Žalm 146: Hlboký Výklad a Analýza

Žalmy sú mimoriadna a jedinečná kniha Biblie. Kniha žalmov býva často označovaná ako modlitebná kniha Biblie. Určite takmer každá biblická kniha obsahuje modlitby alebo výklady k modlitbe.

Nie každý žalm je modlitbou. Je aj veľa vyučujúcich žalmov. Toto platí aj pre prvé dva žalmy. Spoznáme to podľa formy oslovenia. K modlitbe patrí oslovenie ,,Ty“.

To, že je výučba s modlitbou navzájom prepojená, má hlboký význam. Výučba vedie k modlitbe. K biblickej viere patrí rovnakým spôsobom reč o Bohu, ako aj reč s Bohom. Modlitba je priam odpoveďou na výučbu.

Na druhej strane výučba koriguje modlitbu. Modlitba má zodpovedať učeniu. Aj v modlitbe sa môžeme pustiť nesprávnym smerom. Cez prepojenie učenia a modlitby sa nájdu v Žalmoch aj modlitby, ktoré obsahujú hlbokú teológiu a tým sú zároveň znova vhodné na učenie, nielen na modlenie.

Žalmy nás vedú tak ako aj vo výučbe, tak aj v modlitbe do veľkej hĺbky. Ide o Tóru (zákon alebo lepšie Slovo Božie) a o Mesiáša. Ide o kráľovstvo svetských kráľov z rodu Dávidovho a o Božie kraľovanie. Ide o Božie pôsobenie v Stvorení a v dejinách.

Vyskytuje sa tu celá šírka ľudského života. Táto bohatosť na témy sa odzrkadľuje aj vo formách. Sú tu modlitby jednotlivca a modlitby spoločenstva. Sú tu liturgické piesne a chrámové liturgie. Žalmy však predovšetkým ponúkajú široké spektrum od nárekov a sťažností až po oslavu.

Tak sú Žalmy vzhľadom na tematickú šírku a vzhľadom na rôzne formy modlitieb knihou vyučujúcou a modlitebnou. Možno je pre mnohých prekvapujúce, že najčastejšou formou modlitby je sťažnosť.

Hojnosť na modlitby vo forme sťažností v Žalmoch a v celej Bibii ukazuje, že táto forma modlitby patrí k zbožnému životu s modlitbou. Modliaci sa, ktorí tvárou v tvár žiaľu nerozumejú Božiemu konaniu, sa na to pred Bohom sťažujú a vyjadrujú to v otázkach ,,Prečo?“ a ,,Ako dlho?“. Modlitby - sťažnosti sú poznačené veľmi hlbokou otvorenosťou a úprimnosťou k Bohu.

Vo väčšine žalmov - sťažností je vyjadrený obrat k chvále. Otázka, ako sa dá vysvetliť tento obrat, je medzi vykladačmi sporná. Ja vychádzam z toho, že sa musí vychádzať z viacerých možností výkladu podľa každého žalmu a situácie zvlášť.

Kde je dôvod na sťažnosť, smie a má sa človek posťažovať. Kde sa úprimne narieka, dostane sa do daru aj obrat k chvále. Cestu od náreku k chvále ukazuje aj zostavenie žalmov. Najskôr prevládajú žalmy - sťažnosti, ku koncu zase chvála.

Ježiš nie je v Žalmoch vyslovene menovaný. Kresťania ale čítajú Starú zmluvu a teda aj žalmy o Ježišovi Kristovi a zisťujú, že sa tieto slová naplnili v poslednom a hlbšom zmysle v Ježišovi.

Teologická hĺbka žalmov je teda naplnená prostredníctvom Ježiša a tým vo svojom porozumení ukončená. Veriaci kresťania žalmy prijímajú, sú vďační za ich teologickú šírku a hĺbku a cez Ježiša im rozumejú kresťansky prehĺbeným a spásodejinným spôsobom.

To, ako formujúce žalmy sú a boli, sa ukazuje na ich rôznorodom prijatí. Ježiš a apoštoli so žalmami žili. V mnohých piesňach boli a sú žalmy prebásňované a dobovými melódiami upravované.

Ak chce niekto objaviť bohatstvo Žalmov pre učenie a modlitbu, musí sa do nich pustiť. To v prvom rade znamená žalmy pravidelne čítať, modliť sa, meditovať. Potom sa dajú žalmy vykladať a vysvetľovať.

Žalmy sú, ako ostatné piesne a modlitby, veľká pomoc, keď chýbajú k modlitbe vlastné slová (predovšetkým pri sťažnostiach a oslave) alebo keď si všimneme a trápi nás, že horizont našich modlitieb je často veľmi úzky. A žalmy nás môžu pozvať, aby sme popri jednotlivých žalmoch písali svojimi vlastnými slovami osobné životné žalmy.

Žalm 46, 2-4 Boh nám je útočiskom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou. Preto sa nebojíme, keby sa aj prevrátila zem a vrchy klátili sa v srdci mora. Nech hučia, nech sa penia jeho vody, nech sa zatrasú vrchy jeho vzdutím.

Žalmy 146 - 150 sú v poradí Vulgáty, ktorá ponechala žalm 147 rozdelený na 2 žalmy oddelené medzi sebou. Všetky tieto žalmy začínajú a končia hebrejským textom: Aleluja.

Tento žalm začína pozvaním, ktoré žalmista obracia ku sebe samému, aby chválil Pána. Boh je tvorca vesmíru. Vo svojej všemohúcnosti je verný prísľubom svojho milosrdenstva. Ide pomôcť ľuďom vo všetkých ich nevyhnutnostiach a ťažkostiach.

Žalm tým, že pripomína slabosť a neistotu človeka zoči voči Božej všemohúcnosti, prijíma tóny napomínania. Osobitne v ňom môžeme vnímať opis Božej pomoci, ktorú v ňom nachádzame, Božieho milosrdenstva voči núdznym a slabým.

Ježiš prišiel, aby obnovil tvár človeka dobitého hriechom, aby znovu obnovil svoje stvorenie.

Žalm 146, ktorý sme si práve vypočuli, je žalm „aleluja”, prvý z piatich, ktoré uzatvárajú zbierku žalmov. Už hebrejská liturgická tradícia používala tento hymnus ako ranný chválospev: svoj vrchol má vo vyhlásení zvrchovanosti Boha nad dejinami ľudstva. Na konci žalmu sa totiž deklaruje, že „Pán bude kraľovať naveky” (v.

Z toho vyplýva potešujúca pravda: nie sme ponechaní sami na seba, premeny našich dní neovláda chaos alebo náhoda, udalosti nie sú iba sledom činov bez zmyslu a cieľa. Z toho presvedčenia sa odvíja pravé a vlastné vyznanie viery v Boha oslavovaného istým druhom litánií, v ktorých sa hlásajú vlastnosti lásky a dobra, ktoré sú vlastné Bohu.

Boh je stvoriteľom neba i zeme, je verným strážcom zmluvy, ktorá ho púta k jeho ľudu, on je ten, čo utláčaným prisudzuje právo, dáva chlieb hladným a vyslobodzuje väzňov. On je ten, čo otvára oči slepým a zdvíha tých, čo padli, miluje spravodlivých a ochraňuje cudzinca, ujíma sa siroty a vdovy.

Človek sa teda ocitá pred radikálnou voľbou medzi dvoma protikladnými možnosťami: na jednej strane je pokušenie „spoliehať sa na kniežatá” (porov. v. 3) a prijať ich kritériá ovplyvnené ničomnosťou, egoizmom a pýchou. V skutočnosti je to však klzká cesta vedúca k úpadku, „kľukatý chodník a šikmá cesta”.

Žalmista nám veru pripomína, že človek je krehká a smrteľná bytosť, ako to hovorí aj samo slovo 'adam, ktoré nás v hebrejčine odkazuje na zem, hmotu a prach. Človek je - opakuje často Biblia - podobný palácu, ktorý sa rúca (porov. Kaz 12, 1-7), pavučine, ktorú vietor môže roztrhať (porov. Jób 8, 14), steblu zelenajúcej sa trávy ráno a večer uschnutej (porov. Ž 90, 5-6; 103, 15-16).

Človek však má aj druhú možnosť a tú vyzdvihuje žalmista ako blaženosť: „Blažený, komu pomáha Boh Jakubov, kto sa spolieha na Pána, svojho Boha” (Ž 146, 5). A to je cesta dôvery vo večného, verného Boha.

Je potrebné žiť v oddanosti Božej vôli, dávať chlieb hladným, navštevovať väzňov, podporovať a posilňovať chorých, brániť a prijímať cudzincov, venovať sa chudobným a biednym. Je to v praxi samotný duch blahoslavenstiev; je to rozhodnutie sa pre ponuku lásky, ktorá nás zachraňuje už v tomto živote a bude predmetom našej skúšky pri poslednom súde, ktorý spečatí dejiny.

Veľký spisovateľ tretieho storočia Origenes, keď prichádza k siedmemu veršu žalmu, ktorý hovorí: „Hladujúcim dáva chlieb, Pán vyslobodzuje väzňov,” vidí zahrnutý odkaz na Eucharistiu.

Veľký cirkevný Otec a učiteľ sv. Augustín vo svojom monumentálnom diele Výklady k žalmom vystihol, akej obľube sa v celej kresťanskej tradícii tešila Kniha žalmov, čiže Žaltár.

Z dvadsaťtisíc citátov zo Starého zákona, ktoré Augustín použil vo svojich spisoch, jedenásťtisícpäťsto je zo Žaltára. Takisto v Novom zákone z tristo citátov Starého zákona je okolo sto z Knihy žalmov. O veľkej dôležitosti žalmov v kresťanskej liturgii a vôbec v duchovnom živote Cirkvi svedčí ich použitie najmä v slávení Eucharistie, vo vysluhovaní sviatostí a v liturgii hodín.

Názov Kniha žalmov alebo jednoducho Žalmy, ktorým sa označuje zbierka 150 hebrejských náboženských piesní, pochádza z gréckeho prekladu Septuaginta, lebo v hebrejskej Biblii táto zbierka pôvodne nemala vlastné meno.

V hebrejskej Biblii sa Kniha žalmov uvádza na prvom mieste medzi ketubím (spisy), kým v Septuaginte, vo Vulgáte a v Neovulgáte je na druhom mieste medzi poučnými spismi, hneď po Knihe Jób. Pre jej bohatý náboženský a duchovný obsah biblisti právom definovali Knihu žalmov »Starý zákon v malom« alebo »súhrn duchovných skúseností Izraela«, lebo všetky hlavné biblické témy a udalosti dejín spásy sa v nej spomínajú alebo oslavujú vo forme modlitby.

Jednotlivé žalmy sa spočiatku tradovali ústne, neskôr ich spísali do menších zbierok a zlúčili v jeden spis, ktorého definitívnu podobu nachádzame v hebrejskom masoretskom texte.

V piatich knihách žalmov možno rozlíšiť niekoľko už predtým jestvujúcich väčších-menších zbierok upravených podľa mena, ktorým sa označuje Boh, podľa domnelých autorov a podľa obsahu.

Okrem tridsiatich štyroch žalmov všetky ostatné majú rôzne nadpisy s rozličným významom. Tieto nadpisy alebo tituly sú neskoršieho pôvodu, nepatria k pôvodnému textu toho-ktorého žalmu a často nezodpovedajú jeho obsahu, alebo sú ťažko zrozumiteľné. Z hľadiska histórie textu majú však svoj význam, lebo svedčia o používaní žaltára vo verejnej bohoslužbe a v súkromných prejavoch nábožnosti izraelského ľudu.

Pod menom Dávida sa uvádza 73 žalmov, Šalamúna 2 žalmy, Asafa 12 žalmov, Koreho synov 11 žalmov atď. Podľa tradičného výkladu nadpisov sa týmito menami označujú autori jednotlivých žalmov. Podľa najnovšieho názoru biblistov, ktorý sa zakladá na výsledkoch štúdia ugaritských paralelných textov, by tituly mohli znamenať, že tie žalmy patrili napr.

Pri trinástich žalmoch sa uvádzajú niektoré udalosti z Dávidovho života, s ktorými súvisia, napr.

Pri stojeden žalmoch sa uvádzajú mená osôb, ktoré redaktori Žaltára pokladali za ich autorov. Najčastejšie (73-krát) sa označuje za autora žalmu Dávid; pri trinástich žalmoch pripisovaných Dávidovi sa uvádzajú aj okolnosti jeho života, v ktorých tie žalmy údajne zložil.

Všeobecne sa uznáva, že väčšina žalmov pochádza z predexilového obdobia, ba mnohé z nich pochádzajú z omnoho staršieho obdobia. Je však prakticky nemožné presne určiť čas vzniku jednotlivých žalmov. Vo všeobecnosti možno predpokladať, že podstatná časť žalmov pochádza z obdobia kráľovskej monarchie.

Dva hlavné faktory, ktoré pomohli lepšie pochopiť a vykladať žalmy, bolo objavenie literárnych druhov žalmov a štúdium prostredia, v ktorom vznikli. Autorom a priekopníkom v oblasti tohto bádania bol Nemec Hermann J. F. Gunkel (1862-1932) a po ňom jeho žiak Nór Sigmund Mowinckel (1884-1965), na ktorých nadväzujú všetky moderné štúdiá a výklady žalmov.

V týchto žalmoch sa ospevuje Božia veleba odzrkadlená vo vesmíre a v prírode, ako aj nesmierna Božia dobrota, láska a múdrosť, s ktorou Boh riadi svet a ľudské osudy na spásu človeka a hlavne v prospech vyvoleného národa.

V týchto žalmoch sa jednotlivec alebo národ v nebezpečenstve alebo v ťažkostiach obracia na Boha s prosbou o vyslobodenie alebo o pomoc.

Literárny druh žalmu, ktorým jednotlivec alebo ľud ďakuje Bohu za víťazstvo, za vyslobodenie z rúk nepriateľov alebo mu vzdáva vďaku za ochranu a za dobrodenia každodenného života.

Žalmy, ktoré oslavujú kráľa a jeho kráľovstvo pri rozličných príležitostiach jeho života: pri nastúpení na trón alebo pri výročí nastúpenia, pri uzavretí manželstva, pred odchodom do vojny a po jeho víťazstve nad nepriateľom.

Tento literárny druh žalmov vyjadruje údiv nad šťastím, blaženosťou a Božím požehnaním, ktorých sa dostalo spravodlivým za ich zachovávanie zákona a bohabojný život.

Tieto žalmy obsahujú poväčšine mravné poučenia o tom, čo v náboženskom živote robiť a čoho sa treba chrániť. Často ide o problém dobra a zla, odmeny a trestu, alebo sa uvádzajú rady, výroky a poučenia ilustrované poukazom na osud spravodlivých a bezbožných.

V starodávnych časoch kliatbu považovali za oprávnený prostriedok na obranu proti nepriateľovi, ak nebolo inej možnosti dosiahnuť spravodlivosť.

Tabuľka: Prehľad tém a literárnych druhov v Knihe žalmov

Osvetlený žaltár z stredoveku

Ilustrácia čítania Žalmov

Spievanie Žalmov

tags: #zalm #146 #prid #pane #prid