Rieka Jordán zohráva v biblických dejinách dôležitú úlohu. V Starom zákone sa dočítame, že v Betánii v Zajordánsku Izraeliti prekročili rieku Jordán na svojej dlhej ceste do Zasľúbenej zeme. O niečo neskôr na tom istom mieste prorok Eliáš vystúpil do neba na ohnivom voze. Možno práve kvôli týmto dôležitým udalostiam prišiel do Betánie na začiatku nášho letopočtu aj Ján Krstiteľ, ktorý na tomto mieste pokrstil Ježiša Krista.
Rubensov obraz Ježišovho krstu
Keď bol Ježišov krst dokončený, otvorilo sa podľa Nového zákona nebo a Duch svätý zostúpil v podobe holubice na Ježiša. Z neba sa vtedy ozval hlas: „Toto je môj syn ktorého milujem a v ktorom som našiel zasľúbenie.“ Ježiš následne Betániu opustil a Ján pokračoval v krstení aj naďalej až kým nebol popravený za to, že otvorene kritizoval nemravný život panovníka Heroda Antipasa.
Ježišov krst ako prejav solidarity
Krstiteľ prinášal čosi skutočne nové: prijať krst malo byť znamením pevného rozhodnutia zmeniť svoj život, zanechať hriešne správanie a začať nový život. Aj Ježiš prijíma toto pozvanie, zaradí sa do množstva obyčajných hriešnikov, ktorí čakali na brehu Jordánu. Avšak - ako už u prvých kresťanov - aj nám napadne otázka: Prečo sa Ježiš dobrovoľne podriaďuje tomuto krstu pokánia a obrátenia? On predsa nemal žiadne hriechy, ktoré by mal oľutovať, a teda nepotreboval žiadne obrátenie.
Evanjelista Matúš zachytil prekvapenie Jána Krstiteľa, ktorý hovorí: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3,14), ako aj Ježišovu odpoveď: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (v. 15). Význam slova „spravodlivosť“ v biblickom kontexte znamená úplne prijať Božiu vôľu. Vstupujúc do rieky Jordán Ježiš - ktorý bol bez hriechu - ukazuje svoju solidaritu s tými, ktorí uznávajú svoje hriechy, rozhodli sa oľutovať ich a zmeniť svoj život.
Ján Krstiteľ krstí Ježiša
V tomto svojom geste Ježiš anticipuje kríž; dáva začiatok svojmu verejnému pôsobeniu práve prijatím postavenia hriešnikov a prijatím na svoje plecia ťarchy vín celého ľudstva, naplniac tak vôľu Otca. Pásik sv. Ján sa nakoniec poddá Ježišovej vôli, vyleje na neho vodu, ktorá by ho mala obmyť od „hriechov“. Avšak Ježišovi sa týmto gestom hriechy neodpúšťajú. Veď žiadne nemá. Naznačuje sa tu však iné tajomstvo. Ponorením sa v rieke Jordán Ježiš prijíma to, že on sám na svoje plecia vezme ťarchu všetkých hriechov. Mojich aj tvojich.
Modlitba a zjavenie Božej Trojice
Mimoriadne dôležitým okamihom na tejto jeho ceste je modlitba, ktorá nasleduje po Ježišovom krste v rieke Jordán. Evanjelista Lukáš tvrdí, že Ježiš - spolu s ostatnými ľuďmi po prijatí krstu od Jána Krstiteľa - stíši sa do mimoriadne osobnej a dlhej modlitby: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: «Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie»“ (Lk 3,21-22). Utiahnutím sa do modlitby Ježiš ukazuje intímny vzťah s Nebeským Otcom, zakusuje jeho otcovstvo i krásu jeho náročnej lásky a v rozhovore s Otcom prijíma potvrdenie svojho poslania.
V slovách, ktoré zaznejú z neba (porov. Lc 3,22), je anticipované odvolanie sa na veľkonočné mystérium, kríž a vzkriesenie. Boží hlas ho definuje ako „môj milovaný Syn“, pripomenúc tým Izáka, milovaného syna, ktorého bol jeho otec Abrahám ochotný obetovať Bohu, podľa jeho príkazu (porov. Gen 22,1-14). V okamihu, keď Ježiš skrze modlitbu v hĺbke prežíva svoje synovstvo a zakusuje Božie otcovstvo (porov. Lk 3,22b), zostupuje Duch Svätý (porov. Lk 3,22a), ktorý ho bude viesť v jeho poslaní a ktorého nakoniec - keď bude vyvýšený na kríži (porov. Jn 1,32-34; 7,37-39) - rozleje na učeníkov, aby osvetľoval dielo Cirkvi. Boh sa v tejto chvíli jasne zjavuje ako Najsvätejšia Trojica: Otec - vo forme hlasu, Syn - v prijatej ľudskej podobe, a Duch - v podobe holubice. Jeden Boh v troch osobách.
| Osoba Trojice | Prejav pri krste |
|---|---|
| Otec | Hlas z neba |
| Syn | Ježiš Kristus |
| Duch Svätý | Holubica |
Poukazujú na to mnohé odkazy, ktoré nachádzame v Evanjeliách: jeho obriezka (porov. Lk 2,21), jeho zasvätenie v chráme (porov. Lk 2,22-24), výchova a formácia v Nazarete (porov. Lk 2,39-40 a 2,51-52). Išlo približne o „tridsať rokov“ (Lk 3,23), čiže dlhý čas v skrytosti a každodennosti, hoci s okamihmi účasti na spoločnom náboženskom živote, akou bola napríklad púť do Jeruzalema (porov. Lk 2,41). Keď evanjelista Lukáš opisuje udalosť dvanásťročného Ježiša v chráme, sediaceho uprostred učiteľov (porov. Lk 2,42-52), umožňuje nám tak spoznať Ježiša, ktorý sa modlil po krste v Jordáne; ktorý sa zvykne dlho a intímne rozprávať s Bohom Otcom, aj vďaka tradíciám, štýlu života svojej rodiny a zážitkom, ktoré v nej prežil.
Ježišovo učenie o modlitbe vychádza zaiste z jeho spôsobu modlitby, získaného v rodine, ale má svoj hlboký a esenciálny pôvod v tom, že je Božím Synom, v jeho jedinečnom vzťahu s Bohom Otcom. - odpovedajúc na otázku Od koho sa Ježiš naučil modliť? - hovorí: „Ježiš sa podľa svojho ľudského srdca naučil modliť od svojej matky a z hebrejskej tradície. V evanjeliovom rozprávaní je prostredie Ježišovej modlitby umiestnené vždy na križovatke medzi včlenením do tradície jeho ľudu a novosťou jedinečného osobného vzťahu s Bohom.
„Pusté miesto“ (porov. Mk 1,35; Lk 5,16), na ktoré sa často uchýli, „vrch“, na ktorý vystúpi, aby sa modlil (porov. Lk 6,12; 9,28), „noc”, ktorá mu umožňuje samotu (porov. Mk 1,35; 6,46-47); Lk 6,12) sa odvolávajú na momenty cesty odhaľovania Boha v Starom zákone, naznačujúc kontinuitu jeho plánu spásy. Ježišova modlitba sa dotýka všetkých etáp jeho služby a všetkých jeho dní. Námaha pre ňu nie je prekážkou. Z evanjelií dokonca vnímame Ježišov zvyk stráviť v modlitbe časť noci. Keď sa rozhodnutia stávajú naliehavými a zložitými, jeho modlitba sa predlžuje a zintenzívňuje.
Dnes sú kresťania povolaní byť svedkami modlitby, pretože náš svet je často uzavretý pred božským obzorom a nádejou, ktorú prináša stretnutie s Bohom. V hlbokom priateľstve s Ježišom a prežívajúc v Ňom a s Ním synovský vzťah k Otcovi, prostredníctvom našej vernej a neustálej modlitby, môžeme otvoriť okná k Božiemu Nebu.
Betánia v Zajordánsku - miesto krstu
Betánia v Zajordánsku patrí nepochybne k najvýznamnejším kresťanským miestam v Hášimovskom kráľovstve. Kvôli svojmu významu sa dostala na zoznam UNESCO a podľa Biblie sa v nej odohrali hneď tri významné udalosti, ktoré ovplyvnili vývoj najväčšieho monoteistického náboženstva na svete. Na presnú polohu posvätného miesta sa pomaly zabudlo (aj keď sa tušilo, kde by mohlo byť) a objavené bolo až pri archeologickom výskume v roku 1996, ktorý priamo podporoval princ Ghazi. Dnes sa tu nachádzajú kostoly všetkých významných kresťanských cirkví a po celom objekte Vás prevedie miestny sprievodca. Betánia v Zajordánsku na brehu rieky Jordán. Tu bol pokrstený Ježiš Kristus.
Betánia v Zajordánsku
Aj napriek našim hriechom a slabostiam máme v očiach nášho Stvoriteľa obrovskú hodnotu. Svetlo, ktoré z neba žiarilo na Ježiša, je zasľúbením Božej lásky a sily modlitby. Vo chvíľach, keď sa modlíme k Stvoriteľovi, si môžeme byť Božím vypočutím úplne istí. Nebeské svetlo zažiari aj na nás, ak budeme Boha prosiť o silu odolať pokušeniu. Ježiš vytvoril cestu záchrany pre každého človeka, aj pre tých najhriešnejších, najbiednejších, najopovrhovanejších ľudí.