Kto má uši, nech počúva: Výklad biblických podobenstiev

Podobenstvo o rozsievačovi je jedným z najznámejších a najdôležitejších podobenstiev v Biblii. Toto podobenstvo sa nachádza v evanjeliách podľa Matúša (Mt 13,1-23), Marka (Mk 4,1-20) a Lukáša (Lk 8,4-15). V tomto článku sa pozrieme na samotné podobenstvo, jeho výklad a význam pre naše životy.

Podobenstvo o rozsievačovi od Pietera Bruegela staršieho

Prečo Ježiš hovoril v podobenstvách?

Učeníci sa pýtali Ježiša, prečo hovorí k ľuďom v podobenstvách. Ježiš im odpovedal, že im je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale im nie je dané.

Ďalej vysvetlil: "Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. Im hovorím v podobenstvách, lebo hľadia, a nevidia, počúvajú, a nepočujú, ani nechápu."

Ježiš používal podobenstvá, aby zjavil pravdy tým, ktorí boli ochotní počúvať a učiť sa, zatiaľ čo tí, ktorí boli zatvrdilí a nechceli prijať jeho posolstvo, by zostali v nevedomosti.

Toto všetko hovoril Ježiš zástupom v podobenstvách. Bez podobenstva im nehovoril nič, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Otvorím svoje ústa v podobenstvách, vyrozprávam, čo bolo skryté od stvorenia sveta.“

Ježiš opäť začal učiť pri mori. Okolo neho sa zhromaždil veľký zástup. Preto nastúpil na loď na mori a sadol si; a celý zástup bol na brehu. Učil ich veľa v podobenstvách a v svojom učení im hovoril:

„Počúvajte! Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, jedno zrno padlo na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ho. Druhé padlo na skalnatú pôdu, kde nemalo veľa zeme, a hneď vzišlo, lebo nebolo hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahorelo, a pretože nemalo koreňa, uschlo. Iné zasa padlo do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo, udusilo ho a ono neprinieslo úrodu. Iné zrná padli do dobrej zeme; vzišli, rástli a priniesli úrodu: jedno tridsaťnásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné stonásobnú.“

A povedal: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“

Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho s Dvanástimi, pýtali sa ho na podobenstvá. On im povedal: „Vám je dané tajomstvo Božieho kráľovstva, ale tým, čo sú vonku, podáva sa všetko v podobenstvách, aby hľadeli a hľadeli, ale nevideli, aby počúvali a počúvali, ale nechápali, aby sa azda neobrátili a aby sa im neodpustilo.“

Potom im povedal: „Nerozumiete tomuto podobenstvu? Ako potom pochopíte ostatné podobenstvá?“

Výklad podobenstva

Rozsievač seje slovo. Podobenstvo o rozsievačovi hovorí o štyroch rôznych typoch pôdy, na ktoré padá semeno:

• Kraj cesty: Tam, kde sa seje slovo, sú tí, čo ho počúvajú, ale hneď prichádza satan a oberá ich o slovo zasiate do nich.
• Skalnatá pôda: Je zasiate u tých, čo počúvajú slovo a hneď ho s radosťou prijímajú, ale nemajú v sebe koreňa, sú chvíľkoví. Keď potom nastane pre slovo súženie alebo prenasledovanie, hneď odpadnú.
• Tŕnie: Je u tých, čo počúvajú slovo, ale potom sa vlúdia svetské starosti, klam bohatstva a všelijaké iné žiadostivosti, slovo udusia a ostane bez úžitku.
• Dobrá zem: Zasiate je u tých, čo počúvajú slovo a prijímajú ho a prinášajú úrodu: jedno tridsaťnásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné stonásobnú.

Toto podobenstvo nám ukazuje, ako rôzni ľudia reagujú na Božie slovo. Niektorí ho odmietajú, iní ho prijímajú len povrchne, ďalší ho nechajú udusiť svetskými starosťami, a len niektorí prinášajú bohatú úrodu.

Podobenstvo o kúkole

Predniesol im aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človeku, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: »Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?« On im vravel: »To urobil nepriateľ.« Sluhovia mu povedali: »Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?« On odpovedal: »Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.«“

Potom rozpustil zástupy a vošiel do domu. Tu k nemu pristúpili jeho učeníci a vraveli mu: „Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli na roli.“

On im povedal: „Rozsievač dobrého semena je Syn človeka. Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli. Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počúva!“

Ďalšie podobenstvá

Ježiš vyrozprával mnoho ďalších podobenstiev, ktoré ilustrujú rôzne aspekty Božieho kráľovstva:

• Podobenstvo o stratenej ovci
• Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi
• Podobenstvo o milosrdnom samaritánovi
• Podobenstvo o neplodnom figovníku
• Podobenstvo o márnotratnom synovi
• Podobenstvo o Lazarovi a boháčovi

Každé z týchto podobenstiev má hlboký význam a učí nás o Božom milosrdenstve, spravodlivosti a láske.

Aplikácia v živote cirkvi

List zboru v Efeze v knihe Zjavenia nám ukazuje, ako sa môže cirkev stať formálnou a stratiť svoju prvú lásku. Kristus začína pochvalou zboru. Prvé, čo charakterizuje zbor v Efeze, je usilovná služba. „Poznám tvoje skutky, tvoju námahu…neochabol si “, hovorí Pán. Veriaci v Efeze neboli sviatoční či nedeľní kresťania, ktorí prišli na bohoslužby raz za týždeň a potom od pondelka do soboty žili pre svoje veci a svoje záujmy. Neboli to ani konzumní veriaci, ktorí chceli stále len prijímať a nechať si slúžiť. Neboli to ani diváci, ktorí sedeli v hľadisku a buď tlieskali, alebo pískali podľa toho, ako sa darilo tým niekoľkým jednotlivcom na pódiu. Veriaci v Efeze pochopili život ako službu svojmu Pánovi. Námaha, úsilie, obetavá práca- to je prvá charakteristika tohto zboru. Bolo to pracovité, na službu orientované spoločenstvo.

Druhé, čo zbor charakterizuje, je jeho vytrvalosť, ktorú Pán dvakrát zdôrazňuje: „Poznám tvoju vytrvalosť“. A znovu: „ Si vytrvalý“.

Čo je vytrvalosť? Je to niečo, čo trvá. Napríklad keď naša práca, námaha, úsilie, ktoré vynakladáme, nemá len príležitostný, ale trvalý charakter. Čo začneme, v tom i vytrváme.

Veriaci v Efeze neboli ľudia, ktorí sa pre niečo nadchli, ale pri prvých prekážkach sa hneď vzdali. Ochabli a zhasli ako svieca, zhoreli ako slama. Nie. Oni začali a napriek ťažkostiam a prekážkam neúnavne pokračovali ďalej, takže Pán hovorí zboru: „a neochabol si“. To je výdrž i napriek problémom a protivenstvu.

Je vždy ľahšie začať ako vytrvať. Je vždy ľahšie zahorieť ako horieť. Tretia vec, ktorá charakterizuje toto spoločenstvo, je vernosť pravde, ktorá sa prejavila ich zápasom o čistotu biblického učenia - evanjelia.

Čo urobili veriaci v Efeze? To najlepšie, čo mohli urobiť: „ Preskúšal si tých, čo hovoria o sebe, že sú apoštolmi a nie sú a zistil si, že sú luhári“ (Zj 2:2). Na rozdiel od naivity mnohých dnešných kresťanov veriaci v Efeze sa nebáli skúmať tvrdenia týchto učiteľov. Porovnali ich učenie s učením pravých apoštolov a dospeli k záveru, že sú luhári.

Za každým luhárom však stojí luhár s veľkým L, diabol. Ježiš ho nazval otcom lži, teda pôvodcom, autorom lži. Preto zápas s falošným učením je zápas s mocou temnosti, s diablom, ktorý sa vydáva za anjela svetla. Ale tento zápas zbor víťazne vybojoval vďaka tomu, že mal biblické myslenie. A Pán ho za to chváli. Pripisuje to zboru k dobru, že falošných učiteľov nezniesol vo svojom strede: „..nemôžeš zniesť zlých“. Tí, ktorí vedeli zniesť i utrpenie pre Pána, nevedeli zniesť ľudí, ktorí priniesli falošné učenie do zboru.

Nie každá neznášanlivosť je zlá. Jestvuje neznášanlivosť, ktorá je kresťanskou cnosťou. V dnešnom pluralistickom, postmodernom svete, ktorý sa klania modle tolerancii, by mnohí hodnotili ich postoj ako netolerantný. Lebo dnes už mnohým na pravde nezáleží, ani v cirkvi. A výsledok je katastrofálny…

Ale odkaz zboru v Efeze dnešnej cirkvi je jednoznačný: Lož sa nedá tolerovať, lebo na pravde záleží. V otázke pravdy neexistujú kompromisy.

Na prvý pohľad tu máme učebnicový, v mnohom ohľade priam vzorový príklad zboru, ktorý sa vyznačoval usilovnou službou, vytrvalosťou a vernosťou pravde. Veľa vecí v živote zboru hovorí v jeho prospech. Jedna vec však hovorí v jeho neprospech. Len jedna, ale tá najdôležitejšia. Napomenutie zo strany Krista má charakter obžaloby: „Ale mám proti tebe…“ Ľudia môžu mať všeličo proti nám. Ale to nás až tak nemusí zaujímať. Niečo celkom iné je, keď má niečo proti nám Kristus. To je vážne. To nás musí zaujímať.

Ale je možné byť spoločenstvom, alebo kresťanom bez toho, aby som vedel, že Kristus má niečo proti mne? Áno, je. Keby Kristus neprišiel so svojou diagnózou zboru prostredníctvom svojho slova, veriaci v Efeze by i naďalej žili v presvedčení o svojom duchovnom zdraví. Preto je dôležité pravidelne prichádzať k Jeho slovu s otázkou: Pane, máš niečo i proti mne? Ak áno, ukáž mi to. Mne ako jednotlivcovi.

Z čoho Pán cirkvi obviňuje cirkev v Efeze? Zo straty prvej lásky: „opustil si svoju prvú lásku“ (Zj 2:4). Na jednej strane Kristus hovorí o nenávisti, za ktorú zbor chváli: „To máš však k dobru, že nenávidíš skutky Nikolaitov, ktoré i ja nenávidím“. Zbor nenávidel falošné učenie, a to bolo dobré. Ale táto nenávisť k herézii nebola vyvážená láskou ku Kristovi. A to bolo zlé. Vernosť biblickej pravde, horlivosť za čistotu učenia je chvályhodná. Ale ľahko môže viesť k mŕtvej ortodoxii. Môžeme byť pyšní na čistotu učenia a pritom byť chladní vo vzťahu ku Kristovi. Ale naša láska má patriť Osobe, nie pravde. Má patriť Učiteľovi, nie učeniu. Lásku k Nemu nič nenahradí. Ona je jednoducho nenahraditeľná. A keď chýba, Kristus to nestrpí.

A tak tu každý z nás stojí pred veľmi vážnou otázkou: Čo sa stalo s mojou prvou láskou? Prvá láska je láska našich začiatkov chodenia s Kristom. Vtedy, keď sme sa stretli s Kristom, keď nás prijal na milosť ako stratených, špinavých bedárov a žobrákov. Keď nám daroval svoju spásu. Keď nás ako Ženích našej duše vzal do svojho náručia a objal so slovami: Milujem ťa večnou láskou, si navždy môj, si navždy moja. Aký nám bol vtedy vzácny! Aké nám bolo vzácne všetko, čo nám daroval! Ako sme sa radovali z Neho v Jeho prítomnosti! S akou radosťou sme chodili do spoločenstva Jeho ľudu! S akou radosťou sme si otvárali Písmo! Ako vtedy všetko ostatné vybledlo v porovnaní s tým, čo sme našli v Ňom!

Ale čo sa stalo odvtedy? To, čo sa žiaľ bežne stáva v manželstve medzi mužom a ženou. Prvá láska ochladne, vzájomná pozornosť opadne. Do vzťahu sa vkradne chlad. Už sa neradujú jeden z druhého. Už to nie je také, aké to bolo kedysi na začiatku. Už nie sú si takí vzácni ako kedysi. Už zostali len manželské povinnosti, z ktorých sa vytratila láska. Po rokoch zisťujú, že žijú vedľa seba ako dvaja cudzinci pod jednou strechou.

Ježiš raz povedal, že ochladne láska mnohých. To sa stalo i v Efeze. Kristus nevyčíta zboru: Už ma vôbec nemiluješ. On hovorí: Už ma nemiluješ tak ako kedysi. Kristus nechce v prvom rade našu službu, ale naše srdce. Lebo služba Pánovi sa ľahko môže stať náhradou za lásku k Pánovi. Kde chýba prvá láska, tam sa vytratila podstata. A vtedy je všetko zbytočné - i horlivá služba, i horlivý zápas o čistotu evanjelia.

Služba je dôležitá. Pravda je ešte dôležitejšia. Ale láska je najdôležitejšia.

tags: #biblia #kto #ma #usi #nech #pocuva