Biblia, ako jeden z najvýznamnejších náboženských textov, je často predmetom rôznych interpretácií. Tieto interpretácie môžu mať hlboký vplyv na jednotlivcov a celú spoločnosť. V tomto článku sa pozrieme na rôzne aspekty biblických interpretácií a ich potenciálne dôsledky, vrátane fundamentalizmu, otázok homosexuality a vplyvu na rozpad osobnosti.
Rôzne Interpretácie Biblie
Študenti Talmudu a Mišny vedia, že slovo zachytené v Biblii sa otvára deväťdesiatim deviatim rôznym výkladom, ale až stý výklad je ten správny. A ten - pozná len Boh. Táto pokora vykladania „božieho slova" kresťanom často chýba. Ak by sme si aspoň čiastočne osvojili túto múdrosť, možno by sme sa vyhli ideologickým sporom, zaručene správnych morálok a biblickým interpretačným nepochopeniam aj v otázke homosexuality. Reformačná zásada ad fontes - návrat k pôvodným prameňom - spustila postupne lavínu v historicko-kritickom bádaní.
Nové vykladačské postupy nepriniesli len väčší vhľad (najprv v protestantizme a v 20. storočí aj v katolicizme), ale aj kritický postoj k samotnému fundamentu teológie - samotnej Biblii. Súčasná protestantská teológia používaním rôznych metód výkladu sa nachádza v názorovej pestrosti, ale zároveň aj bezmocnosti voči významovej pluralite, v ktorej sa často stráca. Preto sa aj v katolíckej cirkvi objektivita výkladu a jednoznačnosť výpovedi stáva čím ďalej tým viac problematická. Názorovým rozdielom rímskokatolíckych teológov zrejme nezabráni ani snaha cirkvi udržať jednotnosť pomocou encyklík, či ako posledne na Slovensku kritickými pastierskymi listami (aj proti homosexualite) snažiacimi sa zregulovať myšlienky veriacich jedným smerom ako „Bohom žiadúcim".
Fundamentalizmus a Jeho Dôsledky
Niet divu, že fundamentalisti získali pocit, že sama teológia sa stáva hrobárom viery a svojím vedeckým zameraním spôsobuje rozpad kresťanských základov. Uzavretosť fundamentalistického hnutia si však neuvedomuje, že oni svojimi postupmi nepodporujú žiadne vytváranie vlastného myšlienkového sveta ako nepripúšťajú žiadny priestor pre zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Fundamentalizmus naopak zákonícky určuje spôsob života a vyžaduje „pravú" vieru, ktorá de facto vylučuje akýkoľvek dialóg. Čo je horšie - tento jediný správny výklad sveta skrýva v sebe akúsi militantnosť, ktorá je v priamom rozpore s evanjeliovým posolstvom.
Homosexualita a Interpretácia Biblie
Daniel A. Helminiak sa snaží spochybniť práve túto jednoznačnosť a nároky na vlastnenie pravdy. Helminiak je rímskokatolícky kňaz, teológ a psychológ, ktorý sa zaradil medzi moderných nedogmatických teológov a zástancov historicko-kriticej metódy výkladu Biblie. Veľmi odvážne a masovo zrozumiteľne sumarizuje vedecké poznanie o homosexualite v Biblii. Diskusiu začína poukazom na rôzne metódy interpretácií Biblie, aby došiel k zaujímavej myšlienke: „Hranica, ktorá rozdeľuje kresťanské cirkvi už skrátka nevedie medzi katolíkmi a protestantmi, ale medzi tými, ktorí Bibliu čítajú doslovne a tými, ktorí ju čítajú historicko-kriticky.
Helminiak začína svoju apológiu homosexuality otázkami: Ak sme božími stvoreniami a teda súčasťou Božieho plánu, prečo by Boh svoje stvorenie zavrhoval? „Mohlo by to byť tak, že homosexuáli sú chybou? Že sa u homosexuálov niečo nepodarilo? Že sú to „pokazené stvorenia"?" Podľa autora, Boh nerobí takéto zmätky a krutosti, On sa s nami nezahráva a preto musí byť chyba v našom čítaní Biblie.
Vedecké štúdium sexuality je staré sotva sto rokov. Ale už vieme, že homosexualita je vnútornou zložkou osobnosti, biologicky danou. Neexistuje žiadny vedecký dôkaz o tom, že by sa pohlavná orientácia dala zmeniť ani o tom, žeby homosexualita bola niečím patologickým. Hlavným problémom v spoločnosti už nie je homosexualita ako taká, ale vzťahy medzi homosexuálmi, ktorí chcú žiť spolu. V biblických dobách neexistovala žiadna prepracovaná koncepcia homosexuality ako sexuálnej orientácie. Starovekí Izraelci takto o sexe vôbec nerozmýšľali. Bolo len všeobecné povedomie o stykoch medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, pre ktoré Helminiak používa označenie homogenitalita.
Príklad Interpretácie: Sodomský Hriech
Napríklad biblický text z Genesis 19,1-11 považovaný za Bohom odsudzujúci homosexualitu ako tzv. sodomský hriech. Ide o príbeh Lóta, ktorý prichýlil cudzincov vo svojom dome napriek nesúhlasu ostatných mužov v meste. Mužovia Sodomy sa zhromaždili pred jeho dvermi a žiadali Lóta, aby im vydal cudzincov. Chceli ich znásilniť. Lót namiesto cudzincov ponúkol rozhnevaným mužom svoje dcéry - panny. Muži odmietli Lótove dcéry ako náhradu a nakoniec sú Bohom potrestaní za tzv. sodomský hriech. Cudzinci spolu s Lótovou rodinou sú Bohom zachránení.
Tak ako Biblia nerieši Lótove rozhodnutie radšej obetovať vlastné dcéry namiesto porušenia zvyku pohostinnosti, nerieši ani pohlavný styk medzi mužmi z hľadiska morálky. V tomto texte ide totiž o zneuctenie a urážku cudzincov a to sexuálnym ponížením. Nehľadajme pod sodomským hriechom ani Božie odsúdenie inej sexuálnej orientácie dokonca ani samotného sexu. Pod sodomským hriechom treba rozumieť odsúdenie hriechu nepohostinnosti voči cudzincom.
„Na sodomskom príbehu je niečo smutne ironické... Ľudia neznášajú a nerešpektujú homosexuálov, pretože sú odlišní, podivní, zvláštni... Sú stvorení k tomu, aby boli v našej spoločnosti outsidermi, cudzincami. Ich rodiny sa ich zriekajú, sú oddeľovaní od svojich detí, vyhadzovaní z práce, vysťahovaní z bytov, urážaní verejnými osobami, kritizovaní z kazateľníc... A pritom toto všetko sa robí v mene náboženstva a údajnej židovskokresťanskej morálky. A práve z takéhoto hanebného hriechu boli Sodomčania obvinení. Presne túto krutosť Biblia znovu a znovu skutočne odsudzuje.
Autor ďalej rozoberá všetky podstatné texty v Biblii, ktoré sa dnes používajú ako argumenty proti homosexualite, aby došiel k jasnému záveru: „Biblia ani k morálke homogenitálneho správania ako takého, ani k morálke homosexuálnych vzťahov, ako ich dnes chápeme my, žiadne priame stanovisko nedáva."
Pre cirkvi ako také je asi najbolestnejšie uvedomenie, že Biblia neobsahuje jednoznačné, bezprostredné a ničím nenahraditeľné odpovede na aktuálne otázky. Našou úlohou je hľadať ho, preto cieľom dnešnej exegézy nie je prekonanie všetkých názorových rozdielov, ale dôverovať „živému" (osobnému) kontaktu s Bibliou, ktorá sa nakoniec presadí sama. Ide totiž o podstatný hermeneutický obrat, pri ktorom sa z vykladaného stane zase vykladajúci. Na tom je totiž založené celé porozumenie textov v Biblii, ktoré ak zachráni jeden život, malo to zmysel.
Helminiak v úvode knihy píše, že ľudia sa mu zdôverili, že jeho kniha im zachránila život, alebo v nich vzkriesila vieru, ktorú vďaka cirkvi pochovali. Uvedomujú si naši cirkevní predstavitelia svoju zodpovednosť za životy mnohých homosexuálov, ak Bibliou ospravedlňujú šírenie nenávisti voči nim? Koľko premrhaného potenciálu, koľko ľudských trosiek držia svojimi výrokmi zbytočne poviazaných strachom, hanbou a nenávisťou k sebe samým i k druhým?
Ak však Biblia nehovorí nič o odsúdení homosexuality, mali by bigotní veriaci nájsť iné argumenty pre svoje nepriateľstvo k homosexuálom.
Rodina a Biblia
Biblia je plná rodín, generácií, príbehov o láske aj o rodinných krízach hneď od prvej strany, kde na scénu vstupuje rodina Adama a Evy s bremenom násilia, ale aj so silou života, ktorý pokračuje (porov. Gn 4), až po poslednú stranu, kde sa píše o svadbe Nevesty a Baránka (porov. Zjv 21, 2. 9). Dva domy, ktoré Ježiš opisuje, postavené na skale alebo na piesku (porov. budeš šťastný a budeš sa mať dobre. Nech ťa žehná Pán zo Siona, aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života, aby si videl synov svojich synov.
Dve veľkolepé úvodné kapitoly Knihy Genezis nám predstavujú ľudský pár v jeho základnej realite. V tomto úvodnom texte Biblie sa objavujú viaceré rozhodujúce tvrdenia. Prvé z nich, synteticky citované Ježišom, hovorí: „Stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (1, 27). K „Božiemu obrazu“ je prekvapujúco ako vysvetľujúca analógia priradený práve pár „muža a ženy“. Znamená to teda, že sám Boh je rozdelený na pohlavia alebo že ho sprevádza nejaká božská spoločníčka, ako verili niektoré staroveké náboženstvá? Samozrejme, že nie; veď vieme, s akou jasnosťou Biblia odmietla takéto presvedčenia, rozšírené medzi Kanaánčanmi vo Svätej zemi, ako modloslužobné.
Pár, ktorý miluje a plodí život, je skutočnou živou „sochou“ (nie tou zo skaly alebo zo zlata, ktorú Dekalóg zakazuje), schopnou znázorniť Boha Stvoriteľa a Spasiteľa. Plodná láska sa preto stáva symbolom intímnych Božích skutočností (porov. Gn 1, 28; 9, 7; 17, 2 - 5. 16; 28, 3; 35, 11; 48, 3 - 4). Vo svetle sa plodný vzťah páru stáva obrazom na odhalenie a popísanie Božieho tajomstva, podstatného v kresťanskej vízii NajsvätejšejTrojice, ktorá v Bohu kontempluje Otca, Syna a Ducha lásky. Boh Trojica je spoločenstvom lásky a rodina je jeho živým odrazom. Slová Jána Pavla II. nám pomáhajú chápať: „Náš Boh vo svojom najintímnejšom tajomstve nie je osamelosťou, ale rodinou, keďže má v sebe otcovstvo, synovstvo a podstatu rodiny, ktorou je láska. Táto láska v Božej rodine je Duch Svätý.“ Rodina nie je čosi cudzie samotnej božskej podstate.
Ježiš nás však vo svojej úvahe o manželstve odkazuje aj na ďalšiu stránku Knihy Genezis - na druhú kapitolu, kde sa nachádza veľkolepý portrét páru s jasnými detailmi. Vyberieme si z nich len dva. Prvým je nepokoj človeka hľadajúceho „pomoc, ktorá mu bude podobná“ (v. 18. 20), schopná rozriešiť samotu, ktorá ho vyrušuje a ktorá sa nedá utíšiť blízkosťou zvierat ani všetkého stvorenia. - oči v očiach -, čo aj v mlčanlivom dialógu, lebo v láske je ticho často výrečnejšie než slová. Je to stretnutie s tvárou, „ty“, ktoré odráža Božiu lásku a je darovaným bohatstvom - „je pomocnicou aj stĺpom, o ktorý sa [muž] pokojne opiera“ (Sir 36, 26), ako hovorí biblická stať.
Z tohto stretnutia, ktoré uzdravuje samotu, pramení plodenie a rodina. Toto je druhý detail, ktorý môžeme zdôrazniť: Adam, ktorý je aj človekom všetkých čias a všetkých oblastí našej planéty, je spolu so svojou ženou pôvodcom novej rodiny - ako opakuje Ježiš, keď cituje Knihu Genezis: „Pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“ (Mt 19, 5; porov. Gn 2, 24). Sloveso „pripútať sa“ v hebrejskom origináli označuje intenzívny súzvuk, fyzické a vnútorné primknutie, a to až do takej miery, akou sa opisuje jednota s Bohom: „Moja duša sa vinie k tebe“ (Ž 63, 9), spieva modliaci sa. Evokuje to manželskú jednotu nielen v jej pohlavnom a telesnom rozmere, ale aj v slobodnom darovaní lásky.
Pozrime sa na spev žalmistu. Objavujú sa v ňom - v dome, kde muž a jeho žena sedia pri stole - deti, ktoré ich obklopujú ako „mládniky olivy“ (Ž 128, 3), plné energie a vitality. Ak rodičia sú základom domu, deti sú „živé kamene“ rodiny (porov. 1 Pt 2, 5). Je významné, že v Starom zákone slovo, ktoré sa najčastejšie objavuje po Bohu (YHWH, „Pán“), je práve „syn“ (ben), teda výraz, ktorý odkazuje na hebrejské sloveso s významom „budovať“ (banah). Preto Žalm 127 oslavuje dar detí obrazmi vzťahujúcimi sa tak na budovanie domu, ako aj na spoločenský a obchodný život, ktorý sa uskutočňoval pri bráne mesta: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú [...]. Hľa, Pánovým dedičným darom sú jeho synovia, jeho odmenou je plod lona. Čím sú bojovníkovi šípy v ruke, tým sú vám synovia z mladých liet. Blažený muž, ktorý si nimi tulec naplnil: neutrpí hanbu, keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne“ (v. 1. 3 - 5).
Do tejto perspektívy môžeme zasadiť aj ďalší rozmer rodiny. Vieme, že v Novom zákone sa hovorí o „cirkvi, ktorá sa stretá v dome“ (porov. 1 Kor 16, 19; Rim 16, 5; Kol 4, 15; Flm 2). Životný priestor rodiny sa mohol premeniť na domácu cirkev, domáci chrám, na sídlo Eucharistie, prítomnosti Krista sediaceho pri tom istom stole. Nezabudnuteľná je scéna vykreslená v Zjavení apoštola Jána: „Stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (3, 20). Tak sa zobrazuje dom, ktorý vo svojom vnútri ukrýva Božiu prítomnosť, spoločnú modlitbu, a teda aj Pánovo požehnanie. O tom sa hovorí v Žalme 128, ktorý sme vzali za základ: „Veru, tak bude požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána. Nech ťa žehná Pán zo Siona“ (v.
Biblia považuje rodinu aj za sídlo katechézy detí.Toto žiarilo v opise veľkonočného slávenia (porov. Ex 12, 26 - 27; Dt 6, 20 - 25) a následne bolo podrobne znázornené v židovskej haggade, teda dialogickom rozprávaní, ktoré sprevádza obrad veľkonočnej večere. Navyše žalm vyzdvihuje ohlasovanie viery v rodine: „Čo sme počuli a poznali a čo nám rozprávali naši otcovia, nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil. Jakubovi dal nariadenie a pre Izraela vyhlásil za zákon, aby to, čo prikázal našim otcom, zvestovali svojim synom; majú to vedieť aj ďalšie pokolenia, synovia, ktorí sa narodia. Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom“ (78, 3 - 6). Teda rodina je miestom, kde sa rodičia stávajú prvými učiteľmi viery pre svoje deti. Je to „remeselná“ úloha, z osoby na osobu: „A keď sa ťa v budúcnosti tvoj syn opýta [...], odpovieš mu...“ (Ex 13, 14).
Rodičia majú povinnosť s vážnosťou napĺňať svoje poslanie vzdelávať, ako často učia mudrci Biblie (porov. Prís 3, 11 - 12; 6, 20 - 22; 13, 1; 22, 15; 23, 13 - 14; 29, 17). Deti sú povolané prijať a praktizovať prikázanie: „Cti otca svojho i matku svoju“ (Ex 20, 12), v ktorom sloveso „ctiť“ znamená uskutočňovať rodinné a spoločenské úlohy v ich plnosti, nezanedbávať ich s výhovorkami na náboženské dôvody (porov. Mk 7, 11 - 13).
Evanjelium nám pripomína aj to, že deti nie sú majetkom rodiny, ale majú pred sebou svoju osobnú cestu života. Ak je pravda, že Ježiš sa predstavuje ako vzor podriadenosti svojim pozemským rodičom, lebo im bol poslušný (porov. Lk 2, 51), je tiež isté, že ukazuje, že životné rozhodnutie dieťaťa a jeho kresťanské povolanie si môžu vyžadovať odstup - na uskutočnenie jeho zasvätenia sa Božiemu kráľovstvu (porov. Mt 10, 34 - 37; Lk 9, 59 - 62). Vyzdvihuje preto nevyhnutnosť iných, hlbších väzieb aj v rámci rodinných vzťahov: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21). Okrem toho v pozornosti, ktorú venuje deťom - v spoločnosti starovekého Blízkeho východu pokladaným za subjekty bez vlastných práv a súčasť rodinného majetku - Ježiš zachádza až tak ďaleko, že ich dospelým predstavuje temer ako učiteľov pre ich jednoduchú a spontánnu dôveru voči druhým: „Veru hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.
Idyla predstavená v Žalme 128 nevyvracia trpkú realitu, ktorá poznačuje celé Sväté písmo. Je ňou prítomnosť bolesti, zla, násilia, ktoré trýznia život rodiny a jej intímne spoločenstvo života a lásky. Nie bez dôvodu je Kristova reč o manželstve (porov. Mt 19, 3 - 9) vložená do dišputy o rozvode.
Cesta utrpenia a krvi prechádza cez mnohé stránky Biblie, od bratovražedného násilia Kaina voči Ábelovi; od rozličných hádok medzi deťmi a manželkami patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba až po tragédie, ktoré napĺňajú krvou rodinu Dávida, rôzne rodinné ťažkosti, ktoré poznačujú rozprávanie Tobiáša alebo trpké vyznanie opusteného Jóba: „Mojich bratov odohnal odo mňa, a známi sa mi celkom odcudzili. [...] Môj dych sa oškliví vlastnej manželke a zo svojich útrob deťom zapácham“ (Jób 19, 13.
Sám Ježiš sa rodí v skromnej rodine, ktorá čoskoro musí utiecť do cudzej zeme. Vstupuje do Petrovho domu, kde leží chorá svokra (porov. Mk 1, 30 - 31); nechá sa zapojiť do drámy smrti v dome Jaira a v dome Lazára (porov. Mk 5, 22 - 24. 35 - 43; Jn 11, 1 - 44); počúva zúfalý plač naimskej vdovy nad jej mŕtvym synom (porov. Lk 7, 11 - 15); prijme prosbu otca epileptického chlapca v malej dedinke na vidieku (porov. Mk 9, 17 - 27). Stretáva sa s mýtnikmi Matúšom a Zachejom v ich domoch (porov. Mt 9, 9 - 13; Lk 19, 1 - 10) a tiež s hriešnikmi - ako so ženou, ktorá vojde do domu farizeja (porov. Lk 7, 36 - 50). Pozná úzkosti a napätia rodín a vkladá ich do svojich podobenstiev: od synov, ktorí odchádzajú z domu hľadajúc dobrodružstvo (porov. Lk 15, 11 - 32), po neposlušných synov s nevysvetliteľnými spôsobmi správania (porov. Mt 21, 28 - 31) alebo obete násilia (porov. Mk 12, 1 - 9). Stará sa o svadbu, ktorej hrozí, že skončí trápne pre nedostatok vína (porov. Jn 2, 1 - 10) alebo pre neprítomnosť pozvaných hostí (porov. Mt 22, 1 - 10), a pozná aj skľúčenosť zo straty mince v chudobnej rodine (porov.
S.Tolvaj - "Peklo v Biblii: Miesto Večného Trestu – Pravda alebo Mýtus?"
Na začiatku 128. žalmu je otec predstavený ako robotník, ktorý sa prácou svojich rúk môže postarať o fyzický blahobyt a pokoj svojej rodiny: „Budeš jesť z práce svojich rúk; budeš šťastný a budeš sa mať dobre“ (v. 2). To, že práca je základnou súčasťou dôstojnosti ľudského života, možno dedukovať už z prvých strán Biblie, kde sa hovorí, že Boh vzal „človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2, 15).
Práca zároveň umožňuje aj rozvoj spoločnosti, obživu rodiny a tiež jej stabilitu a plodnosť: „Aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života, aby si videl synov svojich synov“ (Ž 128, 5 - 6). V Knihe prísloví sa predstavuje úloha matky rodiny, ktorej práca je opísaná vo všetkých každodenných konkrétnostiach: zasluhuje si pochvalu manžela i detí (porov. 31, 10 - 31). Aj apoštol Pavol bol hrdý na to, že žil bez toho, aby bol na ťarchu druhým, pretože pracoval svojimi rukami a tak si zabezpečoval obživu (porov. Sk 18, 3; 1 Kor 4, 12; 9, 12). Bol taký presvedčený o potrebe práce, že ustanovil pre svoje spoločenstvá železnú normu: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3, 10; porov.
Na základe týchto vyjadreniach je pochopiteľné, že nezamestnanosť a neistota práce spôsobujú utrpenie, ako to možno zaznamenať v Knihe Rút a ako to pripomína aj Ježiš v podobenstve o nádenníkoch, ktorí posedávajú v nútenej nečinnosti na námestí obce (porov. Mt 20, 1 - 16), alebo ako to on sám zažíva, keď ho obkolesujú chudobní a hladní.
Záver
Interpretácia Biblie je komplexný proces, ktorý ovplyvňuje jednotlivcov a spoločnosť. Rôzne prístupy k výkladu môžu viesť k rôznym záverom, čo môže spôsobiť konflikty a nedorozumenia. Je dôležité pristupovať k Biblii s pokorou a otvorenosťou, aby sme mohli čo najlepšie porozumieť jej posolstvu a aplikovať ho v našich životoch.