Niekedy sa v živote dostávame do situácií, keď si želáme, aby Boh prehovoril, no On mlčí. Môžeme mať strach, zlosť alebo sa cítiť bezmocní, keď Boha v našej situácii nevidíme a necítime oporu Jeho rúk vo svojom živote. A niekedy by sme najradšej všetko vzdali. Kedysi sme sa o Neho mohli oprieť a život sa s Jeho pomocou dal zvládnuť, a zrazu to vyzerá, že na nás úplne zabudol.
Takéto mlčanie Boha pripomenul Benedikt XVI. Asi podobne sa cítili apoštoli v loďke na Genezaretskom jazere, keď bola búrka, ich loď sa potápala a Ježiš spal. Ako mohol v tej búrke spať? Veď šlo o život… Keď ho zobudili, utíšil búrku a potom apoštolom povedal: „Čo sa bojíte? Ale niečo podobné zažil aj sám Ježiš, keď visel na kríži, bol na dne svojich síl a doliehal na neho pocit bezmocnosti a opustenosti. A Boh mlčal! Tým zvolaním z kríža sa Ježiš modlil. Je to zvláštna forma modlitby: výkrik adresovaný Bohu.
Dlho sa za niečo modlíte, ale odpoveď neprichádza? Prežívate sklamanie a znechutenie? Pochybujete o tom, či modlitba funguje, či Bohu na vás záleží a či vôbec existuje? Ak áno, nie ste jediní; skúsenosť s nevypočutou modlitbou mali všetci veľkí svätci. Matka Tereza z Kalkaty prežívala dlhé roky duchovnú vyprahnutosť a pochybnosti; svätého Pavla Boh nezbavil ostňa v tele, hoci o to prosil; Dvanásti nedokázali uzdraviť chlapca s epilepsiou.
Otázky súvisiace s nevypočutými modlitbami sa niekedy bojíme priznať nielen pred inými, ale aj sami pred sebou zo strachu, že sú znakom malej viery alebo odpadlíctva. Naopak, zápas s otázkami a pochybnosťami je prejavom živej viery, ktorá rastie a vyvíja sa. Pete Greig v jednej prednáške pripomína, že meno Izrael znamená „ten, čo zápasil s Bohom“. Zápas, otázky a pochybnosti sú teda prirodzenou súčasťou viery. Kresťanstvo nie je náboženstvom jednoznačných odpovedí, ale úzkou cestou, na ktorej človek naráža na problémy. S každou zdolanou prekážkou však jeho viera rastie.
Predpokladám, že každého z nás trápi nejaká nevypočutá modlitba. Pri čítaní knihy sa mi vynárali vlastné trpké sklamania a moje vnútro sa občas búrilo: Bože, prečo? To nie je fér! Prečo niečo neurobíš? Keď som však čítala ďalej, citáty z Písma, skúsenosti svätých a argumenty, ktoré Pete Greig podáva svojím nezameniteľným štýlom, ma vovádzali do pokoja, pokory a dôvery v Božiu dobrotu a vernosť. A to je podľa mňa hlavný odkaz knihy Keď Boh mlčí: hoci sú chvíle, keď Boh neodpovedá, nikdy nie je hluchý a nevšímavý. Vždy nás počuje, záleží mu na nás, miluje nás a kráča s nami našimi temnými údoliami.
A ak by vás zaujímalo, ako sa dnes má autorova manželka Sammy a čo jej táto neľahká životná skúsenosť priniesla, ponúkam kúsoček z doslovu, ktorý ku knihe napísala: „Utrpenie nás mení. Túto cestu by som si nikdy dobrovoľne nezvolila, no už by som sa z nej nechcela vrátiť. Bola by som rada, keby ma Boh uzdravil, a príležitostne sa za to ešte modlím, ale nebyť tejto strašnej, zdĺhavej choroby, bola by som menej empatická, viac utiahnutá a určite by som sa nestala profesionálnou poradkyňou.
Kresťania hovoria, že modlitba je najúčinnejšia zbraň človeka. Kladieš si však niekedy otázku: Ako sa vlastne modliť? A prečo Boh niekedy mlčí a neodpovedá? Poď s nami preskúmať, ktoré modlitby Boh vypočuje a ktoré modlitby zostanú nevypočuté.
NAŽIVO │ Spomienka na svätého Pia z Pietrelciny │ Svätá omša │ 23. 9. 2025 │ 18:00
Prečo Boh odpovedá na niektoré modlitby a na iné nie?
Keď som bola ateistka, moja kamarátka mi každý týždeň referovala o nejakom svojom probléme a o svojej viere, že Boh sa o to iste postará. A ja som zakaždým videla, ako Boh odpovedal na jej modlitby. Vieš si predstaviť, aké ťažké bolo pre mňa - ateistku - vidieť to týždeň čo týždeň? Po čase sa to už nedalo odbiť s tým, že to je iste len náhoda. A tak som sa rozhodla preskúmať, ktoré modlitby Boh vypočuje a ktoré modlitby zostanú nevypočuté.
Boh odpovedá na modlitby tých, čo s ním majú blízky vzťah. V prvom rade preto, že s ním mala vzťah. Nemala žiadny problém ísť za ním so svojimi potrebami, starosťami, obavami a čímkoľvek, čo ju postretlo. Bola presvedčená, že Boh chcel, aby sa na neho spoliehala úplne vo všetkom.
Mnohí ľudia veria, že Boh existuje, a občas ho o niečo aj poprosia, ale ich modlitby nie sú vypočuté, pretože ho nevnímajú ako svojho Otca a nepodriadili mu svoj život.
Ježiš sa prirovnal k dobrému pastierovi. Povedal : „Moje ovce počúvajú môj hlas. Ja ich poznám a ony ma nasledujú. Ja im dávam večný život a nezahynú naveky, nik mi ich nevytrhne z ruky.“1
Poznáš Boha a pozná aj on teba? Máš s ním vzťah, na základe ktorého by Boh odpovedal na tvoje modlitby? Alebo o ňom síce máš akúsi predstavu, ale svoj život si žiješ bez neho? Ak nemáš istotu, či si jeho dieťa, alebo ti je Boh vzdialený, prečítaj si, ako s ním môžeš nadviazať blízky vzťah: Cesta k Bohu
Možná prekážka
Možno si povieš, že už si Božie dieťa, a predsa sa ti zdá, že Boh mlčí. Môže to byť tým, že medzi tebou a ním stojí prekážka: tvoje nevyznané hriechy.
Čo majú s modlitbou spoločné hriechy? Tu je vysvetlenie: „…[Božie] ucho nie je také nedoslýchavé, žeby nepočulo. Sú to vaše viny, čo sa stali prekážkou medzi vami a vaším Bohom, a vaše hriechy zakryli jeho tvár pred vami, takže nepočuje…“2
Boh víta každého hriešnika s otvorenou náručou. Je plný milosti a odpúšťania. Nájdi si čas na to, aby si sa stíšil, poprosil si ho o odpustenie a hľadal si jeho silu a spôsoby, aby sa podobné situácie neopakovali.
Zostaň napojený na Boha
Pre tých, ktorí poznajú Boha a vo všetkom sa spoliehajú na neho, platí Ježišova extravagantná ponuka: „Ak zostávate vo mne a ak aj moje slová zostávajú vo vás, proste, čo len chcete, a stane sa vám.“3
Zostávať v ňom a nechať jeho slová, aby zostávali v nás, znamená, že žijeme svoj život podľa neho, spoliehame sa na neho a poslúchame, čo nám hovorí. Boh chce, aby si žil v úzkom spojení s ním deň čo deň, každú chvíľu - nielen vtedy, keď niečo potrebuješ.
Modlitba podľa jeho vôle
V Biblii sa píše: „Máme k nemu pevnú dôveru, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme podľa jeho vôle. A ak vieme, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme, vieme i to, že už máme, o čo sme ho žiadali.“4
Boh vždy odpovie na modlitby, ktoré sú v súlade s jeho vôľou. Ale ako poznať jeho vôľu? Už sme to spomínali: zostaň v úzkom spojení s ním! Mal si už niekedy priateľa, ktorého si tak dobre poznal, že si presne vedel, čo má rád a po čom túži? Čím viac času budeš tráviť spoznávaním Boha cez čítanie Biblie a rozhovor s ním, tým ľahšie sa ti bude rozlišovať jeho vôľa. A ako to v blízkych vzťahoch chodí, postupne sa naladíte na jednu vlnu a aj ty budeš túžiť po tom, po čom túži Boh!
Nechaj sa prekvapiť
Niekedy máme vopred jasnú predstavu, ako by mal Boh odpovedať na našu modlitbu. No nie sme vševediaci ako on, máme obmedzené informácie o danej situácii a o jej dopadoch v budúcnosti. Netušíme, či to, za čo Boha prosíme, je skutočne to najlepšie riešenie pre všetkých. Boh nás však natoľko miluje, aby nám občas nedal to, za čo ho prosíme, lebo má pre nás pripravené niečo ešte lepšie, v tom správnom čase. Navyše môže mať svoje ciele, ktoré sú ďaleko za hranicami nášho chápania.
Nevypočuté modlitby
Kým sme tu na zemi, ľudia budú chorí, budú umierať, zápasiť s financiami a zažívať veľmi náročné situácie. Čo s tým?
Boh nám hovorí, aby sme mu odovzdali všetky svoje starosti - aj keď sa situácia zdá bezvýchodisková: „Naňho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás postará.“5 Keď sa nám zdá, že celý svet sa rúca, Boh nás drží vo svojej náruči. Práve vtedy by sme mali byť najviac vďační za to, že ho poznáme. „Pán je blízko! Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“6
Boh nám dokáže dať uprostred všetkých problémov svoj nadprirodzený pokoj. Chce, aby sme dôverovali jeho sile, jeho súcitu, láske, múdrosti, spravodlivosti. Boh je na našej strane! „Ľudia, dúfajte v neho v každom čase, vylievajte si pred ním srdce! Boh je naším útočiskom.“7
| Dôvod mlčania Boha | Čo robiť |
|---|---|
| Nedostatok blízkeho vzťahu s Bohom | Nadviazať vzťah s Bohom cez modlitbu a čítanie Biblie |
| Nevyznané hriechy | Vyznávať hriechy a prosiť o odpustenie |
| Modlitby nie sú v súlade s Božou vôľou | Snažiť sa spoznať Božiu vôľu a modliť sa v súlade s ňou |
| Boh má pre nás pripravené niečo lepšie | Dôverovať Bohu a nechať sa prekvapiť |
Chápem každú takto položenú otázku, pretože je zrodená z veľkého žiaľu, bolesti, sklamania a hnevu, voči tomu, ktorému sme tak veľmi dôverovali a zdá sa nám, že nás opustil. Avšak, keď sa nad tým zamyslíme hlbšie, objaví sa jeden fakt. Za všetko, čo sa vo svete deje nemôže len Boh, ale aj my sami. Vo filme Colette zaznela veľmi zaujímavá myšlienka: Boh stvoril človeka a človek stvoril koncentračný tábor. A presne tak to je. Máme slobodnú vôľu, ktorú akceptuje nielen Boh, ale i diabol a je len na nás, na akú stranu sa prikloníme. Naše rozhodnutie ovplyvní ďalších ľudí a spustí sa nekonečný kolobeh udalostí. Preto si myslím, že Boha nemôžeme viniť za všetko zlé, čo sa deje vo svete.
Otázky, mnoho otázok plných hnevu, ale verte mi, že keď Boh mlčí, neznamená to, že mu na nás nezáleží. Práve autor Pete Greig dokáže toto tvrdenie potvrdiť. Vo svojej knihe Když Bůh mlčí rozoberá mnoho ťaživých a nepríjemných otázok, ktoré si kladie nejeden kresťan. Sú to príbehy zo skutočného života, patriace reálnym ľuďom a ťažko sa v nich hľadá Boží zámer. Avšak, Božia vôľa je často nepochopiteľná a Jeho zmýšľanie prevyšuje naše vlastné. No autor sa predsa len pokúsil priniesť nový pohľad na nevypočuté modlitby a podarilo sa mu to naozaj obdivuhodne.
Zaoberať sa nevypočutými modlitbami chce skutočnú guráž. A k tomu ešte ukázať, že Boh je stále s nami aj napriek tomu, že všetko hovorí o opaku je naozaj ťažká úloha. Ľudia sú však skeptickí a často ufrflaní, no vďaka faktu, že si Pete sám prešiel, ako píše, Getsemanskou záhradou, bude ľuďom jeho tvrdenie o to bližšie.
V tichu rastú kvety i v tichu sa púčok rozvíja, v tichu sa stromy odievajú do zeleného šatu, jahody v tichu dozrievajú, i vinič sladkosť naberá, v tichu slnko zapadá i ráno vstáva - i hviezdy večer ticho vyjdú na oblohu, aby vydávali svedectvo, že ich stvoriteľ je tichý. Boh je tichý rozprávač. V tichu noci sa narodil jeho Syn, v ňom nám povedal všetko. Ticho hralo významnú úlohu aj v Ježišovej misii. Tridsať rokov v Ježišovom živote je ticho - ako Boh, jeho Otec je Ticho. Slovo sa stalo telom, aby sa vrátilo do Otcovho ticha. A my sa akosi naivne pýtame, prečo tak málo vieme s Ježišovho života pred jeho verejným vystúpením. Alebo prečo málo vieme zo živote Márii i Jozefa.
Boh mlčí, keď sa Ježiš stratí v Jeruzaleme, keď ho apoštoli nechápu, keď mu farizeji oponujú, keď ho zrádzajú, žalujú naňho, smejú sa nad ním, naozaj nepochopiteľné Otcovo mlčanie v temnote, v opustenosti, v utrpení na kríži, v zostúpení do najhlbšej agónie, v prijatí smrti. Ale práve v tomto momente v zvolaní „Bože prečo si ma opustil“ je láska medzi Otcom a Synom najväčšia, silnejšia než zdanlivý odstup a ich zdanlivá oddelenosť. Náš jazyk bude vždy nedostatočný na dialóg s Bohom a tak sa pred nami otvára priestor na tichú kontempláciu. Preto aj ticho je dôležitou súčasťou mystiky. Ono sa oblečie do šatu, ktorý sa volá mlčanie a pokoj. Je ozdobené čakaním na slovo, preto má budúcnosť. Preto „Potrebujeme ticho, ktoré sa stáva kontempláciou, ktoré nás nechá vstúpiť do mlčania Boha“ môžem sa pridať k jeho mlčaniu.(Homília, sv. omša s členmi Medzinár. teolog. komisie, 6. 10. 2006). Tiché rozjímanie nás ponára do Božej prítomnosti - zdroja Lásky, aby sme odtiaľ začali cestu, ktorá nás vedie k nášmu blížnemu, aby sme pochopili jeho potreby a ponúkli mu Kristovo svetlo - posolstvo života, dar lásky, ktorá spasí.
Ticho je neoddeliteľnou súčasťou komunikácie a bez neho neexistujú obsahovo bohaté slová. Je súčasťou umenia, prameňom, pri ktorom dochádza k inšpirácii. Preto paradoxne je aj hudba dcérou ticha. Hudbu musí predchádzať a sprevádzať ticho, aby sa melódia dala počuť. Hudba sa doslova v tichu nesie. Ticho je priestor, či čas, kedy počúvame a spoznávame seba samých, kedy sa rodí a prehlbuje myšlienka, pri ňom chápeme s väčšou jasnosťou to, čo chceme povedať a to, čo očakávame od iných. Moje mlčanie dovoľuje inej osobe hovoriť, vyjadriť seba samú a mne umožní hovoriaceho prijať, prejaviť mu rešpekt, úctu. Áno z času načas je to nevyhnutné - zotrvať v tichu a v samote. Byť len tak, sám so sebou, počúvať svoje myšlienky a sústrediť sa na seba. Ticho a samota dávajú priestor k tomu, aby človek začal uvažovať o sebe. Pred sebou sa nemusíme na nikoho hrať. A môžeme počúvať svoje svedomie, ktoré väčšinou dobre radí.
Tam, kde je množstvo správ, hluku a informácii, sa ticho stáva podstatné pre rozlíšenie toho, čo je dôležité, od toho, čo je vedľajšie. Hlboká reflexia v tichu, nám pomáha objaviť vzťah medzi udalosťami, ktoré sa stali mimo ticha. Podľa lásky k tichu môžeme rozdeliť svet. „Diabol hľadá lomoz, Kristus ticho,” napísal sv. Hľadal si ticho, keď si vedel, že ťa oklamali a zostal si spokojný, výslovne ťa podvádzali a prijal si to, smiali sa ti a nereagoval si, ranili ťa a nevrátil si im to, kričali a ty si mlčal, rozprávali vulgárne a bolelo ťa to, robili hluk lomoz a bolo ti to nepríjemné, nadávali a ty si sa nenechal strhnúť, boli až hysterickí a teba to nevyviedlo z rovnováhy. Bolo to ťažké, ale ovládal si svoje reakcie, city a hnev, nie pre slabosť a strach, nie pre tichý súhlas so zlom, nie pre solidaritu so zločinom, ale preto, že sú situácie, kedy je lepšie vyjadriť svoj názor jednoducho mlčaním. Pretože si priateľ ticha. A ticho môže niekedy byť výrečnejšie ako unáhlená odpoveď.
Existuje aj mnoho tvárí ticha. Ticho po urážke, je ticho obeti. Ticho mystika, poetu, ticho chorého. Ticho môže vyžarovať teplo - nepriateľský chlad, pokoru - pýchu. Ticho ako budujúce komunikáciu, alebo ticho ako absencia zvuku, kde niet žiadnej komunikácie. Ticho ako obrana pred človekom, tam kde niet toho, kto by počúval - je ticho, ofenzívne, uzavreté, ticho opozície, rozhnevané a osamelé. Ale je aj ticho pozývajúce - lákavé, odľahčujúce a zhovievavé. Ticho, ktoré ti dáva šancu niečo povedať. Vždy by mal byť vzťah medzi tichom a slovom: sú to dva výrazy komunikácie, ktoré sa musia dopĺňať pre nadobudnutie skutočného dialógu a hlbokej blízkosti medzi ľuďmi. Keď sa slovo a ticho vzájomne vylučujú, komunikácia sa zhoršuje vytvára sa atmosféru chladu. A naopak, keď sa vzájomne dopĺňajú, komunikácia získava hodnotu a význam. Tak vzniká láska, ale i modlitba.
Čakanie na Boha je o viere a nádeji. Znamená to veriť, že jedného dňa, hoci ten deň ešte nenastal, On všetky veci dokoná. V časoch, keď čakáme a hľadáme Boha na modlitbách, sa musíme naučiť počúvať Ho rovnako svedomito, ako keď k Nemu prehovárame. V knihe Opustený Bohom? [Deserted by God?] hovorí Sinclair Ferguson o tom, čo kresťanskí predkovia nazývali „duchovná púšť“. Ide o pocit, že na nás Boh zabudol. Tento pocit v nás vyvoláva izoláciu a bezcieľnosť. Ale skrze vieru môžeme prehlasovať Božiu milujúcu prítomnosť aj vtedy, keď sa zdá, že mlčí a my sa cítime opustení.
Niekoľko rokov dozadu som bez zjavného dôvodu trpel štyri mesiace depresiami. Musel som sa naučiť veriť v Božiu prítomnosť napriek svojim pocitom. Ako som pokračoval v dennom čítaní Jeho slova a v hľadaní Jeho tváre, znovu som postupne nadobudol schopnosť Ho vnímať a počuť. Mnohí z nás si prešli cestou emauzských učeníkov (Lukáš 24:13-31). Pohltení smútkom. Dotrápení otázkami. Jeden môj priateľ a pastor mi raz povedal o svojich pocitoch po smrti svojho dospievajúceho syna: „Niekoľko mesiacov som takmer každé ráno volal na Boha. Pýtal som sa Ho: ‘Čo si týmto zamýšľal? Je toto to najlepšie pre mňa? Skutočne odo mňa očakávaš, že každú nedeľu budem všetkým kázať o tom, aký si úžasný?‘ Keď som sa utíšil, Boh ku mne prehovoril. Čakať na Boha v sebe zahŕňa naučenie sa zložiť pred Ním všetky otázky. Dôverovať Bohu, keď Ho nepočujeme, nás v konečnom dôsledku posilňuje a očisťuje.
Ak je naša viera podložená nedostatkom bojov, súžení, obáv a otázok, ide o základ z piesku. Takáto viera je len jednou hroznou diagnózou. Neprežije ťažšie časy. Keď si myslíme, že Boh mlčí alebo je neprítomný, možno nám chce iba ukázať, že naša viera je povrchná a mylná. V istom zmysle Boh nikdy nemlčí. Prehovoril k nám vo svojom slove a skrze to, že sa stal človekom a zomrel za nás na kríži, aby pre nás vydobyl spasenie. Toto je prejav, ktorý nikdy nemlčí! To, čo nazývame Božím mlčaním, môže byť v skutočnosti naša neschopnosť alebo neochota počúvať Ho. Našťastie táto strata sluchu nemusí byť pre Božie deti trvalá.
Žalm 19:1 hovorí o tom, že nebesá rozprávajú o Božej sláve. List Rimanom 1:20 oznamuje, že všetko stvorenstvo je dôkazom Božej existencie. Napriek tomu, že Boha nemôžeme fyzicky počuť, môžeme si deň za dňom otvárať Jeho slovo, hľadieť na to, čo už raz vyslovil, rozjímať nad tým a učiť sa to slovo naspamäť, až kým si neuvedomíme, že nejde o mlčanie, ale o Boží hlas ku nám. Prirodzene je tu prítomná aj túžba počuť Boha viac osobným spôsobom.
Boh prehovoril k Eliášovi „tichým šepotom“(1. Problém šepotu je, že ho je ťažko počuť, najmä keď všade okolo nás fúka vietor. Prečo Boh občas hovorí tak potichu? Keď si manželka Martina Luthera, Katarína, všimla, že jej manžel je poslednú dobu znechutený a nereaguje, tak sa jedného dňa obliekla celá do čiernych smútočných šiat. Luther sa jej spýtal na dôvod. „Niekto zomrel,“ povedala. „Kto?“ opýtal sa Luther. „Zdá sa, že musel zomrieť Boh!“ odpovedala Katarína. Luther pochopil. Čo môžeme robiť, keď sa zdá, že Boh mlčí a život je pochmúrny? „Hospodin, tvoj Boh, bude v tvojom strede ako zachraňujúci Hrdina. Len preto, že sme nepočuli Božie jasanie, neznamená, že sa nad nami neraduje s výkrikmi radosti. Slepé alebo hluché dieťa nevidí otcovu tvár alebo nepočuje jeho slová, ale predsa môže pociťovať jeho lásku a náklonnosť. Vďaka krvou kúpenému zasľúbeniu vieme, že po tomto krátkom živote bude nasledovať večnosť, v ktorej Jeho deti uvidia Jeho tvár.
Moja žena, Nanci, počas toho, ako podstupovala pred pár mesiacmi ukončenú chemoterapiu, mi prečítala kúsok z knihy Čakanie na Boha od Andrewa Murrayho: „Je to Boží duch, ktorý v tebe začal pracovať, aby si čakal na Boha. „Na samotného Boha čaká moja duša v tichosti… Moja nádej je z Neho“ (Žalm 63:1.5). Ak sa vo vyčkávaní opierame o Neho, daruje nám milosť, aby sme počas svojich modlitieb počúvali pozorne.
Dôverujeme však Bohu? často človek povie: "ja verím v Boha, nech sa so mnou deje čokoľvek." A príde skúška a s človekom to otrasie. Do základov, a padá. Zrazu akoby nám ktosi zaviazal oči, zapchal uši. a akoby sme zrazu prestali aj cítiť blízkosť Boha. "Je tu Boh? Kde je Boh?" A nie je to situácia keď práve ona nám ukazuje ako veľmi dôverujeme Bohu? A nie je to situácia keď Bohu môžme ukázať ako veľmi ho milujeme? Nie je práve toto ukážkou, že milujem Boha, práve preto aký je, a nie preto, že mám vďakaNemu výhody?a na zzáver jedna malá ukážka toho, čo nám možno chce Boh povedať: keby sme boli zmrznutý(hladný) netešili sme sa o to viac na teplo(jedlo) a o to viac si vážili to teplo(jedlo). Možno pre toho čo bol vnútry si ani neuvedomil aké je to dôležite a si možno nevážil teplo, a bral to ako smaozrejmosť.
Podobne je to aj s chorým človekom. Dokým nie sme chorí, nevážime si svoje zdravie. Tak ani bez Božieho mlčania si nevážime Božiu prítomnosť. A možno práve Božie mlčanie, nás naučí o Bohu viac, ako ked si len "vychutnávame" tie dobrá, ktoré pre nás pripravil. a to Božie mlčanie, nám ukáže, aký máme nesprávny vzťah k Bohu, ako ho skôr využívame ako milujeme. Priateľsky vzťah, a vzťah lásky totiž nie je založený na využívaní, ale na slobode, a vo vedomí toho, že ten druhý môže kedykoľvek odísť, ak to bude potrebné pre jeho dobro. Ale s vedomím, že ten druhý nás opúsšťa fyzicky, ale zostáva natrvalo v srdci, tak z jednej a druhej strany, a že kedykoľvek sa stretneme, tak to naše priateľstvo bude trvať naďalej. To je tá múdrosť kráľa, ktorú som spomínal na začiatku.