Zver svoje diela Pánovi a podaria sa tvoje zámery. Pre tých, ktorí veria v Boha Biblie, je výraz "spravodlivý človek" veľmi dôležitý. Je to otázka absolútnej existencie - veď podľa Písma sa do života vo večnosti dostanú iba spravodliví ľudia. Údelom tých ostatných je večné trápenie.
Najdôležitejšou úlohou kresťanov - nad všetky ostatné - je: získanie a udržanie svojho spasenia, a tiež aby boli v tomto cieli nápomocní iným. K tomuto je však nutné stať sa už tu na zemi spravodlivým človekom, a aj ním zostať. Ale - ako sa dá získať spravodlivosť? Apoštol Pavol zhrnul odpoveď na túto otázku takto: „...tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona.“ (Rim 3,28)
Tieto slová o ospravedlnení podáva Písmo ako centrálne vyhlásenie, ktoré znamená základ kresťanskej viery. Pre prirodzenú myseľ je toto tvrdenie prekvapivé. Vyjadruje to, že sa nestávame spravodlivými pred Bohom vďaka svojim dobrým skutkom, ale výhradne skrze vieru v Ježiša Krista.
Toto je v protiklade so všeobecným ponímaním, ktoré má sklon automaticky túto otázku vysvetľovať nasledovne: spravodlivý je ten človek, ktorý činí dobré skutky, tak ako hriešnik konajúci hriešne skutky. Teda, zvyčajne si myslíme, že hriešny človek sa stáva spravodlivým vtedy, keď začne konať dobré skutky. Toto chápanie pochádza z prirodzeného ponímania pozemského človeka.
Automaticky takto zmýšľame preto, lebo nevidíme do vnútra človeka, ani jeho duchovný stav, preto vychádzame z posúdenia skutkov. Ale keďže Boh veľmi dobre vidí, čo je v srdci človeka, vidí a zmýšľa presne opačne ako my. Podľa Jeho zmýšľania, ktoré poznáme z Písma, človek nie je hriešny preto, lebo činí hriech, ale preto činí hriech, lebo už je hriešny. Vyjadruje tým svoju prirodzenosť, skrytý stav jeho vnútra - srdca aj ducha. Takisto spravodlivý človek sa nestáva spravodlivý tým, že koná spravodlivo. Opak je pravdou - dobré veci je schopný robiť vtedy, keď už je spravodlivý. A keďže naše skutky určuje vnútorný duchovný stav - toto je koreň, skutky sú už iba ovocím.
Tak ako sa ani barón Munchausen nedokázal dostať z močiara tým, že by bol sám seba ťahal za vlasy, tak sa ani jediný hriešny človek nedokáže sám, z vlastných síl stať spravodlivým pred Bohom, lebo každý jeho skutok určuje jeho vnútorný duchovný stav. Nedokáže urobiť nič preto, aby zmenil svoju duchovnú prirodzenosť. Toto je ústredné vyhlásenie kresťanskej viery, pre prirodzenú myseľ spočiatku nezvyčajné, ktoré Pavol podrobne vysvetľuje vo svojich listoch.
Podľa tohoto kvôli Adamovmu pádu, na každého človeka vplýva hriech, t. z. že každý človek sa narodil s hriešnou prirodzenosťou a nikto sa na tejto planéte nenarodil ako spravodlivý (so spravodlivou prirodzenosťou). Prvotný hriech teda znamená, že od svojho počatia vlastníme hriešnu prirodzenosť, a preto všetci konáme hriešne skutky, a nie kvôli hriešnym skutkom sa stávame ľuďmi s hriešnou prirodzenosťou. Morálny Zákon daný ľudstvu skrze Mojžiša priniesol známosť, no skutočne oddaných nasledovníkov udivil tým, že ani s vypätím všetkých svojich síl, nedokážu žiť tak, aby ho neporušili, to znamená, že človek nedokáže žiť bez hriechu.
Aj toto nám potvrdzuje, že ani známosť, ani prijatie Zákona samo o sebe nikoho neoslobodí z moci hriechu, čo nám zase potvrdzuje, že hriech je väčšia duchovná sila, než sme my sami. Lenže! V stave hriešnosti nemôžeme byť spasení. Toto je ale zúfalá situácia, pretože aj keby sme sa zo všetkých síl snažili urobiť všetko pre večný život - predsa ideme cestou do večného zahynutia!
Apoštol Pavol skrze Ducha Svätého prichádza k tomu, že pôvodne cieľom Zákona nebolo ospravedlnenie, a ani to nebolo ním umožnené, ale išlo práve o to, aby nám zjavil prítomnosť a moc hriechu prebývajúceho v koreňoch ľudskej prirodzenosti, ktorý má vládu nad životom každého človeka, a týmto vytvoril potrebu spasenia - Mesiáša. Bohabojní, čestní, ale na prirodzenej úrovni zmýšľajúci, náboženskí ľudia hovoria: „Ak sa mi podarí vďaka mojim dobrým skutkom stať sa spravodlivým človekom, Boh ma oslobodí od trestu a úderov osudu pre moje neprávosti, oslobodí ma od neúspechov a zatratenia.
Za takýmto zmýšľaním je totiž ilúzia, ktorú apoštol Pavol vyvracia: nikdy sa totiž takýmto ľuďom nepodarí naplniť tú jedinú podmienku - podmienku ospravedlnenia. Musia pochopiť, že túto podmienku nedokáže naplniť nikto, že to musí urobiť namiesto nás Pán, lebo toho nie sme jednoducho schopní. Veď v našej prirodzenosti je zakódovaný hriech, ktorý je omnoho silnejší, než my. Riešením a odpoveďou Božou je spasenie, obeť Pána Ježiša Krista na golgotskom kríži. On jediný bol bez hriechu, počatý zvláštnym spôsobom, a tým ochránený od hriechu.
Vyniesol všetky naše hriechy aj trest za ne na kríž, aby sa za nás obetoval Bohu, potom vstal z mŕtvych, a tak porazil moc hriechu a smrti na zemi. Preto dostal anjelom zjavené Meno - Ježiš, ktorého význam je: Vysloboditeľ, Záchranca. Z Božieho pohľadu nemôže byť spasenie a ospravedlnenie človeka závislé od jeho vlastných síl a schopností z dvoch príčin: Po prvé, nebola by za to všetko vzdaná sláva Bohu a po druhé, lebo by sa to každému nepodarilo, iba primerane šikovným, múdrym, vzdelaným, inteligentným, silným, schopným a primerane vychovaným ľuďom.
Obidva body by protirečili Božej spravodlivosti. Boh znížil latku bez zaujatosti na ten najnižší - na nultý bod, aby bolo spasenie dosiahnuteľné pre každého, aby nezáviselo od ľudskej schopnosti, či majetku, ale aby ho aj ten najzaostalejší, najslabší, najnevzdelanejší, najhriešnejší človek mohol dosiahnuť. Večný život totiž nemôže byť závislý od našej rozumovej schopnosti, pôvodu, materiálneho zabezpečenia, miery vzdelanosti, inteligencie či výchovy, veď toto všetko sa vyskytuje až počas nášho pozemského života.
A aby bola za spasenie vzdaná sláva Bohu, uzavrel každú jednu možnosť prístupu k spaseniu z vlastných výkonov, ešte aj pred tými, ktorí si myslia, že sú dostatočne bystrí, silní a múdri na to, aby sa im to podarilo. ... Z milosti, skrze vieru. Jednu vec predsa len musí urobiť človek, ktorý prijíma spasenie, aby sa Božia sila vyslobodenia od hriechu uvoľnila v jeho živote: musí prijať Božiu milosť vierou, ktorá nám je daná v Kristovi Ježišovi. No aj túto vieru dostávame ako dar od Pána, veď viera pochádza skrze počutie Božieho slova. Pravdaže, každý má slobodu to aj odmietnuť.
V dnešnej náboženskej kultúre chápu vieru tak, že to nie je nič iné, ako prijatie náboženského vierovyznania. Toto je ale taká intelektuálna záležitosť, ktorú Písmo nechápe ako pravú vieru. Miestom biblickej viery totiž nie je myseľ, ale srdce. Srdce je centrom a podstatou celej osobnosti. Písmo nevyučuje o srdci v dnešnom sentimentálnom, pocitovom ani rozumovom poňatí, ale ako o prameni osobnosti, z ktorého pochádzajú pocity, vôľa aj myslenie.
Pojem biblická viera najpravdivejšie vyjadruje hebrejský výraz „emuná“ a znamená: stavať, postaviť na základ, oprieť sa o niečo, čo vydrží. Znamená aj nosiť na rukách, pritúliť, utíšiť, potešiť (ako keď nosíme dieťa na rukách). Emuná teda absolútne neznamená intelektuálne prijatie, ale v prvom rade aktívny východzí pohyb srdca z predchádzajúceho stavu, kedy celú svoju tiaž oprie o niečo (niekoho) iné, tak ako tiaž domu držia základy, alebo tak, ako rodič drží dieťa na rukách (celú tiaž, hmotnosť dieťaťa). Lepšie to v našom jazyku vyjadruje výraz dôvera, než viera, pretože pod výrazom viera v našej kultúre rozumieme skôr prijatie informácií, o ktorých nemáme bezprostredné, isté znalosti. Viera v Boha teda znamená, že celú tiaž o pozemský aj večný život premiestnime na Pána tak, ako tiaž domu stojí na jeho základoch, ako aj tiaž dieťaťa na rukách rodiča. Je to duchovná, srdcová, nie intelektuálna aktivita. Nie je to pasívne prijatie, či očakávanie.
Morálny, na prirodzenej úrovni zmýšľajúci človek, sa na tomto často pohorší. „No určite! Toto by bolo príliš ľahké!“ hovorí. „Pravdaže, aby všetko robil Boh!“ dodáva. Kde je potom morálna zodpovednosť človeka a zásluhy za dobré skutky?“ pýta sa. Takíto ľudia ešte nezažili, čo je to mať zlomené srdce, kým si myslia, že si vedia sami zaistiť spasenie, ospravedlnenie ako následok dobrých skutkov. Dávid ale hovorí, že Boh nežiada od človeka obeť, ale práve zlomené srdce, zlomeného (skrúšeného) ducha.
Šalamún nás upozorňuje: „Mužný duch znáša svoju nemoc; ale zroneného ducha kto unesie?“ (Pr 18,14) Udivujúce: pred Bohom je milé to, čo je pre človeka neúnosné! Boží záujem, Jeho prítomnosť je s tými (Iz 57,15-16;66,2), ktorí sú v stave núdze, ktorí pochopili, že celé svoje bytie, tiaž pozemského aj večného života musia vložiť na Pána, lebo ani niet inej voľby, niet inej cesty spasenia! Tomuto stavu, ktorý je okamihom pravdy v živote človeka, slúžil Mojžišovský zákon. Takíto ľudia sú „duchovní žobráci“ (chudobní duchom) - oni dedia Božie kráľovstvo. Toto je teda pôvodný a pravý obsah viery v Božiu milosť.
Tí „silní, morálni“ ľudia, ktorí sa cítia urazení z ponuky ospravedlnenia z milosti, ktorí odmietajú žiť „život zadarmo“ od Boha, ktorých pohoršuje, že nemusia urobiť nič pre ospravedlnenie, že by až takto ľahunko fungovalo spasenie! ... že to až takto! … môže obdržať každý, aj ten najväčší hriešnik, že to nie je odmena - mzda, oni vlastne ani nerozumejú vzťahu Boh-človek. On je Stvoriteľ, my sme Jeho stvorenstvom, totálne závislým od Neho. Boh ich „silnú morálku“ vidí ako sebaklam a pýchu. Boh iba zďaleka pozná nadutých ľudí.
Na toto hovorí Ježiš: „... Nový zákon rozhodne hovorí, že Abrahám je ako otcom Židov, tak aj otcom viery. Aj on sa stal spravodlivým skrze vieru. Hoci bola Sára neplodná, Boh im zasľúbil nemožné: „... a Hospodin ho vyviedol von a riekol: … nože pozri hore na nebo a spočítaj hviezdy, ak ich budeš môcť spočítať. A potom mu riekol: Tak bude tvoje semä.
Abrahám nedosiahol ospravedlnenie pred Bohom pre svoje dobré skutky, v morálnom význame, ale preto, lebo dôveroval Bohu v nemožnej situácii, veril v Jeho nadprirodzenú silu a v naplnenie zasľúbení. Inak povedané: vďaka viere v naplnenie zasľúbení sa stal spravodlivým. Bez viery v zázrak ani niet biblického ospravedlnenia: aj ospravedlnenie kresťanov je výhradne a v plnej miere závislé od viery v zázrak Ježišovho vzkriesenia. Dobré a spravodlivé skutky vyživované z tejto viery len nasledujú ospravedlnenie.
Apoštol Pavol v štvrtej kapitole listu Rimanom hovorí o dvoch typoch ľudí: jedni pracujú na svojom ospravedlnení, tí druhí nevynakladajú úsilie, ale veria v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, vo Všemohúceho Boha, ktorý je schopný nás s hriešnou prirodzenosťou, neschopných ničoho dobrého, učiniť spravodlivými. Tento zázrak sa udeje vo vnútri ducha u tých, ktorí vložia na Pána pre človeka neúnosnú tiaž, uskutočnenie ospravedlnenia a spasenia, to znamená, že dôverujú Bohu.
Je mimoriadne dôležité, že túto vieru nemožno oddeliť od Ježiša Krista a Jeho obeti zmierenia. Boží morálny zákon zostáva aj naďalej pravdou, ako tomu vždy bolo a aj bude, milosť ju neruší. Ospravedlnenie z viery nehovorí, že hriech už nie je odteraz hriechom, že Boh jedným šmahom vymazal svoj Zákon, a že si každý môže robiť čo chce. Hriech je realita. Preto je ospravedlnenie zadarmo iba pre nás: Boh musel jeho cenu zaplatiť životom a krvou svojho Syna.
Ospravedlnenie z viery spočíva výhradne v krvi a v obeti zmierenia Ježiša Krista - Mesiáša. Skrze živú dôveru v moc vykúpenia sa stáva realitou vďaka sile Ducha Svätého. Podľa učenia Novej zmluvy sa človek stáva spravodlivým vo chvíli, keď v dôvere vloží celú svoju bytosť do Božej všemohúcej sily skrze Ježiša Krista, vzýva Jeho Meno, aby bol oslobodený od hriechov a jeho následkov.
Je mimoriadne dôležité všimnúť si, že Písmo hovorí o ospravedlnení veriaceho v minulom čase ako o niečom, čo sa už stalo. Ľudia, ktorí veria celým srdcom v Ježiša Krista, sa už teda stali spravodlivosťou, sú za okamihom ospravedlnenia, sú spravodliví. Neznamená to ale, že už nikdy nezhrešia. Znamená to, že sa stav ich vnútra, skrze Božiu stvoriteľskú silu, nielen symbolicky, ale skutočne zmenil.
Podľa Božieho zmýšľania je to vnútorný stav človeka, ktorý určuje jeho skutky, preto Pán v prvom rade nemení naše skutky, ale stav nášho srdca. A takto sa ospravedlnenie udeje okamžite z milosti - skrze vieru, keď človek vzýva Meno Ježiša Krista. Z toho potom pramení to, že jeho skutky sa očisťujú, hriechy sa pomaly vytrácajú. Doterajší hriešny životný štýl vystrieda spravodlivý život aj skutky, presne tak, ako sa predtým množili zlé skutky kvôli hriešnej prirodzenosti.
Skutky sú už iba ovocím vnútornej zmeny, ktorú Boh... Viera - je viac ako obyčajné poznanie, že Boh existuje. Je to vzťah úcty, dôvery a lásky k niekomu, koho dobre poznáme. Je to osobná skúsenosť, že nás Pán Boh má rád, záleží mu na nás, odpúšťa naše zlyhania a dáva sa nám cez Ježiša Krista poznať, hoci si to nezaslúžime. Viera v Boha nevychádza z našich vlastných predstáv a názorov, ale vychádza z Božieho slova - Biblie. Tak sa pred nami otvárajú nové pohľady a súvislosti. Kresťanská viera je oveľa viac, než len nádej v problémoch. Prináša nám radosť, ktorá nie je závislá na vonkajších okolnostiach. Ponúka nám stále niečo nové a nečakané. Viera - môžeme to tak povedať - je odpoveď na Božie oslovenie. Božia reč má aj podobu ľudského slova. Niekedy také slovo počujeme kdesi vo svojom srdci, inokedy nám ho sprostredkujú iní ľudia.
Viera nám neprináša ľahší a úspešnejší život. Keď sa nám darí, prijímame to ako dar. Keď prídu ťažkosti, bolesti, nehľadáme v tom Boží trest. Biblia - naša viera nestojí len na tom, čo sme prežili, ale vyrastá z biblického svedectva. Z Biblie sa dozvedáme, čo pre nás Boh urobil a čo nám sľúbil. Všetko, čo o Bohu počujeme, hovoríme i prežívame, musíme merať tým, čo sa o Ňom píše v Biblii. Je to pevne ohraničená zbierka kníh, v ktorých sú zhromaždené svedectvá ľudí, ktorým sa dal Boh poznať. Veríme, že tieto slová boli napísané pod vplyvom Ducha Svätého - aby sme z nich mohli počuť Božiu reč. V Biblii nachádzame viacero literárnych druhov - jednoduché ľudské príbehy, piesne, modlitby, prorocké výroky, podobenstvá, kronikárske udalosti, právne predpisy...
Biblia hovorí o Bohu, ale i mnoho pravdivého o človeku. Tu ako v zrkadle vidíme svoje chyby a zlyhania. No hlavne tu nachádzame pozvanie k dôvere a novým možnostiam, ktoré nám Boh pripravil. Biblické posolstvo čítame a vnímame ako slovo, ktorým nás chce Boh zmeniť, napomenúť a povzbudiť. Boh - každý si pod týmto predstaví niečo iné. Pre niekoho je to sila, ktorá stojí za zrodom všetkého. Pre iného je to vnútorný hlas svedomia, alebo niekto, kto je „nad nami“, kto o všetkom rozhoduje a všetko vie. Z biblických príbehov však počujeme o Bohu, ktorý je iný, než všetky naše predstavy. Čítame o Bohu, ktorý k nám nie je nepriateľský, ani mu nie sme ľahostajní. Záleží mu na nás. Dal sa nám poznať v príbehoch Izraela a v Ježišovi Kristovi. Preto, aby sme mu mohli veriť.
Oslovuje nás cez druhých ľudí. Pomáha nám, keď to najmenej čakáme. Odpovedá na naše modlitby. Nedokážeme o Ňom hovoriť inak, než v prirovnaniach. Našim zmyslom zostáva Boh skrytý a nedostupný. Nechce nás k uznaniu svojej moci prinútiť silou argumentov ani udalostí. Vstupuje do nášho života ako výzva k činu, ktorú môžeme prijať alebo odmietnuť. Božiu pomoc, prítomnosť si nedokážeme vynútiť. Bohoslužby - ako kresťania veríme, že Pán Boh je prítomný, keď sa stretávame, aby sme počúvali Božie slovo, modlili sa za iných i za seba. Zmyslom služieb Božích nie je konať náboženské obrady, ale prijať, čo nám Boh ponúka v slove, sviatostiach a spoločenstve.
Preto prísť do kostola nie je náboženská povinnosť, ale príležitosť stretnúť sa s Božou láskou a vernosťou pri všetkých starostiach, úlohách a pochybnostiach. Pri bohoslužbách vstupuje Boh do nášho života a pôsobí na nás. Uisťuje o odpustení, povzbudzuje v ťažkostiach, motivuje k novým úlohám. Modlitba - patrí k základným častiam života veriaceho. Modlitbu môžeme charakterizovať ako rozhovor s Bohom. Obraciame sa na neho s vďakou, chválou, prosbami, problémami, pochybnosťami, zápasmi a otázkami rozličného charakteru. Môžeme sa modliť slovami napísaných modlitieb, vlastnými slovami, slovami žalmov.
Všemohúci Boh, ty si stvoril svet a dal doň poriadok, zmysel a cieľ. Stojíme tu preto pred tebou a prosíme: Príď na pomoc na pomoc svetu, ktorý je zasiahnutý vojnou a násilím, a daruj ľuďom pokoj a mier. Hospodin, náš Boh, povolal si nás, aby sme chránili pokoj a mier, právo a poriadok, zachovávanie ľudskej dôstojnosti a života. Dávaj nám múdrosť, pokoj a rozvahu pri konaní svojej služby. Pomáhaj nám bojovať aj dobrý boj viery. Buď s nami, veď sám si povedal: „neboj sa, lebo ja som s tebou, nepozeraj ustrašene vôkol seba, lebo ja som Boh tvoj! Posilním ťa a pomôžem ti, i podopriem ťa svojou spásonosnou pravicou.“ Daj nám svoj pokoj a šťastný návrat.
Moderná fyzika hovorí o tom, že materiálny svet leží v silovom poli vedomia. Stvorenie sveta nedokážeme pochopiť, ale dokážeme si ho predstaviť, lebo keď si niečo predstavujeme, podobne ako Boh, voláme z ničoty k bytiu, to čo nebolo. Je síce pravdou, že my nedokážeme z ničoho tvoriť, lebo aj naša fantázia vychádza a skladá z vecí, ktoré už poznala. Ale Božie Stvoriteľské vedomie vytvára to, čo nebolo, čas, hmotu i priestor z ničoho. Keď snívame, vytvárame si sami v sebe akýsi vnútorný priestor a dokonca máme svoj vlastný čas. Nám sa často zdá, že sen trval veľmi dlhú dobu, ale objektívne trval nejaký zlomok sekundy.
Na rozdiel od materializmu predchádzajúcej epochy, moderná fyzika prichádza k záveru, že vedomie, teda Duch je prvotný, hmota druhotná. Čo by bol materiálny svet bez Vedomia? Bol by to svet podobný stavu bezvedomia. Skúste si predstaviť, že neexistuje žiadne vedomie v tomto svete. Skúste vypnúť aj vašu predstavu, lebo naša predstavivosť ešte stále dáva tomuto všetkému zmysel, ale keby zhaslo každé vedomie, stvoriteľské i to naše, hmota by úplne stratila hodnotu, zmysel a dôvod existencie. Zmysel a hodnota hmoty je vo Vedomí. Hmota a celý materiálny svet je podobný knihe, ktorá má len vtedy zmysel, ak je tu niekto, kto ju vie a chce čítať. Celý svet je knihou o Bohu. V stvorení sveta sa Boh zjavuje. Boh nám chce skrze Stvorenie čosi o sebe povedať.
Keď kniha Genezis opisuje stvorenie človeka hovorí: „Vtedy Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ Boh si pri stvorení človeka nepočína ako remeselník, ale ako umelec. Tvorí v absolútnej slobode. Tvorí, nie preto, že musí, ale preto, že chce. Hoci ostatné živočíchy vydáva more a zem na Boží príkaz, s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom a do jeho nozdier vdychuje zo seba samého svoj Dych, Ducha Svätého, Bytostnú a Podstatnú Dobrotu. Človek bol obdarený posväcujúcou milosťou, božím priateľstvom. Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa”, je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého”, on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti.
Na inom mieste knihy Genezis Boh pri stvorení človeka hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby.“ (Gn 1,26) Český ekumenický preklad uvádza: „Urobme človeka aby bol naším obrazom“. Je možné aj takto toto miesto preložiť. Podľa toho, „byť obrazom Boha“ je vlastne určením človeka. Človek sa má stať obrazom božím, miestom Zjavenia Boha - Lásky. Človek je schopný „pretlmočiť“ Ducha do hmoty, Boha do človečenstva. Stáva sa Božím obrazom natoľko, nakoľko žije Božie Slovo. Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ prostredníctvom človeka. Vieme, že sa toto Zjavenia Boha v dejinách udialo skrze jedného konkrétneho človeka Ježiša Krista: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia” (Kol 1,15).
Skrze prijatie Ježiša sa máme stať Božími deťmi, teda sme pozvaní mať účasť na Božej prirodzenosti. Človek dostal slobodu a rozum, aby vládol svetu, ktorý Boh stvoril pre neho. Zo všetkých hmotných tvorov sme jedine my ľudia slobodní, vieme rozlišovať medzi dobrom a zlom. Slobodu sme dostali ako schopnosť milovať, pretože o láske sa dá hovoriť len tam, kde sa jedna osoba slobodne odovzdáva druhej.
Aj v liste sv. Pavla Timotejovi nachádzame tvrdenie: „Boh chce spasiť všetkých ľudí.“ Ľudská túžba je slabá a často končí skôr ako dosiahne svoj cieľ, ale Božia túžba trvá dotiaľ, dokiaľ sa nenaplní. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša. Kristus, Vtelené Božie Slovo, je Život. Je akoby génom duchovného života, podľa ktorého sa v nás formuje Bohočlovek. Len ten, kto verí v Boha, ktorý sa zjavil v osobe Ježiša Krista, uznáva pravého Boha. Bez láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása.
Sv. Bernardín Sienský učí, že: „Meno Ježíš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. Cirkevný učiteľský úrad sa prvý ráz cítil povinný zasiahnuť v 5. st. proti bludu predestinacionizmu. Na synode v Arles (r. 473) musel Lucidus odvolať nasledujúce tvrdenie: „Ježiš Kristus nevytrpel smrť za spásu všetkých: Božie predpoznanie násilne núti človeka do večného zavrhnutia: jedni sú predurčení k večnej smrti, iní k večnému životu”.
Iná synoda vyhlásila proti učeniu Gottschalkovmu (r. 853 Quierzy): „Je len jedno jediné pozitívne predurčenie ku spáse.“ Podobne Tridentský koncil proti učeniu Kalvína zavrhol predurčenie ku zatrateniu: „Univerzálna Božia láska ustanovila od večnosti: všetkým ľuďom je otvorená ako konečný cieľ večná spása. Konkrétne uskutočnenie večnej spásy sa deje sprostredkovaním Ježiša Krista a to absolútne nutne a cirkev pôsobí závisle na ňom. Jednotlivý človek môže byť slobodne spásne činný skrze dar a úlohu viery a lásky“.
Ježiš ohlasuje Spásu, hovorí o pozvaní človeka na svadobnú hostinu, zjavuje Boha ako Pozvanie. Sme stvorení pre Neho. Boh je Blaženosť, ktorá nemá hraníc. Keď sa čistá duša stretá s Bohom, je to ako keď vložíte správny kľúč do zámky, Boh a duša dokonale do seba zapadajú. Človek je stvorený pre Boha a nemôže pochopiť sám seba a nájsť svoje šťastie a ani dokonalosť mimo Neho. Vo vlastnom záujme je povinný hľadať Boha a slúžiť mu, lebo mimo neho nenájde seba a svoju slávu a veľkosť. Slúžiť Bohu znamená milovať.
Tieto úvahy o pozitívnom predurčení je potrebne aspoň v krátkosti doplniť úvahou o zatratení. Katechizmus nás poučuje: „Nemôžeme byť spojení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Teda nemôžeme milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti Nemu, proti svojmu blížnemu a proti seba samým. Ježiš nás upozorňuje, že budeme od neho oddelení, ak neprispejeme na pomoc chudobným a maličkým v ich núdzi: sú totiž jeho bratmi.
