Úvod
„Vnímanie kultúry sa prejavuje aj dôrazom na kultúrne hodnoty, ktoré sú špecifické a jedinečné pre miestne a regionálne spoločenstvá, ako je kultúrne dedičstvo a kultúrna tradícia.“ (Slušná, 2015) Z tohto pohľadu je významný tiež výskum etnických minoritných spoločenstiev Slovákov, ktoré existujú vo forme enkláv a diaspór v zahraničí. Predmetom predkladanej štúdie je opis a analýza vybraných prvkov tradičnej kultúry Slovákov v maďarskom meste Sarvaš. Sústredíme sa najmä na zložky, ktoré determinujú identitu sarvašských Slovákov, ich výročné a rodinné obyčajové tradície a tradičnú gastronómiu. Naše zistenia, ktoré sa týkajú pôvodných foriem, ale i súčasnej podoby týchto zložiek kultúry, opierame o terénny výskum uskutočnený v lete v roku 2019.
Hlavnou výskumnou technikou bolo pozorovanie a rozhovory so staršími obyvateľmi mesta, riaditeľkou miestnej základnej školy, členmi Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov - Vernosť, evanjelickou farárkou a deťmi v základnej škole.
Výskumná lokalita: Mesto Sarvaš
Mesto Sarvaš (maď. Szarvas) sa rozprestiera v juhovýchodnej časti Maďarska. Leží vo Veľkej dunajskej kotline na ľavom brehu mŕtveho ramena Trojitého Kereša. Administratívne patrí do župy Békés a Szarvaského okresu. Podľa posledného sčítania obyvateľov v roku 2011 mal Sarvaš 17 117 obyvateľov. K slovenskej národnosti sa oficiálne hlásilo 10,7 % obyvateľva. Z hľadiska religiozity patrilo 26,7 % obyvateľstva k luteránskej viere, 15,3 % k rímskokatolíkom a 4,2 % ku kalvínom. (Szarvas, 2020)
V roku 2018 tu žilo 15 565 obyvateľov, z nich asi 89 % Maďarov, 8 % Slovákov, 2 % Rómov a 1 % iných národností (Nemcov, Rumunov a Slovincov). Podľa miestnych organizácií je počet Slovákov približne 7 000. Prvé zmienky o Slovákoch v tejto oblasti pochádzajú z roku 1722, kedy sem na pozvanie baróna Jána Harruckerna prichádza asi 34 rodín slovenských osídlencov. Slováci prišli z viacerých oblastí severného Uhorska, najmä zo Zvolenskej, Novohradskej, Hontianskej a Peštianskej stolice.
S mestom sa spája viacero významných osobností. Jednou z nich je evanjelicky kňaz Samuel Tešedík, ktorý tu v roku 1780 založil prvú poľnohospodársku školu v Európe a praktický hospodársky inštitút. V starej budove školy sa dodnes nachádza Tešedíkovo múzeum. Tešedík zveľadil mesto, do poľnohospodárstva zaviedol viacero nových technologických postupov, napríklad spôsob úpravy alkalickej pôdy, dal vybudovať školskú budovu (stojí doteraz) a starý evanjelický kostol. Nahradením pôvodných nepravidelných ulíc priemyselnou pravidelnou sieťou ulíc v tvare šachovnice výrazne zmenil obraz vtedajšieho mesta. Ďalšou osobnosťou je Milan Rastislav Štefánik, ktorý v Sarvaši v roku 1898 maturoval.
V roku 1834 bolo do Sarvaša presťahované gymnázium, v ktorom pôsobilo viacero významných pedagógov. O rozvoj mesta sa zaslúžila aj rodina grófa Bolzu, ktorá tu nechala vybudovať suchý mlyn, Ananajský háj a záhradu Pepi, dnes známu ako arborétum v Sarvaši. Mesto je považované za intelektuálne centrum Békésskej župy, pretože sa v ňom nachádza viacero významných vzdelávacích a vedeckých inštitúcií, napríklad Vysoká škola Samuela Tešedíka, Výskumný ústav zavlažovania a Výskumný ústav šľachtenia rýb. (História mesta Sarvaš, 2019)
V roku 1949 vznikla v Sarvaši Slovenská základná škola a žiacky domov. Zo začiatku fungovala ako štvortriedna, neskôr ako osemtriedna. Dnes pôsobí v rámci tejto inštitúcie aj trojtriedna materská škola.
Povedomie pôvodu a identita obyvateľstva
Časť obyvateľstva sa identifikuje so slovenskou národnosťou a označuje sa za Slovákov. Na druhej strane, viacerí sa považujú za Maďarov so slovenským pôvodom. Túto tendenciu dávajú do súvisu so silnými a dlhodobými tlakmi a zaznávaním Slovákov maďarským majoritným obyvateľstvom. Sa cíťim biť Maďarom, nám je to za zlé, že naši rodičia boľi Slováci. Sa báľi, kebi povedaľi, že sú Slováci.; Ja mam v úradnich lisťinách napisano, že som Maďar.
K najstarším slovenským rodinám a zároveň najčastejším priezviskám v Sarvaši patria: Zima, Kohút, Líška, Uhliar, Bakuja, Hrnčiar, Číčej, Kondáč, Litavský, Medveď, Nemčok, Havran, Mesiarik, Srnka, Múťan, Mravík, Bohák alebo Polievka.
Ďalším významným prvkom, prostredníctvom ktorého sa Slováci v Sarvaši vymedzujú voči ostatným obyvateľom, je religiozita. Slovenské obyvateľstvo je prevažne evanjelického vierovyznania. Maďari sú najmä katolíckeho náboženstva. Rozdiel medzi evanjelickou a katolíckou religiozitou registrujú Slováci prostredníctvom odlišnej liturgie. Zatiaľ, čo katolíci na nej spievajú, evanjelici nespievajú. Ďalším odlišovacím znakom sú náhrobné kamene a pálenie sviec. Katolíci majú náhrobné kríže, evanjelici nie, katolíci zapaľujú sviece, evanjelici nie. Dnes sa však tento rozdiel stiera a kríže si buduje aj evanjelické obyvateľstvo, slovenskí evanjelici navštevujú aj katolícke omše. Na Dušičky alebo Všetkých svätých zapaľujú sviečky na hroboch aj sarvašskí evanjelici.
Miera používania slovenského jazyka v Sarvaši je v súčasnosti veľmi nízka. Slovenský jazyk ovláda najmä najstaršia generácia, stredná v menšej miere a najmladšia generácia len čiastočne. Používanie slovenčiny je však limitované. V domácom prostredí sa po slovensky a rovnako tak aj po maďarsky rozprávajú najmä v rodinách, kde sú obaja partneri Slováci. Po slovensky sa s deťmi zhovárajú najmä starí rodičia. V zmiešaných slovensko-maďarských rodinách sa používa predovšetkým maďarský jazyk. Deti, ktoré prichádzajú do slovenskej materskej školy, poznajú zo svojho rodinného prostredia najmä maďarčinu, menej slovenský jazyk. Učiteľky sa s nimi zhovárajú po maďarsky, neskôr slovensky. Deti na základnej škole sa medzi sebou rozprávajú po maďarsky. Pri komunikácii s nimi používajú učiteľky maďarčinu aj slovenčinu. V rámci týždňa deti absolvujú 6 vyučovacích hodín v slovenskom a čiastočnej aj maďarskom jazyku. Ide o predmety ako napríklad slovenský jazyk, literatúra, rozhovor alebo slovenská vzdelanosť. Škola vedie žiakov k slovenskému jazyku, tradíciám a povedomiu aj v rámci mimoškolských aktivít. Podľa slov riaditeľky školy je z hľadiska počtov žiakov zapísaných do prvého ročníka škola druhou najpočetnejšou v Sarvaši. Pedagogický zbor sa snaží, aby aspoň 20 % končiacich žiakov pokračovalo na slovenskej strednej škole a slovenčinu si tak prehĺbilo. Tento stav sa však nenapĺňa. Rodičia sa pre vzdialenosť boja zapísať svoje deti na slovenské gymnázium v Békésskej Csabe.
Slovenská etnicita sa upevňuje aj prostredníctvom kultúrnych aktivít, ktoré sa viažu so slovenskou kultúrou. V meste pôsobí viacero záujmových združení a organizácií založených na slovenskom etnickom princípe. Patrí medzi ne Kultúrny spolok sarvašských Slovákov - Vernosť, ktorý vznikol z bývalého slovenského klubu v roku 1990. Ďalšou organizáciou je Slovenská národnostná samospráva mesta Sarvaš, založená v roku 1995 ako jedna z prvých v Maďarsku. Samospráva vydáva každý mesiac slovenskú prílohu mestského týždenníka pod názvom Novinkár pod Kerešom.
Rodiny Slovákov v Sarvaši boli tradične rozšírené a viacdetné. Pod jednou strechou žilo spolu viacero generácií a členov rodiny.
Príbuzenská terminológia a nárečové prejavy
V nasledovnom texte sa budeme venovať vybraným prvkom tradičnej kultúry Slovákov v Sarvaši.
Výročné obyčajové tradície
Mikuláš: Na Mikuláša chodil v Sarvaši po domoch muž v maske Mikuláša. Deti od neho dostali sladkosti do vyčistených cipeľí - čižiem. Mikuláš sa presúval na voze a ak bolo dostatok snehu, na saniach.
Vianoce: K najvýznamnejším výročným sviatkom patria Vianoce. Štedrý večer nazývajú sarvašskí Slováci Kračún. V tento deň chodili Sarvašania do kostola a po príchode z kostola zasadli k slávnostnej večeri. Ak bývali na vzdialených sálašoch, do kostola išli až na druhý deň. Na Vianoce pripravujú viaceré slávnostné jedlá, najmä mäsovú polievku so zavarenými brdovcami - cestovinou, šonku, sármu, stuďeňia - huspeninu, paprikáš z morky, krumpľové - zemiakové pyré, zabíjačkové špeciality, napríklad klbási a jaťerňice, tiež pečenú kačicu. Kačice sa prikrmovali kukuričnými šúlkami, ktoré im vkladali do krku. K tradičným jedlám, ktoré sa v niektorých rodinách pripravujú dodnes, patrí ľanča - šošovica s klobásou, plžike (cesto makovuo) - makové šúľance, kyslá kapusta zo suda, sarma a makové halušky s medom. Z kysnutých koláčov pripravujú najmä orechovníky a makovníky. V rodinách mladších obyvateľov si koláče kupujú už v obchode. Na vianočnom stole sa objavujú aj jablká, banány, orechy, mandarini - mandarínky a naranče - pomaranče. Všetky jedlá sa položia na stôl na znak prosperity, abi hojnosť prekvitala. Rozkrajovanie jabĺk medzi všetkých členov rodiny, alebo rozlusknutie orecha, ktoré predznamenávalo zdravie a malo zabezpečiť súdržnosť, si respondenti pamätajú zo svojho detstva, dnes sa v rodinách vykonáva len sporadicky. Omrvinky z jedla sa odložili pod stôl a neskôr zaniesli statku. Aj teraz zvikňem dať pot stuol. Obyčajovou tradíciou, ktorá sa do tohto prostredia preniesla zo Slovenska, je pečenie vianočných oblátok. Na stole horí počas celých Vianoc svieca. Príbytok sa zdobí halúzkami, na stole alebo na zemi je umiestnený vianočný stromček - karačonfa. V Sarvaši nebolo na Vianoce zvykom koledovať, len vinšovať. Približne pred 50. rokmi chodili po domoch vinšovníci - dospelí muži a ženy. Deti boli za verše odmenené peniazmi, čokoládou, jablkami a orechmi.
Silvester a Nový rok: Na Silvestra sa ťahalo réšete - pripravovala štrúdľa, maková, lekvárová, tvarohová alebo kapustová.
V Tesco platíte menej od 7.10. do 20.10.2020 - Zlatý Bažant radler 0,0 % & Jacobs Velvet
Trojkráľové a fašiangové obdobie: Trojkráľové a fašiangové obecné obchôdzky sa už v Sarvaši nekonajú. Rovnako zaniklo aj slávenie posviacky kostola. Konalo sa v druhú adventnú nedeľu a pôvodne bola spojená s konaním hodov. Tradícia pretrvala už len ako spomienka a chvála Hospodina počas liturgie v kostole. Fašiangové karnevaly sa presunuli do školského prostredia. Deti aj učitelia si pre túto príležitosť zhotovujú masky, ktoré predstavujú počas sprievodu mestom. Každý rok si jedna z tried nacvičí tanec alebo vystúpenie, ktoré predstavia v športovej hale.
Veľká noc: Veľkonočnému obdobiu predchádzalo vynášanie Moreny, ktoré sa konalo na Kvetnú nedeľu. Morena sa tu nazývala tiež Kisehoj alebo Kisebáb a ničila sa pálením a vhodením do rieky. O obnovenie tejto obyčaje sa v posledných dvoch desaťročiach pokúsili v školskom prostredí. Dialo sa tak v rámci predmetu slovenská vzdelanosť, na ktorom sa deti učia o slovenských tradíciách. Druhá nedeľa pred Veľkou nocou sa v Sarvaši nazývala čierna ňeďeľa. Pred 60. rokmi chodili v tento deň po dedine cigánske dievčatá. Na zelený štvrtok jedli sarvašskí Slováci zelené jedlá, najčastejšie šalátovú polievku. Veľký piatok bol takisto dňom pôstu. Na veľkonočný pondelok chodia k príbuzným obľievari - chlapci aj dospelí muži. Keť som bola malá (pred 60 rokmi), mala som 45 obľievarov, teras som mala 15. Za oblievačku a verše, ktoré ritmujú po maďarsky, sú odmenení peniazmi, vajíčkami alebo medovníkmi. Šibanie korbáčmi Sarvašania nepoznajú. Veľkonočné vajíčka sa tu zdobia viacerými technikami. Pred 50. - 60. rokmi, sporadicky aj neskôr stavali v domoch dievok mládenci máje. Nie však v každom dvore, len v tom, kde boli dievky vzácne, ktoré mali svojich mládencov a plánovali spolu sobáš. Máje sa stavali v noci.
Ďalšie sviatky: 20. augusta sa v kostole žehná nový chlieb. Ďakovanie za úrodu a svätenie chleba sa pôvodne vykonávalo 15. Jesenné obdobie je zasvätené žatve. Dnes na slávnostnú žatvu, ktorá sa koná v blízkej obci Strieborné vinice, prichádzajú na recipročnú návštevu hostia zo Slovenska, Ukrajiny, Rumunska a ďalších krajín.
Rodinné obyčajové tradície
Tehotnú ženu v Sarvaši nazvali hrubou, ťaškou alebo ťehreš. Ženy v druhom stave sa nevyhýbali práci, viaceré z nich pracovali až do pôrodu. To vždi vraveľi, že to ňie je choroba. Ja som na bicikľi choďila, zavárala, kopala, všetko robila. Ešťe aj ostatní deň som robila. Niektoré z nich porodili priamo pri práci na poli. Pohlavie dieťaťa vedeli ženy predpovedať podľa viacerých znakov. Pekná tvár a pribratie do bokov, alebo konkrétne pribratie do pravého boku veštilo narodenie dievčaťa, nepekná tvár, končituo - špicaté brucho alebo pribratie na ľavý bok, naopak, chlapca. Tehotnej žene sa nemalo nič odoprieť. Ak mala na nejaké jedlo chuť, museli jej ho dopriať, abi jej ňeodišlo. Nesmela sa pozerať na nepekné veci, pretože tvar alebo znak danej veci sa mohol prejaviť na tele novonarodeného dieťaťa. Že bi sa nepozerala na voľačo, čo je hnusnuo, ľebo aj dieťa buďe hnusnuo.
Približne do 50. rokov 20. storočia prichádzali deti na svet v domácom prostredí. Pôrod obriadili skúsené ženy - pôrodné babice - babi. Sarvašské ženy si pamätajú na pôsobenie slovenskej babice Srnkovej, Kohútovej alebo Brhlíkovej. Babica dozerala na ženu aj počas tehotenstva a postarala sa o ňu aj v období po pôrode - pomáhala s kúpaním dieťaťa, čistotou ženy či pri kojení. V Sarvaši fungovala niekoľko rokov pôrodnica. Po pôrode chodili matku a dieťa navštevovať - opáčiť najbližší príbuzní, blízka rodina skôr, vzdialenejšia po 6 týždňoch. Matke prinášali jedlá, ktoré jej mali dopomôcť k rýchlemu zotaveniu, najčastejšie mäsový vývar, holubaciu polievku. Krstná matka priniesla v košíku herouke, koláče, ovocie, zeleninu, kedysi aj pivo, ktoré jej malo privodiť mlieko. Ak žena mlieko stratila, dieťa pridájali prevareným kravským mliekom. Návštevy matky a dieťaťa sú živé aj dnes.
Niekoľko dní po narodení dieťaťa, najneskôr do dvoch týždňov sa konal krst. Krstu mohlo predchádzať aj jednoduché prežehnanie. Keť išla moja mama so mnou z ňemocňice, pri kostole ma pokrsťila. Prekrížila. A dohodla sa s farárom, kedi buďe krst. Na krst odnášali dieťa s nasledovnými slovami v maďarčine: Uš aj ti si bohu ďieťatko maš. Banboch aj ťebe naďeľil. Dnes krstia deti aj niekoľko mesiacov, rok alebo viacero rokov po narodení. Teras krsti jesto aj čo uťeká, čo vie behať. Za krstných rodičov si Sarvašania vyberajú najmä súrodencov a kamarátov. Po krste nasledovali krstiny, ktoré sa dodnes konajú najmä v domácom prostredí. Prítomní sú najčastejšie pohostení mäsovou polievkou, paprikášom alebo vyprážaným mäsom z polievky. Hlavný dar dostalo dieťa práve od krstnej matky. Najčastejšie ním bola torta, zlatô - zlato, záušňice - náušnice, čepček, hábi, rúcho, ruhád - oblečenie. Krstná matka zhotovila aj vyšívaný povojňík, ktorým sa zväzovala perinka. Ostatní prinášali vecné alebo finančné dary. Peniaze kládli do taniera, pripraveného krstnou matkou.
Po pôrode sa mala matka s dieťaťom zdržiavať doma. Zvyk vychádzal z predstavy, že dieťa aj matku môžu v tieto dni ohroziť negatívne sily. Ženy, nazývané v tomto období posťeľkiňe, nevychádzali z domu aspoň dva týždne. Dnes vychádzajú na verejnosť už niekoľko dní po pôrode. Ako ochranu pred nepriaznivými silami pripevňujú Sarvašania dodnes na kočík alebo na zápästie dieťaťa červenú mašličku. Červená stužka ho má chrániť pred zočinou - zočma. To ďievča...