Biblický krst ponorením: Význam a symbolika

Vodný krst ponorením je dôležitý obrad v kresťanstve, ktorý má hlboký význam a symboliku. Veríme, že Sväté Písmo (Biblia) je neomylné a pravdivé Božie Slovo, síce ľuďmi napísané, ale inšpirované Duchom Svätým. To znamená, že Boh - Svätý Duch - viedol pisateľov, aby napísali to a len to, čo On sám chcel.

Biblický základ krstu

Doslovným významom slova krst, po grécky baptizma, je „ponorenie“. Grécke slovo kánon, ktoré znamená „pravidlo, mierku“, sa v kresťanstve od 4. storočia používa na označenie záväzného zoznamu kníh Starej a Novej zmluvy. V Biblii sa stretávame s pojmom krst v štyroch rozličných súvislostiach.

Pri krste ide o ponorenie do vody „v meno Otca, Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19), ktoré je symbolickým vyjadrením kresťanovho stotožnenia sa s Kristovou smrťou a vzkriesením. Človek, ktorý sa krstí, sa celý ponorí do Božieho mena, čím vyjadruje to, že patrí Bohu a tiež duchovnú skutočnosť, že spolu s Kristom zomrel starému životu a spolu s ním bol prostredníctvom znovuzrodenia vzkriesený k novému životu, životu v Kristovi a pre Krista.

Podľa Písma nejde o umytie telesnej špiny, ale ide o „záväzok dobrého svedomia voči Bohu“ (1Pt 3,21), to znamená o skutok poslušnosti Božiemu slovu, ktoré hovorí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16,16). Ešte pred začiatkom Kristovej verejnej služby vystúpil Ján Krstiteľ, volal izraelský ľud k pokániu a na znamenie tohto pokánia ich krstil (Mk 1,1-8). Biblický krst je v rozpore s dnes tak rozšírenou praxou krstu nemluvniat.

Ján Krstiteľ a krst

V osobe Jána Krstiteľa sa spája Starý a Nový zákon. Symboly Starého Zákona - prorocký hlas, asketická forma života, symboly očisťovania - teda starozákonné znaky a predobrazy, ktoré sa stretávajú s realitou a naplnením v osobe Ježiša z galilejského Nazaretu. Preto Ján Krstiteľ môže predstaviť Ježiša svojim učeníkom ako toho, ktorý bude krstiť inak ako to robil on.

Ježišov krst už nebude len symbolom túžby po očistení ako Jánov, ale bude to krst Duchom Svätým a ohňom, bude skutočným narodením sa pre nový život, bude ponorením sa do Kristovho života a smrti a ponorením sa do jeho zmŕtvychvstania.

Symbolika ponorenia

Pri krste ide o ponorenie do vody „v meno Otca, Syna i Ducha Svätého“, ktoré je symbolickým vyjadrením kresťanovho stotožnenia sa s Kristovou smrťou a vzkriesením. Človek, ktorý sa krstí, sa celý ponorí do Božieho mena, čím vyjadruje to, že patrí Bohu a tiež duchovnú skutočnosť, že spolu s Kristom zomrel starému životu a spolu s ním bol prostredníctvom znovuzrodenia vzkriesený k novému životu, životu v Kristovi a pre Krista.

Ježiš hovorí: Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Na tomto mieste môžme jasne vidieť, že Ježiš tu spomína podmienky vstupu do Božieho kráľovstva. Musíme sa zmeniť. Musíme sa zmeniť v našom zmýšľaní, našom konaní, v našom celom živote. Ako? Tým, že počúvame slová pravdy evanjelia a uveríme mu.

A nielen ho vnútorne schválime, že je dobré, ale sa rozhodneme, že ho budeme žiť. Kto vypôsobí tú zmenu a rozhodnutie? Duch Svätý. On spôsobí ten dôležitý prerod ľudskej osobnosti, nech je akákoľvek. On nám dá schopnosť porozumieť evanjeliu a silu ho žiť. Nasledovať Krista v pravde. Žiť podľa toho, čo Ježiš nás učí a hovorí. To je znovuzrodenie z Ducha. Nový začiatok, nový život.

Všimnime si, že Ježiš hovorí v tomto poradí: 1. uveriť, 2. Krst bez viery nemá zmysel.

Krst Duchom Svätým

Naplnenie Duchom Svätým, ku ktorému došlo na Letnice v Jeruzaleme, Biblia tiež nazýva krstom, to znamená ponorením do Ducha Svätého (Sk 1,4-5). Ide o skúsenosť, nasledujúcu po obrátení človeka ku Kristovi, ktorá predstavuje jeho zmocnenie ku kresťanskej službe a k tomu, aby sa stal Ježišovým svedkom (Lk 24,49; Sk 1,8). Pri krste Duchom Svätým človeka Duch naplní a v jeho vnútri sa stane duchovným prameňom, tryskajúcim k večnému životu (J 7,37-39).

Tu si treba uvedomiť,že krst duchom svätým platí iba pre znovuzrodených,ktorý majú nebeskú nádej! Ludia s pozemskou náádejou tiež symbolizujú svoju oddanosť Bohu vo vode/ponorením/,.....ale nie je to "krst duchom svätým"! Nová zmluva bola uzavretá iba so skupinou "kráľov a kňazov"/túto možnosť mal vyvolený národ,..."kráľovské kňazstvo",...ale ju nevyužil/,....teda tí ,čo sú "kúpení zo zeme" a budú "vládnuť nad zemou".

Historický kontext

Počas celého prvého tisícročia bola všade v Cirkvi - na Východe i na Západe - samozrejmá a takmer výlučná prax krstu ponorením. Niekedy sa stretávame s námietkou, alebo mienkou, že prax ponorenia pri krste sa zrodila a rozvinula v dobe, kedy väčšinu krstencov tvorili dospelí, zatiaľ čo pre krst detí je praktickejšie a vhodnejšie previesť krst poliatím.

Ak z priestorových dôvodov nebolo možné ponorenie celého tela krstenca do krstného prameňa, krstenec bol ponorený do vody čiastočne a tak bola na jeho hlavu liata voda. Ešte v polovici 13. storočia sv. Tomáš Akvinský si kládol akademickú otázku, či je platný aj krst poliatím, resp. či krst ponorením je podmienkou jeho platnosti. Katechizmus jasne uvádza ponorenie krstenca do krstnej vody ako primárny spôsob slávenia krstu.

Význam pre veriaceho

Krst nielen radikálne otvára cestu k spáse, ale aj konkrétne zmýva z človeka všetok dedičný i osobný hriech. Pre Námana Sýrskeho sa sedemnásobné ponorenie do vĺn Jordánu stalo prostriedkom očistenia z malomocenstva, pre krstenca je jeho trojnásobné ponorenie do krstnej vody znakom a spôsobom jeho dokonalého očistenia. Pred nami sa totiž do vĺn Jordánu ponoril aj sám Kristus a tento jeho krst posväcuje jordánske vody a s nimi celú prírodu.

Pre sv. Pavla naše „pochovanie“, ponorenie sa do Kristovej smrti, predstavuje samotnú podstatu krstu. Ak sme sa totiž Kristovi stali „podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“. V tomto „účinnom znaku“ vynorenia sa z krstnej vody nachádzame spolu s Nikodémom odpoveď na otázku: „Ako sa môže človek znova narodiť, keď je už starý?“ (Jn 3,4).

Podľa Matúša 28:19 súčasťou „činenia učeníkov“ je krst v meno Otca i Syna i Svätého Ducha. Týmto prehlásením sa deklaruje, že krstenec je pod autoritou a vládou Boha - i Otca, i Syna, i Svätého Ducha. Patrí Bohu, je jeho vlastníctvom. Toto prehlásenie je oznámené nielen tým okolostojacim pri krste, ale je to oznámené aj celému neviditeľnému duchovnému svetu: Krstenec prešiel zo sféry satanovej vlády hriechu a smrti do sféry autority, vlády a moci Boha Otca, Syna a Svätého Ducha.

Apoštol Peter, keď píše učeníkom Pána Ježiša v diaspóre, veriacim v evanjelium, hovorí aj o krste ponorením do vody: „ktorý aj nás, protiobraz zachránených v korábe, zachraňuje teraz ako krst…“ (1. Petrov 3:20-22). Krst je symbol skutočnosti (ktorý aj nás… zachraňuje teraz ako krst (1. Petrov 3:21)). „Symbol a skutočnosť sú si také blízke, že symbol je niekedy použitý, keď sa myslí na skutočnosť.“ Nezachraňuje samotný krst. Skutočný základ pre záchranu je osobná viera.

Východiskom a oporným bodom pre porozumenie tejto časti verša je skutočnosť, že krstom sa spasenie neuskutočňuje/nedosahuje, ale len symbolizuje - nie sme spasení zo žiadneho skutku, a preto ním nie je ani krst. Peter tu vyjadruje, že krst nie je prostriedok pre očistenie špiny tela, čiže pre očistenie od hriechov, ale je vonkajším vyjadrením vnútornej skutočnosti, že sme boli stotožnení s Kristom v ukrižovaní, smrti, pochovaní a vzkriesení (Galatským 2:20; Rímskym 6:3-10) a vo viere v túto skutočnosť došlo k odpusteniu hriechov a k očisteniu svedomia od viny hriechu - a odpustenie a očistenie urobil Boh.

Krst a život učeníka

Krst vo vode ponorením je medzník, deliaca čiara. Krst je deliaca čiara života v tom, že krstenec verejne deklaroval, že je pod autoritou a panstvom Ježiša Krista, je jeho učeníkom a nasledovníkom - a platí to raz a navždy. Cesta späť pre tých, ktorí boli v korábe, už nebola možná - starý svet zahynul, prestal existovať.

Tak podobne ani cesta späť po krste vo vode ponorením už nie je možná. Krstenec krstom ponorením deklaruje, že sa pre neho skončilo panstvo a nadvláda hriechu a veriaci vstúpil do nového života v Bohu.

Dôležité je, čo sa odohráva vo vnútri a čo sa tým vyjadruje. Archeologické nálezy a história nám ukazuje, že prví kresťania sa dávali krstiť v riekach, jazerách, alebo baptistériách - krstiteľniciach, ktoré boli väčších rozmerov, jednak, že krstili dospelých, alebo väčšie deti (ktoré sami mali možnosť sa rozhodnúť) a po druhé, krstilo sa ponorením celého človeka. Mali buď kruhovitý tvar, alebo tvar v tvare kríža.

V sérii o krstoch sme sa dostali k obradu, ktorý je nazvaný „krst ponorením do vody“. V novom zákone nachádzame dve ustanovenia, ktoré učeníci Pána Ježiša Krista majú zachovávať. Sú nimi krst vo vode ponorením a večera Pánova. Obe nariadil Pán Ježiš Kristus. Obe sú symbolické, poukazujú na spasiteľné dielo Ježiša Krista a vzťah medzi ním a jeho vykúpeným ľudom.

Podmienky pre krst

Podľa toho, čo píšeme vyššie, odpoveď by mala byť zrejmá. Pokrstený môže byť každý, kto uveril a verí v evanjelium Ježiša Krista. To, čo je pre pristúpenie ku krstu potrebné, je, aby, povedané stručne, krstenec bol nové stvorenie v Kristu.

Kým človek najprv neurobí pokánie a neuverí v evanjelium, nie je očistený krvou Ježiša Krista, nemá ešte dobré svedomie pred Bohom. Zo stránok Nového zákona vieme, že krst je určený iba veriacim. Z príkazu Pána Ježiša v Matúšovi 28:19-20 je zrejmé, že krst je súčasť činenia učeníkov Pána, nasledovníkov Krista.

Činenie učeníkov Ježiša Krista sa uskutočňuje hlásaním evanjelia Ježiša Krista, vyučovaním pravdám, ktoré sú v evanjeliu obsiahnuté a zvestované a následne vyznané slovne a aj skutkom - ústnym prehlásením (svedectvom) a krstom ponorením.

Aby bol človek spasený a stal sa učeníkom Ježiša Krista, musí činiť pokánie a uveriť v evanjelium Ježiša Krista. Oboje, pokánie aj viera, predchádza krstu ponorením. O tom, že pokánie predchádza krstu, hovorí Peter v odpovedi tým, ktorí počúvali jeho kázeň na Letnice. Pýtali sa ho: „Čo máme robiť, mužovia bratia?“ (Skutky 2:37). Peter odpovedal: „Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov…“ (Skutky 2:38).

V tejto odpovedi Peter uviedol, že krst sa má uskutočniť na meno Ježiš. a) Odlíšil krst Jána Krstiteľa od krstu ponorením vo vode na meno Ježiš (v meno Otca, Syna a Ducha Svätého). To, čo majú tieto dva krsty spoločné, je, že obidva sú vonkajším svedectvom a znázornením vnútornej skutočnosti. Srdce krstenca robí pokánie. To, čo ich odlišuje, je, že zatiaľ čo Jánov krst znázorňuje len pokánie, krst na meno Ježiš znázorňuje spasenie cez stotožnenie s Kristom.

Prečo krst vodou?

Krst. Toto slovo je na Slovensku a v Česku odvodené od slova Kristus. V nemčine by sme našli slovo „die Taufe“, v angličtine „baptism“ a v gréckych origináloch „baptizma“. Baptizma = ponorenie /napr. Vnikol z židovského rituálneho omývania pod vplyvom kumránskeho spoločenstva. Janov krst na odpustenie hriechov Mar 1:4; bol predovšetkým krstom pokánia Luk 3:3; Sk 13:24; 19:4, ktorým vyznávali svoje hriechy Mat 3:6; Mar 1:5. Ján samotný považoval tento krst za predbežný Mar 1:7-8, a symbolizoval súd, ktorý príde Mat 3:10-12. Z Janovej činnosti pochádza i prívlastok „Krstiteľ“.

Táto skutočnosť pôsobila prvotným kresťanom určité potiaže. /Jeroným, Contra Pelag. 3.2/ V skutočnosti ide o odovzdanie sa Ježiša Božej vôli a službe, sčasti o výraz solidarity s hriešnikmi, stotožnením sa s ľuďmi pred tvárou Hospodina. Po krste na Pána zostúpil Duch a mnohí kresťania to do dnes považujú za akýsi vzor kresťanského krstu vodou a duchom, kedy vždy pri krste dostáva krstený i ducha. Dôležitým faktom je, že Ježiš sám v Janovom krste nepokračoval Jan 4:1-2, a za svojho pozemského života neprikázal svojím učeníkom krstiť. Tento príkaz vydáva až po svojom zmŕtvychvstaní Mat 28:19.

Podľa knihy Skutkov, môžeme s istotou povedať, že krst bol samozrejmosťou od samotného počiatku kresťanstva. V písme NZ je každý kresťan pokrstený, nie je ani jedného, ktorý by neprešiel krstom Jana, alebo krstom v meno Ježiša. Krst v Skutkoch je tesne spätý so smrťou a vzkriesením Krista. Je výrazom pokánia a viery.

Pre nastávajúceho kresťana bol tento akt rozhodujúcim krokom, kedy sa oddáva do rúk Boha, čo často viedlo k vylúčeniu zo svetskej spoločnosti a dokonca k prenasledovaniu. *** Porov. Sk 2:21,41; 22:16; 1Kor 12:13; Ga 3:27. Kresťania sa od počiatku krstili „v meno“ Ježiša. Sk 2:38; 8:16; 10:48; 19:5. Táto fráza naznačuje, že ten, kto sa krstil sa považoval za zástupcu vyvýšeného Ježiša, či chápal svoj krst ako akt rozhodnutia k nasledovaniu Ježiša. Krst v rannej cirkvi bol často spájaný s vkladaním rúk. Sk 8:14-17; 19:5-6.

*** Porov. Sk 1:5; 2:4; 2:38; 10:44-46; 11:15-17. Jediné priame zmienky nájdeme v Rim 6:4; 1Kor 1:13-17; 15:29; Ef 4:5; Kol 2:12. V 1Kor 1:13-17 sa krstilo „v meno Ježiša“. Pavel pri výčitkách korintským poukazuje na to, že človek nieje pokrstený „v meno“ Pavla, Apola či Kéfaša, ale v Krista. Formulácia „v meno“ má súvislosť s vtedajším účtovníctvom, kde „v, do-meno, mena“ znamenalo „na účet“.

Problematickým miestom v súvislosti s krstom a praktikami prvotnej cirkvi je 1Kor 15:29. Táto praktika poukazuje na zástupný krst za zomrelých. Z celého Písma však vieme, že Boh jedná s človekom osobne a i súd, ktorý čaká každého z nás, bude veľmi osobný zoči voči Bohu. Rim 6:4 a Kol 2:12 hovoria o krste ako o prostriedku, o nástroji pochovania sa, pohrobenia sa s Kristom.

Pavel nehovorí o umieraní s Kristom ako o veci minulosti, ktorá prebehne raz pri krste, ale ide o spojenie s Kristom v jeho utrpení a smrti, ktorého krst je počiatkom. ***Porov. Rim 6:5; 8:17; 2Kor 1:5; 4:10; Ga 2:20; 6:14; Filip 3:10. Iné miesta v Pavlových epištolách, ktoré ľudia spájajú s krstom hovoria o omývaniu, o pečati Ducha Svätého, jedná sa teda o krst Duchom Svätým. Tento krst súvisí s prijatím Božieho Slova, vkladaním rúk, modlitbou, s prijatím Ducha Svätého a Jeho darov. Samotný akt tohto krstu však nie je závislý na dodržaní žiadneho ceremoniálu, zaručeného postupu určeného na prijatie Ducha Svätého podľa nášho želania a nášho rozhodnutia čoby krstiteľa.

***Porov. Rim 9:16; 1Kor 12:1-11. Aby sme správne pochopili čo v skutočnosti znamená krst Duchom Svätým, treba sa pozrieť na to, čo je dielom Ducha Svätého pri znovuzrodení, obrátení človeka. Podľa Jan 16:8-11 ide predovšetkým o usvedčenie z hriešnosti, podľa 1Kor 12:3; 1Jan 4:2-3; Rim 1:4 ide o presvedčenie človeka, že Ježíš Kristus je Pánom, podľa Rim 8:16; 1Kor 6:11 ide o uistenie o odpustení hriechov.

***Porov. Jan 14:17,23; 1Kor 3:16; 2Kor 6:16; 2Tim 1:14; Jak 4:5. Krst Ducha Svätého predstavuje prijatie Ducha Svätého ako daru od Boha. Preto treba rozlišovať medzi výrazmi „dar Ducha Svätého“ čo je vlastne prijatie Ducha a „darmi od Ducha Svätého“ čo znamená vystrojenie veriaceho pre službu v Cirkvi Kristovej. Prijatie Ducha Svätého sa prejavuje výraznou a významnou zmenou v spôsobe života človeka, ktorá je viditeľným znakom obrátenia sa, znovuzrodenia. Krst vodou je aktom, ktorý má nasledovať po prijatí Ducha Svätého ako daru od Boha.

Krst vodou bez krstu Duchom Svätým by nám nič neprospel. Kto nemá Ducha Svätého, ten nie je príslušníkom Cirkvi Kristovej, súčasťou Kristovho tela sa môže človek stať iba krstom Ducha Svätého 1Kor 12:13. Duch predstavuje moc, ktorá spôsobí znovuzrodenie Jan 3:3-8; 1Jan 3:9; lebo Duch je darca života Jan 6:63. S krstom Ducha Svätého úzko súvisia duchovné dary.

Ako som už uviedol, dary od Ducha Svätého predstavujú vystrojenie kresťana pre život v Kristu. Dary rozdeľuje Duch Svätý podľa svojej zvrchovanej vôle 1Kor 12:11 a veriaci môže dostať jeden či viac darov 1Kor 12:8-31. ***Porov. Jan 4:10-14; 7:37-39; alebo starý vek v kontraste s novým ***Porov. Jan 1:26,31,33; 2:6-10; 3:23-36; 5:2-9. V 1Jan 5:6-8 sa „voda“ vzťahuje k Ježišovmu vlastnému krstu ako k trvalému svedectvu o realite Ježišovej inkarnácie.

Keď ma krstili ako dieťa, nielenže som si to neuvedomoval, ale ani som proti tomu nemohol protestovať, či súhlasiť s tým. Samotný krst vodou nám spásu nezaručí. Nikde v Písmach nenájdeme odporúčanie, aby sa krstili nemluvňatá. A tak kedy má byť človek pokrstený? ***Porov. Sk 8:12, Mar 16:16, Sk 2:38, 8:36-38, 9:17-19, 10:44-48. Marek 16:16 Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený...... Tu sa nepíše, kto sa pokrstí a uverí....

Krst nemluvniat, detí, ktoré ešte nie sú schopné uveriť a zodpovedne sa rozhodnúť pre Ježiša. Krst toho, kto neprijal vierou spasenie. Krst toho, kto neprijal Ducha Svätého. Krst pokropením, alebo pomazaním. Krst toho, kto v pokání neprejavil ľútosť nad svojimi hriechmi. Napriek tomu, že nieje v NZ nikde výslovne krst nemluvniat spomenutý, existujú isté náznaky, že deti boli pokrstené v rámci domácnosti.

***Porov. Sk 16:15,33; 18:18; 1Kor 1:16. To, že deti boli súčasťou „domácej viery“ na základe 1Kor 7:14 a Mar 10:13-16 sa nedá vyvrátiť. Na druhej strane Pavel v Ga 3 kap. tvrdí, že účasť na Kristu nie je odvodená z telesnej postupnosti, /rodič-dieťa/ ani nie je závislá na rituálnom akte /obriezke/, ale prichádza skrze vieru a nezávisí na ničom inom ako na viere a daru Ducha Svätého.

Môžeme teda konštatovať, že každý kto sa snaží obhájiť krst nemluvniat sa odvoláva na Božiu Milosť, kým ten, ktorý chápe krst ako výraz viery krsteného s tým nemôže bezvýhradne súhlasiť. V každom prípade by sa kresťania mali držať Božieho Slova a v súlade s Ním dávať pozor na to, aby význam krstu nepreceňovali tak ako židia obriezku. *** Použitá literatúra a zdroje. Svätá Biblia, prof.

tags: #biblicky #krst #ponorenie