Život a dielo biskupa Štefana Barnáša

Vedecká monografia zachytáva život katolíckeho biskupa Štefana Barnáša, ktorý patril k významným osobnostiam slovenských dejín 20. storočia.

Iné mená: Štefan, Dr. Spišský

Tituly: biskup, tomistický filozof a teológ, trpiteľ za vieru

Životopisné dáta: * 19. januára 1900, Slovenská Ves, okr. Kežmarok - † 16. apríla 1964, Pezinok, poch. v Slovenskej Vsi

Životopis

Pochádzal z roľníckej rodiny. Gymnázium študoval v Podolínci a Rožňave, zmaturoval r. 1919 v Košiciach. Biskup Ján Vojtaššák ho poslal študovať teológiu do Prahy, spolu s Ferkom Skyčákom. Za kňaza ho vysvätili 29. júna 1925. Stal sa kaplánom v Námestove a od r. 1927 administrátorom farnosti v Liptovských Revúcach.

Po dosiahnutí doktorátu teológie (1931) vyučoval v Spišskej Kapitule, kde od r. 1933 pôsobil ako profesor fundamentálnej teológie, kresťanskej filozofie, hebrejského jazyka a biblickej archeológie i ako prefekt seminára. Dňa 5. novembra 1949 bol v kaplnke spišského seminára vysvätený za pomocného biskupa Spišskej diecézy. Jeho biskupským heslom sa stali slová Ut intelligam corde (Aby som porozumel srdcom). Zastával i funkciu diecézneho riaditeľa Ústrednej charity na Slovensku. Už v období medzivojnového Československa úzko spolupracoval s biskupom Vojtaššákom...

V júli 1950 ho zaistili priamo v biskupskej rezidencii a internovali v Mučeníkoch. Tu na dôvernej porade internovaných kňazov zaujal nekompromisný postoj. Presadzoval líniu neustúpiť i za cenu dlhého väzenia. Došlo k „triedeniu duchov“ a asi s 25 „nepreškoliteľnými“ kňazmi ho 10. októbra 1950 previezli do sústreďovacieho kláštora v Nových Zámkoch. Odtiaľ ho čoskoro odviezli spolu s protonotárom Mons. Izidorom Holovičom.

Barnáš bol odsúdený za „krutý čin velezrady a vyzvedačstva“ na pätnásť rokov väzenia. Väznili ho v Ilave, Ružomberku, Mírove, Leopoldove a po amnestii r. 1960 mu zo zdravotných dôvodov umožnili internovaný pobyt v kňazskom domove v Pezinku. Bol treťou najväčšou osobnosťou v Spišskej diecéze po Jánovi Vojtaššákovi a Ferkovi Skyčákovi. Bol to hlboký mysliteľ a pedagóg, no niektoré jeho texty vyžadujú osobitnú interpretáciu.

Početnými článkami a štúdiami prispieval do viacerých periodík: Duchovný pastier, Katolícke noviny, Kultúra, Verbum, Svoradov, Obroda, Smer, Filozofický sborník a Nová práca. Do r.

Filozofické názory

V štúdii Niektoré črty modernej filozofie (Filozofický sborník, r. 3, 1942, č. 4) podáva kritiku novovekej filozofie, ktorá sa nevie oslobodiť od osudovej rozpoltenosti. Dostala sa do nej negáciou celosti scholastickej filozofie, metafyziky vybudovanej na bezprostrednom bytostnom poznaní. Descartes rozdvojil človeka na dve substancie, stojace úplne oddelene. Kant toto fundamentálne Descartovo rozpoltenie usústavnil a vytvoril dokonalý substanciálny paralelizmus. Hegel sa pokúsil preklenúť kantovskú priepasť svojím teopantickým monizmom (Boh sa stáva všetkým cestou zhora nadol), no v jeho systéme zmizol subjekt, zmizlo „ja“.

Kierkegaard sa pokúsil rozbiť Hegelov monizmus tým, že nastolil existenciálny paralelizmus, v ktorom filozofickú špekuláciu stavia proti existenciálnej vážnosti kresťanskej viery v Zjavenie. Pritom však degraduje ľudský rozum a postuluje ho ako absolútne nepostačiteľný. Na druhej strane Heidegger vytvára „panteizmus zdola“, v ktorom absolútno pravdy a absolútno bytia miznú pred čistým bytím. To však spôsobilo, že jednotlivec opäť zmizol v akomsi chaotickom absolútne.

Riešením nie je, podľa neho, ani dialektická teológia, ktorou sa nahrádza noetická neistota človeka výlučne pozitívno-kresťanskou vierou v Zjavenie. Rozpoltenosť modernej filozofie pokračuje ďalej a prehlbuje sa vo filozofickom koncepte F. Nietzscheho. Naň nadviazal národný socializmus, ktorý obdobne úplne vylučuje akékoľvek Božie pôsobenie.

V štúdii Ešte k otázke kresťanskej filozofie (Kultúra, r. 16, 1944, č. 2) sa zamýšľa nad podstatou kresťanskej filozofie, ktorou môže byť len „philosophia perennis“ (filozofia vekov). Kresťanský svetonáhľad má mať univerzálno-filozofický základ s metafyzickým obsahom. Len takýto svetonáhľad môže účinne čeliť rozkladným vplyvom materializmu, pozitivizmu, naturalizmu, relativizmu a pod.

V štúdii Pravda a omyl individualizmu (Obroda, r. 2, 1944, č. 8) odmietol extrémny individualizmus priečiaci sa kresťanskému sociálnemu chápaniu, ale neuznáva ani kolektivizmus. Rozporný vzťah medzi indivíduom a kolektívom rieši zdôraznením osobnosti, ktorá nachádza svoje uplatnenie najmä v stavovskej spoločnosti.

V štúdii Duch je všetko (Kultúra, r. 16, 1944, č. 3) sa zamýšľa nad podstatou ducha a duchovnosti, ako aj nad ich významom v súčasnosti. Je toho názoru, že si celkom vystačíme s osobným duchom, ktorý je odbleskom Božieho ducha. Duch je absolútnym privilégiom osoby. Zavrhuje rozšírené názory o osudovosti maskovanej duchom času či časovosťou. Poukazuje i na význam kultúry v súčasnosti. Ozajstná kultúra je, podľa neho, duchovnou kultúrou. Vyrastá z dvoch prameňov: z Cirkvi a národa. No musia k tomu pristúpiť aj osobnostní kultúrni činitelia. A tými sú: kňaz, mysliteľ-filozof a umelec, ktorý je prvoradým tvorcom kultúry.

V jednej zo svojich posledných publikovaných štúdií Zmysel našich čias (Nová práca, r. 2, 1946, č. 7) si osobitne ostro uvedomoval zmysel našich čias po hroznej vojne; videl ho predovšetkým v šťastnom vyriešení sociálnej otázky a v kresťanskej únii. V recenzii knihy Rudolfa Koštiala Kresťanstvo a sociálna otázka (Verbum, r. 1, 1947, č. 9) uviedol, že „... nevyriešená sociálna otázka je veľkým pokušením a vinu na tom nesú aj kresťania, dokonca aj katolíci“.

V teologicky orientovanej štúdii Kresťanské bytie a nebytie (Kultúra, r. 14, 1942, č. V štúdii Cirkev a pospolitostná myšlienka štátna a medzinárodná (Verbum, r. 1, 1947, č.

Ďalšie publikované práce s filozofickou tematikou: Filozofia v modernej protestantskej teológii. Dialektická teológia (Spišská Kapitula 1938); „Odkaz mŕtvych“ a myšlienka tolerancie (Kultúra, r. 14, 1942, č. 5); O posilnenie prirodzených základov rodiny (Kultúra, r. 14, 1942, č. 11); Obrana hlbokého myslenia (Verbum, r. 1, 1947, č. 2).

Nábožensko-teologické práce: Vzácne dary preblahoslavenej Panny Márie (Smer, r. 2, 1942, č. 8); Nové slovenské cirkevné dejiny (Obroda, r.2, 1944, č. 10); Človek a jeho bolesť (Smer, r. 4, 1944, č. 1); Slovenský preklad Nového zákona (Verbum, r.1, 1947, č.8); Cirkev a slovenské umenie (Kultúra, r. 15, 1943, č. 12); Pojem Cirkvi (Verbum, r. 2, 1948, č. 7-8).

Prehľad publikácií

Nasledujúca tabuľka uvádza prehľad niektorých publikácií, na ktorých sa podieľal biskup Štefan Barnáš:

Pramene:

• Reprezentačný lexikón Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Bratislava 1936, s. 21
• Slovenský biografický slovník I. Martin 1986. s. 148
• Münz, T.: S. Barnáš. Náboženská filozofia na Slovensku v prvej polovici 20. storočia. Filozofia, r. 49, 1994, č. 7. Por. Por. 646210Život J.E. ThDr.

tags: #biskup #barnas #kniha