História Banskobystrického Biskupstva

Banskobystrická diecéza si v roku 2024 pripomína významné výročie - 240. výročie svojho vzniku. Samostatné biskupstvo vzniklo odčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva v roku 1776 zásluhou cisárovnej Márie Terézie.

Námestie Štefana Moysesa v Banskej Bystrici.

Jeho vytvorenie schválil pápež Pius VI. dňa 13. marca 1776 bulou Regalium principum. V pastierskom liste diecézny biskup Marián Chovanec pripomína túto udalosť. Chovanec upozornil, že misionári z rôznych krajín, najmä íro-škótski, dlho šírili kresťanstvo v strednej Európe, ale vtedy ešte neexistovala na tomto území žiadna cirkevná štruktúra.

„Až koncom 8. storočia bolo územie strednej Európy, teda aj územie Slovenska, začlenené do právnych štruktúr cirkvi. Pravdepodobne od roku 827 naše územie začalo podliehať Salzburgskému arcibiskupstvu. To trvalo až do roku 880, keď bolo založené Nitrianske biskupstvo, do ktorého patrila väčšina slovenského územia.

Významná história

Od roku 1000 do roku 1776 bolo územie dnešnej diecézy súčasťou Ostrihomského arcibiskupstva. „Veľký význam pre duchovnú správu mal aj vznik premonštrátskeho prepoštstva Panny Márie v Kláštore pod Znievom v 13. storočí. Aj vďaka nemu boli na našom území v 13. a 14. storočí založené viaceré farnosti. Bolo ich viac ako 60 a niektoré majú doteraz svoje pôvodné starobylé chrámy.

V roku 1922 vznikla Trnavská apoštolská administratúra a Banskobystrické biskupstvo sa stalo jej podriadeným biskupstvom. Bolo to dočasné riešenie cirkevnej správy toho územia Ostrihomskej arcidiecézy, ktoré po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 pripadlo novovzniknutému Česko-Slovensku.

V roku 1977 vznikla Slovenská cirkevná provincia aj Trnavské arcibiskupstvo. V roku 1995 bola Trnavská arcidiecéza premenovaná na Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu a napokon, v roku 2008, bola táto provincia územne reorganizovaná. Bankobystrické biskupstvo, s čiastočne zmeneným územím, je aj naďalej sufragánom Bratislavskej arcidiecézy v rámci Západnej cirkevnej provincie.

Prví biskupi

František Berchtold (1776-1793)

Územie terajšieho Banskobystrického biskupstva bolo súčasťou rozsiahleho ostrihomského arcibiskupstva. Na podnet Márie Terézie pápež Pius VI. schválil 13. marca 1776 zriadenie Banskobystrického biskupstva. Mária Terézia dala do vena biskupstvu niekdajšie arcibiskupské panstvo s kaštieľom vo Sv. Kríži nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom) a bývalý jezuitský kostol v Banskej Bystrici určila za jeho katedrálu. Patrón katedrálneho kostola sv. František Xaverský sa stal nebeským patrónom biskupstva.

Príchod prvého biskupa so slávnostným sprievodom dňa 28. októbra 1776 do nového sídla bolo zaznamenané nasledujúcim spôsobom: „Najprv ho privítali v Kremničke, odkiaľ sa previezol na koči až po mestské hradby. Do mesta vstúpil na bielom koni cez Dolnú bránu za búrlivých ovácií miestnych obyvateľov, ktoré umocňovalo vyzváňanie zvonov a zvuky delových sálv. Vo farskom kostole v mestskom hrade zaspieval Te Deum a požehnal prítomných.

Biskup František Berchtold po svojom nástupe do funkcie vykonal všetky počiatočné organizačné práce v novovzniknutom biskupstve. Budovu kolégia na banskobystrickom námestí neprijal za rezidenciu a ponechal ju pre kanonické byty sídelnej katedrálnej kapituly kanonikov. Mesto mu preto ponúklo pôvodný Sturzerovský dom - starý dom banskej komory (dnes Námestie SNP č. Počas rekonštrukčných prác býval biskup v dome č. 11 v Lazovnej ulici v tzv. Bottovom dome.

Po ukončení prác na znovuvybudovanom biskupskom paláci nechal nad vstupnú bránu biskupského paláca v Banskej Bystrici umiestniť nápis v latinčine tohto znenia: „Mária Terézia, cisárovná vdova, kráľovná Uhorska, ustanovila dve časti tohto biskupstva, ktoré 3. mája 1783 požiarom zhubným pre celé mesto bolo zničené. Banskobystrický biskup František z kniežatstva Berchtold ho dal na svoje útraty obnoviť a ostatnú časť priečelia od základov vybudovať.

Rovnako nechal opraviť kaštieľ v Žiari n/ Hronom. Dal pri ňom vysadiť park a zriadiť ovocnú záhradu. Zomrel 14. augusta 1793.

Štefan Moyses (1851-1869)

PhDr. Štefan Moyses (Mojžiš, Moyzes) sa narodil 24. októbra 1797 v roľníckej rodine vo Veselom pri Piešťanoch. Otca i matku stratil v útlom veku, pričom ho náhradní rodičia, ako mimoriadne nadaného chlapca, dali študovať. Gymnázium, a potom štúdium na bohosloveckom seminári, ukončil v Trnave v roku 1815, následne pokračoval v štúdiách teológie na ústrednom seminári v Pešti, a potom v Ostrihome. V roku 1829 získal titul doktora filozofie na Filozofickej fakulte univerzity v Pešti.

Hoci vyšiel z trnavského bernolákovského prostredia, pod vplyvom J. Kollára, M. Hamuljaka, P. J. Šafárika sa neskôr vzdal bernolákovčiny a stal sa prívržencom idey československej národnej a jazykovej jednoty a slovanskej vzájomnosti. Bol členom krúžku slovenskej národno-obrodeneckej inteligencie v Pešti a Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej.

Vysvätený za kňaza, od roku 1821 pôsobil v kňazských službách v Szentendre, Bzovíku, Tesárskych Mlyňanoch, Tölgyesi , v rokoch 1828 - 1829 ako slovenský kazateľ v Pešti. V rokoch 1829 - 1847 pôsobil ako profesor filozofie a gréčtiny na Kráľovskej akadémii v chorvátskom Záhrebe. Tu sa stal v r. 1842 spoluzakladateľom a členom Matice ilýrskej (chorvátskej).

V r. 1847 sa stal kanonikom, súčasne ho záhrebská kapitula zvolila za svojho zástupcu záhrebskej kapituly na Uhorskom sneme v Bratislave, neskôr sa stal jeho poslancom za chorvátsku národnú stranu. Tu sa stal roku 1848 zároveň podporovateľom návrhov Ľudovíta Štúra, na opätovné zavedenie materinského jazyka na základných školách a pri bohoslužbách i niektorých ďalších jeho požiadaviek.

V r. 1848 - 1849 bol cisárskym dôverníkom za Chorvátsko vo Viedni. získal náklonnosť mladého panovníka Františka Jozefa I. Ten dňa 5. septembra 1850 Štefana Moyzesa vymenoval za diecézneho biskupa Banskobystrickej diecézy. Banskobystrický biskupský prestol zaujal 23. júla 1851, po potvrdení pápežom Piom IX. a po vysvätení arcibiskupom J. Scitovským. Za svoje prvotné sídlo si vybral letnú biskupskú rezidenciu vo Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom).

Popri konsolidácii zanedbanej diecézy, najmä dôsledkami revolučných rokov, zjednocovaní duchovenstva, zabezpečovaní neobsadených farností, veľkú pozornosť venoval rozvoju školstva a presadzovaniu slovenského charakteru stredných škôl v slovenskom prostredí. Podporoval jednak kňazský seminár v Banskej Bystrici, ale organizačne i materiálne tiež kráľovské katolícke gymnázium v meste, pričom má hlavný podiel na jeho poslovenčení. Ako známa autorita, zaslúžil sa (najmä príhovorom na najvyšších postoch) o úradné povýšenie školy z nižšieho štvorročného na osemročné c. k. štátne vyššie gymnázium, k čomu došlo (vedno so zvýšením platov riaditeľa a profesorov) na základe rozhodnutia cisára a výnosu ministerstva osvety úradným listom z 20. septembra 1854.

V čase, keď Moyses prišiel na Slovensko, viedenská vláda urobila Slovákom určitý ústupok v tom, že sa na školách v slovenskom prostredí mohlo vyučovať aj v slovenskom jazyku. Poradcom pre záležitosti uhorských Slovanov vo Viedni bol známy odporca štúrovskej slovenčiny Ján Kollár. A tak aj Š. M., ako prívrženec kollárovskej idey československej národnej a jazykovej vzájomnosti, bol za jeden spisovný jazyk československý či tzv. staroslovenčinu. Išlo vlastne o slovakizovanú češtinu, ktorá sa presadzovala vo výučbe, osobitne na stredných školách.

V 50. rokoch 19. st. sa staroslovenčina ako predmet vyučovala aj na niektorých ďalších gymnáziách v slovenskom prostredí, pritom banskobystrické c. k. gymnázium bolo vlastne jedinou slovenskou strednou školou v Uhorsku, pretože sa tu v tomto jazyku aj vyučovalo. Pričinením sa biskupa dalo mesto postaviť pre gymnázium honosnú budovu, dokončenú r. 1858 (dnes Nám. Š. Moysesa č. 14, oproti tržnici). Na vlastné útraty poslal študovať dvoch mladých, nadaných učiteľov na univerzitu, aby mohli získať diplom stredoškolského profesora.

Vzhľadom na nedostatok slovenských vyučujúcich, na gymnázium prichádzali českí profesori, a pretože neboli slovenské učebnice, prinášali pre žiakov tiež české učebnice. Dostatočne zrástli so slovenským prostredím, mali pochopenie pre slovenských žiakov, získali si náklonnosť obyvateľstva, materiálne podstatne prispeli k budovaniu žiackej i profesorskej knižnice či školských kabinetov. Š. M. od svojho príchodu zároveň presadzoval v jazyku československom tiež publikovanie.

V roku 1852 obnovil a sám finančne podporoval vydávanie časopisu Cyrill a Method, ktorý venoval pozornosť predovšetkým školstvu a výchove. Časopis vychádzal v Banskej Bystrici, prvých päť rokov v staroslovenčine, v ďalšom období prechádza na publikačnú formu upravenej štúrovskej spisovnej slovenčiny, ku ktorej napokon postupne prešiel aj sám vydavateľ, Š. M. Sám bol potom známy svojou publicitou v štúrovčine. Tlačou mu napr. vyšli viaceré kázne a prejavy, ako aj kniha Myšlienky o záhradníctve vôbec a štepárstve zvlášť.

Uvedomujúc si, že kvalita vzdelávania žiakov závisí od kvalifikovaných učiteľov, Š. M. sa usiloval o vybudovanie učiteľskej prípravky. Aby k tomuto kroku pritiahol predstaviteľov mesta, sám vložil na tento účel do mestskej kasy tisíc zlatých fl. školského roku 1856 - 1857. Októbrovým diplomom z 20. 10. osobitný dopad v školskom prostredí. V banskobystrických podmienkach stál na čele maďarizačného prúdu, zloženého najmä z príslušníkov maďarskej šľachty, časti inteligencie a podnikateľov, zmaďarizovaných už v období pred r. 1849, opätovne zvolený župan, barón Anton Radvanský a neskorší hlavný župný notár, Béla Grűnwald.

Na r. k. gymnáziu toto ťaženie pocítili r. 1861 ako prví 12 českí profesori, ktorí museli školu a mesto opustiť. Od 1. septembra 1861 na škole ostal z nich len jeden, ktorý ovládal maďarčinu a zo slovenských tiež jeden profesor a jeden katechét. Nahradili ich mladí maďarskí profesori a gymnázium v centre diecézy bolo pomaďarčené. Tento krok, vedno s postupujúcou maďarizáciou aj na ostatných školách v čisto slovenskej banskobystrickej diecéze, politické prenasledovanie a úradné šikanovanie aktívnych kňazov oboch konfesií, zmobilizovali sily a schopnosti biskupa Štefana Moysesa a vtiahliho do víru slovenského národnopo-litického pohybu vtedajšej doby.

Keď v r. 1861 Slovákom nedostalo odpovede na Martinské memorandum, zorganizovali slovenskí národnopolitickí aktivisti deputáciu na viedenský panovnícky dvor, ktorá mala memorandové požiadavky predostrieť cisárovi. Nebolo náhodou, že na jej čele na audiencii u Františka Jozefa I. dňa 12. decembra 1861 stál Štefan Moyses. Vo svojej pamätnej reči, okrem predloženia memorandových požiadaviek, výstižne charakterizoval pomery a postavenie Slovákov v Uhorsku po Októbrovom diplome.

Cisár väčšiu časť požiadaviek Slovákov, prednesených Moysesom, posunul na vyriešenie maďarskej vláde a požiadavke opätovného poslovenčenia banskobystrického gymnázia vyhovel, vďaka čomu biskup túto otázku dokázal v krátkom čase realizovať. Panovník súhlasil tiež s požiadavkou založenia Matice slovenskej, na ktorú prispel sumou 1000 zl.

Po ročnej prestávke sa od septembra 1862 na gymnáziu slovenčina (teraz v štúrovskej podobe) stala vyučovacou rečou, maďarčina a nemčina sa stali pomocnými jazykmi. Tak mohol kolektív profesorov školy, na čele s riaditeľom Martinom Čulenom, spolu s ďalšími slovenskými učebnými zariadeniami, nasledovných päť rokov majoritne vtláčať pečať celkovému kultúrno-spoločenskému životu v meste a regióne.

Pod vplyvom nových politických pomerov sa tak v banskobystrických podmienkach v 1. polovici 60. rokov výraznejšie kryštalizuje slovenský národnopolitický prúd. Predstavovali ho príslušníci početnej národne uvedomelej inteligencie, časť podnikateľov, vedno s rozhľadenejšími roľníkmi okolitých obcí. o národnopolitickú identitu dokázali nájsť spoločnú reč, bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť. Príkladom v tomto smere slúžili predovšetkým predstavitelia dvoch dominujúcich cirkví, banskobystrický rímskokatolícky diecézny biskup Štefan Moyses a hlavný predstaviteľ patentuálnej časti slovenskej evanjelickej cirkvi a. v., superintendent (hodnosť biskupa! Banskej Bystrici. Nebolo určite náhodné, že si po vytvorení Matice slovenskej v T. Sv. Martine, 4. augusta 1863 novozvolený predseda jej stáleho výboru Š. Moyses vybral za prvého podpredsedu práve K. Kuzmányho. Národná jednota takto aj symbolicky zvíťazila nad konfesijnou rozpoltenosťou Slovákov.

Priniesli zásadné zmeny menovite v ďalšej orientácii duchovnej a školskej oblasti. Z banskobystrického štátneho r. k. gymnázia bol už v marci roku zavedenia dualizmu zo školy odstránený riaditeľ M. Čulen, po ňom ďalší slovenskí profesori a gymnázium bolo opäť, teraz definitívne, pomaďarčené. Podobne to bolo s učiteľskou preparandiou, ktorá tiež potom jestvovala ako maďarský vzdelávací ústav, do roku 1874. Nastal koniec aj snahám biskupa Š. 30 000 zlatých. Zmena politických pomerov, k čomu sa pridružila vážna choroba a napokon smrť, mu nedožičili dožiť sa tejto školy.

Zomrel náhle vo veku necelých 72 rokov, 5. júla 1869.

Andrej Škrábik (1943-1950)

Rímskokatolícky kňaz, biskup a náboženský spisovateľ sa narodil 13. mája 1882 v Rajci. Študoval na gymnáziu v Žiline a Nitre, filozofiu a teológiu na univerzite v Budapešti 17. septembra 1904 bol vysvätený za kňaza a v roku 1911 dosiahol titul doktora teológie. Dňa 12. augusta 1939 bol menovaný za titulárneho biskupa scyrského a pomocného biskupa nitrianskeho. 17. decembra 1941 sa stal biskupom - koadjútorom banskobystrického biskupa Mariána Blahu.

Po jeho smrti sa automaticky stal banskobystrickým biskupom. Preniesol sídlo biskupa zo Sv. Kríža nad Hronom do Banskej Bystrice. Počas SNP ukryl v seminári a v biskupskej rezidencii v Banskej Bystrici mnoho politických exponentov a zachránil ich pred prenasledovaním. Mons. Andrej Škrábik poznal aj rodinu Jána Langoša, neskoršieho disidenta a ponovembrového ministra vnútra ČSFR. „Môj malý Johan“, s týmito slovami ho občas brával na kolená. Malého Janka fascinovala nielen jeho bohatá knižnica a organ, ale aj fakt, že napriek zákazu slúžil denne svätú omšu: stál pritom pri okne s roztiahnutými závesmi, ktoré aj napriek naliehaniu príbuzných odmietal zatiahnuť.

Dr. Škrábik bol vysokoškolský profesor teológie, predseda Diela šírenia viery na Slovensku, riaditeľ náboženských základín, sudca cirkevného súdu, organizátor misijného diela. Bol autorom polemických prác na obranu katolíckej cirkvi a náboženstva, ale aj príručky slovenského jazyka pre Maďarov.

Už takmer 60 ročný prišiel Andrej Škrábik do odlišnej Banskej Bystrice, kam ho v roku 1941 určil pápež Pius XII. Rozdiely badal v tom, že vo farnostiach žili veriaci v diaspore s evanjelikmi, iní boli pod vplyvom komunizmu otvorene proti cirkvi. Cirkevné majetky boli zadĺžené a kňazský seminár bol na tom najhoršie. Škrábikove názory na vzťahy medzi biskupom a Božím ľudom, pohľad na laický apoštolát a poslanie laikov boli na tú dobu novátorské. Svojou skromnosťou a dobrosrdečnosťou si čoskoro získal dôveru kňazov i veriacich diecézy.

Hneď začal opravovať biskupskú kúriu v Banskej Bystrici, ktorá dovtedy slúžila ako prenajatá banke. Andrej Škrábik už koncom roka 1941 presťahoval biskupský úrad zo Svätého Kríža nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom) do Banskej Bystrice a tiež skonsolidoval pomery v diecéznom seminári. Tým splnil požiadavku Svätej stolice. Po smrti biskupa Mariána od augusta 1943 viedol diecézu v ťažkom období druhej svetovej vojny i Slovenského národného povstania a sídlil v Banskej Bystrici. Spolu s veriacimi prežíval hrôzy vojny i povstania, počas ktorého neváhal podať pomocnú ruku všetkým bez rozdielu.

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 s veriacimi prežíval útoky na Cirkev. S bolestnou úzkosťou pozoroval nástup totalitnej komunistickej moci i neustále okliešťovanie práv Cirkvi. Všetky jeho protesty proti bezpráviu boli bezvýsledné. Milosrdný Boh ho smrťou uchránil pred utrpením, ktoré mu hrozilo zo strany totalitného štátu. Zomrel 8.1.1950 a pochovaný je v jednoduchom radovom hrobe na mestskom cintoríne. Po jeho smrti bola diecéza bez biskupa 23 rokov .

Vo svojom kňazskom pôsobení sa sústredil na rozsiahle misijné dielo. Stal sa dlhodobým predsedom Diela šírenia viery na Slovensku a riaditeľom viacerých náboženských základní. Bohatá a plodná je Škrábikova publicistická aktivita a tvorba. Plne využíval svoju pisateľskú zručnosť a prispieval do viacerých slovenských časopisov. - Pod pseudonymom Rajecký vydal prácu Červené Slovensko, 1. vyd. 1925, 2. vyd. Trnava 1926, kde vyjadril svoj nesúhlas s prenikaním myšlienky komunizmu na Slovensko. Keď sa komunisti dostali k moci stal sa pre nich nežiaducou osobnosťou.

Od roku 1994 je pomenované Námestie Andreja Škrábika v Rajci, do ktorého spadajú aj cirkevné školy, základná a stredná.

V utorok 12. septembra uplynulo 20 rokov, keď pápež Ján Pavol II. Pri príležitosti 20. výročia návštevy Jána Pavla II. v Banskej Bystrici slávil biskup Marián Chovanec ďakovnú svätú omšu v Katedrále sv. Za tento dar a ako spomienku na túto chvíľu slávil 12. septembra banskobystrický biskup Marián Chovanec ďakovnú svätú omšu v Katedrále sv. V Novom zákone sa najviac z apoštolov spomína práve sv. V Jánovom evanjeliu na jeho konci máme odovzdanie pastierskeho úradu Petrovi.

Na záver homílie vyzval veriacich, aby sme boli vďační, že máme Svätého Otca, že máme skalu a že pápež Ján Pavol II. „Som vďačný, že túto skalu uznávate. Pápežský úrad sa neviaže na človeka. Viaže sa na Božie poverenie.

V nedeľu 24. apríla 2022 o 14:00 hod. V Cikkerovej sieni bystrickej Radnice na Námestí SNP pokračujú tradičné Potulky mestom. Životný príbeh 13. Vstupné na nedeľné Potulky mestom je 2 eurá, deti do 6 rokov v sprievode dospelých to majú zadarmo.

Dôležitým špecifickým znakom identity a kultúry európskych etnických či národných spoločenstiev je základný dorozumievací prostriedok, jazyk. Ani v dnešnom modernom svete nemožno vymazať historickú skutočnosť, že klasické, ale i tie novodobé národy na teritóriu matky Európy, až na nepatrné výnimky, vznikali a historicky sa vyvíjali na tradíciách kresťanskej duchovnej kultúry. Tá sa síce u nich, aspoň z aspektu liturgie, spravidla udomácňovala prostredníctvom starovekých klasických, univerzálnych, pritom už neživých jazykov.

Naši slovienski predkovia v podmienkach Veľkej Moravy tvorili prvé etnické spoločenstvo v Európe, ku ktorému nová duchovná kultúra, založená na kresťanskom učení, prichádza už v 9. storočí spoločne s liturgiou, dokonca vedno s písmom, v živom a ľudu zrozumiteľnom jazyku. Vďačiť za to možno byzantskej misii solúnskych bratov Konštantína-Cyrila a Metoda, ktorí k nám prišli pred 1150 rokmi, t. j. roku 863, na pozvanie veľkomoravského kniežaťa Rastislava.

pritom stal, vedno s upraveným písmom, dôležitým zjednocovacím kultúrnym prvkom alebo prostriedkom, nielen pri pokresťančovaní, ale tiež pri formovaní slovanských národov juhovýchodnej a východnej časti Európy. Napriek pribúdajúcim stáročiam od čias byzantskej misie, nejeden z predstaviteľov slovenského kultúrno-duchovného života siahol po kultúrnom dedičstve, prvými nositeľmi ktorého na našom území bola dvojica solúnskych bratov, v kresťanskom svete uznávaných dnes za svätcov. Cyrilometodské tradície majú v mnohom svoje osobitné miesto aj pri formovaní sa novodobého slovenského národa. Nie náhodou na počesť tisícročného jubilea tejto udalosti bola 4. augusta 1863 v Turčianskom Svätom Martine založená prvá vrcholná kultúrno-spoločenská inštitúcia Slovákov - Matica slovenská.

vryli nielen všeobecne do dejín Slovákov, ale sú osobitne späté i s mestom Banská Bystrica.

tags: #biskup #banska #bystrica