Mnohým povrchným pozorovateľom sa prikázania Desatora javia ako obmedzenie. Osem z desiatich začína slovom „nebudeš“. A predsa Boží zákon nemá za cieľ obmedzovať človeka. Podobá sa skôr zábradliu, ktoré je umiestnené na dôležitých miestach nášho života, tam, kde hrozí zvláštne nebezpečenstvo. Tieto zábradlia chránia nás samotných, našich blížnych a nášho Boha, aby nikto neutrpel škodu hriechom.
Prikázania v Desatore sú zoradené v pozoruhodnom poradí, nasledujú v logickej nadväznosti. Od úcty k Bohu sa prechádza k úcte k človeku, od človeka k správnemu vzťahu k hodnotám, potom sa zaoberá otázkou ľudských slov a nakoniec sa dotýka toho najdôležitejšieho - pohnútok a myšlienok.
MÁ BOH TELO? | Prekvapivá pravda o Božom obraze v Biblii!
I. Čestnosť a Poctivosť
Keď Boh stvoril svet a človeka, dal nám, ľuďom, do užívania všetko, čo stvoril - krásny raj, prírodu, všetko bohatstvo a krásy sveta (1 Moj 1, 27-29; 2,8.9.15.16). Z toho všetkého, čo dal k dispozícii ľuďom, si pre seba vyhradil jediný strom uprostred raja (1 Moj 2,17). Boh chcel, aby si človek vždy uvedomoval, od koho všetko dostal, kto mu dáva život, chcel, aby sa ľudia nestali sebeckými a vedeli rešpektovať vlastnícke právo iných.
Na scéne sa však objavil klamár a chamtivý cherub, ktorý sa už v minulosti pokúsil privlastniť si moc, postavenie a česť, ktoré patria len Bohu. Zvláštnym psychologickým trikom vzbudil v ľuďoch túžbu po tom, čo ešte nemajú (a nemuseli mať, pretože mali všetko) a človek Bohu odcudzil niečo z toho, čo bolo jeho (1 Moj 3,1-6). Prvým hriechom bola žiadostivosť (závisť), ktorá viedla ku krádeži. Od tejto chvíle okrem ďalších, ľudstvo počas dejín sprevádza hriech chamtivosti, sebectvo a krádeže.
„A tí, ktorí chcú byť bohatí, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých žiadostí nezmyselných a škodlivých, ktoré pohružujú ľudí do záhuby a do zatratenia.
V biblických dobách, v stredoveku aj dnes je krádež rozšíreným zlom. Nie všetky civilizácie krádež odsudzovali ako niečo nesprávne. Starí Gréci obdivovali šikovných zlodejov a pohŕdali okradnutým, pretože si „nedokázali ustrážiť svoje vlastníctvo“. Žiaľ, že podobne tomu bolo v stredoveku v „kresťanskej“ Európe. Martin Luther sa zmienil o tom, že ľudia kradnú všade, kde ide o peniaze a o tovar: na trhoch, v obchodoch, v krčmách aj v dielňach.
Boh rešpektuje právo človeka vlastniť rôzne veci a hodnoty nadobudnuté poctivou prácou. V Biblii čítame o mnohých bohatých a pritom veľmi zbožných ľuďoch. A predsa si ľudia majú uvedomiť, že sú len správcami, že všetko patrí Bohu (1 Moj 14,19; 2 Moj 19,5; Žalm 24,1; Žalm 50,9-12; Hagg 2,8).
Hry o peniaze, jazdy načierno, zlé zaobchádzanie s požičanými vecami, zbytočné míňanie, kupovanie kradnutého tovaru, spôsobenie škody inému z nedbanlivosti, zneužívanie moci a vplyvu. Do tejto kategórie patria všetka nepoctivosť a chamtivosť, všetky plány a myšlienky o takých veciach. Mnohé z obchodných podvodov ľudí zostane na tomto svete utajené, Boh však raz zjaví aj tie najtajnejšie veci (Kaz 12,13.14).
Z ďalších výrokov Biblie rozvíjajúcich jednotlivé prikázania zisťujeme, že Bohu ide o viac než o zákaz nesprávnych činov. Prikázanie „neukradneš“ znamená tiež uviesť do poriadku minule krádeže, vrátiť všetko alebo odcudzené nahradiť. O tom jasne hovorí Ez 33, 15.16. Keď Zacheus spoznal spasenie v Ježišovi Kristovi, vrátil ľuďom všetko, o čo ich predtým pripravil (Luk 19,8.9).
Prikázanie neukradneš znamená tiež mať poctivý prístup k práci, znamená učiť sa čestnosti, bojovať proti lenivosti a nepoctivosti. Znamená učiť sa spoliehať na Božiu pomoc a nechcieť byť za každú cenu nezávisle zaistený. Znamená to správne zoradenie životných hodnôt, dať na prvé miesto veci Božie a všetky ostatné tomu podriadiť. Znamená to umenie uspokojiť sa s tým, čo mám, a nedychtiť po bohatstve. Znamená to rozvíjať umenie dávať a mať z toho radosť.
II. O Hodnote Ľudských Slov a o Pravde
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že druhá polovica Desatora sa venuje čoraz menej dôležitým veciam či hriechom. Krivé svedectvo predsa nie je tak závažným priestupkom, ako je vražda či smilstvo. V skutočnosti je to však naopak. Nestačí sa nepreviňovať len hrubými skutkami, Boh žiada, aby sme nehrešili ani slovom, ani myšlienkou. Toto stupňovanie nám naznačuje, akým smerom vo výklade jednotlivých prikázaní sa bude uberať Kristus v Novom zákone: hriechom je už hnevlivé slovo, nečistá myšlienka, žiadostivý pohľad (Mat 5. kap.). Musíme si uvedomiť, že hrešíme častejšie svojimi slovami a myšlienkami než svojimi činmi.
Hriech so všetkými tragickými dôsledkami sa na svet dostal v podobe slov - klamstva, ktoré ľuďom povedal najväčší podvodník. Satan klamal, keď žene povedal, že „budú ako bohovia“ (1 Moj 3,5), klamal, keď povedal, že „nezomriete“, (v. 4) Kristus diabla preto nazýva „otcom lži“. (Ján 8,44) Koľko zla napáchala ľuďom lož, klam, polopravda! Ako často sa ľudia v hovore oberajú inými ľuďmi, ich životom, konaním a pohnútkami.
Božie slovo sa veľmi často dotýka otázky ľudskej reči. Nevyslovíš krivé (falošné) svedectvo o svojom blížnom na súde. Znamená to nezneuctít povesť, dobré meno druhého človeka v bežnom rozhovore ohováraním, zatajovaním určitých skutočností. V širšom kontexte toto prikázanie žiada, aby sme neklamali, hovorili pravdu, bránili pravdu, nezapreli ju, nezatajovali, aby sme neprezradili zverená tajomstvo.
Čistá, avšak bezcitným spôsobom podaná pravda, môže druhým spôsobiť mnoho bolesti. Nehovoríme k veciam ani do vzduchoprázdna, ale prikázanie samo zdôrazňuje, že hovoríme o ľuďoch a k ľuďom v konkrétnych okolnostiach. Pravda sa samozrejme nesmie meniť podľa okolností, ale prikázanie „nepovieš falošného svedectva“ musí byť podriadené najvyššiemu prikázaniu - prikázaniu LÁSKY. Pravdivé je to, čo druhému prospieva a nie škodí.
Pán Ježiš veľa hovoril o pravde. „Ja som cesta i pravda i život; nikto nepríde k Otcovi, len skrze mňa.“ (Ján 14,6) „A poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí.“ (Ján 8,32) Prokurátor Pilát sa pýtal Krista: „Čo je pravda?“ (Ján 18,38) Na odpoveď však už nečakal.
Boh nám ľuďom však pravdu zjavil úplne dostatočným spôsobom. Už v raji ľuďom povedal, akým spôsobom majú žiť. Keď zhrešili, povedal im, v akej sú situácii. V Biblii nám oznámil, aké opatrenia pre našu záchranu urobil. Potom na svet prišiel Ježiš Kristus, vtelená pravda, aby nás zachránil a ukázal nám zmysel života. Biblia nám prináša pravdu o všetkom, čo je pre náš život dôležité.
Sokrates hovorí o trojitej stráži úst; pri vyslovení každej pravdy by sme si mali položiť tri otázky: Prvá sa pýta každého slova: Si pravdivé? Druhá sa pýta: Si láskavé? Tretia sa pýta: Si nutné?
Žijeme dnes v dobe klamu a poloprávd. Ľudia si na lož zvykli tak, že si bez nej nevedia predstaviť život. Musíme sa preto učiť pravdu hovoriť aj pravdu počuť. Pritom musíme každé svoje slovo podrobovať „kontrole“ lásky, či je vyslovené z lásky k druhému. Medzi láskou a pravdou je dodnes určité napätie. Žijeme vo svete hriechu, kedy sa jedno presadzuje na úkor druhého. Ak však v našich srdciach bude žiť ten, ktorý je LÁSKA a PRAVDA (Ján 14,6; 1 Ján 4,8), budeme vedieť druhým hovoriť v láske pravdu a tá ich potiahne ku Kristovi, k Spasiteľovi.
III. O Premene a Norme Ľudského Myslenia
„Nepožiadaš domu svojho blížneho! Posledné prikázanie tvorí dôležitý záver celého Desatora. Samotným svojím obsahom ide veľmi hlboko do ľudského srdca - týka sa myšlienok, motivácie konania. Ako v kruhu, posledné prikázanie sa dotýka prvého. Láska k Bohu a blížnemu je prednostne vecou srdca, pohnútok. Práve touto medzerou medzi prvým a posledným prikázaniam si prerúbal cestu hriech.
Keby Lucifer skutočne miloval Boha a nezačal mu závidieť jeho moc a postavenie, zrejme by vesmír a náš svet nepoznali útrapy, ktoré hriech spôsobil. Bohom, ktorý v srdciach ľudí nahradil živého Boha, je vlastné ľudské JA. Je pyšné, hriešne a žiadostivé. Chceme niečo mať, niekým významným sa stať, predčiť svojich blížnych.
Božie slovo sa na mnohých miestach zmieňuje o nebezpečenstve žiadostivosti a o tragických dôsledkoch tohto hriechu. Desiate prikázanie zasahuje samotnú podstatu, zdroj hriechu - ľudské myslenie. Tam hlboko v srdci, kam ľudia nevidia, častokrát pod maskou zbožnosti a humánnosti v srdci žije a rastie závisť, prerastá v nenávisť. Už samotná taká myšlienka je zdrojom mnohého zla a hriechu. Prítomnosť takej myšlienky znečisťuje myseľ a nesprávne motivuje pohnútky!
Postupne sa prediera navonok a snaží sa prejaviť činom: nájsť spôsob, ako získať, privlastniť si to, po čom človek túži! Hebrejské slovo „dychtiť“ v sebe zahŕňa aj POKUS prisvojiť si neprávom to, čo mi nepatrí. Toto prikázanie je v rade všetkých mravných kódexov jedinečné, pretože rieši samotnú podstatu hriechu - myšlienku. Vedie proti nemu boj už vtedy, keď sa ešte nič neprejavuje navonok.
Posledné prikázanie zakazuje závisť voči tomu, čo náš blížny získal a má. Dom zahŕňa celý jeho rodinný život, deti. Je spomenutá aj manželka ako objekt dychtivosti. Nebudeš sa takýmito myšlienkami ani zaoberať. So závisťou sa máme čo najskôr a veľmi energicky vysporiadať, pretože táto burina rastie veľmi rýchlo a prináša tragické ovocie! Nezávidieť znamená druhému priať všetko dobré a spolu s ním sa z toho radovať.
Božia dokonalosť a hĺbka jeho lásky sa prejavuje v tom, že všetkým praje to najlepšie a dáva ľuďom dobré dary. Toto prikázanie nezasahuje iba myslenie a život ľudí zjavne hriešnych, ale vedie k hlbokému zamysleniu a k pokániu života ľudí, ktorí dávajú na obdiv svoju zbožnosť.
Bohu však nejde len o odhalenie podstaty hriechu, o naše usvedčenie, že sme hriešni, ani o naše odsúdenie a o presné vymedzenie hriechu. BIBLIA JE KNIHOU, V KTOREJ BOH PONÚKA RIEŠENIE. Boh nehovorí len: „Nebudeš dychtiť.“ On ide ďalej. Dobre vie, že naše srdce je „prevrátené“ (Jer 17,9) a hriešne, že žijeme na svete zamorenom hriechom.
Keď v modlitbe Boha požiadame o to, aby zmenil našu myseľ, on je ochotný nás zbaviť všetkých „koreňov“ zla v našej mysli a zasiať do nej svätosť a čistotu. Strážte si zmysly, ktoré sú vstupnou bránou do našej mysle, nečítajte, nepočúvajte, nepozerajte sa na zlé a nemravné veci. Tie myseľ znečisťujú.
Desatoro Božích prikázaní:
- Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
- Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!
- Nebudeš brať meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto berie jeho meno nadarmo.
- Pamätaj na deň sviatočný, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a robiť všetku svoju robotu; ale siedmy deň je sobota Pána, tvojho Boha.
- Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dáva Pán, tvoj Boh!
- Nezabiješ!
- Nescudzoložíš!
- Nepokradneš!
- Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu!
- Nepožiadaš domu svojho blížneho! Nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani jeho vola, ani jeho osla, ani nič, čo patrí tvojmu blížnemu!
