Boh a ľudská láska: Význam a hĺbka

Láska je základnou súčasťou ľudskej existencie a má mnoho podôb. V kontexte kresťanstva sa láska vníma ako ústredný motív, ktorý spája človeka s Bohom a s ostatnými ľuďmi. Tento článok sa zameriava na význam lásky, skúma rôzne druhy lásky a ich vzťah k božskému a ľudskému životu.

Eros, Philia a Agapé: Tri aspekty lásky

Staroveké Grécko rozlišovalo medzi tromi druhmi lásky: eros, philia a agapé.1. **Eros** je láska medzi mužom a ženou, ktorá je daná a presahuje človeka. Antickí Gréci videli v erose predovšetkým opojenie, potlačenie rozumu "božskou bláznivosťou", ktorá človeka vytrháva z obmedzenosti jeho existencie a dáva mu zakúšať najvyššiu blaženosť. V náboženstvách sa tento postoj vyjadril v kultoch plodnosti, ku ktorým patrí „posvätná“ prostitúcia, ktorá prekvitala v mnohých chrámoch.2. **Philia** je priateľská láska, ktorú preberá a prehlbuje Evanjelium podľa Jána, aby ňou vyjadrilo vzťah medzi Ježišom a jeho učeníkmi.3. **Agapé** je láska, ktorá sa v gréčtine používala len okrajovo, no novozákonné knihy ju uprednostňujú. Zanechanie slova eros spolu s novou víziou lásky, ktorá sa vyjadruje slovom agapé, nepochybne označuje niečo podstatné v novosti kresťanstva, a to práve v chápaní lásky.

Kresťanský pohľad na Eros

Starý zákon sa postavil proti falošnému zbožšťovaniu erosu, ktoré ho zbavuje dôstojnosti a odľudšťuje ho. Preto chrámové prostitútky, ktoré majú ponúknuť božské opojenie, nie sú považované za ľudí, ale iba za nástroje, ktoré slúžia na vyvolanie „božskej bláznivosti“, v skutočnosti nie sú bohyňami, ale zneužívanými ľudskými bytosťami. Preto takýto opitý, neovládaný eros nie je „extázou“, výstupom k božskému, ale pádom, degradáciou človeka. Z toho vidno, že eros potrebuje disciplínu a očistenie, aby nedával človeku len chvíľkovú potechu, ale istú predchuť vrcholu existencie, toho šťastia, po ktorom túžime celým svojím bytím.

Očisťovanie a dozrievanie lásky

Medzi láskou a božským existuje vzťah: láska sľubuje nekonečnosť, večnosť - skutočnosť, ktorá je väčšia a úplne odlišná od každodennosti našej existencie. No zároveň sa ukázalo, že cesta na dosiahnutie takého cieľa nespočíva v tom, že sa človek nechá premôcť inštinktom. Potrebné je očisťovanie a dozrievanie, ktoré prechádza aj cestou odriekania. Tu však nejde o odmietanie erosu ani o jeho „otrávenie“; naopak, je to uzdravenie jeho skutočnej veľkosti.Človek sa stáva skutočne sám sebou, keď sa duša a telo stretnú v intímnej jednote. Keby človek chcel byť len duch, a chcel by odmietať telo ako živočíšne dedičstvo, vtedy by duch i telo stratili svoju dôstojnosť. A keby na druhej strane popieral ducha a uznával hmotu a telo ako jedinú skutočnosť, rovnako by strácal svoju veľkosť. Avšak nie je to ani duch, ani telo, ktoré miluje: je to človek, osoba, ktorá miluje ako jediná bytosť, pozostávajúca z tela a duše. Len ak sú obe zložky zakotvené v jednote, človek sa stáva plne sám sebou. Len takýmto spôsobom môže láska - eros - dozrieť do svojej pravej veľkosti.

Degradácia tela a klamlivé zvelebovanie

Spôsob, akým je dnes zvelebované telo, je plný klamu. Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Naopak svoje telo a pohlavnosť tým považuje len za materiálnu časť seba samého, ktorú možno používať a využívať na základe úžitku. V skutočnosti sa tak stretáme s degradáciou ľudského tela, ktoré nie je začlenené do celkového priestoru slobody našej existencie, nepovažuje sa za živé vyjadrenie úplnosti nášho bytia a je odsunuté do čiste biologickej oblasti. Ostentatívne zvelebovanie tela sa môže veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť voči telesnosti. Kresťanská viera, naopak, človeka vždy považovala za dvojjediné bytie, v ktorom sa duch a hmota navzájom prenikajú, vďaka čomu obe nadobúdajú novú vznešenosť.

Cesta askézy a očisťovania

Eros nás chce povzniesť k Bohu, previesť nás ponad nás samých, no práve preto si vyžaduje, aby sme nastúpili cestu askézy, odriekania, očisťovania a uzdravení.

Pieseň piesní: Láska v hľadaní a objavovaní

Prvé dôležité usmernenie môžeme nájsť v Piesni piesní, jednej zo starozákonných kníh, dobre známej mystikom. V deji knihy sa nachádzajú na označenie lásky dve rôzne slová.* Ponajprv je to **dodim** - slovo v množnom čísle, ktoré vyjadruje ešte neistú lásku v situácii nejasného hľadania.* Neskôr ho vystrieda slovo **ahabá**, ktoré je v gréckom preklade Starého zákona nahradené slovom agapé, ktoré sa stalo charakteristickým na vyjadrenie biblického chápania lásky.V protiklade s neurčitou láskou, ktorú človek ešte len hľadá, toto slovo vyjadruje skúsenosť lásky, ktorá sa teraz skutočne stáva objavením toho druhého, prekonávajúc tak egoistický charakter, ktorý spočiatku jasne prevládal. Teraz sa láska stáva starosťou o druhého a pre druhého. Nehľadá viac seba, ponorenie sa do opojenia šťastím. Naopak, hľadá šťastie milovaného: stáva sa zriekaním, je pripravená na obetu, ba dokonca ju vyhľadáva. Je súčasťou vývoja lásky do vyšších stupňov, do jej hlbšej očisty, že hľadá niečo definitívne, a to v dvojakom význame: v zmysle výlučnosti - „len tento jediný človek“ -, a v zmysle „navždy“.Láska zahŕňa plnosť existencie vo všetkých jej rozmeroch, aj v rozmere času. Nemôže to byť inak, veď jej prísľub smeruje k niečomu definitívnemu: láska je zameraná na večnosť. Áno, láska je extázou, ale nie extázou v zmysle okamihu opojenia, ale extázou v zmysle cesty ako neustáleho exodu z „ja“, uzatvoreného do seba samého, k jeho oslobodeniu v darovaní sa a práve tým aj v znovunájdení sa, ba až k objaveniu Boha.

Eros a Agapé: Dve strany tej istej mince

Eros a agapé nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe - i keď v rozličných dimenziách - nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej. Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci - fascinácia veľkým prísľubom lásky -, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži „byť tu pre druhého“. Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu. Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar.

Nový obraz o Bohu

V biblickej viere sa stáva čoraz jasnejšie a jednoznačnejšie to, čo základná modlitba Izraela, šém, zhŕňa v slovách: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“ (Dt 6, 4). Existuje len jeden Boh, ktorý je Stvoriteľ neba i zeme, a preto je aj Bohom všetkých ľudí. Z tohto spresnenia vyplývajú najmä dve skutočnosti: že iní bohovia naozaj nie sú Boh a že celá realita, v ktorej žijeme, má vzťah k Bohu, ktorý ju stvoril. Boh miluje človeka. Božská moc, ktorú sa Aristoteles na vrchole gréckej filozofie snažil zachytiť prostredníctvom uvažovania, je iste pre každé bytie objektom túžby a lásky - ako milovaná skutočnosť toto božstvo hýbe svetom, no ono samo nepotrebuje nič a nemiluje, je len milované. Jediný Boh, v ktorého verí Izrael, naopak, miluje osobne. Okrem toho je jeho láska láskou, ktorá si vyberá: medzi všetkými národmi si vybrala Izrael a miluje ho - s cieľom uzdraviť takto celé ľudstvo. Predovšetkým proroci Ozeáš a Ezechiel opísali toto zanietenie Boha pre svoj ľud vášnivými erotickými obrazmi. Vzťah Boha s Izraelom vyjadrujú prostredníctvom metafor zasnúbenia a manželstva; v dôsledku toho je potom modloslužba cudzoložstvom a prostitúciou.

Božia láska a naše schopnosti

Božia láska nás robí schopnými milovať bez toho, aby sme niečo očakávali naspäť. Milovať môžeme nezávisle na tom, ako sa cítime. Láska je slobodná od sebeckých túžob, nehľadá uznanie od druhých ľudí a nevolí si jednoduchšiu cestu. Vo vzťahoch založených na Božej láske človek nepotrebuje hľadať žiadne prijatie, uznanie alebo naplnenie svojich túžob, pretože Boh mu dáva to, čo skutočne potrebuje. My milujeme, pretože on prvý miloval nás.

Milovať druhých ako seba samého

Milovať druhých znamená chcieť to najlepšie pre každého, bez uprednostňovania osôb. Čo znamená milovať druhých ukázal Ježiš skrze celý svoj život i smrť. Vedel, že ľudia najviac potrebujú zmierenie s Bohom, a že im v tom často bráni hriech. Jeho láska preto zahŕňa aj to, že jasne odmietol pokrytectvo a viedol ľudí k posúdeniu ich života pred Bohom.

tags: #boh #a #ludska #laska