História Spišskej Diecézy a Jej Biskupi

Spišská diecéza, ktorá sa nachádza v severnej časti stredného Slovenska, zahŕňa regióny Orava, Liptov a Spiš v celkovej rozlohe 7 802 km². Diecéza má celkovo 179 farností, ktoré sú zadelené do 14 dekanátov. Na území diecézy žije viac ako 600 000 obyvateľov, z čoho je približne 450 000 rímskokatolíkov. V súčasnosti spravuje diecézu biskup Mons. František Trstenský.

Počiatky Spišskej diecézy súvisia s jedným z najstarších cirkevných sídel na Slovensku - Spišskou Kapitulou, ktorá bola sídlom Spišského prepoštstva. Hoci diecéza oficiálne vznikla až za čias Márie Terézie pápežskou bulou Pia VI. Romanus Pontifex 13. marca 1776, história Spišského prepoštstva sa pravdepodobne datuje do stáročí skôr.

Spišské biskupstvo vzniklo vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva 13. marca 1776. Pápež Pius VI. tak urobil bulou Romanus pontifex, ktorú vydal na základe dekrétu Márie Terézie zo začiatku roka 1776. Spolu so Spišským biskupstvom vzniklo aj Banskobystrické a Rožňavské biskupstvo.

Povýšenie zprepoštstva na biskupstvo sa znovu konalo až v 18. storočí a „diecéza, ktorú tvoril Spiš, Orava a Liptov, mala v tom čase 119 fár a 21 kaplánok.

Sídlom Spišského biskupstva sa stala Spišská Kapitula, ktorej história siaha pravdepodobne do 12. storočia, i keď prvou písomnou zmienkou o Spiši je až listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209.

Spišské prepoštstvo bolo v roku 1776 panovníčkou Máriou Teréziou a pápežom Piom VI. povýšené na Spišské biskupstvo, ktoré sa tak vyčlenilo z Ostrihomského arcibiskupstva. V roku 1815 tu bol založený seminár pre kňazov a v roku 1819 aj najstarší učiteľský ústav v Uhorsku.

Po nástupe biskupa Jána Vojtaššáka v roku 1921 sa duchovný život v diecéze obnovil. Postupne vznikali nové vzdelávacie a výchovné inštitúcie, charita, farnosti, spolky, či združenia. V jednotlivých farnostiach diecézy bola zavedená každodenná poklona Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej podľa presného plánu, ktorý sa zachováva aj dodnes.

V roku 1925 sa uskutočnila diecézna synoda, ktorej závery na dlhé roky pomohli zachovať duchovný život a účinné riadenie diecézy aj počas nespravodlivého väznenia biskupa Vojtaššáka, ale aj po jeho smrti až do pádu komunizmu.

Spišská diecéza bola počas komunizmu takmer 40 rokov bez biskupa. V danej dobe bola riadená tzv. kapitulnými vikármi.

V roku 1989 sa spišským biskupom stal Mons. František Tondra, ktorý v zmenených okolnostiach doby obnovil všetky potrebné inštitúcie a duchovný život v diecéze. Na konci svojho pôsobenia vyhlásil Druhú diecéznu synodu.

Územie Spišskej diecézy, konkrétne Spišskú Kapitulu, Levoču, Vysoké Tatry a Poprad, navštívil pápež sv. Ján Pavol II. v dňoch 2. - 3. júla 1995 počas svojej druhej pastoračnej návštevy Slovenska.

Pápež František vymenoval za nového biskupa Spišskej diecézy Františka Trstenského, ktorého do funkcie menoval v septembri Svätý Otec František (8. 9. 2023). Vysvätili ho v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule.

Významné Osobnosti Spišskej Diecézy

Mons. Ján Vojtaššák

V katedrále Spišskej diecézy na Spišskej Kapitule v kaplnke Zápoľských pod bočným oltárom odpočívajú telesné ostatky Božieho služobníka biskupa Jána Vojtaššáka, mučeníka komunistickej tyranie a barbarstva.

Nedávno (13.2.1921) sme si pripomenuli výročie jeho biskupskej konsekrácie a 27. februára spomíname na 88. výročie dňa, kedy zasadol na spišský biskupský prestol a ujal sa svojho úradu pastiera Spišskej diecézy. To je dôvod, aby sme všetci, ktorí sme sa určitým spôsobom „dotkli“ jeho života, venovali mu spomienku v modlitbách.

Nie, nie vtedy, v roku 1965, keď ho pochovávali, ale v roku 2003, keď z poverenia súčasného spišského biskupa Františka Tondru bolo jeho telo exhumované z hrobu cintorína v Zakamennom a podrobené súdnoznaleckému posudku v Ústave súdneho lekárstva. Stál som pri rakve, keď ju po 38. rokoch v hrobe otvárali. Tvár bola zachovaná. Na hlave mal mitru bielej farby so zeleným lemovaním okolo hlavy a tento pás bol vpredu i vzadu vo vertikálnej polohe prilepený k mitre. Oblečenú mal čiernu reverendu, bordové cingulum a na nohách polotrampky čiernej farby. Nemal pektorál (biskupský kríž), ani biskupský prsteň, ani iné symboly biskupskej hodnosti. V zložených rukách držal obyčajný krížik a ruženec, ktorého zrnká už boli rozpadnuté. V dobrom stave sa však zachovala tŕňová koruna, ktorú niekto uplietol z obyčajného tŕstia a položil na jeho ruky. S pohnutou dušou i srdcom v úcte a bázni som v tichosti stál nad otvorenou truhlou a hľadel na tohto velikána slovenskej Katolíckej cirkvi.

Isté skupiny jeho neprajníkov „démonizujú“ niektoré obdobia jeho života, najmä obdobie vojnového Slovenského štátu. Spolu s niektorými historikmi, najmä Ivanom Chalupeckým, tvrdím, že Vojtaššák nebol ani intelektuál, ani diplomat, ani politik. Bol to človek, ktorý vyšiel z chudobných oravských pomerov. Nemal vyššie vzdelanie, aby sme mu mohli udeliť titul intelektuála. Ale zato mal šťastnú ruku na spolupracovníkov intelektuálov. Za jeho pôsobenia Vysoká škola bohoslovecká, kňazský seminár i učiteľský ústav na Spišskej Kapitule boli obsadené kňazmi - intelektuálmi ako Ferko Skyčák, Ladislav Hanus, Ján Čarnogurský, Ján Jalovecký, Jozef Špirko či Kalinay, Kútnik, Silan, Kapala, Náhalka a iní.

Nemal ani diplomatické jednanie. Jeho reč bola priama, bez uhýbania, čo na srdci, to na jazyku. On svojou rečou dokázal „uťať“, povedať, čo si skutočne myslel, či to bolo vhodné alebo nie. Aspoň jeden príklad. Biskup Pavol Jantausch si pýtal vyjadrenie biskupov, pretože mal pochovávať v diecéze Nemca a žiadali od neho, aby rakva bola zahalená nemeckou ríšskou zástavou s hákovým krížom. V tejto veci existujú výpovede košického biskupa Čárskeho, Škrábika, koadjútora z Banskej Bystrice i samého biskupa Jantauscha. Všetci sa vyjadrujú v tom zmysle, že možno vyhovieť pozostalým, že pri obrade to nebude prekážať a podobne. Jediný Vojtaššák biskupovi Jantauschovi otvorene napísal, že „nijaké zástavy a ríšske štátne symboly do kostola nepatria“ a že „v kostole slobodno používať len cirkevné zástavy, ktoré sa bežne používajú pri katolíckych pohreboch“.

Vždy ma to napadne vo chvíľach, keď sa niekto pokúša vykresliť Vojtaššáka ako fašistu. Táto jeho nediplomatickosť a simplicita mu v závere života „vyslúžila“ žalár a vyhnanstvo. Ani svoju činnosť v Štátnej rade nebral ako politickú, ale stavovskú službu. Sám sa takto vyjadril. Napríklad biskup Čársky bol vysoko kultivovaný, diplomatický, priam politický typ. Aspoň tak ho opisuje Pavol Čarnogurský, ktorý si košického apoštolského administrátora veľmi pochvaľuje. Čarnogurský vravel, že politika je umením možného, plná kompromisov a že Čársky týmto veciam rozumie. Vojtaššák nie! To bolo priam politické „drevo“, tvrdohlavý, neústupčivý. Podľa Čarnogurského sa s takýmto človekom politika robiť nedá! Mal pravdu. Vojtaššák v otázkach viery, mravov a cirkevnej disciplíny nepoznal kompromisy. Existujú historicky zachytené a zdokumentované príklady. Vojtaššákova tolerancia voči porušovaniu cirkevných predpisov bola jednoducho nulová. Vojtaššák bol mužom Cirkvi telom i dušou, nie mužom politiky. Preto sa márne namáhajú tí, ktorí z neho chcú urobiť politika. Ibaže by sa prijala téza, že každý biskup je automaticky zo svojho úradu aj politikom. Aj takúto námietku som počul.

Áno, je pravda, že v roku 1946 pražská socialistická vláda, vidiac, že si s Vojtaššákom nevie dať rady, požiadala Apoštolský stolec o „odstránenie“ (penzionovanie) biskupa Vojtaššáka. Svätá stolica sa vopred na to pýtala Vojtaššáka. On sa vyjadril, že „nedá sa povedať, že by v súčasných okolnostiach niesť bremeno biskupskej služby bola radosť a preto by sme prosbe vyhoveli a odstúpili. Ale aby komunisti rozkazovali kto bude biskupom na Slovensku, to teda nie“.

Vojtaššák tým vlastne iba pomohol pápežovi, aby neustúpil tlaku komunistov v otázke menovania biskupov. To isté o niekoľko rokov urobil v Poľsku kardinál Wyszinski, keď sa podobne vyjadril vatikánskemu diplomatovi Casarolimu, ktorý prišiel do Poľska v 60. rokoch vyjednávať aj pod tlakom poľskej komunistickej vlády. Priznáva to sám Casaroli vo svojich spomienkach Il martirio della pazienza (Útrapy trpezlivosti). Bolo by skutočne výsmechom „slobody“ Cirkvi, ak by komunisti určovali, kto bude a kto nebude na Slovensku biskupom, aj keď sa to v 70. a 80. rokoch minulého storočia stalo.

Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov, povedal Tertulián. Biskup Vojtaššák je martyr praesumptum (predpokladaným mučeníkom). Pevne veríme, že aj jeho preliata krv je a bude Božím požehnaním pre kresťanstvo na Slovensku a že ho jedného dňa Pán povýši k úcte oltára, aby sme mu mohli preukazovať aj verejný kult. Ale to až po úkone beatifikácie. Modlime sa, nech Pán dá, aby sa beatifikácia uskutočnila čím skôr.

„Chváliť nám patrí slávnych mužov, svojich otcov podľa ich činov, svojou odvekou veľkodušnosťou.

Ján Vojtaššák

Mons. František Tondra

Pápež Ján Pavol II. ho 26. júla 1989 menoval za spišského biskupa. Biskupskú konsekráciu vykonal kardinál Jozef Tomko 9.9.1989 v Katedrále sv. Obnovil činnosť kňazského seminára v Spišskej Kapitule, v ktorom sa od r. 1990 mohli pripravovať pre kňazskú službu bohoslovci zo Spišskej, Košickej i Rožňavskej diecézy. Opäť založil diecéznu charitu, cirkevné školstvo, diecézny katechetický úrad, školský úrad, komisiu pre mládež, kňazský dom pre starých kňazov.

Za jeho pôsobenia vznikli na území Spišskej diecézy aj niektoré cirkevné inštitúcie: Katolícka univerzita v Ružomberku, univerzitné pastoračné centrum, katolícke biblické dielo, katolícke pedagogické a katechetické centrum, slovenská spoločnosť kánonického práva. V závere svojho pôsobenia v roku 2006 zvolal Druhú diecéznu synodu, ktorá sa ukončila v roku 2011.

Počas jeho pôsobenia navštívil diecézu aj pápež Ján Pavol II. v dňoch 2-3. júla 1995, ktorý v Spišskej Kapitule v uvedenom termíne prenocoval. Okrem toho navštívil aj Levoču, kde slávil svätú omšu, Vysoké Tatry a Poprad-letisko.

Po konštituovaní Biskupskej konferencie Československa bol biskup František Tondra najskôr jej podpredsedom, neskôr predsedom. Po rozdelení republiky v roku 1993 bol viackrát opätovne zvolený za predsedu Konferencie biskupov Slovenska až do roku 2009 a súčasne bol predsedom bioetickej subkomisie KBS. Pre množstvo povinností mu Svätý Otec postupne menoval dvoch pomocných biskupov: Mons. Andrej Imrich (1992) a Mons. Štefan Sečka (2002). Viedol jednoduchý život. Stal sa známy svojou učenosťou, srdečnosťou, pracovitosťou a vzťahom k prírode, kde rád relaxoval. Je autorom mnohých odborných článkov a prednášok. Najznámejšie je jeho dielo Morálna teológia I. a II.. Pri príležitosti jeho 75. narodenín dala kancelária biskupského úradu vytlačiť knižnú publikáciu s názvom Kňazom a veriacim, ktorá obsahuje jeho príhovory ku kňazom v ACES a pastierske listy. V roku 2011 sa zriekol úradu diecézneho biskupa z dôvodu dovŕšenia veku. Zomrel 3.5.2012 v nemocnici v Košiciach.

František Tondra

Mons. Štefan Sečka

Za pomocného biskupa Spišskej diecézy ho vymenoval pápež Ján Pavol II. dňa 28. júna 2002 a zveril mu titulárne sídlo Sita. Vysvätený na biskupa bol 27. júla 2002 v Spišskej Kapitule v Spišskom Podhradí. Hlavným konsekrátorom bol vtedajší spišský diecézny biskup Mons. František Tondra. Spolusvätiteľmi boli Mons. Henryk Józef Nowacki, apoštolský nuncius v SR a Mons. Alojz Tkáč, košický arcibiskup metropolita.

Dňa 4. augusta 2011 bol vymenovaný pápežom Benediktom XVI. za nástupcu Mons. Františka Tondru na spišskom biskupskom stolci. Úrad spišského diecézneho biskupa kánonicky prevzal 10. septembra 2011 pri svätej omši v Katedrále svätého Martina v Spišskej Kapitule.

Dňa 24. júna 2020 na Slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule spolu s apoštolským nunciom na Slovensku Mons. Giacomom Guidom Ottonellom a emeritným spišským pomocným biskupom Mons. Andrejom Imrichom vysvätil nového spišského pomocného biskupa Mons. Jána Kuboša.

Dňa 28. októbra 2020 o tretej ráno zomrel v levočskej nemocnici po dlhodobých zdravotných problémoch so srdcom a krátkej hospitalizácii. Pochovaný bol 3. novembra 2020 v blízkosti Katedrály sv. Martina na Spišskej Kapitule, pohrebné obrady vykonal arcibiskup Mons.

Štefan Sečka

Mons. František Trstenský

Mons. František Trstenský sa narodil 13. marca 1973 v Trstenej. Je rodákom z Tvrdošína (Spišská diecéza). Filozofické a teologické štúdiá absolvoval na Teologickom inštitúte pri Kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Kňazskú vysviacku prijal 21. júna 1997 v Tvrdošíne. Bol kaplánom v Spišských Vlachoch a v Dolnom Kubíne. V rokoch 2000 - 2004 študoval v Jeruzaleme, kde získal licenciát z biblických vied a archeológie (SSLic.). Od roku 2004 prednáša biblické predmety na Teologickom inštitúte Teologickej fakulty Katolíckej univerzity a v Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule. Od roku 2014 do roku 2018 vykonával funkciu prorektora pre zahraničné vzťahy Katolíckej univerzity v Ružomberku. Od roku 2020 je farárom a dekanom v Kežmarku a zároveň prednáša Nový zákon a biblickú gréčtinu v Kňazskom seminári na Spiši. Aktívne publikuje a spolupracuje s Rádiom LUMEN a TV LUX v oblasti biblickej problematiky. Okrem biblických jazykov - hebrejčiny a gréčtiny - ovláda anglický, taliansky a francúzsky jazyk a dohovorí sa aj po nemecky a po poľsky.

Dňa 8. septembra 2023 bol menovaný za biskupa Spišskej diecézy.

František Trstenský

Prehľad Biskupov Spišskej Diecézy

S cieľom poskytnúť ucelený pohľad na históriu Spišskej diecézy, nasledujúca tabuľka zhŕňa prehľad biskupov, ktorí stáli na jej čele:

tags: #biskup #spisskej #fiecezy