Liturgia vopred posvätených darov v slovenskom jazyku

V byzantskej tradícii obdobie desiatich týždňov, ktoré predchádzajú Paschu, nazývame Triodion. Názov označuje tri biblické ódy, ktoré sa spievajú na utierni - a obsahuje predpôstne a pôstne obdobie. Skutočný a vlastný Veľký pôst má štyridsať dní - od pondelka prvého týždňa až do piatku pred Kvetnou nedeľou (Nedeľou paliem) - a rozvíja týždne od pondelka do nedele, ponúkajúc týždennú cestu v ústrety nedeli, tak ako sám Veľký pôst je cestou k Pasche.

Byzantský Veľký pôst je obdobím, ktoré má veľmi bohatý výber biblických textov: žalmy i čítania - v hymnografii aj v čítaniach cirkevných otcov. Hymnické texty sa pozastavujú predovšetkým pri téme ľudskej duše ovládanej hriechom, ktorá nájde prostredníctvom Veľkého pôstu možnosť spásy. V štyroch nedeliach predpôstného obdobia nachádzame veľké témy, ktoré poznačia priebeh Veľkej štyridsiatnice: pokora (Nedeľa mýtnika a farizeja); návrat k milosrdnému Bohu (Nedeľa márnotratného syna); posledný súd (Mäsopôstná nedeľa - o Kristovom súde), odpustenie (Syropôstna nedeľa - o vyhnaní prarodičov z raja).

V túto poslednú nedeľa sa spomína na vyhnanie Adama z raja, bol z neho vyhnaný kvôli hriechu, ale vo Veľkom pôste sa začína cesta jeho návratu, ktorý vyvrcholí tým, že sám Kristus v paschálnom tajomstve zostúpi do podsvetia a dá mu svoju ruku, aby ho vyzdvihol zo smrti a priviedol ho späť do raja, ktorý sa takmer personifikuje v modlitbe Cirkvi.

Veľký pôst trvá štyridsať dní, má päť nedieľ. V každej z nich vidíme dvojaký aspekt: na jednej strane biblické čítania, ktoré pripravujú na krst, na druhej strane historické a hagiografické aspekty. V nedeľu ortodoxie povolanie Filipa a Natanaela je modelom povolania každého ľudského bytia a slávi sa víťazstvo ortodoxie nad ikonoklazmom a znovunariadenie uctievania ikon. V nedeľu svätého Gregora Palamu sa spomína viera ochrnutého uzdraveného Kristom. Nedeľa povýšenia svätého Kríža je venovaná uctievaniu víťazného Kristovho Kríža, ktorý sa slávnostne prináša do stredu chrámu a je uctievaný veriacimi celý týždeň ako symbol víťazstva a radosti, nie utrpenia. V nedeľu svätého Jána Lestvičníka (Klimaka/Rebríka), ktorý je vzorom askézy, sa slávi uzdravenie posadnutého démonom, a v nedeľu svätej Márie Egyptskej, ktorá je vzorom pokánia, sa slávi ohlásenie vzkriesenia.

Šiesty a posledný týždeň Veľkého pôstu, ktorý je nazývaný kvetný (palmový), má v centre svojej pozornosti Lazára, Pánovho priateľa, od momentu jeho choroby až po jeho smrť a vzkriesenie. Liturgické texty nás približujú k tomu, čo sa plne zjaví počas dní Svätého veľkého týždňa, totiž že Božia láska k človeku, ktorá sa zjavila v Kristovi, je skutočnou a konkrétnou láskou. Celý Veľký týždeň je orámovaný kontempláciou už blízkeho stretnutia Ježiša so smrťou, najskôr jeho stretnutia so smrťou priateľa a o týždeň neskôr jeho stretnutia s vlastnou smrťou.

Liturgickým textom sa darí zatiahnuť nás do tejto Ježišovej cesty do Betánie, smerom do Jeruzalema. V byzantskej liturgii nikdy nie sme len divákmi, ale vždy aj účastníkmi a koncelebrantmi, sme prítomní v liturgii a v udalosti spásy, ktorú liturgia oslavuje. Počas celého Veľkého pôstu byzantská tradícia recituje na konci všetkých oficiálnych cirkevných hodiniek modlitbu pripisovanú svätému Efrémovi Sýrskemu, ktorá zhrňuje cestu obrátenia každého kresťana: „Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha zúfalstva, nedbanlivosti, mocibažnosti a prázdnych rečí. Daruj mne, tvojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.

Táto modlitba je súčasťou skoro každej bohoslužby byzantského obradu počas Svätej a veľkej štyridsiatnice (od pondelka do piatku). Vynikajúco vystihuje v krátkosti celý program Veľkého pôstu, a to jeho negatívnu i pozitívnu stránku - čoho sa máme zbaviť a k čomu máme dospieť. Pritom sa prežehnáme (niekde je zvykom na začiatku poklony - teda pred pokľaknutím, inde až pri vstávaní). Malá poklona sa robí tak, že sa ohneme v páse, pravú ruku vystrieme smerom k zemi (prípadne sa jej aj prstami dotkneme), potom sa vystrieme a pritom sa prežehnáme.

Poklony sú dôležitou súčasťou modlitby, ktorá sa snaží do pokánia zapojiť nielen dušu, ale aj telo - teda celého človeka. Technické spresnenie: 12 malých poklôn znamená, že sa 4 razy zopakujú slová „Bože, buď milostivý…“, „Bože, očisť…“ a „Mnoho ráz…“, pričom za každou vetou sa robí malá poklona.

Pascha (Veľká noc) je najväčším a najvýznamnejším kresťanským sviatkom. Čítania Veľkého týždňa odhaľujú tú akoby trojitú vrstvu, tri významy, rozmery sviatku. Exodus reprezentuje historickú vrstvu - starozmluvnú, židovskú Paschu, teda prechod z otroctva (Egypta) do zasľúbenej zeme. Je to predobraz našej paschy i Kristovej Paschy.

Kniha Jób predstavuje osobnú vrstvu - vzkriesenie v našom osobnom živote. Rozpráva o tom, ako prežil Jób prežil svoje utrpenie, „smrť“ a vzkriesenie. Tieto dni sú dňami prípravy, hlavnými témami sú eschatológia a pokánie. Tieto témy zaznievajú v čítaniach i v bohoslužobných textoch.

V pondelok a utorok sú evanjeliá sú eschatologické: v pondelok o desiatich pannách (Mt 24, 3-35), v utorok o konci Jeruzalema (Mt 24,36 - 26,2). Hľa, Ženích prichádza o polnoci, blažený je sluha, ktorého nájde bdieť, nehodný je však, koho nájde lenivieť. Eschatológia preto, lebo Kristovým utrpením, smrťou a vzkriesením sa končí starý svet, starý vek a začína sa už nový poriadok, nový svet (ktorý sa definitívne naplní jeho druhým a slávnym príchodom).

V stredu je evanjelium o žene, ktorá vyliala prevzácne myro na Krista. (Mt 26,6-16) Tento skutok bol silným znakom jej lásky - len láska nám otvára cestu k Pasche, k vzkrieseniu, oslobodeniu. Prorocky vopred pomazala Ježišove telo na pohreb. Pomazanie Krista ako Kráľa a Veľkňaza - myrom sa v starom zákone pomazávali kňazi a králi pri uvedení do úradu.

Liturgicky a obsahovo sú prvé tri dni príbuzné Veľkému štyridsaťdňovému pôstu, konajú sa liturgie vopredposvätených darov (teda sú to ešte aliturgické dni), modlíme sa modlitbu sv. Efréma Sýrskeho a robíme veľké metánie. Zároveň sú to ale už dni bezprostrednej prípravy na utrpenie a vzkriesenie Ježiša Krista.

V tento deň prežívame dve udalosti z Ježišovho života: tajomná (tzv. posledná) večera s učeníkmi. V tento deň sa konajú nasledovné bohoslužby: umývanie nôh (len v katedrále - biskup umýva nohy 12 kňazom počas čítania evanjelia), svätenie myra a antimensionov (len v katedrále), večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého. Toto je vlastne skutočný sviatok Eucharistie. To, čo máme niekde po Pasche (tzv. Dať jesť svoje telo je znakom sebaobetovania a nesmiernej Božej lásky.

Strasti čiže utiereň Veľkého piatku sa slúžia tradične vo štvrtok večer. Číta sa 12 evanjelií o utrpení a smrti Ježiša Krista (v latinskom obrade existuje niečo podobné - tzv. Cárske časy čiže kráľovské hodinky sa slávia v piatok ráno. Slávia sa štyri hodinky (prvá, tretia, šiesta, deviata hodinka + obednica); každá hodinka obsahuje: dva vybraté žalmy, ktoré sa prorocky vzťahujú na utrpenie nášho Pána Ježiša Krista (+ jeden bežný žalm), stichiry, jedno čítanie zo Starej zmluvy, jedno čítanie z apoštola a jedno z evanjelií o utrpení (postupne Mt, Mk, Lk, Jn).

Kráľovskými hodinkami sa nazývajú preto, lebo na tieto hodinky (časy) chodil vždy aj cisár (v Konštantínopole) a tiež azda aj preto, lebo sú bohatšie ako bežná modlitba hodiniek v časoslove. V tento deň platí veľmi prísny pôst a aj pôst od eucharistie.

Jeruzalemská (nadhrobná) utiereň sa slávi v sobotu ráno (niekde v piatok neskoro večer) a má štruktúru ako pohreb. Prípomína aj balzamovanie Pánovho tela. Hlavnou myšlienkou je, že Kristus svojou smrťou porazil smrť, ešte pred svojím vzkriesením zostúpil do podsvetia (vo ád, gr. hádes, hebr. šeol) a zničil smrť, ktorá tam vládla.

Nosným prvkom tejto utierne je vlastne Žalm 118 (najdlhší žalm, má 176 veršov) s velebeniami ku každému veršu žalmu a dogmaticky veľmi hodnotný kánon. Večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s 15 čítaniami zo Starej zmluvy sa slávi v sobotu poobede. Hlavnou myšlienkou tejto liturgie je krst. Cez celý Veľký štyridsaťdňový pôst sme sa modlili ekténie za katechumenov.

Táto liturgia bola kedysi krstnou liturgiou; krstilo sa počas čítaní a krstilo sa v zásade mimo chrámu, v baptistériu, čo bola osobitná budova. Čítaní je 15 aj preto, lebo katechumenov bolo kedysi dosť a obrad krstu trval istý čas. Po skončení starozmluvných čítaní vstupovali novopokrstení v sprievode do chrámu, počas toho sa spieval hymnus Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli. Čítania zo SZ (15) sú veľmi pekné, ide o predobrazy utrpenia a vzkriesenia Ježiša Krista a tiež predobrazy krstu (napr.

Krst je spojený s Paschou - v ňom prežívam, prijímam Kristovo utrpenie a vzkriesenie (to hovorí vlastne apoštol Rim 6, 3 - 11, ktorý sa číta na tejto liturgii). Medzi apoštolom a evanjeliom sa spieva namiesto Aleluja osobitný spev Vstaň, Bože, a súď zem. Počas toho sa prezliekajú kňazské rúcha i prestolné plachty, analoje a pod. Táto liturgia s krstom bola súčasťou celonočného bdenia na Paschu.

Bohoslužby v tento deň sa majú začínať polnočnicou. U nás sa táto polnočnica slávi len málokde, je to veľmi prostá a pomerne krátka bohoslužba. Počas nej sa má prenášať pláštenica z hrobu (zo stredu chrámu, kde je na stole, na tetrapode) na prestol.

Deje sa to nenápadne, skoro potichu, skoro úplne za tmy (všetky svetlá okrem úplného minima majú byť zhasnuté), akoby nebadane - Kristus vstal nebadane, nikto to nevidel, len anjeli boli svedkami. Utiereň sa má konať ešte za tmy, aj chrám je na začiatku utierne ešte v úplnej tme, všetky svetlá majú byť zhasnuté (okrem najnutnejších). Chrám symbolizuje hrob (netreba stavať nejaké „Božie hroby“, samotný chrám symbolizuje Kristov hrob), my vychádzame za tmy z chrámu (aj vonku je ešte tma) a obchádzame ho so sviečkami v rukách a spevom, čím symbolicky prichádzame ku Kristovmu hrobu.

Pred chrámom zaznieva radostné Christos voskrese! - Kristus vstal zmŕtvych! a potom sa chrám otvára a my doň vstupujeme. Chrám už je celý vysvietený, svietia všetky svetlá, ktoré sú v chráme. Hrob je prázdny, je v ňom len žiara slávneho vzkriesenia nášho Pána. Radostná zvesť Christós voskrése iz mértvych - Kristus vstal zmŕtvych sa neustále opakuje v radostných spevoch. Po utierni nasleduje liturgia sv. Jána Zlatoústeho.

Pri nej sa číta evanjelium v rôznych jazykoch, čo nám pripomína, že evanjelium (= radostná zvesť) má byť ohlasované všetkým národom. Po liturgii (niekde už po utierni) nasleduje posvätenie paschálnych (veľkonočných) pokrmov. Tieto pokrmy sú znakom Božej dobroty, Božej štedrosti a tiež zdôraznením toho, že radostná hostina, ktorá bude nasledovať, nie je mimo cirkvi, ale týka sa cirkvi; nebude to nejaká svetská oslava, ale duchovná slávnosť. Táto slávnosť nad slávnosti je taká veľká, že sa pripravujú osobitné pokrmy.

Farebné vajcia nám majú pripomínať, že nič nie je a nemôže byť obyčajné v tento deň, najneobyčajnejší deň a najväčší sviatok ľudstva. Preto ani vajcia nie sú obyčajné, ale farebné a zdobené. Ani chlieb sa neje obyčajný, ale pripravuje sa svetlý sladký koláč (nazývaný ľudovo pascha alebo paska) - inakší ako bežný chlieb cez rok. Ani syr nie je bežný, len z čistého mlieka, ale pridávajú sa do neho aj žĺtka z vajec (nazýva sa hrudka alebo syrec). Okrem toho sa posviacajú mäsité pokrmy (šunka), ktoré, podľa pôvodných pôstnych predpisov, ľudia mohli okúsiť po vyše 40 dňoch až na Paschu.

Podvečer sa slávi večiereň Paschy - má inú štruktúru ako večierne bežne cez rok (napr. nemá úvodný žalm, ale namiesto toho paschálny začiatok) a po vchode s kadidlom a evanjeliom sa na nej číta evanjelium o vzkriesení. Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň - nebo je otvorené, otvorilo sa Kristovým vzkriesením. Každý deň Svetlého týždňa je ako nedeľa (utiereň i večiereň sa slúžia skoro rovnako ako v nedeľu Paschy, jednotlivé dni sa postupne striedajú hlasy, tak ako sa cez rok striedajú každú nedeľu).

Svetlý týždeň je tak výnimočným v cirkvi, že všetky bohoslužby v tomto týždni (s výnimkou eucharistickej liturgie) majú svoju špecifickú štruktúru a kňazi sú stále oblečení v kompletných rúchach. Utierne sa podobajú na utiereň Paschy. Hodinky (časy), povečerie a polnočnica majú namiesto žalmov a zvyčajných modlitieb paschálne spevy.

Počas bohoslužieb Paschy sa má správne celý čas stáť (kedysi sa to aj zachovávalo dosť dôsledne v našich farnostiach). Stáť sa má cez celý Svetlý týždeň - to vyjadruje našu radosť zo vzkriesenia. Radosť zo vzkriesenia je taká, že nás až vzpružila, zdvihla zo stoličiek (ako na futbale alebo na hokeji, keď padne gól, nikto nesedí, všetci od radosti vstanú). Státie je postojom radosti a oslavy (a zároveň úcty). Rozhodne by sa v tomto období nemalo kľačať.

Podľa predpisov 20. kánona Prvého ekumenického snemu v Nikei (r. „Keďže niektorí v nedeľu aj počas Päťdesiatnice kľačia, tento svätý snem sa uzniesol, že modlitby sa budú Pánovi vzdávať postojačky, aby sa v každej farnosti všetko zachovávalo podobne.“ (1. Kľačanie je postojom pokánia, pokory, vyjadruje poníženie sa, uvedomenie si vlastných hriechov (predpísané v našom obrade len vo Veľkom pôste) alebo vyjadruje veľmi naliehavú prosbu (predpísané na večierni v nedeľu Zostúpenia Svätého Ducha).

Od nedele Paschy ďalších 40 dní sa zdravíme pozdravom Christós voskrése! - Voístinu voskrése! po slovensky: Kristus vstal zmŕtvych! - Skutočne vstal zmŕtvych! po grécky Christós anésti!

Ikona vzkriesenia hovorí, poukazuje skôr na naše osobné vzkriesenie ako na historickú udalosť Kristovho zmŕtvychvstania. Táto ikona je zväčša v cirkevnej slovančine označovaná ako Sošéstvije vo ád, teda Zostúpenie do podsvetia a znázorňuje Krista ako z podsvetia (csl. ád, gr. hádes, hebr.

Už teda nemusíme byť zhrbení, ale môžeme stáť vzpriamene pred Bohom ako jeho priatelia, adoptívni synovia a dcéry. Z liturgického hľadiska sa Lazárova sobota javí ako predsviatok Kvetnej nedele, v ktorú oslavujeme Pánov vstup do Jeruzalema.

Svätý Ján Zlatoústy sa narodil okolo roku 345 v Antiochii, kolíske kresťanstva. Aby svoje kresťanské vzdelanie uplatnil v každodennom živote, tento bystrý mladík sa uchýlil do susedných hôr, kde v jeho dobe prekvital veľmi aktívny asketický život. Meletiov nástupca arcibiskup svätý Flavián († 404) vysvätil Jána za kňaza a ustanovil za kazateľa v najväčšom mestskom chráme. Ján Zlatoústy je považovaný za najväčšieho kresťanského rečníka všetkých čias. V arcibiskupskej pozícii sa Zlatoústy okamžite pustil do náboženskej reformy a popri inom obnovil poriadok a dôstojnosť liturgických obradov.

Zlatoústy si všimol, že počas dlhých modlitieb Bazilovej liturgie veriaci začali byť roztržití a nedisciplinovaní. Rukopis z 8. Až neskoršie rukopisy, počnúc 11. Vďaka svoje praktickosti a Jánovej autorite tzv. božská liturgia svätého Jána Zlatoústeho do 13. V 5. storočí bol Jánovej liturgie zavedený hymnus Trisagion. Až 7. storočí bol obrad prípravy eucharistických darov (proskomídia) presunutý na začiatok bohoslužby a boli pridané antifóny. Koncom 8. V roku 1850 v gréckom monastieri svätej Kataríny na hore Sinaj bol objavený ďalší liturgický rukopis z 9.

Najstaršie staroslovanské liturgické texty sa nachádzajú v liturgikonoch Antona Romanoviča († 1147) a Barlaama Chutinského († 1192), obidva texty pochádzajú z 12. S pribúdajúcimi liturgickými rukopismi pozorujeme veľkú rozmanitosť vo formulácii textu a rubrík. Až do 14. storočia musíme vyčkať na úspešný pokus o štandardizáciu liturgického textu a rubrík, ktorý urobil patriarcha Filoteos Konštantínopolský († 1376) vo svojom slávnom Poriadku slávenia, nazývanom Diataxis (porov.

Liturgické komentáre sú veľmi dôležité pre náležité chápanie svätej liturgie. Hovoria nám, ako sa vyvíjali rozličné liturgické obrady a činnosti. Vysvetľujú nám, prečo sa tieto činnosti a obrady vyvíjali takýmto osobitným spôsobom. Prvé liturgické komentáre sú stručné a venujú sa len dôležitejším častiam božskej liturgie. Taký je komentár svätého Cyrila Jeruzalemského († 386), zachovaný v jeho piatej mystagogickej katechéze.

Pseudo-Dionýzovo dielo Cirkevná hierarchia, vzniknuté pravdepodobne v 5. storočí, nám poskytuje mystický a symbolický výklad božskej liturgie. Podobný komentár napísal svätý Maxim Vyznávač († 622) vo svojom úvode k tajomstvám liturgie, nazvanom Mystagógia. Toto je najstarší komentár ku konštantínopolskej forme božskej liturgie. Najlepší komentár k byzantskej liturgii sa pripisuje konštantínopolskému patriarchovi svätému Germanovi († 740) a nesie názov Mystická teória, ktorý je trocha neskorší.

Život Ježiša Krista sa zvyčajne delí na tri obdobia, a to: 1) skrytý život, 2) verejný život a 3) spásonosný život alebo Kristovo dielo spásy. Čaro a originalita prístupu Mystickej teórie spôsobili, že tento komentár sa stal veľmi populárnym a duchovne prospešným pre veriacich. Nanešťastie, z dôvodu zásahu úradného uhorského cenzora v Budíne toto vynikajúce dielo nikdy nebolo vytlačené a zostalo v rukopise. Vo svojom komentári sa otec Bazilovič opieral o také významné liturgické autority, akými boli svätý German, Simeon Solúnsky a Jacques Goar.

V polovici 19. Zďaleka najlepší karpatský komentár k svätej liturgii pochádza z pera Mons. Mikuláša Russnáka. Má názov Liturgie Východnej cirkvi a bol vydaný v maďarskom jazyku v roku 1915 v Budapešti. Prof. Russnák vo svojom vynikajúcom diele opísal všetky tri liturgie, čiže Liturgiu svätého Jána Zlatoústeho, Liturgiu svätého Bazila Veľkého a Liturgiu vopred posvätených darov.

Tropár sv. Jána Zlatoústeho (8. Milosť, ktorá vychádzala z tvojich úst, ako jasná žiara ohňa osvecuje celý svet, odhalila svetu poklad v nezištnosti ukrytý a nám zasa ukazuje vznešenosť pokory. Pane, Bože všemohúci, jediný svätý, ty prijímaš obetu chvály od tých, ktorí ťa vzývajú celým svojím srdcom. Prijmi ich modlitby a nás hriešnych priveď k svojmu svätému žertveníku. Dovoľ nám prinášať ti dary a duchovné žertvy za naše hriechy i za nevedomosti ľudu, aby sme našli milosť pred tebou. Nech ti je naša obeta príjemná a nech Duch tvojej milosti spočinie na nás a na týchto predložených daroch i na celom tvojom ľude.

„Keď vidíš Pána obetovaného a položeného na oltár a kňaza stojaceho a modliaceho sa nad obetou a všetkých veriacich očistených tou vzácnou Krvou, môžeš si myslieť, že si ešte medzi ľuďmi stojacimi na zemi? Dotlač obnovenej slovenskej verzie z roku 2008.Pohrebná liturgia je úzko spätá s prežívaním veriacich. Jej cieľom nie je len modlitba za zomrelého, ale taktiež prebudenie viery a nádeje u členov jeho rodiny a účastníkov pohrebu.Cirkev sa modlí a verí: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.“ Pohrebné obrady sú posvätným úkonom, pri ktorom Cirkev zveruje Bohu svojich bratov a sestry vo viere, vyznáva svoju vieru a uznáva Božie pôsobenie v živote človeka.Utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista sú vzorom života kresťana.

Obradmi, ktoré sprevádzajú rozlúčku so zosnulými, spoločenstvo veriacich slávi nielen spásu, ktorú pre nás získal Kristus, ale nás aj zjednocuje s príbuznými, priateľmi a známymi, s ktorými zosnulí bratia a sestry prežívali časť svojho života, práce, vzťahov, citov a viery v Boha.Kresťanská liturgia pohrebu je slávením Kristovho veľkonočného tajomstva, pri ktorom sa Cirkev modlí za svoje deti, začlenené sviatosťou krstu do smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.Preto Cirkev ako súcitná matka svojimi modlitbami a prinášaním obety svätej omše chce byť pre zomrelých duchovnou pomocou a pre pozostalých útechou i nádejou v ich žiali, že všetci pokrstení v Krista raz vstanú k novému životu.

Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o liturgii vyjadril požiadavku revízie pohrebných obradov takým spôsobom, aby výstižnejšie vyjadrovali veľkonočnú povahu kresťanskej smrti a zároveň zohľadnili tradície miestnej cirkvi.

Prehľad liturgií

Nasledujúca tabuľka poskytuje prehľad troch hlavných liturgií používaných vo východnej cirkvi:

Poznámka: Tabuľka sumarizuje základné informácie o liturgiách.

Ikona Krista Pantokratora zo Sinaja, 6. storočie.

tags: #liturgia #vopred #posvatenych #darov #spevy