sa teda s ostatnými žiadateľmi predstaviť správcovi krajiny. „Poklonili sa mu tvárou až po zem.“
Stretnutie s Jozefom
„Jozef poznal svojich bratov, ale oni ho nepoznali.“ Jozef si v Egypte zmenil židovské meno a prijal to, ktoré mu určil kráľ. Okrem toho sa ako prvý minister Egypta už pramálo podobal mládencovi, ktorého predali Izmaelcom.
Keď Jozef videl, ako sa jeho bratia pred ním koria a vzdávajú mu poctu, pripomenulo mu to jeho sny a prebudilo spomienky na dávnu minulosť. Pozorne si ich všímal a zistil, že medzi nimi nie je Benjamin. Nestal sa azda aj on obeťou (224) krutej nenávisti týchto bezcitných ľudí? Chcel sa dozvedieť pravdu. Prísne teda povedal: „Vyzvedači ste, prišli ste si obzrieť nechránené miesta krajiny“ (1 Moj 42,6.8.9). Oni mu však odvetili: „Nie, pane, tvoji sluhovia prišli si nakúpiť potravín. Všetci sme synovia jedného otca; sme statoční. Tvoji sluhovia nie sú vyzvedači.“ Jozef chcel vedieť, či ešte stále sú takí bezočiví ako vtedy, keď žil s nimi. Rád by sa bol niečo dozvedel aj o pomeroch doma, hoci vedel, že ich odpovede nemusia byť pravdivé, preto trval na svojom obvinení.
Bratia odpovedali: „My, tvoji sluhovia, sme dvanásti bratia, synovia to jedného muža (161) v kanaánskej krajine; najmladší je teraz pri otcovi a jedného už niet“ (1 Moj 42,10-13). Jozef predstieral nedôveru v pravdivosť ich rozprávania a naznačoval, že ich stále pokladá za vyzvedačov a že je rozhodnutý podrobiť ich skúške. Kým sa jeden z nich smie vrátiť domov, aby priviedol najmladšieho brata, všetci musia na jeho príkaz zostať v Egypte. Ak nebudú s týmto návrhom súhlasiť, zostanú v podozrení vyzvedačstva, a tak sa s nimi aj naloží. S týmto návrhom však Jákobovi synovia nemohli súhlasiť, pretože bol časovo náročný; zatiaľ by ich rodiny veľmi trpeli hladom. Napokon, kto z nich by sa odvážil sám sa vydať na dlhú cestu a bratov nechať vo väzení? Akoby v takom prípade mohol obstáť pred otcom? Podľa ich predstáv čakala ich tu len smrť alebo otroctvo; a ak privedú Benjamina, ani jeho údel nebude iný. Rozhodli sa radšej zostať a trpieť spoločne, než aby otca pripravili o jediného syna, ktorý mu zostane, a spôsobili by mu ďalšie trápenie. Po tomto rozhodnutí zostali tri dni uväznení.
Zmena charakteru bratov
Odvtedy, čo Jozef naposledy videl svojich bratov, povaha Jákobových synov sa zmenila. Kedysi to boli závistliví, neposlušní, podvodní, krutí a pomstychtiví muži. V terajšej núdzi a tiesni prejavili nezištnosť, svornosť, oddanosť otcovi a úctu k jeho autorite. V trojdňovom egyptskom väzení mali čas uvažovať o svojich neprávostiach; no boli to aj chvíle trpkého zármutku. Ak neprivedú Benjamina, určite budú odsúdení ako vyzvedači. Bolo málo pravdepodobné, že by otec súhlasil a Benjamina pustil z domu.
Na tretí deň si Jozef dal predviesť svojich bratov. Neodvažoval sa ich dlhšie zdržiavať. (225) Otec a rodinní príslušníci bratov už môžu trpieť nedostatkom potravy. Povedal im: „Urobte toto a ostanete nažive. Ja sa totiž bojím Boha. Ak ste statoční, jeden váš brat nech zostane sputnaný vo vašom doterajšom väzení. Vy však choďte a zaneste obilie svojim domácim na ukojenie hladu. Potom mi dovediete svojho najmladšieho brata, aby sa tak potvrdili vaše reči a aby ste nemuseli zomrieť“ (1 Moj 42,18-20). Bratia s návrhom súhlasili, aj keď málo dúfali, že by otec dovolil, aby sa Benjamin s nimi vrátil.
Ľútosť a priznanie
Jozef sa s bratmi rozprával prostredníctvom tlmočníka, zatiaľ čo bratia sa spolu zhovárali celkom otvorene v predstave, že miestodržiteľ im nerozumie. Prejavili ľútosť, že kedysi tak bezcitne zaobchádzali s Jozefom. „Veru, previnili sme sa proti svojmu bratovi. Lebo hoci sme videli úzkosť jeho duše, keď nás úpenlivo prosil, nepočúvli sme ho; preto prišlo na nás toto súženie. Rúben, ktorý mal v úmysle Jozefa v Dótane zachrániť, dodal: Nepovedal som vám: Neprehrešte sa proti chlapcovi!? Ale neposlúchli ste. Teraz nás berú na (162) zodpovednosť za jeho krv“ (1 Moj 42,21.22). Keď to Jozef počul, neovládal sa, odišiel od nich a plakal. Potom rozkázal Simeona v putách odviesť do väzenia. Simeona vybral preto, že bol hlavným strojcom úkladov proti nemu a najkrutejšie s ním zaobchádzal.
Skôr ako Jozef svojich bratov prepustil, vydal rozkaz, aby im naplnili vrecia obilím a do každého vreca dali navrch peniaze, ktorými platili. Bratia dostali aj krmivo pre zvieratá na spiatočnú cestu. Jeden z nich cestou vrece rozviazal a užasol, keď v ňom našiel strieborné peniaze. Povedal to ostatným a všetci boli znepokojení. Jeden druhého sa pýtali: „Čo nám to Boh urobil?“ (1 Moj 42,28). Nevedeli, či to majú pokladať za dobré znamenie od Pána, alebo je to predzvesť trestu za ich neprávosti a čaká ich ďalšie nešťastie. Uvedomovali si, že Boh vedel o ich hriechu a teraz ich zaň tresce.
Návrat domov a cesta s Benjaminom
Jákob úzkostlivo očakával príchod svojich synov. Keď sa vrátili, všetci sa zišli okolo nich a napäto počúvali, keď otcovi rozprávali o svojich zážitkoch. Správy vyvolali u všetkých obavy a zlú predtuchu. Akoby v správaní egyptského miestodržiteľa badali zlé náznaky. Ich obavy sa potvrdili pri rozväzovaní vriec, keď v každom z nich našli peniaze. (226) Zostarnutý otec bolestne zvolal: „Pripravíte ma o deti; Jozefa niet, ani Simeona niet a Benjamina mi chcete vziať. To všetko dolieha na mňa. Vtedy povedal Rúben svojmu otcovi: Môžeš usmrtiť mojich dvoch synov, ak ti Benjamina neprivediem späť.“ Tieto unáhlené slová však nezbavili Jákoba starostí. Odpovedal: „Môj syn s vami nepôjde, lebo jeho brat zomrel a on ostal sám. Keby ho na ceste, ktorou pôjdete, zastihla nehoda, zniesli by ste moje šediny so žiaľom do záhrobia“ (1 Moj 42,36-38).
Sucho však neprestávalo a zásoby obilia dovezeného z Egypta sa pomíňali. Jákobovi synovia vedeli, že vrátiť sa do Egypta bez Benjamina by bolo zbytočné. No vedeli aj to, že sa im sotva podarí zmeniť otcovo rozhodnutie a museli teda bezradne vyčkávať, ako všetko dopadne. Keďže prízrak hladu sa čoraz viac blížil a patriarcha na ustaraných tvárach obyvateľov tábora pozoroval útrapy z biedy, napokon povedal: „Choďte nám znova nakúpiť niečo potravín“ (1 Moj 43,2). Júda odpovedal: „Ten muž nás dôrazne napomínal: Neukážte sa mi na oči, ak váš brat nebude s vami. Ak pošleš nášho brata s nami, pôjdeme a nakúpime ti potravín. Ak ho však nepošleš, nepôjdeme, lebo ten muž nám povedal: Neukážte sa mi na oči, ak váš brat nebude s vami.“ Keď Júda videl, že otec v rozhodnutí váha, dodal: „Pošli chlapca so mnou, tak sa vyberieme a pôjdeme, aby sme ostali nažive a nepomreli ani my, ani ty, ani naše deti“ (1 Moj 43,3-5.8). (163) Zaručil sa za svojho brata a vzal na seba prípadnú vinu, ak by sa Benjamin k otcovi nevrátil.
Jákob už ďalej svoj súhlas odkladať nemohol, preto prikázal svojim synom, aby sa pripravili na cestu a tiež, aby vládcovi vzali nejaké dary, aké môže poskytnúť hladom strápená krajina - „niečo balzamu, niečo medu, vzácnu živicu, pistáciové orechy a mandle“ a dvojnásobné množstvo peňazí. „Pojmite si aj brata, vyberte sa a vráťte sa k tomu mužovi.“ Keď sa synovia chystali na neistú cestu, patriarcha vstal, zodvihol k nebu ruky a modlil sa: „Všemohúci Boh nech vám dá dôjsť milosrdenstva u toho muža, aby vám prepustil druhého brata i Benjamina. Ja však, keď som už bez detí, bez detí ostanem“ (1 Moj 43,11.13.14).
Znova teda odišli do Egypta a prišli (227) k Jozefovi. Ten pri pohľade na Benjamina, syna svojej vlastnej matky, bol hlboko dojatý. Stlmil však svoje pohnutie a rozkázal, aby ho uviedli do príbytku a aby sa ako pozvaní hostia pripravili na hostinu. Keď boli privedení do miestodržiteľovho paláca, Jozefovi bratia prichádzali v obave, že budú braní na zodpovednosť za peniaze, ktoré našli vo svojich vreciach. Nazdávali sa, že do vriec im ich vložili zámerne, aby bol dôvod urobiť z nich otrokov. Preto sa radili so správcom domu, pričom mu rozprávali o svojej prvej ceste do Egypta. Vysvetlili, že peniaze, ktoré našli vo svojich vreciach, prinášajú späť na dôkaz svojej neviny. Ďalšie peniaze majú na nový nákup potravín. Povedali: „Nevieme, kto nám vložil naše peniaze do vriec.“ Správca však povedal: „Upokojte sa, nebojte sa! Váš Boh a Boh vášho otca vložil vám poklad do vriec. Vaše peniaze sa dostali ku mne“ (1 Moj 43,22.23). Bratia sa trochu upokojili a keď k nim prišiel z väzenia prepustený Simeon, pocítili, že Boh je k nim naozaj milostivý.
Druhé stretnutie s Jozefom a hostina
Pri druhom stretnutí pokorne ponúkli miestodržiteľovi dary a „poklonili sa mu až po zem“. Jozef si spomenul na svoje sny; pozdravil svojich hostí a hneď sa opýtal: „Či sa má dobre váš staručký otec, o ktorom ste mi hovorili? Či ešte žije?“ „Tvoj sluha, náš otec sa má dobre; ešte žije,“ odpovedali a znova sa poklonili. Potom jeho pohľad utkvel na Benjaminovi a povedal: „Je to váš najmladší brat, o ktorom ste mi hovorili? Boh ti buď milostivý, syn môj!“ Potom sa rozcitlivel a zmĺkol. „Vošiel do zadnej izby a tam sa vyplakal“ (1 Moj 43,27-30). Po chvíli sa vrátil a začali hodovať.
Kastovné zákony zakazovali Egypťanom jesť spolu s ľuďmi inej národnosti. Preto Jákobovi synovia jedli pri jednom stole, miestodržiteľ ako vysoký hodnostár jedol zvlášť a Egypťania jedli tiež oddelene. Bratia boli prekvapení, že za (164) stolom boli posadení podľa veku. Jozef „dal nosiť jedlá, čo boli pred nimi“ (1 Moj 43,34). Benjamin však dostal päťkrát viac než ostatní. Pri tejto priazni mali bratia príležitosť prejaviť závisť a nenávisť voči Benjaminovi, ako kedysi, keď závideli jemu. Bratia si stále mysleli, že Jozef (228) ich jazyku nerozumie, a preto sa spolu voľne zhovárali. Z ich rozhovoru mal Jozef možnosť poznať ich skutočné zmýšľanie. Chcel ich však podrobiť ďalšej skúške, a preto prikázal, aby pred ich odchodom do vreca najmladšieho brata bol vložený jeho vlastný strieborný pohár.
Skúška so strieborným pohárom
Bratia sa s veselou mysľou vydali na spiatočnú cestu. Bol s nimi Simeon i Benjamin. Ich zvieratá boli plne naložené obilím a všetci boli šťastní, že sa im podarilo vyviaznuť z hroziaceho nebezpečenstva. Len čo však opustili mestské brány, dobehol ich správca domu a rázne sa ich opýtal: „Prečo ste sa zlým odplatili za dobré? Ukradli ste mi strieborný pohár. Veď je to ten, čo môj pán píjava z neho a aj veští z neho! Zle ste urobili, keď ste tak urobili“ (1 Moj 44,4.5). O tomto pohári sa vedelo, že keď sa doň naleje tekutina, pozná sa, či je jedovatá. Bol to teda drahocenný pohár, lebo chránil svojho majiteľa pred smrťou otrávením.
Na správcovo obvinenie bratia odpovedali: „Prečo hovorí môj pán takéto reči? Božechráň, aby tvoji sluhovia urobili niečo tak! Pozri, peniaze, ktoré sme našli vo svojich vreciach navrchu, priniesli sme ti naspäť z kanaánskej krajiny; ako by sme teda mohli ukradnúť z domu nášho pána striebro alebo zlato? U koho sa z tvojich sluhov nájde, ten nech zomrie a my budeme otrokmi môjmu pánovi. On im povedal: Áno, nech je tak, ako ste vraveli: U koho sa nájde, ten mi bude otrokom, vy však budete slobodní“ (1 Moj 44,7-10). Začali teda hneď hľadať. „Zložili chytro všetci svoje vrecia na zem a každý otvoril svoje vrece.“ Správca začal prehliadať každé z nich, od Rúbenovho až po Benjaminovo, v ktorom sa pohár aj našiel. Bratia si roztrhli rúcha na znamenie najhlbšieho zármutku a pozvoľna sa vracali do mesta. Podľa ich vlastného vyjadrenia sa mal Benjamin stať otrokom. Správca ich odviedol do miestodržiteľovho paláca. Keď miestodržiteľ vošiel, všetci pred ním padli na zem. „Tu im Jozef povedal: Čo za skutok ste to spáchali? Či neviete, že muž ako som ja, dozvie sa to veštením?“ Jozef od nich žiadal priznanie viny. Vedel, že nie je jasnovidcom, no v bratoch vyvolal zdanie, že vie čítať tajomstvá ich života. „Nato povedal Júda: (229) Čo môžeme povedať môjmu pánovi, čo rozprávať, čím sa ospravedlniť? Boh našiel vinu tvojich služobníkov, (165) sme teda otrokmi môjho pána, tak my ako aj ten, u ktorého sa pohár našiel. On však odpovedal: Božechráň urobiť niečo také! Len ten muž, u ktorého sa našiel pohár, bude mi otrokom, vy však môžete odísť v pokoji k svojmu otcovi“ (1 Moj 44,11.15-17).
Krajne zarmútený pristúpil k miestodržiteľovi Júda a zvolal: „Prosím, pane môj, dovoľ svojmu služobníkovi prehovoriť slovo k sluchu svojho pána, a nech nevzbĺkne tvoj hnev na tvojho služobníka, veď ty si ako faraón.“ Dojímavo opisoval otcov zármutok nad Jozefovou stratou i jeho zdráhanie dať súhlas, aby Benjamin mohol s nimi odísť do Egypta, pretože to je jediný syn, čo zostal po Ráchel, ktorú Jakob tak veľmi miloval. „Ale ak teraz prídem k tvojmu sluhovi, svojmu otcovi, a chlapec, na ktorom visí celou dušou, nebude s nami, a uvidí, že chlapca niet, zomrie. A tak znesú tvoji služobníci šediny tvojho služobníka, svojho otca, v žiali do hrobu. Veď tvoj sluha sa zaručil otcovi za chlapca, keď povedal: Ak ti ho neprivediem, ponesiem navždy vinu pred svojím otcom. Teraz však, nech smie tvoj služobník ostať miesto chlapca za otroka môjmu pánovi, a chlapec nech odíde so svojimi bratmi. Veď ako by som mohol odísť k svojmu otcovi, keby chlapec nebol so mnou. Nemohol by som sa dívať na trápenie, ktoré by postihlo môjho otca“ (1 Moj 44,18.30-34). To Jozefovi stačilo.
Jozef sa dáva poznať
Poznal opravdivú ľútosť u svojich bratov. Keď vypočul Júdovu šľachetnú ponuku, prikázal, aby všetci okrem bratov z miestnosti odišli, a potom sa dal do hlasitého plaču a zvolal: „Ja som Jozef. Či ešte žije môj otec?“ Jeho bratia boli ohromení, od strachu a úžasu onemeli. Ich brat Jozef, ktorému závideli, ktorého chceli zabiť a ktorého nakoniec predali do otroctva, je vládcom Egypta! Mysľou im prebehlo všetko zlé, čo mu spôsobili. Spomenuli si, ako sa vysmievali jeho snom a ako chceli prekaziť ich splnenie a napokon ich sami pomáhali naplniť. Keď sú teraz celkom v jeho moci, určite sa im vypomstí za všetko príkorie. Jozef pozoroval ich úľak a prívetivo povedal: „Pristúpte bližšie ku mne.“ Keď k nemu pristúpili, pokračoval: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. (230) Teraz sa však netrápte a nech vás to nemrzí, že ste ma predali, lebo Boh ma poslal pred vami, aby som vás zachoval nažive.“ Cítil, že už dosť vytrpeli za svoju krutosť, s akou s ním zaob... 1 (EKU) Jozef sa už nemohol zdržať. Zvolal na všetkých, čo stáli okolo neho: Všetci odíďte! Nikto teda nebol pri tom, keď sa Jozef dal poznať svojim bratom. 2 (EKU) Potom sa hlasito rozplakal. Počuli to Egypťania a počul to aj faraónov dom. 3 (EKU) Jozef potom povedal svojim bratom: Ja som Jozef! Žije ešte môj otec? Jeho bratov to však natoľko ohromilo, že neboli schopní povedať ani slovo svojmu bratovi. 4 (EKU) Jozef ich vyzval: Pristúpte ku mne! Keď k nemu pristúpili, povedal: Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. 5 (EKU) Teraz sa však už netrápte a nech vás to nemrzí, že ste ma sem predali, lebo sem ma pred vami poslal Boh na záchranu života. 6 (EKU) Veď v krajine je už dva roky hlad a ešte päť rokov sa nebude orať ani žať. 7 (EKU) Boh ma poslal pred vami, aby som vám v krajine pripravil zásoby a dožili ste sa veľkej záchrany. 8 (EKU) Nie vy ste ma poslali sem, ale Boh. On ma ustanovil za faraónovho poradcu, za pána celého svojho domu a za vládcu celého Egypta. 9 (EKU) Rýchlo sa vráťte k môjmu otcovi a povedzte mu: Toto hovorí tvoj syn Jozef: Boh ma ustanovil za pána celého Egypta. Príď ku mne; neotáľaj! 10 (EKU) Budeš bývať v kraji Góšen, teda blízko mňa, so svojimi synmi a vnukmi, so svojimi stádami, s dobytkom a so všetkým, čo máš. 11 (EKU) Tam sa postarám o teba, lebo ešte päť rokov potrvá hlad, aby si netrpel núdzu ani ty, ani tvoja domácnosť, so všetkým čo máš. 12 (EKU) Vy i môj brat Benjamín vidíte, že som to ja, kto sa s vami zhovára. 13 (EKU) Povedzte otcovi, akú vážnosť mám v Egypte, o všetkom, čo ste videli. Ponáhľajte sa a priveďte ho sem. 14 (EKU) Padol svojmu bratovi Benjamínovi okolo krku, rozplakal sa a v jeho objatí plakal aj Benjamín. 15 (EKU) V plači pobozkal všetkých svojich bratov a len potom sa začali s ním zhovárať aj jeho bratia. 16 (EKU) Do faraónovho domu sa doniesla správa: Prišli Jozefovi bratia. Potešilo to faraóna i jeho služobníkov. 17 (EKU) Faraón povedal Jozefovi: Povedz svojim bratom: Urobte toto: Naložte náklad na dobytok a choďte do Kanaánu. 18 (EKU) Vezmite otca i svoje rodiny a príďte ku mne; dám vám to najlepšie, čo má Egypt; budete užívať najlepšie plody krajiny. 19 (EKU) Prikáž im: Urobte toto: Z Egypta si vezmite vozy pre svoje deti a ženy; dovezte otca a príďte. 20 (EKU) Nežiaľte nad ničím, čo opustíte, lebo dostanete to najlepšie, čo dáva Egypt. 21 (EKU) Synovia Izraela tak aj urobili. Jozef im na faraónov príkaz dal vozy a obživu na cestu. 22 (EKU) Každému z nich dal sviatočné šaty. Benjamínovi však daroval tristo strieborniakov a pätoro sviatočných šiat. 23 (EKU) Svojmu otcovi poslal toto: desať oslov naložených tými najlepšími egyptskými plodinami, desať oslíc naložených obilím, chlebom a jedlom pre otca na cestu. 24 (EKU) Potom bratov prepustil. Keď odchádzali, povedal im: Len sa cestou nehádajte! 25 (EKU) Odišli teda z Egypta a prišli do Kanaánu k svojmu otcovi Jákobovi. 26 (EKU) Oznámili mu: Jozef ešte žije, ba vládne celému Egyptu. Otcovho srdca sa to však nedotklo, lebo neveril. 27 (EKU) Vyrozprávali mu všetko, čo im povedal Jozef. Keď však Jákob uvidel vozy, ktoré poslal Jozef, aby ho odviezli, vtedy mu ožil duch. 28 (EKU) Nato Izrael zvolal: Stačí, že môj syn Jozef žije!
Nasledujúca tabuľka sumarizuje kľúčové postavy a ich rolu v príbehu:
| Postava | Rola |
|---|---|
| Jozef | Jákobov syn, vládca Egypta |
| Jákob | Otec Jozefa a jeho bratov |
| Jozefovi bratia | Závidia Jozefovi, predajú ho do otroctva |
| Benjamin | Najmladší brat Jozefa |
| Faraón | Vládca Egypta |
Tento príbeh je bohatý na poučenia o odpustení, zmierení a Božej prozreteľnosti.