Biblia: Porovnanie starých vydaní a ich význam

Biblia je najčítanejšia a najpredávanejšia kniha sveta, známa aj ako kniha kníh. Je základnou knihou kresťanstva, z ktorej sa dozvedáme o stvorení sveta, Bohu a jeho pláne s človekom, ako aj o Ježišovi Kristovi, ktorý nás vykúpil svojou smrťou, aby sme mohli mať podiel na nebeskom kráľovstve. Štúdium Biblie je veľmi dôležité pre každého kresťana, pretože práve vďaka Biblii spoznávame Boha a stávame sa mu bližšími.

Biblia sa skladá zo Starého zákona a Nového zákona. Starý zákon obsahuje 46 kníh, v ktorých sa dozvedáme viac o dejinách Bohom vyvoleného národa a ich očakávaní Spasiteľa, a Nový zákon obsahuje 27 kníh, v ktorých sa dozvedáme viac o Ježišovi Kristovi, Mesiášovi a Božom Synovi.

Slovenský ekumenický preklad

Slovenský ekumenický preklad Božieho slova - Biblie vznikal 19 rokov (1988 - 2007). Preklad z pôvodných jazykov zabezpečovala Slovenská biblická spoločnosť, a na tejto práci sa podieľali biblisti, prekladatelia a jazykovedci zo všetkých kresťanských cirkví na Slovensku. Práve toto slovo dokázalo spojiť ľudí z rôznych kresťanských spoločenstiev a tradícií do jedného veľkého pracovného celku, v ktorom pôsobil Duch Svätý podľa slov Písma z Jn 17,21: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal.“

Predhovor k 4. opravenému vydaniu

Okrem opráv toho, čo sa napriek najlepšej snahe o bezchybnosť v texte objaví, sa trojčlenný tím biblistov zameral na prepracovanie textu Novej zmluvy v duchu väčšej konkordantnosti. Už pri vydávaní študijnej Biblie, obsahujúcej text tretieho opraveného vydania, bolo totiž cítiť, že je dôležité verne prekladať kľúčové pojmy, vďaka ktorým môže čitateľ vnímať prepojenie medzi biblickými miestami, ktoré pri veľmi voľnom, prerozprávanom preklade, zdanlivo nesúvisia. A tak krížové odkazy uvedené do predošlého vydania teraz môžu lepšie plniť svoju funkciu poukazovať na podobné myšlienky roztrúsené na iných miestach Biblie. Najviac sa to týka textu synoptických evanjelií - Matúša, Marka a Lukáša.

Pre ľahšie rozlíšenie priamej reči boli na žiadosť mnohých čitateľov do textu celej Biblie vložené úvodzovky. V priamej reči sa neraz ťažko rozlišovalo, ktorá z biblických postáv práve hovorí. Najťažšie sa to napríklad sledovalo pri prorokovi, ktorý hovorí raz sám za seba a inokedy podáva Boží výrok. Doteraz úlohu označenia priamej reči čiastočne plnili pomlčky, ktoré však majú aj iné vetné funkcie.

Preklady Starého zákona

Starý Zákon bol už v stredoveku preložený do gréčtiny, armejčiny, a sýrčiny. Z latinských prekladov je obzvlášť dôležitý Hieronymov preklad okolo roku 400 n. l. Martin Luther preložil Bibliu do nemčiny. Najstarší staroslovienský preklad Biblie je od sv. Cyrila a sv. Metoda.

Biblia ani zďaleka ešte neodohrala svoju úlohu. Na svetovom trhu kníh si sústavne drží popredné miesto medzi všetkými knihami. A hoci je preložená do viac ako 1000 jazykov, stále pribúdajú nové preklady. Ale práve jej obsah jej dáva cenu, príťažlivosť i budúcnosť, v čom nemá konkurenta. Vie povzbudiť a vzpružiť vyčerpaného, potešiť zarmúteného a dať aj nádej. Má čo povedať jednotlivcovi ale aj spoločnosti.

Hebrejská literatúra je najmladšou z literatúr na Blízkom východe. Na rozdiel od ostatnej starovekej orientálnej literatúry, ktorá bola po tisícročia zasypaná pod troskami miest a až v 19. storočí sa ju vedcom podarilo rozlúštiť, zachovala sa stará hebrejská literatúra nepretržitým podaním. Najznámejšie a najvýznamnejšie dielo hebrejskej literatúry je Biblia. Vznikala v rokoch 1600 až 200 p.n.l..

Stále živý záujem o Roháčkov preklad Biblie sa stal pozoruhodným javom slovenského biblického čitateľstva. Preklad postupne vychádzal tlačou najprv v rokoch 1910 - 1936 a autorom revidovaný text bol publikovaný v roku 1951.

Prvých päť kníh Svätého Písma - Pentateuch

Prvých päť kníh Svätého Písma sa nazýva Pentateuch (gr. pente - päť, teuchos - nádoba, nástroj v hovorovej reči aj „kniha“). Pentateuch sa skladá z častí: Genezis, Exodus, Liviticus, Numeri, Deuteronomium a nadväzujú jedna na druhú. Je to mimoriadne dôležitá časť Svätého Písma.

Týchto päť častí tvorilo spočiatku len jedno dielo s názvom Zákon. Neskôr ho rozdelili na časti a každá z nich dostala zodpovedajúci titul tak v hebrejskom jazyku, ako aj v gréckom a latinskom preklade. V pôvodnej gréckej výslovnosti exodos, znamená východ. Kniha levitov, je tretia kniha Mojžišova. Obsahuje zákony, ktoré sa prevažne týkajú bohoslužby pri svätostánku. Je Piata kniha Mojžišova, posledná kniha Pentateuchu Obsahuje reči, ktoré Izraelitom povedal Mojžíš krátko pred svojou smrťou.

Úvodom Pentateuchu, vlastne prvých jedenásť kapitol Knihy Genezis je akoby vstupom do celého Svätého Písma. Nachádzame v nich rozprávanie, ako Boh stvoril svet a ako ho za šesť dní usporiadal a upravil. Boh teda stvoril svetlo, oblohu, vody, sušinu, trávu, rastliny, rozdelil deň od noci, vpustil do vôd ryby, na oblohu vtáky a posledný deň i dobytok a plazy. Nato riekol Boh: „Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný! Nech vládne nad rybami mora i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa po zemi plazia.“ Boh teda stvoril prvého človeka.

O stvorení sveta a človeka jestvujú dve rozpravy. Text Gn 1,1 - 2,4a pochádza z kňazského prameňa, označovaného P. Vznikol teda v tom období dejín spásy, keď idea stvorenia bola už značne rozvinutá. Autor venuje veľkú pozornosť stvoreniu človeka. Človek je korunou všetkého stvorenia. Najskôr sa v texte hovorí o úmysle. Boh sa najskôr akoby radí, až potom stvorí človeka - ľudský druh. To, čo stvoril už skôr, má slúžiť človeku a má mu byť podriadené. A ešte viac: „Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Božiu podobu ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27) Človeka tvoril na svoj obraz, čo znamená mať niečo spoločné s Bohom a zároveň sa od neho odlišovať. To spoločné je poznanie dobra a zla, nadobudnuté paradoxne prvým hriechom.

Si všímajú dva termíny: selem a demút, „obraz“ a „podoba“. Niektorí sa nazdávajú, že ide o synonymá, označujúce tú istú skutočnosť. Skúmajú ďalej problém a pýtajú sa, o akú skutočnosť ide. Aj tu jedni hovoria, že človek je preto nazvaný Božím obrazom, lebo dostal od Stvoriteľa kráľovskú moc a vládne nad celým stvorením; má moc vládnuť rozvíjajúcemu sa svetu a má moc nad zlom. Ďalší zdôrazňujú dar života, ktorý človek dostal od Boha a môže ho odovzdať svojmu potomstvu. Iní ešte tvrdia, že podobnosť jednej bytosti s druhou môže spočívať takisto v ich prirodzenosti, v tom, ako sú zostavené, a tiež v činnosti. Človek je Bohu podobný v tom, že môže riadiť svet a vládnuť nad ním. A ak môže ovládať svet, môže formovať aj seba.

Tieto úvahy však treba doplniť o rozmer duchovného človeka, o jeho rozum a slobodnú vôľu; týmito mohutnosťami vystupuje človek ponad materiálny svet a blíži sa k Bohu. Človek reprezentuje na zemi Boha a zúčastňuje sa na jeho stvoriteľskej činnosti tým, že pretvára a zdokonaľuje svet stvorený Bohom.

Druhá rozprava o stvorení pochádza z jahvistického prameňa, označeného J. Jazyk tejto rozpravy je jednoduchý, konkrétny, obrazný, prispôsobený mentalite ľudí. Je tu aj iná postupnosť stvorenia: človek, rastliny, zvieratá a žena. Podľa tohto rozprávania Boh netvorí samým slovom, ale robí podobne ako človek. V tomto jednoduchom, konkrétnom spôsobe chce autor vyjadriť náboženskú pravdu: Boh stvoril nebo a zem.“ (Gn 2,4b)

Ústrednou postavou tejto rozpravy je človek. Keď ešte nebolo človeka, nemal kto spravovať záhradu a zem neprinášala ovocie. „Vtedy Pán, Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Autor v rozprávaní o stvorení človeka použil obraz, ako ho pozná zo svojho kultúrneho prostredia. V mytológii Sumerov Enki, boh vôd, spolu so sprievodom bohýň utvára človeka na hrnčiarskom kruhu ako hrnčiar; v babylonskej mytológii zas bohyňa Arura zlepí z hliny človeka Enkidu. Boh, ako hovorí svätopisec, učinil človeka z prachu zeme, alebo - podľa iného prekladu - prachom zeme. Už v mene človeka - Adama je označená látka, z ktorej pochádza ľudské telo. Tým sa chce naznačiť, že telo človeka je z tej istej zeme ako telo zvierat a je smrteľné. Boh dal telu dušu, čo sa v Biblii opisuje ako: „Vdýchol do jeho nozdier dych života.“ Telo človeka pochádza z hliny a duša od Boha, avšak obe boli stvorené Bohom, ale dušou človek predčí všetko viditeľné tvorstvo, dušou, ktorou sa človek podobá Bohu.

Boh stvorené zvieratá predvádza pred človekom a ten im dáva mená. Meno označuje podstatu osoby alebo veci a určuje jej činnosť. Keď niekto dáva druhému meno, znamená to, že má nad ním moc. Svätopisec sa opäť vracia k šiestemu dňu stvorenia. Dôvod, prečo Boh stvoril Evu, je ten, aby človek nebol samotný, ale aj aby mal pomocnicu, čo mu bude podobná. Medzi zvieratami nenašiel bytosť, ktorá by sa mu vyrovnala v dôstojnosti a hodnosti a bola by preň pomocnicou. Tú pomoc treba vidieť aj v zachovávaní a rozmnožovaní ľudského potomstva na zemi.

Boh stvoril ženu z čiastky Adama, z rebra, ktoré je blízko srdca. Toto všetko sa stalo vo zvláštnom spánku, pri ktorom Adam poznal, čo Boh zamýšľa stvorením ženy a pochopil dôverné spojenie manželského zväzku medzi mužom a ženou. Preto muž stvoril ženu z muža, aby sa naznačila jednota ľudského pokolenia, aby bolo zjavné, že muž je počiatkom a zdrojom pre celé ľudstvo, aby sa zvýraznilo, akým úzkym zväzkom sú spojení muž a žena v manželstve., aby sa naznačila hodnosť a autorita mužova a aby muž mal tým väčšiu lásku k žene. Adam poznal zámer Boží a hneď po stvorení ženy zvolal: „ Napokon, toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa.“ Poznal totiž, že žena je z tej istej prirodzenosti a z podstaty, ako je on sám, a dáva jej meno, ako má on sám. Z „muža vzatá je, preto sa bude volať muženou“

„Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ Človek stojí pred Bohom ako muž a žena, doslova samec a samica. V tomto je vážny nezameniteľný Boží poriadok: Len v tejto podvojnosti je človek celým človekom, schopným naplniť dané poslanie. V porovnaní s ostatnými tvormi sa u človeka nehovorí o rôznych druhoch, o rasách národnostiach alebo iných pospolitostiach. Pred Bohom stojí človek ako taký a žiadny ľudský rozdiel nie je tak závažný, aby mohol byť uplatnený ako delidlo.

Je pripojené slovo, ktoré vyjadruje spojenie muža a ženy v manželstve. Neodpovedalo izraelským patriarchálnym zákonom, aby muž opustil svojich rodičov pre ženu, ktorú si dokonca mohol kúpiť. Tu však muž opustí otca a matku, so svojou ženou vytvorí nové spoločenstvo a jednotu, ako v oblasti ducha, tak v oblasti duše a tela. Exogéti sa domnievajú, že je tu zdôraznený monogamický manželský zväzok medzi mužom a ženou. Zmienka o tom, že boli obaja nahí a nehanbili sa, ukazuje na neporušené vzťahy. Život v čistej závislosti dieťaťa na Bohu Otcu sa odráža i vo vzťahu muža a ženy, človeka a prírody. Je to stav bez viny.

Život so zvieratami a v nahote nie je teda obrazom predkultúrneho stavu, podobne ako správa o záhrade nie je história. Je to zvesť a pravda nielen o našich rodičoch a prarodičoch, teda o prvých ľuďoch, ale predovšetkým o nás a pre nás. Boh sa o človeka otcovsky stará, všetko mu pripravil a dal na tejto zemi, aby mohol žiť plne, radostne a pokojne. Z prvého rozprávania o stvorení človeka vzbudil mnoho otázok o tom, či sa má ta podoba chápať telesne, alebo duchovne. Človek nie je zlepenec rôznych zložiek, nie to ešte bytosť, ktorá stojí ako nedeliteľný celok pred Stvoriteľom. Je Bohom stvorená, je poznamenaná Božím dotykom, prijatá za Božie vlastníctvo. Boh chce skrz človeka vyjadrovať svoju pravdu i lásku, v jeho určení i poslaní zjavovať sám seba, svoju vôľu i moc. Človek nie je odkázaný na obrazy Boha a bohov, lebo sám stojí v bezprostrednom a osobnom vzťahu ku svojmu Stvoriteľovi. Oba výrazy, obraz a podoba, chcú podtrhnúť to, čo tvorí človeka človekom: obecenstvo s Bohom. Človek nie je otrok, ani sa nepodieľa na živote božstva, ako učili rôzne antropológie.

Deň a noc, nebo, zem a more, rastlinstvo a živočíšstvo - všetko vzniklo na Boží rozkaz. Boh dáva život všetkému tvorstvu a povoláva ho do služieb, aby bolo svedkom jeho otcovskej starostlivosti. Najvyšším svedkom a poslom je človek. Nie je to teda náhoda, alebo prirodzený zákonitý vývoj, čo dalo všetkému vznik a zákon, ale vôľa Boha. Človek preto nie je cudzincom vo svete, tulákom a bezdomovcom, otrokom strachu a úzkosti, ale slobodným a vždy oslobodeným služobníkom Božím. To je jeho výsada a v tom je jeho sláva. Boh umiestnil prvého človeka, Adama, a jeho ženu Evu do Raja. Raj bol krásnym a bohato pripraveným miestom pre prvého človeka. „Dal som vám.“ Aby to všetko bolo vaše. V starom Oriente verili, že úroda je darom nebeských, zemských a pozemských božstiev. Preto sa snažili prinútiť ich rozmanitými obradmi k hojností a štedrosti. Umieranie a zmŕtvychvstávanie sa prejavovalo v celej prírode. Čítame však, že v Raji všetko kvitne, pučí, rastie, nesie ovocie a je dané človeku za pokrm. Boh zaistil človeka tak, že pre uhájenie vlastného života nemusí ničiť životy iných tvorov. Človek má medzi všetkými tvormi výnimočné postavenie. Je mu daná i výnimočná strava (ovocie stromov). Bude však jesť s ostatnými tvormi aj potravu z bylín. To mu má pripomínať pozemskosť.

Boh privádza prvých ľudí do záhrady a ponúka im večnú vlasť vo svojej blízkosti. To však neznamená útek pred prácou a zodpovednosťou. Človek dostáva výslovný príkaz pracovať a strážiť v záhrade. Pod vplyvom grécko-rímskeho myslenia videli mnohí v záhrade ako v raji miesto blaženosti bez práce. Predstava práce sa sem nehodila. Je možné, že príkaz obrábania sa týkal taktiež pola. Motív Božej záhrady vyjadruje v biblických aj mimobiblických rozprávaniach prítomnosť Boha, alebo bezprostredný vzťah k nemu. V záhrade má človek dve základne podmienky pre šťastný život. Boh stvoril človeka na svoj obraz a urobil ho svojím priateľom. Človek ako duchovný tvor môže žiť v tomto priateľstve iba tak, že sa slobodne podriadi Bohu. Túto skutočnosť vyjadruje zákaz daný človekovi, že nesmie jesť zo stromu poznania dobra a zla: „lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“

Slová „lebo v ten deň zomrieš“ netreba chápať tak, že človek po hriechu hneď telesne zomrie, ale tak, že stratí život v milosti, stratí výsadu môcť byť nesmrteľným podľa tela a stane sa smrteľníkom, žijúcim a dospievajúcim k zániku telesného života. Teda stromy, strom poznania dobra a zla a strom života, majú v rozprávaní dôležité postavenie. Strom poznania dobra a zla symbolicky pripomína neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor má slobodne uznať a s dôverou rešpektovať. Človek má poznať, že hoci je pánom a vlastníkom všetkých stvorených vecí, predsa nie je neobmedzeným pánom. Človek si má uvedomiť, že aj pri užívaní stvorených dobier je závislí od Boha. Potom pochopíme, že hoci pre Božom zákone išlo o nepatrnú vec, pre zámer, ktorý Boh sledoval svojím príkazom, zákaz sa stal veľmi vážnym. U prvých rodičov nebolo možné, žeby pokušenie pri nich bolo prišlo z vnútra, lebo mali vliatu vedomosť, dostali milosť, čo ich oslobodzovala od boja nezriadených žiadostivostí proti rozumu a vôli.

Nečakane vystúpil had. Radí sa k poľnej zvery, ktorú stvoril Boh. Je poddaný človeku ako každá iná zver. Nie je na ňom nič, prečo by sa ho mal človek báť, i keď je v ňom niečo diabolského. Jeho zchátralosť ho odlišuje od ostatnej zvery a v hebrejčine naviac pripomína výraz pre nahotu. Pokušiteľ je tu diabol, bytosť ktorá rozmýšľa a rozpráva, teda duch. A pretože pokúša k neposlušnosti a pýche, je to zlý duch. Had v tomto prípade bol alebo skutočný had, alebo diabol sa len zjavil v podobe hada. Má podivuhodné vedomosti o najskrytejších zámeroch Boha, ktoré zneužíva, aby zrušil stvoriteľské zákony. Prichádza plný predstieraného záujmu o človeka. Pokúša slabšieho, ženu. Najprv sa líška a prestiera, že človek je celkom slobodný.

Pred ich očami rozvíja víziu, že sa „stanú ako Boh, že budú poznať dobro i zlo.“ Po hadovom našepkávaní sa stal strom poznania dobra a zla pre ženu neobyčajne príťažlivým, vhodným k získaniu všemohúcnosti, k uchovaniu takých vedomosti, ktorým by sa človek vyrovnal Bohu. Prví ľudia podľahli a zjedli jablko zo stromu Poznania dobra a zla. Strom bol symbolom dobra a zla, čiže morálky, o ktorej môže rozhodovať iba sám Boh. Človek vo svojom „dedičnom“ hriechu , ktorý je koreňom a prameňom každej viny, chce sám rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé. Túži po tom, aby sa stal sudcom morálky, bez toho, aby rátal s Božím plánom. Žena sa z priateľky mení na pokušiteľku. Oči sa im otvorili“. Ale taktiež sa naplnilo, čo povedal Boh: „Ak budú jesť z toho stromu, prepadnú smrti.“ Ak ochutnali zo stromu poznania, jedli vlastne ovocie smrti, poznanie a smrť tu patria k sebe. Vyhnaní od stromu života spečaťujú vydanie do moci smrti.

Aké je to poznanie, za ktoré musí človek tak draho zaplatiť? Je ním vedomosť všetkého a bohorovné rozhodovanie, čo je dobré a čo zlé. Človek, ktorý ochutnal zo stromu poznania sa vedome primkol k zlému. Muž a žena keď porušili prikázanie, neprijímajú to, že sú stvoreniami, hanbia sa a chcú skryť svoju nahotu, pričom si poslúžili hocijakým odevom. „spoznali, že sú nahí“, a nastáva u nich boj telesného človeka proti duchovnému. K tomuto pristupuje ďalší trest, a to strach pred Bohom. Hriech znamená radikálnu zmenu. Vzťah k žene sa stáva bezcitný a je poznamenaný násilím. Spolužitie s prírodou sa stáva ťarchou, a puto s Bohom je pretrhnuté. A napokon je to snaha vyhovoriť sa. Človek bol v záhrade korunovaný slávou a dôstojnosťou, pre to, že neposlúchol príkaz bol odkázaný na prácu na roli. Je závislí na úrodnosti či neúrodnosti zeme. Preto sa rozvinul rozsiahli kult okolo role a poľa, ktorých človek chcem prinútiť k štedrosti. Kult veľkej Matky (darkyne úrody a života) bol rozšírený po celom svete od doby k...

tags: #biblia #stare #vydanie