Hovoriť o zmierení a pokání znamená vyzývať mužov a ženy našej doby, aby znova objavili tie isté slová, ktorými náš Spasiteľ a Učiteľ Ježiš Kristus začal svoju verejnú činnosť: "Kajajte sa a verte evanjeliu". Túžba lepšie poznať a porozumieť dnešného človeka a súčasný svet, rozlúštiť jeho záhadu a odhaliť jeho tajomstvo, rozoznať kvas dobra a zla, ktorý v ňom pôsobí už dlhú dobu, pobáda mnohých ľudí, aby obrátili svoj vypytujúci pohľad k tomu človeku a k tomu svetu.
Cirkev bez toho, aby sa stotožňovala so svetom, alebo aby bola z tohto sveta, je začlenená do sveta a vedie s ním dialóg. Netreba sa diviť, ak sa pozorujú v jej vlastnej štruktúre ozveny a náznaky rozdelenia, ktoré raní ľudskú spoločnosť. Hoci tieto rany už na prvý pohľad vzbudzujú hlboký dojem, jedine pohľadom do hĺbky sa podarí odhaliť ich koreň: tento koreň väzí v rane v najhlbšom vnútri človeka.
Rozdelenia a túžba po jednote
Tieto rozdelenia sa prejavujú vo vzťahu medzi jednotlivými osobami a skupinami, ale aj na úrovni širších spoločenstiev: národy stoja proti národom a proti sebe postavené bloky krajín v horúčkovitom hľadaní nadvlády. Pozorní pozorovatelia, ktorí skúmajú prvky plodiace rozdelenia, zisťujú ich veľkú rôznorodosť: od vzrastajúcej nerovnosti medzi skupinami, spoločenskými triedami a krajinami po ideologické nijako neustávajúce boje; od kmeňových rozdielov až po diskriminácie zo spoločensko-náboženských dôvodov.
A predsa ten istý skúmavý pohľad, ak je pravda dosť ostrý, zachytí uprostred rozdelení aj nepopierateľnú túžbu ľudí dobrej vôle a opravdivých kresťanov po tom, aby sa rozpory urovnali, rany zacelili a aby sa na všetkých úrovniach dosiahla zásadná jednota. Pre niektorých je to takmer utópia, že by sa zmierenie mohlo stať ideálnou hybnou silou opravdivej zmeny v spoločnosti. Pre iných naopak je zmierenie predmetom tvrdého výdobytku, a teda cieľom, ktorý sa môže dosiahnuť len vážnym zaangažovaním myslenia a činnosti. Predsa však zmierenie nemôže ísť menej do hĺbky než rozdelenie.
Ani Cirkev Ježiša Krista sa nemohla vyhnúť tomuto pohľadu. S oddanosťou Matky a múdrosťou Učiteľky ohľaduplne a pozorne sa usiluje zistiť v spoločnosti nielen znaky rozdelenia, ale aj tie menej výrečné a význačné znamenia a úsilia o zmierenie. Moji predchodcovia neprestávali ohlasovať zmierenie, vyzývať naň celé ľudstvo, každú triedu a každú časť ľudského spoločenstva, ktorú videli roztrhanú a rozdelenú.
Zažila Cirkev veľké odpadnutie od viery?
Cirkev a zmierenie
Charizma a súčasne aj originalita Cirkvi ohľadom otázky zmierenia na všetkých úrovniach spočíva v skutočnosti, že sa vždy utieka k onomu "pramennému" zmiereniu. Cirkev v dôsledku svojho základného poslania cíti povinnosť dostať sa až na koreň prvotného rozdelenia, k hriechu; a tu chce uzdravovať, a mohli by sme povedať, uskutočniť to prvotné zmierenie, ktoré by bolo účinným princípom každého pravého zmierenia.
Zmierenie je preto potrebné, lebo tu bol rozlom spôsobený hriechom, z ktorého povstali všetky iné formy rozlomu vnútri v človekovi i okolo neho. Aby teda zmierenie bolo úplné, nevyhnutne sa vyžaduje oslobodenie od hriechu, čiže odmietnutie hriechu v jeho najhlbších koreňoch. Synoda hovorila tiež o zmierení celej ľudskej rodiny a o obrátení sŕdc jednotlivcov, o ich návrate k Bohu. Tým chcela potvrdiť a vyhlásiť, že jednota ľudí sa nemôže uskutočniť bez vnútornej premeny každého človeka. Osobné obrátenie je nevyhnutná cesta k svornosti medzi osobami.
Keď Cirkev ohlasuje radostnú zvesť zmierenia, alebo keď predkladá jeho uskutočňovanie pôsobením sviatostí, vtedy vykonáva opravdivú prorockú úlohu, lebo pranieruje ľudské neporiadky pochádzajúce z nakazeného prameňa, poukazuje na koreň rozdelení a vlieva nádej, že je možné prekonať napätia a konflikty a dospieť k bratstvu, svornosti a k pokoju na všetkých úrovniach a vo všetkých vrstvách ľudskej spoločnosti. Cirkev tak mení historický stav nenávisti a násilia na civilizáciu lásky. O takomto zmierení, ktoré je ovocím obrátenia, hovorí táto Exhortácia.
Zmierenie, ako sa odvodzuje z podobenstva o márnotratnom synovi, je Božím darom a jeho iniciatívou. Ale naša viera nás učí, že táto iniciatíva sa konkretizuje v tajomstve Krista Vykupiteľa, Zmieriteľa a Osloboditeľa človeka od hriechu vo všetkých formách.
Práve pred bolestným obrazom rozdelení a ťažkostí zmierenia medzi ľuďmi vyzývam dívať sa na mysterium Crucis ako na vrcholnú drámu, v ktorej Kristus vníma a až do dna bolestne prežíva samu drámu odlúčenia človeka od Boha, takže volá slovami Žalmistu: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" a v tom istom čase uskutočňuje naše zmierenie. Pohľad upretý na tajomstvo Golgoty nám musí vždy pripomínať ten "vertikálny" rozmer rozdelenia a zmierenia, týkajúci sa vzťahu človeka k Bohu, ktorý z hľadiska viery vždy prevažuje tzv. "horizontálny" rozmer, t.j. skutočnosť rozdelenia a nevyhnutnosť zmierenia medzi ľuďmi.
Svätý Pavol píše, že Boh dal Kristovým apoštolom účasť na svojom diele zmierenia: "Boh zveril nám službu zmierenia...". Do rúk a úst apoštolov, svojich poslov, Otec milosrdne vložil službu zmierenia; oni ju vykonávajú osobitným spôsobom vďaka moci konať "v Kristovej osobe". Ale aj celému spoločenstvu veriacich, celej štruktúre Cirkvi je zverené slovo zmierenia, t.j. Cirkev je zmieriteľkou, nakoľko ohlasuje posolstvo zmierenia, a to vždy robievala vo svojich dejinách od jeruzalemského apoštolského koncilu až do poslednej synody a nedávneho Jubilea vykúpenia. Cirkev je zmieriteľkou aj preto, že ukazuje človeku cesty a ponúka mu prostriedky na štvoraké zmierenie, o ktorom sme sa zmienili.
Cirkev, aby bola hlásateľkou evanjelia, musí sa najprv sama evanjelizovať, t.j. Cirkev musí začať tým, že sama bude zmierenou Cirkvou, aby mohla zmierovať druhých. Podľa toho istého kritéria Cirkev má uskutočňovať aj svoj ekumenický rozmer. Vie totiž, že ak má byť naozaj (naplno) zmierená, musí pokračovať v hľadaní jednoty medzi tými, ktorí si pokladajú za česť volať sa kresťanmi, ale medzi sebou, aj ako cirkvi alebo spoločenstvá, sú oddelení, a sú odlúčení i od rímskej Cirkvi. Táto hľadá jednotu, ktorá by nespočívala ani na zakrývaní bodov, čo rozdeľujú, ani na lacných, povrchných a krehkých kompromisoch, ale by bola ovocím a výrazom opravdivého zmierenia.
Aby napokon Cirkev o sebe mohla povedať, že je plne zmierená, musí sa vždy viac usilovať o hlásanie evanjelia všetkým ľuďom a podporovať "dialóg spásy" aj v tých rozsiahlych oblastiach súčasného sveta, v ktorých ľudia nemajú podiel na jej viere, ba dokonca pod vplyvom rastúceho sekularizmu sa od nej vzďaľujú, alebo sa voči nej stavajú s chladnou ľahostajnosťou, ba dokonca kladú prekážky a ju prenasledujú.
Boha zostáva verný svojmu večnému plánu i vtedy, keď človek z popudu zlého ducha a strhnutý svojou pýchou zneužíva slobodu, ktorú dostal, aby miloval a veľkodušne vyhľadával dobro, keď odmieta poslušnosť svojmu Otcovi a Pánovi; i vtedy, keď miesto toho, aby odpovedal na Božiu lásku svojou láskou, stavia sa proti Bohu, ako svojmu súperovi, keď si nahovára a namyslene verí, že mu stačia jeho vlastné sily, čím sa prerušia vzťa...
Moderné chápanie smrteľných hriechov
Od stredoveku pozná katolícka cirkev sedem smrteľných hriechov: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť. Biskupi teraz plánujú prispôsobiť staré hriechy modernej spoločnosti. Globalizácia viedla k tomu, že cirkev zostavila nové druhy hriechov.
Nových sedem smrteľných hriechov:
- Zásahy do ľudských génov
- Prostitúcia
- Znečisťovanie životného prostredia
- Obchod s drogami
- Zneužívanie detí a mladistvých
- Bohatnutie na chudobných
- Rozhadzovanie peňazí na luxusný tovar
Jánov list vysvetľuje rozdiel medzi všedným a smrteľným hriechom: „Každá neprávosť je hriechom, ale je aj hriech, ktorý nevedie k smrti“ (1Jn 5,17). Ľahký hriech je menší hriech, ktorý možno odčiniť ľútosťou, prosbou Boha o odpustenie, modlitbou, prijatím Eucharistie a inými spôsobmi. Smrteľný hriech však vyženie Najsvätejšiu Trojicu z našej duše a jediný spôsob, ako znovu získať Ježišovo priateľstvo, je vyznať sa kňazovi (Jn 20,23).
Smrteľný hriech je prestúpenie Božieho zákona vo veľkej veci, ale vyžaduje aj plné vedomie závažnosti veci spolu s vedomou vôľou spáchať hriech. Dôraz sa za posledných 50 - 70 rokov kládol najmä na dve subjektívne časti vyššie uvedenej definície - poznanie závažnosti skutku a úmysel. Ale staré katechizmy ba aj nový Katechizmus katolíckej Cirkvi hovoria o prekonateľnej nevedomosti a za túto nevedomosť je často zodpovedná dotyčná osoba.
Ak niekto počúva kázanie kňaza, číta článok v katolíckej tlači alebo mu niekto povie, že niektorý skutok, ktorý bežne koná je hriechom, vzniká u dotyčného morálna povinnosť presvedčiť sa, nakoľko môže, či je to tak. Pokiaľ si tú vec nevyjasní a skutok je hriechom, nemôže sa dovolávať neprekonateľnej nevedomosti a je zodpovedný pred Bohom.
Dobrou generálnou spoveďou zo všetkých svojich hriechov odídete zo spovednice čistý ako bábätko v deň krstu. Za 10 minút hanby pred človekom, ktorý je viazaný mlčaním vymeníte večnosť v Pekle za večnosť v Nebi. Ježiš už za to zaplatil hodinami mučenia a smrťou. Zásluhy Jeho smrti sa vám privlastňujú krstom a spoveďou. Ježiš Kristus zaplatil pokutu za všetky hriechy. Také je jeho nekonečné milosrdenstvo. Takže, vyznajte všetky hriechy solídnemu kňazovi a z vašich pliec zložíte váhu sveta.
Ak máte na srdci niektorý z nasledujúcich hriechov, musíte ich vyznať (s počtom, hoci aj približným), aby ste sa vyhli pekelnému ohňu a večnému zatrateniu:
- Antikoncepcia, umelé oplodnenie a potrat
- Masturbácia a/alebo sledovanie pornografie pred manželstvom alebo v manželstve
- Necudnosť v obliekaní, vrátane nosenia legín a krátkych šortiek
- Smilstvo alebo náruživé skutky už pred svadbou
- Čokoľvek neprirodzené v manželstve
- Homosexuálne skutky
- Chronické zlyhanie pri katechizácii vašich detí
- Veľké poškodenie povesti a dobrého mena
- Zmeškanie alebo vynechanie nedeľnej svätej omše bez dobrého dôvodu a/alebo zbytočná práca v nedeľu
- Odopierate svojim pracovníkom spravodlivú mzdu
| Pôvodné smrteľné hriechy | Nové smrteľné hriechy |
|---|---|
| Pýcha | Zásahy do ľudských génov |
| Lakomstvo | Prostitúcia |
| Závisť | Znečisťovanie životného prostredia |
| Hnev | Obchod s drogami |
| Smilstvo | Zneužívanie detí a mladistvých |
| Obžerstvo | Bohatnutie na chudobných |
| Lenivosť | Rozhadzovanie peňazí na luxusný tovar |
Jacob van Swanenburg, Posledný súd a sedem smrteľných hriechov
V kontexte viery, cieľom každého veriaceho je uchovávať a rozvíjať vlastnú vieru modlitbou, meditáciou a vzdelávaním sa v nej. Podľa biskupa Sheena, nie je jedno, po ktorej ceste kráčaš, čomu veríš a už vôbec nie je jedno, ktorej Cirkvi si súčasťou. Je potrebné, aby sme spoznali vieru, ktorá je zrkadlom pre náš život.