Otázka celibátu v Katolíckej cirkvi je témou rozsiahlych diskusií a polemík už veľmi dlho, predovšetkým však v posledných desaťročiach. Táto téma rezonuje nielen v Katolíckej cirkvi, ale aj z radov samotných katolíkov.
Hierarchia Katolíckej cirkvi
Historický vývoj celibátu
Už od začiatku 4. storočia pod vplyvom zásahov rôznych oblastných koncilov i rímskych pápežov západná Cirkev upevnila, rozšírila a schválila túto prax. Boli to predovšetkým najvyšší pastieri a učitelia Božej Cirkvi, strážcovia a interpreti dedičstva viery a svätých kresťanských mravov, čo podporovali, obhajovali a obnovovali cirkevný celibát v nasledujúcich epochách dejín, aj keď sa vyskytovala opozícia i v samom klére a morálka dekadentnej spoločnosti nenapomáhala hrdinskosť čnosti.
Kresťanské kňazstvo, ktoré je nové, možno pochopiť len vo svetle novosti Krista, najvyššieho a večného Veľkňaza, ktorý ustanovil služobné kňazstvo ako reálnu účasť na svojom jedinom kňazstve. Kristov služobník a správca Božích tajomstiev má v ňom teda priamy vzor a najvyšší ideál.
Západná Cirkev už od začiatku 4. storočia pod vplyvom zásahov rôznych oblastných koncilov i rímskych pápežov upevnila, rozšírila a schválila túto prax.
Celibát ako meradlo vernosti Cirkvi
Celibát sa vlastne stal meradlom vernosti Cirkvi, a pretože v konečnom dôsledku ide o Krista, Cirkev ho vždy zachovávala, a to aj v ťažkých časoch, a určite v časoch ťažších ako dnes. Ako príklad uvádza Stickler situáciu Cirkvi vo Francúzsku na začiatku 19. storočia.
Počas Francúzskej revolúcie sa ženatí kňazi museli buď vzdať svojich (neplatných) manželstiev, alebo boli vylúčení z cirkevnej služby. Namiesto toho nikdy nesúhlasili s pohodlnejšou strednou cestou, ktorá by sa navrhovala dnes. Neboli to žiadne ústupky svetu, nie keď išlo o najsvätejšie veci a o tých, ktorí ich sprostredkúvajú.
V konečnom dôsledku však aj toto odmietnutie pochádza od Krista a je akoby jeho pečaťou schválenia: Tak ako svet vždy odmietal Jeho, odmieta aj tých, ktorí nasledujú jeho spôsob života a sú s ním sviatostne spojení ako jeho kňazi.
Teologické aspekty celibátu
Intímny vzťah, aký Otcovia Cirkvi a cirkevní spisovatelia počas storočí vytvorili medzi povolaním k služobnému kňazstvu a posvätným panenstvom, má svoj pôvod v zmýšľaní a situáciách doby líšiacich sa od našich.
Kresťanské kňazstvo, ktoré je nové, možno pochopiť len vo svetle novosti Krista, najvyššieho a večného Veľkňaza, ktorý ustanovil služobné kňazstvo ako reálnu účasť na svojom jedinom kňazstve.
Pán Ježiš, jednorodený Boží Syn, ktorého poslal Otec na svet, stal sa človekom, aby sa ľudstvo, zotročené hriechom a smrťou, obnovilo a pomocou nového zrodu vstúpilo do nebeského kráľovstva.
Kristus, jediný Otcov Syn, mocou svojho vtelenia sa stal prostredníkom medzi nebom a zemou, medzi Otcom a ľudským pokolením. V plnom súlade s týmto poslaním Kristus zostal po celý život v stave panenstva, čo znamená jeho úplné odovzdanie sa službe Bohu a ľuďom.
Ježiš, ktorý si vybral prvých služobníkov spásy a chcel, aby boli zasvätení do poznania tajomstiev nebeského kráľovstva, aby boli z osobitného titulu Božími spolupracovníkmi a jeho vyslancami, nazýval ich priateľmi a bratmi, pre nich obetoval seba, aby boli posvätení v pravde, sľúbil hojnú odmenu každému, kto opustí dom, rodinu, manželku a deti pre Božie kráľovstvo.
Preto voľba posvätného celibátu Cirkev vždy považovala za "znak a podnet lásky"; znak bezvýhradnej lásky, podnet lásky, otvorenej voči všetkým. Veď on je a má byť zriedkavý a mimoriadne významným príkladom života, ktorého pohnútkou a silou je láska a človek v nej vyjadruje svoju výnimočnú veľkosť.
Keď sa kňaz venuje službe Pánovi Ježišovi a jeho mystickému Telu v úplnej slobode, ktorá je uľahčená vlastnou totálnou obetou, plnším spôsobom uskutočňuje jednotu a harmóniu svojho kňazského života. Rastie v ňom schopnosť počúvať Božie slovo a modliť sa.
Kristus to povedal sám: "Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu" a apoštol Pavol sa neváhal vystaviť každodennej smrti, aby u svojich veriacich dosiahol slávu Krista Ježiša.
Vo svete človeka, do veľkej miery zaujatom pozemskými starosťami a dosť často ovládaného žiadosťami tela, vzácny Boží dar dokonalej zdržanlivosti pre Božie kráľovstvo je práve "osobitným znakom nebeských dobier", ohlasuje na zemi posledné časy spásy s príchodom nového sveta a istým spôsobom anticipuje dovŕšenie kráľovstva potvrdzujúc jeho najvyššie hodnoty, ktoré raz budú vyžarovať zo všetkých Božích detí.
Prečo celibát v katolíckej cirkvi? (s o. Ambrózom)
Súčasné výzvy a diskusie
Nemecký rímskokatolícky biskup Karl-Heinz Wiesemann v rozhovore pre nemeckú katolícku tlačovú agentúru (KNA), ktorý bol uverejnený v piatok, vyzval na zmiernenie požiadavky celibátu pre kňazov.
„Vyzývam na zrušenie požiadavky celibátu ako podmienky kňazského povolania,“ povedal Wiesemann pre KNA. Hoci celibát zostáva dôležitým duchovným spôsobom života kňazov a členov rehoľných rádov, podľa biskupa „existujú aj iné spôsoby, ako vyjadriť a prežívať túto úplnú oddanosť Kristovi a jeho cirkvi“.
V pondelok pred plenárnym jesenným zasadnutím nemeckých katolíckych biskupov v meste Fulda vyhlásil, že „to je možné aj v rámci manželstva“.
Wiesemann pokračoval, že touto cestou sa nemusí uberať katolícka cirkev na celom svete a zmena sa môže týkať len Nemecka. Ako odôvodnenie svojho návrhu poznamenal, že cirkev stráca mnoho dobrých ľudí, ktorí nechcú alebo nemôžu dodržiavať celibát, a že táto požiadavka odrádza mnohých od uvažovania o povolaní kňaza.
Nemecký biskup navrhol, že by mohol existovať akýsi dočasný celibát pre kňazov pred zložením sľubu večného celibátu. Dočasný celibát by podľa Wiesemanna odstránil tabu a uľahčil konečné rozhodnutie, čo by zvýšilo hodnotu celibátu.
Cirkev, ako som to vyššie povedal, dobre vie, že voľba posvätného celibátu, ktorá predpokladá rad tvrdých sebazaprení, čo sa človeka hlboko dotýkajú, prináša so sebou aj vážne ťažkosti a problémy, na ktoré sú dnešní ľudia osobitne citliví. Mohlo by sa totiž zdať, že celibát nie je v súlade so slávnostným uznaním ľudských hodnôt zo strany Cirkvi na poslednom koncile. Ale z pozornejšej úvahy vyplynie, že ak kňaz z lásky ku Kristovi obetuje ľudskú lásku, aká sa prežíva v rodine, je to v skutočnosti mimoriadny hold tejto láske.
Na druhej strane Cirkev nemôže a nechce nebrať do úvahy, že voľbu celibátu - ak sa koná s ľudskou a kresťanskou múdrosťou a zodpovednosťou - riadi milosť, ktorá neruší a nerobí na prirodzenosti násilie, ale ju pozdvihuje a dáva jej nadprirodzenú schopnosť a silu.
Spoľahlivé poznanie skutočných ťažkostí celibátu je pre kňaza užitočné, ba nutné, aby si plne uvedomil to, čo si celibát vyžaduje, aby bol autentický a blahodarný.
Keďže to už aj veda potvrdila, nie je správne opakovať, že celibát je proti prirodzenosti, lebo protirečí legitímnym fyzickým a citovým požiadavkám, naplnenie ktorých je potrebné pre úplnosť a dozretie ľudskej osobnosti. Človek, stvorený na Boží obraz a Božiu podobu, nie je len telo a pohlavný pud nie je v ňom všetkým.
Voľba celibátu neznamená ignorovanie a pohŕdanie pohlavným pudom a citovosťou, čo by škodilo fyzickej a psychickej rovnováhe kňaza, ale vyžaduje si jasné poznanie, bedlivú vládu nad sebou a múdre sublimovanie vlastnej psychiky na vyššej úrovni.
Legitímna prirodzená túžba muža milovať ženu a založiť si rodinu sa celibátom potlačí, ale nikde nie je povedané, že manželstvo a rodina je jedinou cestou celkového dozretia ľudskej osoby. Láska v srdci kňaza nevyhasla.
Ak kňazovi chýba priama osobná skúsenosť manželského života, určite mu na základe jeho formácie, služby a osobitnej milosti stavu nebude chýbať možno ešte hlbšie poznanie ľudského srdca, ktoré mu umožní dostať sa do styku s týmito problémami a ich príčinami a stať sa tak svojimi radami platnou pomocou manželom a kresťanským rodinám.
Je pravda, že kňaz je pre svoj celibát osamelým človekom. Jeho samota však nie je prázdna, lebo je naplnená Bohom a prekypujúcim bohatstvom jeho kráľovstva.