Smiech je univerzálny ľudský prejav, ktorý sprevádza ľudstvo od nepamäti. Jeho význam a funkcia sa menili v priebehu dejín a v rôznych kultúrach. V literatúre sa smiech objavuje v rôznych podobách, od nevinného humoru až po satirickú kritiku spoločnosti. Tento článok sa zameriava na význam smiechu v Biblii a jeho zobrazenie v rôznych literárnych obdobiach.
Aby sme pochopili kontext smiechu v literatúre, je dôležité si uvedomiť, ako sa literatúra vyvíjala v priebehu času. Literárne obdobia sa delia na:
- Starovek (3500 pred Kr. - 5. stor. n. l.)
- Stredovek (5. stor. - 15. stor. n. l.)
- Renesanciu (14. stor. - 16. stor. n. l.)
- Barok (16. stor. - 18. stor. n. l.)
- Klasicizmus (17. stor. - koniec 18. stor. n. l.)
V nasledujúcich častiach sa pozrieme na to, ako sa smiech prejavoval v rôznych literárnych smeroch a aký mal význam.
Smiech v Biblii
Biblia, ako základný text kresťanskej kultúry, obsahuje rôzne odkazy na smiech. Smiech môže byť prejavom radosti a oslavy, ale aj výsmechu a znevažovania. V Starom zákone sa smiech často spája s neverou a pochybnosťami, zatiaľ čo v Novom zákone sa smiech spája s nádejou a spásou.
Literárne obdobia a smiech
V každom literárnom období mal smiech svoje špecifické prejavy a funkcie:
Starovek
V starovekej literatúre bol smiech často spojený s komédiou a satirou. Cieľom bolo pobaviť a zároveň kritizovať spoločenské nedostatky.
Príklad starovekého divadla, kde sa často hrali komédie.
Stredovek
Stredoveká literatúra bola silne ovplyvnená náboženstvom. Smiech bol často vnímaný ako hriech a bol spojený s diablom a zlom. Avšak, existovali aj výnimky, ako napríklad fašiangové hry, ktoré boli plné humoru a satiry.
Renesancia
Renesancia priniesla oživenie antických ideálov a smiech sa stal opäť súčasťou literatúry. Autori ako William Shakespeare využívali smiech na pobavenie publika, ale aj na vyjadrenie hlbších myšlienok a kritiky spoločnosti.
Barok
Baroková literatúra bola plná kontrastov a paradoxov. Smiech sa objavoval v podobe grotesky a irónie, často s cieľom šokovať a vyvolať zamyslenie.
Klasicizmus
Klasicizmus sa snažil o návrat k antickej harmónii a vyváženosti. Smiech bol kontrolovaný a racionálny, často slúžil na moralizovanie a poučovanie.
Preromantická literatúra
Preromantická literatúra (1. polovica 19. storočia) priniesla časomerný veršový systém, ktorý sa zakladal na striedaní dlhých a krátkych slabík, obyčajne bez rýmov (v tvorbe J. Hollého a J. Kollára).
Trezor, diel 19, Vivat Hollý - venované Jánovi Hollému
Realizmus
Realizmus v svetovej literatúre (2. polovica 19. storočia) sa zaoberal spoločenskými vrstvami a riešil vzťahy medzi nimi, prípadne sa venoval 1. spoločnosti. Honoré de Balzac (Otec Goriot) a L.N. Tolstoj (Anna Karenina) sú významní predstavitelia tohto obdobia. Príbeh mohol byť rozprávaný v 3. alebo 1. osobe.
Moderná literatúra
Na začiatku 20. storočia sa autori snažili nereagovať na spoločenské udalosti a východisko videli v tzv. úniku do sna. V 20. a 30. rokoch 20. storočia sa objavuje deformácia reality v snahe byť čo najoriginálnejší, ktorá vrcholí až v negácii. Vznik pred 1. svetovou vojnou. Nenávidíme? Vydávanie manifestov (napr. surrealizmus).
Postmoderná literatúra
Po roku 1989 dominuje absurdná postmodernistická hra (V. Klimáček, L. Ballek). Osobitným druhom informačného prejavu je rozhlasové alebo televízne vystúpenie v debate v rámci spravodajstva, v ktorom sa informuje o situácii v škole, na pracovisku... Obsahuje kritiku, iróniu, výsmech, citáciu...
Príklad postmodernej architektúry, ktorá sa vyznačuje hravosťou a kombináciou rôznych štýlov.
Smiech v slovenskej literatúre
Vývoj slovenskej literatúry bol ovplyvnený historickými a spoločenskými udalosťami. V období národného obrodenia (prvá polovica 19. storočia) bol smiech často využívaný na kritiku spoločenských nedostatkov a na podporu národného povedomia.
V 30. rokoch 19. storočia vznikla v slovenskej literatúre Štúrovská generácia, ktorá sa aktívne zúčastnila 1. svetovej vojny. Napriek námietkam proti Štúrovej spisovnej slovenčine (M. M. Hodža, J. Kollár, M. Hattala) sa v Bratislave uskutočnilo stretnutie katolíckych a evanjelických vzdelancov (Ľ. Štúr, M. M. Hodža, J. M. Hurban, M. Hattala, J. Záborský).
Po zatvorení Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií ostal Turčiansky sv. Martin centrom kultúrneho života. Pôsobili tu významné osobnosti (J. Škultéty, S. H. Vajanský, K. S. Martan).
V 30. rokoch 20. storočia vznikla v Bratislave Jazykovedný ústav, ktorý pracuje dodnes pod názvom Jazykovedný ústav Ľ. Štúra.
V súčasnosti sa v slovenskej literatúre objavujú rôzne podoby smiechu, od jemného humoru až po satirickú kritiku spoločnosti. Autori ako V. Klimáček a L. Ballek využívajú absurdnú postmodernistickú hru na vyjadrenie svojich myšlienok a postojov.
| Literárne obdobie | Význam smiechu | Príklady autorov a diel |
|---|---|---|
| Starovek | Zábava, kritika spoločnosti | - |
| Stredovek | Hriech, výnimka v fašiangových hrách | - |
| Renesancia | Zábava, vyjadrenie hlbších myšlienok | William Shakespeare |
| Barok | Groteska, irónia, šokovanie | - |
| Klasicizmus | Kontrolovaný smiech, moralizovanie | - |
| Realizmus | Kritika spoločnosti, zobrazenie reality | Honoré de Balzac, L.N. Tolstoj |
| Moderná literatúra | Deformácia reality, negácia | - |
| Postmoderná literatúra | Absurdná hra, kritika spoločnosti | V. Klimáček, L. Ballek |
tags: #biblia #kto #sa #lahkovazne #smeje