Kláštor Mariánska Čeľaď pri Veľkých Lovciach: História a súčasnosť

Na Slovensku nájdeme veľké množstvo opustených miest či ruín kedysi honosných sídiel. Niektoré si pomaly príroda berie naspäť, pár sa dočká rekonštrukcie a okolo niektorých sa aj po rokoch vznáša aura tajomna a desivej atmosféry. Ten sa nachádza v katastri obce Veľké Lovce, ktorej história je viac než zaujímavá. Život na jej území totiž dokazujú už skameneliny, ktorých vek sa odhaduje na jeden až dva milióny rokov.

Obec už oddávna charakterizuje tolerantné vzájomné spolužitie obyvateľov niekoľkých národností a vyznaní. Donedávna tu existovala početná židovská komunita, v súčasnosti tu žijú prevažne obyvatelia slovenskej národnosti, potom obyvatelia maďarskej národnosti a z iných najväčšie zastúpenie majú Rómovia. Obec prevádzkuje dva cintoríny, v obci sú dva kostoly - reformátsky kostol bol postavený v roku 1882, rímskokatolícky sa začal stavať v roku 1902. Na pamiatku obetiam I. a II. svetovej vojny bol postavený pomník na miestnom cintoríne, ktorého autorom je akadem.

Pôvodne sa obec volala Lót, s najväčšou pravdepodobnosťou podľa Lóthyhovcov, ktorí boli od roku 1247 spolumajiteľmi obce. Presný dátum vzniku obce nie je dokumentovaný. Prvá zachovaná zmienka o obci pochádza z roku 1236. Pôvodný názov obce bol Lót. Pochádza pravdepodobne z mena rodiny majiteľa majetku Tomáša Lóthyho. Od roku 1247 boli spolumajiteľmi obce Lóthyovci. V roku 1512 obec získali Lévaiovci a Harastiovci, ktorí v bližšie neurčenej dobe časť pôvodného chotára Loviec - osadu Máriacsalád (Mariánska Čeľaď) darovali Rádu Pavlínov.

Rád tu postavil dvojvežový kostol a kláštor. Prvá písomná zmienka o osade je z roku 1210. Fungovanie kláštora zaniklo po vydaní dekrétu Jozefa II. v roku 1786, ktorým ruší pôsobenie Rádu Pavlínov, ktorí kláštor obývali a správu verejných základín prevzala obec. Na Veľké Lovce bola obec premenovaná v roku 1948.

Náš príbeh však začína až s príchodom roka 1512, kedy obec získali Lévaiovci a Haraštiovci. Boli to oni, kto tu začiatkom 16. Išlo o mníšsku rehoľu založenú v 13. storočí v Uhorsku, ktorej sám pápež dovolil nosiť biely habit, aby sa odlišovali od túlavých mníchov. Tunajší mnísi sa venovali nielen službe Bohu a ľuďom, ale i vede a rozvíjaniu pokroku v hospodárstve. V kláštore zriadili knižnicu, v ktorej zhromaždili rozsiahlu zbierku cenných historických zväzkov najrôznejšieho zamerania. Za zmienku stojí veľká knižnica, ktorá bola nesmiernou cennosťou - nachádzalo sa v nej 1 184 rozličných vzácnych diel, ktoré boli v r. 1786 odvezené do univerzitnej knižnice v Budíne.

Komplex plnil aj funkciu pevnosti. Počas nebezpečenstva poskytoval útočisko pred hrôzami vojny. Pomáhali si pritom aj rozsiahlou sieťou podzemných chodieb, ktoré vybudovali v rámci obrany proti Turkom.

Na druhej strane sa zachovali povesti o tom, že tunajší „bieli mnísi“, ako ich miestni nazývali, nežili príliš bohumilým životom a svojmu okoliu boli skôr na škodu než na úžitok. Vraví sa, že nemali dobré vzťahy s ľuďmi, správali sa povýšenecky, pretože šlo zväčša o neprvorodených šľachtických synov. Podliehajúc hriešnym vášňam, unášali devy z okolitých dedín, ktoré sa už nikdy nevrátili naspäť. (V skutočnosti boli únosy dievčat pravdepodobne dielom zbojníkov, ktorými sa hemžili okolité lesy, a ktorých sa báli i sami paulíni.) Údajne nežili príliš bohumilým životom a okoliu boli často viac na škodu než na úžitok. Mali sa správať povýšenecky, pretože medzi členmi boli zväčša neprvorodení synovia šľachticov. Miestni verili, že si pomáhali tajnými podzemnými chodbami, do ktorých ich lákali. Treba však povedať, že mohlo ísť aj o prácu zbojníkov, ktorými sa hemžili okolité husté temné lesy a báli sa ich aj samotní pavlíni.

Postupom času sa začala šíriť povesť, ktorá hovorí o opátovi, ktorý bol hriešny a uspokojoval svoje zvrátené chúťky v podobe znásilnení a vrážd. Raz mu mali cestu skrížiť dievča Tereza a chlapec Imrich. Tento zaľúbený pár sa čoskoro chystal zosobášiť. Zo spovednice však už mladá dievčina nikdy nevyšla. Práve v noc po ohavnom čine sa malo opátovi prisniť, že mal byť Terezou prekliaty. Stal sa z neho vlkolak a dodnes vraj straší v ruinách kláštora a hustých temných lesoch. Niektorí dokonca tvrdia, že ho v noci poučiť vyť na okolité dediny.

Zánik a súčasný stav kláštora

Samotný kláštor bol zrušený reformou Jozefa II. v roku 1786. Neskôr priestory slúžili ako sklad obilia a ovčinec. Úpravami prešiel približne o 100 rokov neskôr, no kostol bol zásadne poškodený počas druhej svetovej vojny. Z kláštora zostali len torzo obvodných múrov a tri krídla budov. Na miestach, ktorými viedli tajné podzemné chodby, sa nachádzajú prepadliská.

Kláštor Mariánska Čeľaď bol mníchmi opustený koncom 18. storočia. Až do roku 1989 bol využívaný na rôzne svetské účely. Po prevrate začal pustnúť a pričinením vandalov a zlodejov stavebného materiálu sa veľmi rýchlo zmenil na rozvalinu. Na miestach, ktorými viedli tajomné podzemné chodby z kláštora do okolitých vsí sa tu a tam nachádzajú prepadliská.

Pôvodne honosnom kláštore boli neskôr byty, kancelárie, obchod, kuchyňa a jedáleň, ale aj základná škola, sklad obilia či ovčinec a stajne. Štát budovu naozaj nešetril a niektoré jej časti úplne zdevastoval. Kláštor vyhlásili za historickú pamiatku až v roku 1970. Po prevrate sa kláštor vrátil do rúk cirkvi a v lete sa tu konali aj stretnutia kresťanskej mládeže. Hoci ešte pred pár rokmi sa hovorilo o jeho obnove, nikdy k tomu nedošlo a kláštor chátra ďalej.

V súčasnosti uvidíte z pôvodne rozľahlého kláštora tri krídla budov a jedno krátke krídlo smerom na sever. Z kostola už ostalo len presbytérium. Zaujímavosťou na záver je i to, že pod budovou kláštora sa v minulosti nachádzali rozsiahle podzemné priestory a chodby, z ktorých sa vraj dalo dostať až do kláštora v Hronskom Beňadiku, do Nových Zámkov či dokonca do Belegu, čo je obec v Maďarsku. V lesoch neďaleko obce Veľké Lovce sa rozkladajú ruiny starého kláštora zvaného Máriacsalád alebo Mariánska Čeľaď.

Turistický cieľ

Zrúcanina Mariánskej Čeľade je napriek neutešenému stavu obľúbeným výletným miestom. Aj napriek tomu je toto miesto vyhľadávaným pre svoj pokoj a blízkosť rekreačného strediska Podhájska. Zrúcanina je voľne prístupná verejnosti. Všetci sme mimoriadne talentovaní v posudzovaní toho, čo by malo byť a čo nie je obnovené z našich pamiatok.

Ak ste tam ešte nezavítali, mali by ste to čím skôr napraviť. Sú celé obrastené zeleňou, ktorá visí aj z prepadnutého stropu. Všade je božské ticho a krásna, nedotknutá príroda. Je však nesmierne smutné, že z pôvodne pompéznej dvojposchodovej budovy už ostali len ruiny a hromada sutín. Vnútri uvidíte aj odhalené a popraskané murivo, zničené chodby, opadanú omietku a kde-tu aj odpadky, ktoré odhodili na zem návštevníci pred vami.

Legendy a záhady

Za tajomnou atmosférou sú mnohé povery. Máriačalád je totiž opradený legendami a rôznymi strašidelnými poverami. Podľa niektorých udí v ruinách kláštora straší a dodnes sem chodia lovci záhad a paranormálnych javov.

Podľa niektorých zdrojov okolie kláštora a osadu obklopovali lesy, v ktorých sa nachádzali zbojníci. Hovorí sa hlavne o Klokočovi a priekopa, kde vraj jeho družina bývala, nesie názov Klokočov. Legendy hovoria aj to, že zbojníci sa prezliekali do odevov mníchov a práve oni stáli za únosom žien. Ich cieľom bolo, aby podozrenie padlo na pavlínov. Ženy mizli v tajomných podzemných chodbách.

Niektorí domáci obyvatelia sú poverčiví a tomuto miestu sa vyhýbajú aj cez deň. Ruina je opradená tajomnom a je považovaná za jedno z najdesivejších miest, aké máme nielen v Nitrianskom kraji, ale i na celom Slovensku.

Skúmania lovcov duchov:

• Slovak Ghost Hunters je skupina, ktorá sa zaoberá skúmaním paranormálnych javov už roky a opakovane sa vrátila na Mariánsku Čeľaď. Prvýkrát vstúpil tím do priestorov v noci a započul, ako v tme zaznelo meno jednej členky „Baška“.
• Na vyšetrovanie sa podujala aj skupina Paranormal. Prehliadku ruín začali už cez deň a pokračovali v noci. Zhodnotili, že naživo vyzerá kláštor oveľa strašidelnejšie, ako na fotografiách. Objavili pivnicu, z ktorej vedie tunel, ale nevedeli, kde končí.

tags: #klastor #velke #lovce