Biblia má nesmierny význam nielen pre teológiu ako vedeckú disciplínu, ale predovšetkým pre praktický duchovný život, ktorý má viesť k večnému blaženému cieľu. Toto Božie slovo môžeme čerpať z Apoštolskej tradície. Časť tejto Tradície bola zapísaná. Spisy, ktoré sú považované za zdroj zapísanej tradície, tvoria Sväté písmo.
V našom zbore sme spoločne prežili nádherný duchovný okamih - krst malého Marka Korfanta. Podobne ako Mária a Jozef, aj Markovi rodičia priniesli svoje dieťa pred Božiu tvár, aby mu bolo darované to najväčšie požehnanie - Božia prítomnosť a milosť. Nech nás všetkých sprevádzajú slová zasľúbenia z proroka Izaiáša: „Neboj sa, veď som ťa vykúpil.
V Biblii nájdeme aj príbehy kráľov, správ o ich správaní sa voči Bohu, ktorý im zveril kráľovstvo, a o tom, ako spravovali tieto kráľovstvá. V nasledujúcich týždňoch vám predstavíme najvýznamnejších izraelských kráľov, ktorých životy opisujú aj stránky Biblie. Začneme však prorokom Samuelom - mužom, ktorý mal výsadu pomazávať kráľov.
Dnes sa dozviete, aký príbeh sa skrýva za mužom s menom Zachariáš. V Novom Zákone sa týmto menom označuje iba jediný muž. Kto bol novozákonný Zachariáš, mi prezradila reformovaná farárka cirkevného zboru v Trstenom pri Hornáde, biblistka Andrea Korečková.
Pred dvomi - tromi týždňami sme hovorili o jeho rodičoch Zachariášovi a Alžbete. Alžbeta poznala smútok žien, ktoré dlhé roky márne túžia po dieťati. Na stránkach Biblie však nie je núdza o zázraky a jeden sa stal aj v jej živote. Viac vám už ale povie reformovaná farárka cirkevného zboru v Trstenom pri Hornáde, biblistka Andrea Korečková.
Katolíci, evanjelici, ale aj kresťania iných cirkví oslavujú 6. januára sviatok Zjavenia Pána - Troch kráľov, ktorý patrí k najstarším kresťanským sviatkom. Pripomenú si tak deň, keď Boh zjavil svojho syna všetkým národom. Ústrednými postavami tohto sviatku sú 3 králi. Na ich účinkovanie v Biblii sa pozrieme s biblistkou a reformovanou farárkou Andreou Korečkovou.
V Biblii vystupuje 93 žien, len 49 z nich je oslovených menom. Spolu vyslovia 14 056 slov. Z ich úst teda pochádza len 1 percento všetkých slov textu. Slová biblických žien skúmala 3 roky americká reverendka Lindsay Hardin Freeman, ktorá tvrdí, že celé tisícročia sme prehliadali ženské postavy vo Svätom Písme. Mnohé si prešli veľkými traumami a nepochopením, ale ich príbehy sú dôležitou súčasťou viery a cirkevných dejín.
V časoch Ježiša Krista spravoval Palestínu kráľ Herodes. Okrem Židov tam však žili aj iné národy a vyznávali svoje náboženstvo - Samaritáni, Gréci, Sýrčania, Idumejci a iné etniká. Náboženská situácia v Palestíne bola teda rôznorodá. V tom čase boli v izraelskom národe viaceré náboženské skupiny, ktoré medzi sebou bojovali o moc a priazeň Rimanov a očakávali Mesiáša. Jednou z nich boli aj Farizeji.
Ak chceme pochopiť niektoré výroky alebo postoje Ježiša Krista v Biblii - je nevyhnutné poznať súvislosti, kontext, historické pozadie. Aj preto s biblistkou Andreou Korečkovou rozoberáme kľúčové biblické postavy a v ostatných týždňoch aj kľúčové náboženské skupiny z Ježišových čias. Už vieme, kto boli farizeji a zákonníci, a dnes sa pozrieme na Saducejov - aristokratov v židovskom národe. Aké boli ich náboženské predstavy, v čo verili a v čo neverili - to sa dozviete v tejto chvíli.
V Biblii nájde človek odpovede na všetko, ak vie túto knihu správne čítať a snaží sa jej porozumieť. Keďže aktuálne prežívame pôstne obdobie - biblistky a farárky Reformovanej kresťanskej cirkvi Andrey Korečkovej sme sa pýtali na to, či sa aj Biblia zmieňuje o pôste.
Kniha Jób je vzácna a zvláštna kniha Biblie. Ťažká na pochopenie v mnohých ohľadoch, ale bohatá na zaujímavé myšlienky o utrpení. Táto kniha zároveň opisuje životný príbeh muža s menom Jób. V tomto čase, keď je utrpenia vo svete veľa - mnohí siahajú práve po tejto knihe Svätého písma. Biblistka a reformovaná farárka Andrea Korečková vám teraz biblického Jóba predstaví bližšie.
Kompletná Biblia bola v roku 2021 dostupná v 719 jazykoch. Je to o 15 jazykov viac ako v roku 2020. Aspoň niektorú časť Svätého písma už môžu čítať celkovo v 3 524 jazykoch. Biblické spoločnosti pracujú na záväzku preložiť aspoň niektoré časti Biblie do ďalších 1 200 jazykov. Nový kompletný preklad má napríklad astúrsky jazyk, ktorým hovorí asi 100-tisíc ľudí v severnom Španielsku, alebo austroázijský jazyk santálčina, ktorým hovoria predovšetkým vo východnej Indii, Bangladéši či Nepále.
Podľa Spojených biblických spoločností má približne 6,2 miliardy ľudí prístup k Starému a Novému zákonu vo svojom materinskom jazyku. Biblické spoločnosti predpokladajú, že na celom svete existuje takmer 7 376 jazykov, z toho asi 245 posunkových jazykov pre nepočujúcich. Biblické knihy boli preložené aj do 10 posunkových jazykov.
Poznať správne Božie slovo je dôležité nie len pre teológiu ako vedeckú disciplínu, ale predovšetkým pre praktický duchovný život, ktorý má viesť k večnému blaženému cieľu. Toto Božie slovo môžeme čerpať z Apoštolskej tradície. Časť tejto Tradície bola zapísaná. Spisy, ktoré sú považované za zdroj zapísanej tradície, tvoria Sväté písmo.
Ustanovenia v Kresťanstve
Ustanovenie je kresťanský rituál, obsahujúci hmotné prvky (voda, chlieb a víno), ktorý slávi cirkev Ježiša Krista. Medzi troma vetvami kresťanstva sa pravidelne konajú dva cirkevné rituály - krst a Večera Pánova. Napriek tomu sa tri kresťanské tradície líšia v pohľadoch na správnu terminológiu (ustanovenia či sviatosti), konkrétny počet (dve, sedem, viac ako sedem) a charakter týchto rituálov.
Vo všeobecnosti sa kresťanstvo delí na tri hlavné vetvy: rímsky katolicizmus, východné pravoslávie a protestantizmus. Vo všetkých cirkvách hlásiacich sa k týmto tradíciám vynikajú dva spoločné sviatky: krst a Večera pánova (eucharistia, sväté prijímanie). Ako máme tieto dva rituály nazývať? Odpoveď na túto otázku odhaľuje hlbokú nejednotu medzi katolíckymi, pravoslávnymi a protestantskými cirkvami.
- Názov sviatosť: Názov sviatosť, sakrament (angl. sacrament) je odvodený od latinského slova sacramentum, ktoré sa používalo v latinských prekladoch Biblie. Raná cirkev používala tento výraz pre vysluhovanie krstu a Večere Pánovej a považovala ich za zjavenie tajomstva božskej milosti.
- Názov ustanovenie: Názov ustanovenie sa začalo spájať s týmito dvoma rituálmi, keď sa protestantské cirkvi definitívne oddelili od rímskokatolíckej cirkvi. Súčasťou protestu niektorých protestantov bolo odmietnutie názvu sakrament. Mal priveľa konotácií súvisiacich s katolíckou teológiou a praxou krstu a Večere Pánovej.
Koľko ustanovení existuje? Odpoveď na túto otázku prezrádza hlbokú nejednotu medzi troma kresťanskými tradíciami. Katolícka cirkev má sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistiu, pokánie, pomazanie chorých, kňazstvo a manželstvo. Hoci pravoslávne cirkvi prijímajú týchto sedem „hlavných tajomstiev”, nemajú konkrétny počet sviatostí a zaraďujú k nim aj požehnanie, bohoslužby, modlitbu, piesne, procesie a iné, ktoré robia Božiu prítomnosť hmatateľnou.
Protestantské cirkvi boli skutočne presvedčené, že cirkev by mala sláviť iba dve sviatosti. Dôvod pre toto obmedzenie bolo, že Kristus ustanovil iba dva rituály s príslušnými hmatateľnými znakmi. Ježiš prikázal svojim učeníkom: „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha” (Mt 28:19). Kristus teda ustanovil krst s príslušným znakom vody ako rituál, ktorý musí cirkev dodržiavať.
Preto cirkvi spojené s troma vetvami kresťanstva kvári veľká nejednota v otázke počtu ustanovení. Aký majú ustanovenia charakter? Odpoveď na túto otázku odhaľuje zase ďalšiu oblasť nejednoty medzi cirkvami.
- Sviatosti udeľujú milosť ex operena operato (na základe vykonania) Božiemu ľudu. Sviatosti sú prostriedky milosti, ktorými Boh udeľuje úžitok zo spásy svojmu ľudu.
- Sviatosti neudeľujú milosť, ale v spojení s Božím slovom sľubujú prijímateľom božské požehnanie (napr. posvätenie).
- Sviatosti symbolizujú vieru a poslušnosť Božieho ľudu.
Krst
V ranej cirkvi bol krst ponorením udeľovaný ľuďom, ktorí prijali evanjelium, robili pokánie zo svojich hriechov a verili v Ježiša Krista na spasenie (napr. Sk 2:37-41). Dôležitou udalosťou bol krst nemluvniat. Niektorí vodcovia túto prax verejne odsúdili, iní odvodzovali jej pôvod od apoštolov. Nakoniec cirkev našla paralelu medzi krstom nemluvniat a starozmluvným rituálom obriezky. Cirkev taktiež spojila krst nemluvniat s odstránením dedičného hriechu.
Dnes sa ustanovenie krstu udeľuje nemluvňatám (pedobaptizmus; grécky paidea = dieťa) a veriacim dospelým (krédobaptizmus; grécky credo = viera). Diskusia o charaktere krstu nemluvniat sa ma dve kategórie.
- Rímsky katolicizmus: Krst očisťuje prijímateľa od dedičného hriechu, regeneruje ho a začleňuje ho do katolíckej cirkvi. Účinný ex opere operato (svojim vykonaním), krst udeľuje milosť, a tak začína celoživotný proces premeny charakteru verného katolíka. Spolupracujúc s touto milosťou sa katolíci stávajú stále viac ospravedlnenými a konaním dobrých skutkov si dokážu zaslúžiť večný život.
- Reformovaný protestantizmus: Krst je prostriedkom milosti, ktorým Boh ponúka sľub jeho prijímateľom: tak sa stanú účastníkmi spasenia, ktoré krst z Božského nariadenia značí a spečaťuje. Nemluvňatá nie sú krstom spasení. Stávajú sa však súčasťou zmluvnej komunity, v ktorej budú počuť evanjelium a ako dedičia zmluvného sľubu príjmu Božiu milosť vierou na spasenie.
Podľa krédobaptizmu je krst ustanovením, ktoré zaviedol Kristus pre ľudí, ktorí hodnoverne vyznávajú vieru v neho a ktorí sa poslušní jeho príkazu dávajú pokrstiť. Vo väčšine prípadov je spôsob krstu ponorenie: ľudia sa celí ponoria pod vodu a potom vynoria z vody. Diskusia o charaktere krédobaptizmu má kategórie.
- Južní baptisti: Krst je „aktom poslušnosti, ktorý symbolizuje vieru veriaceho v ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Spasiteľa, smrť veriaceho človeka hriechu, pochovanie starého života a vzkriesenie k novému životu v Ježišovi Kristovi” (Baptist Faith and Message 2000). Krst má teda charakter ľudského činu, ktorým sa prejavuje viera v Božie zaopatrenie.
- Nová zmluva: Krst spája nových veriacich s trojjediným Bohom. Zobrazuje identifikáciu veriaceho so smrťou, pochovaním a vzkriesením Krista (Rim 6:3-5; Ga 3:26-28). Únik pred božským trestom. Symbolizuje začlenenie do cirkvi.
Večera Pánova
Druhé ustanovenie, ktoré budeme rozoberať z hľadiska charakteru je Večera Pánova, ktorá sa tiež nazýva (sväté) prijímanie, eucharistia (grécke eucharistia = vďakyvzdanie), lámanie chleba (Mt 26:26; 1Kor 11:24) a ešte inak. Písmo o tomto rituáli hovorí len na dvoch miestach: keď ju Ježiš ustanovil pri poslednej večeri (Mt 26:26-29 a paralelné oddiely) a v Pavlových inštrukciách v 1. Korinťanom 10:14-22, 1. Korinťanom 11:17-34. Čo sa týka významu Večere Pánovej, raná cirkev zastávala viacero názorov. Niektorí ju videli ako obeť, spojenú s Malachiášovým proroctvom (Mal 1:10-11). Ohľadom charakteru tejto obety niektorí verili, že obetami sú chlieb a víno ako ovocie božského stvorenia, iní boli presvedčení, že tie obety sú skutočné telo a krv Krista. Ďalší sa zameriavali na Večeru Pánovu ako na akt pripomenutia. Iní ju vnímali veľmi symbolicky.
- Transubstanciácia: Počas vysluhovania sviatosti eucharistie je chlieb tansubstituovaný - alebo zmenený - na Kristovo telo a víno na Kristovu krv, a to Božou mocou. Avšak akcidenty (charakteristiky, ktoré sa dajú vnímať zmyslami) ostávajú také isté.
- Konsubstanciácia: Pri vysluhovaní tejto sviatosti je Kristus skutočne prítomný vo svojej božskosti i ľudskosti „v“ substanciách chleba a vína, „s“ nimi i „pod“ nimi.
- Pripomenutie: Večera Pánova je spomienkou na Kristovu smrť. Keďže Kristovo telo (a krv) sú prítomné v nebi, nemôžu byť prítomné v tejto sviatosti. Okrem toho Kristove slová ustanovenia („Toto je moje telo“; Mt 26:26) sú obrazné a nesmú sa chápať doslovne.
- Duchovná prítomnosť: Chlieb a víno sú určite symbolmi, avšak nie prázdnymi symbolmi: ony poskytujú to, čo symbolizujú. Kristus svojou duchovnou prítomnosťou prináša sám seba a úžitok z jeho záchrany prostredníctvom týchto prostriedkov milosti.
Hoci rímskokatolícka cirkev, východné pravoslávne cirkvi a protestantské cirkvi vysluhujú krst a Večeru Pánovu, za týmito spoločnými slávnosťami sa skrýva veľká nejednota medzi týmito troma vetvami.
4. opravené vydanie Okrem opráv toho, čo sa napriek najlepšej snahe o bezchybnosť v texte objaví, sa trojčlenný tím biblistov zameral na prepracovanie textu Novej zmluvy v duchu väčšej konkordantnosti. Už pri vydávaní študijnej Biblie, obsahujúcej text tretieho opraveného vydania, bolo totiž cítiť, že je dôležité verne prekladať kľúčové pojmy, vďaka ktorým môže čitateľ vnímať prepojenie medzi biblickými miestami, ktoré pri veľmi voľnom, prerozprávanom preklade zdanlivo nesúvisia.
A tak krížové odkazy uvedené do predošlého vydania teraz môžu lepšie plniť svoju funkciu poukazovať na podobné myšlienky roztrúsené na iných miestach Biblie. Najviac sa to týka textu synoptických evanjelií Matúša, Marka a Lukáša. Pre ľahšie rozlíšenie priamej reči boli na žiadosť mnohých čitateľov do textu celej Biblie vložené úvodzovky.
Popri úvodzovkách prvej úrovne () sme použili aj úvodzovky druhej () a tretej úrovne (»«), aby sa dali ľahšie rozlíšiť citáty v citáte.
V priebehu minulého storočia nadobúdalo zmierenie medzi kresťanmi rozličné formy. Spirituálny ekumenizmus poukázal na to, aká je modlitba dôležitá pre kresťanskú jednotu. Do teologického výskumu sa vložila značná energia, čo viedlo k veľkému množstvu doktrinálnych dohôd. Praktická spolupráca medzi cirkvami v sociálnej oblasti dala zrod plodným podnetom. Popri týchto hlavných úspechoch mala otázka misií veľmi konkrétne postavenie.
Prostredníctvom krstu sme už jedno telo a sme povolaní k tomu, aby sme žili v spoločenstve. Boh nás učinil bratmi a sestrami v Kristu. V dejinách na otázku kresťanskej jednoty často upozorňovali misionári. Bolo to z praktických príčin. Bolo to jednoducho často preto, aby sa vyhlo zbytočnej súťaživosti, pre obrovské ľudské a materiálne potreby. Územie, kde sa malo evanjelizovať, sa rozdelilo a cirkvi sa príležitostne snažili robiť viac, ako len mať súčasne prebiehajúce aktivity a podporovať niektoré spoločné projekty.
Misionári z rôznych cirkví mohli napríklad zlúčiť svoje zdroje, aby sa podujali na nový preklad Biblie. Táto spolupráca v službe Božieho slova viedla k uvažovaniu o rozdelení medzi kresťanmi. Bez toho, aby sa poprela rivalita medzi misionármi, ktorých vyslali rozličné cirkvi, malo by sa tiež uznať, že tí, ktorí boli na misijnom poli, boli prvými, ktorí si uvedomili tragédiu rozdelenia kresťanov.
Európa si na rozdelenie cirkví zvykla, ale pre misionárov, ktorí zvestovali evanjelium ľuďom, ktorí o Kristovi dovtedy nepočuli, bol tento škandál nejednotnosti strašný. Samozrejme, že rozličné rozdelenia cirkví, ktoré poznačili kresťanské dejiny, mali teologické dôvody, ale boli tiež poznačené súvislosťami (historickými, politickými, intelektuálnymi ...), ktoré viedli k ich vzniku. Uprostred ich nového začiatku by nové miestne cirkvi len ťažko nezbadali priepasť medzi posolstvom lásky, ktoré chceli žiť a samotným rozdelením medzi učeníkmi Krista.
Oficiálni delegáti misijných spoločností z rozličných odvetví protestantizmu a anglikanizmu, ku ktorým sa pripojil aj pravoslávny hosť, sa stretli v lete r. 1910 v škótskom hlavnom meste. Prítomné boli iba tie misijné spoločnosti, ktoré pracovali na zvestovaní evanjelia na miestach, kde ešte nepoznali Krista. Neboli preto pozvané tie spoločnosti, ktoré pracovali v Latinskej Amerike alebo na Blízkom východe, kde už dlho pôsobila Rímskokatolícka cirkev alebo pravoslávne cirkvi.
Či už ide o vystrašené ženy pri hrobe, dvoch skľúčených učeníkov na ceste do Emauz alebo jedenástich učeníkov, ktorých premohla pochybnosť a strach - všetci, ktorí sa stretli so vzkrieseným Kristom, sú poslaní na misie slovami: „Vy ste toho svedkami“. Toto poslanie dáva Cirkvi Kristus a nikto jej ho nemôže vziať. Cirkev je spoločenstvom tých, ktorí sú zmierení s Bohom a v Bohu a sú svedkami pravdy moci spasenia v Ježišovi Kristovi.
Uvedomujeme si, že svedectvo Márie Magdalény, Petra alebo tých dvoch emauzských učeníkov bude úplne iné. Ale srdcom, jadrom každého ich svedectva bude víťazstvo Ježiša nad smrťou. Osobné stretnutie so Vzkrieseným radikálne zmenilo ich životy a jedna vec sa ojedinelým spôsobom pre každého jedného z nich stala imperatívom: „Vy ste toho svedkami“.
Počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov 2010 budeme každý deň uvažovať o 24. kapitole Lukášovho evanjelia. Pristavíme sa pri otázkach, ktoré táto kapitola kladie. Každá z nich nás pozýva premýšľať o našej situácii rozdelenia Cirkvi a o tom, ako konkrétne to môžeme dať do poriadku. My už svedkami sme a potrebujeme sa stať ešte lepšími svedkami.
1910 ... 2010 - kresťania majú v podstate podobný dôvod naliehavosti: pre naše ľudstvo, zranené rozdelením, evanjelium nie je luxus. Evanjelium nemôžu zvestovať disharmonické hlasy. V Kristovi môžu tí, ktorí sú plní nenávisti, nájsť cestu zmierenia. Pre tých, ktorých všetko rozdeľuje, pomôžu nájsť radosť z toho, že môžu žiť ako bratia a sestry v Kristovi... Vy ste toho svedkami.
Témou Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov 2010 je výrok „Vy ste toho svedkami“. Tieto slová sú z 24. kapitoly Lukášovho evanjelia, ktoré je stredobodom tejto bohoslužby. Je to tiež téma, ktorú si vybrali škótski kresťania na oslavu storočnice Misijnej konferencie, ktorá sa konala v Edinburghu. Kresťania v Škótsku pozývajú v roku 2010 na ekumenické zhromaždenia, aby nahlas prečítali túto kapitolu z Lukáša. Tak sa naplno rozvinie kázanie, vďakyvzdanie, príhovorné modlitby a oslava vyslania v mene evanjelia. Bola to práve táto recipročná požiadavka o evanjelizáciu a ekuménu, ktorú s takou vierou, silou a jasnosťou zdôrazňovali priekopníci ekumenického hnutia 20.
tags: #biblia #krestanskej #reformovanej #cirkvi