Boh, Bol, Nadrbaný: Mýty a Legendy

Posledné dni sú modré. V rôznych odtieňoch modrej slabnem. Cítim sa celkom nanič. Sledujem sa, neustále v myšlienkach cúvam, cestujem tým istým vlakom, autobusom, nadmerne rozprávam, konzumujem, smejem sa na hlúpych vtipoch a čo je horšie, aj na tých vlastných. Zatiaľ čo vonku sneží, chátram. Nesneží, snežilo pred dvoma mesiacmi. Ale tu čas stojí, tak možno budem musieť zajtra odhŕňať.

Túlať sa po horách je pekné. Objavovať jaskyne, potoky, čistinky. Sú podľa všetkého krásne a pokojné. Určite je to tak, lebo neraz počujem, že sa o nich práve takto hovorí. V dňoch ako sú tieto, modrých aj sivých, sa túlam. hlavne ísť.

Riadky, maj na pamäti, že v knihe všetko býva zveličené. Práve prebieha debata o starovekej literatúre. Ešte stále cítila arómu tabaku z cigariet k môjmu Pánovi M. Uchechtla sa. Trochu som sa zapojila do debaty v ústach.

„Preboha si OK? Mala v celom tele mravenčenie a na tvári kropaje potu. Nemala by som sa pred ňou ako obhájiť vyučujúceho. Chcela som sa s ním stretnúť. A vypadávajú ti vlasy. „Voldemortovi nedvihnem. Nechcem ho vidieť, ani počuť, ani cítiť. Jeho existenciu jednoznačne pochopila.

„Sara, neopováž sa! Vyšla som z toaliet a vybrala som sa smerom von zo školy. Prešľapoval na mieste a díval sa na dvere. A vybral sa oproti mne s tým jeho krivým úsmevom. Potom môjmu jednonohému telu ktosi vyrval srdce a vykrvácala som. Opakovalo dookola, akoby som bola Prométheus. A súhlasila. Nebol spokojný, žiarlil na ňu a hádali sa. Bola nenormálne krásna. Pýtal sa ma na Voldemorta, no bola som strohá, ako vždy. Nemienim sa zaoberať takým malichernostiam akou bol Voldemort.

Cítim pálčivou bolesťou. Je to zbytočné, no nie? Nechcem sa zaoberať blbostiam ako bol zákaz priblíženia a podobne. Sedím v malej izbičke. Oh, ten svet je tak nefér, filmík sa musí odložiť. Dostala som sa v tlupe študentov až k učebni, zavibroval mi mobil. Nenávidím školstvo. Túžila som po vani plnej teplej vody. Bol to iba sen. Chcela by som spať dlhšie, aj keď si nie som istá, či by mi to pomohlo. Pretože zaoberať sa vecami, ktoré sa nedajú pomenovať je viac než zbytočné. Chcem premýšľať ako ona. Chcem premýšľať ako najinteligentnejší človek na planéte. Chcem lízanku. Musím ísť za svojím právnikovi doriešiť isté záležitosti. Môj právnik, pomenujme ho Ing. Musí mať veci doriešené. Pretože na Voldemorta sa zákon nevzťahuje. Bez môjho súhlasu sa neodváži ani len vojsť do mesta Ing. „Nesmiete sa nechať unášať intuíciou, je lepšie dať to na papier. „Mali ste rozbitú lebku, slečna. Potrebujem človeka, čo by vám pomohol. Inak sa k nemu nedostanem, má dobré kontakty. Potrebujem si ujasniť situáciu a možno by som ho aj našla. Depky sú tabu. Prišla som o všetko a bývate na internáte. Volá vám opitý Voldemort a teraz vám vyvoláva. Musím mať jasno! Je to veľmi zvláštna vec, milý čitateľ. A nedovolí ti namočiť sa do nebezpečných vôd plných žralokov. Pri premýšľaní je človek slobodný a uväznený zároveň. Je to zvláštny labyrint. Musím sa vrátiť k životu. Odkedy som prišla o všetko, Pán M. bol vždy tou najbližšou osobou na planéte. Neviem, ako by bez neho mohol pokračovať, že by mohol fungovať, naďalej sa točiť. Dodáva mi sebou stabilitu, oporu. Vždy som bola zbabelá. Nenávidím veľa vecí. Sú to jednoducho samé blbosti. Nepotrebujem sa sústrediť sa na rozvoj iných vzťahov. Milý čitateľ, musím ti povedať, že ma nepoznáš, že nevieš kto som. Ale neboj sa, všetko pochopíš.

Pán M. má šialenosť so zbraňami a kečupom. Chcela som ísť do kina, fornetty a potom šup domov a spať. Chcela som to tak. Ale Pán M. tam nebol. Povedala mi to jeho seňorita blondína. Vytiahla som mobilu a zložila. Pri všetkej úcte, naštvala ma. Ako si ma dovoľuje takto ma vyšachovať?! Toto slečna blondína prehnala! Vošlo do mňa sto čertov a jediná šanca ako ich vyhnať...tá nejestvovala. Nemôžem tomu uveriť, ako si to dovoľuje?! Mám toho plný nosa! Pche! Potrebujem, aby ma niekto drží za ruku a mrmle si tú vetu dookola a dookola. Je to všetko následok únavy, stresu a podobne. A pokúsila som sa posadiť. Pán M. mi povedal: „Mala by si si dať pauzu. Mala by si aspoň na čas prerušiť školu. Potrebuješ telesná aj psychická. „Potrebuješ pokoj, kľud, ticho a oddych. Mali sme sa vybrať na výlety. „No, možno by si mohla vyhľadať starkú. Otec opustil mamu keď bola mama malá a šla zbohatnúť. Jeho dcéra už nebola medzi živými. „Já ti nevím, Karle... Mohla by som sa presťahovať k vám. „Hovoríš jej slečna MAKE-UP? Nemusíš mi hovoriť, aby som ti dala pokoj. Práve toto je najmilšie. „Veľa vecí, zlato. „Heej, kľud. Upokoj sa. Nepotrebuješ stres. „Ja by som šla radšej niekam za kultúrou. V tom usmiala, no neviem vám opísať ako ten úsmev mohol vyzerať. Jediné, čo vám môžem, je povedať ako som sa cítila. Ako troska. Ako troska z celej lode po tom, ako sa skončila šialená búrka na mori. „Tvoj pes. Vezmeš si ho domov. Ale potom to bude plnohodnotne tvoj pes.“ Uškŕňal sa ako blázon. Chcel mi dať psa. Ale, samozrejme, samoľúby Pán M. Každý, skutočne každý z nás potrebuje smiech. Aj na tej nemocničnej, je krásnou potrebou. Smiech nám pomáha. Potrebujem, aby sa z nereálneho Pána M. stala skutočná existujúca bytosť. Som rada z toho, že svojho Pána M. M. za mnou chodil dvakrát do dňa. Uvoľnila som sa zo školy. Nemienim chodiť s ktoroukoľvek. Musela som pripustiť, že škola musí ísť bokom. Študovať za učiteľku stratilo zmysel. Jediné, čo som nevedela: Kto som? Kto chcem byť? Nemôžem brať do úvahy chvíľkové stavy normálnej mysle, keď som sa cítila zdravo. Cítila som, ako pohltila už polovicu mojej duše. Musím s ňou bojovať. Kým bol so mnou Pán M. tá nechutná samota zmizla v tej chvíli, ako sa objavil. Ibaže právo nebolo na mojej strane. Musím si to uvedomiť, aj keď som nechcela. Ten pocit úľavy bol prekrásny. Pán M. prečo mi ten pocit nepatrí? Potrebujem ho ako všeliek. Potrebovala som to. Tá úzkosť, ktorá mnou lomcovala vždy, keď bol preč.

Vedela som, že o nie je v poriadku. Mala som asi o tri kilá menej. Svadba sa mala už o pár dní. Moja duša nemala dostatok vlastných prostriedkov. Nenávidím posedávania. Rozhodla som sa nič podstatné vo svojom živote nemeniť. Musím hľadať nové ja. Problém bol v tom, že som nemala tušenie ako na to. Musím nájsť činnosť. Nenávidím školu. Ukrajinci na poschodí bláznivo vykrikovali, ako vždy. Nikdy som nepatrila medzi časť internátu, ktorá by ponocovala. Asi som pre túto rolu ako stvorená. Cítim som v nej svoju chorobu. Bolo na čase požiť dávku. „V poslednej dobe mám strach, že áno. „Liezla mi na nervy. Mám možnosť voľby. Bude veľká párty a ona sa tam spustila. Nepamätáš? Budem jednať len a výhradne iba s mojím právnikom. Ja sa ukážem až na súde. „Prečo? „Hmm...mne sa to nezdá. Po smiechu prichádza plač. Prišiel. Je to paradox. Keď za mojím Pánom M. mala som deň pred súdom. Nenávidím beznádeje, do všetkých tých nekonečne patetických slov. Prepáč mi, drahý čitateľ, nespomínam si. Neviem, čo sa dialo a ako. Mám zvláštny pocit bubliny. Spomínam si na svojom psíčkovi. Neviem to a netúžim poznať odpoveď. A spolu sme zaspali na gauči. Pán M. mi povedal: hlavu hore. Ziadne vyhovorky. Čierna. Nie je to môj vkus, no faktom je, že na inú farbu som aj tak nemala náladu. Hovorí sa, že sa naše emócie odrážajú vo farbách. Nevidel, čo mi urobil. Voldemort bol len jeho učeň, Učiteľ je horší. Je ako mor. Ešte topánky. Bála som sa. Potrebuje pohladenie. Alebo mi dával najavo, že to potrebujem ja? Položil mi hlavu na kolená. Spokojne sa nechal škrabkať. Nepotreboval viac. Presne to som potrebovala. Sám so otvoril dvere. Vedela som, že príde. „Opakujem, nebrala si mi telefón, to sa nerobí. Nechcem zle.“ Neodpovedala som. Cítila som nôž. „Také ľahké tvoje spasenie nebude. Z väzenia, nemyslela som ani na to, či to bude bolieť. Neviem vôbec. Oskar na mojich rukách štekal. Mňa to nenapadlo. So šialencami nevyjednávam. Bolesť. Krv. Vy o svete neviete nič. Viete, že existujete, ale neviete kde. Chaos je jediné, čo vnímate. Počujete všetko, čo ste kedy počuli a cítite všetky vône sveta. Smeje smrtka a diabol tancuje tango s anjelom. Cirkusové zvieratá krotia svojich cvičiteľov. Po stenách chodia tiene detí, ktoré tam nie sú. Nad hlavami sa vznáša zvuk, aký ste ešte nepočuli. Hovorí sa o spasení. Až neviete, čo z toho je pravda. Príde pre vás? Kde je? Či nevidí, keď ho potrebujeme? Vidí! Alebo nie je? Mal by tu byť, tak nám to povedali, že príde a pomôže. Môže človeka nechať v tomto šialenstve? To neželám ani sebe. Nikomu, ani niekomu, ako ja. Žite podľa toho. „Čo by si chcela počuť? Píp píp píp píp píp píp píp píp. Bolia ma uši. Moment, ja mám uši?! Cítim si uši! Cítim aj pravú, obklopuje ju teplo. Cítim kolinskú. Tú peknú vôňu. A bolesť. „Au...“ použila som ústa? Voňavý opar ma prebúdzal. „Počuješ ma? Necítim nič. Uvedomila som si, že mám aj oči. Pokúsila som sa nechať ich zatvorené, či neprestanú bolieť. Otvorila som ich. A ako. „Bolí...“ To je všetko? Uvedomila som si prsty. Hľadala som ho. „Vodu...prosím.“ Posunul mi slamku. Dni bežali, on bol stále tam. Rozmaznával ma. Nechcela som nič. Nechcela som nič. Len fragment zostal z dievčaťa. Len fragment duše. Nekričal a neplakal. Malo to menej vtipný priebeh. Zhodnotíme si to? Akékoľvek ucho. Tragédiu či tragickú komédiu? Záleží na poradí slov? V tomto prípade nie. Som len jednou z mnohých. Ale mne je to všetko úplne jedno. Je mi to ukradnutejšie, ako ukradnuté. Som voči tomu ľahostajná. Je mi to jedno. Dospela som do bodu, keby mi bolo ukradnuté, či vôbec som. Býva zvykom, že sa jedinec zabije. Tiež mi to napadlo. Ale nechce sa mi s tým seknem, ako znie ten gýč? Že ma omrzel život? To nie, milí moji. Nechcela som skončiť s týmto stavom. Chcem sa premeniť na ohňostroj. Prečo som to deda neurobila? Každodenný svet si pýta všemožné odpovede. Je to asi najúčinnejšiu zbraň. Je druhoradá existencia? A komu napadlo opýtať sa, či tí, čo bojujú aj bojovať chcú? Nepýtajme sa na zbytočnosti. Preplietajú sa pomedzi nás, akoby museli. Alebo to máme v povahe? Musím to zmeniť! Nikomu nepoviem ani jednu odpoveď na nepodstatnú podstatu. Amen. Už nemám ani spánku. Nemáme viac smiechu ani odvahy. Toto som ja. Chcem v tichu protestovať. Chcem pokračovanie tej nezaujímavej rozhlasovej hry. Uľahčoval mi môj vlastný príbeh, ktorý ešte nebol dopísaný. Nedokázala vrátiť do života tak, ako mi to šlo po prvý raz. Nechcela som sa postaviť svetu naproti, nechcela som ho poznať. Áno, hnevala a bol to hnev na Boha. Prečo mi to neuľahčil? Prečo mi ho nevrátil? Prečo to robí bytostiam? Prosila som ho o odpoveď, ale mlčal. Nikdy mi neodpovedal. Čierna tma ma zatiahla do svojej hmly. Napadlo mi posledné riešenie. Nespomeniem si, ako mi táto šialenosť napadla. Ale bol to silný pocit, pretože som sa rozhodla, že si dám do novín inzerát. A HLÚPA KRAVA HĽADÁ MANŽELA. Ale nikto mi to nevytlačil v žiadnych novinách. Chcela som byť tiger, ktorý by ma zožral. Ale som to zavrhla tiež. Je lepšie než sa naposledy pokúsiť o prežitie. Ak sa to nepodarí, idem do kláštora! Nič iné mi nebolo. Tragicky komické, komicky tragické. Je mi to jedno, čítajte si ich pri jazzovej hudbe. Trubky a saxofón. Ale nič sa neozvalo, nechcelo fungovať a to ma strašne hnevalo. Boh ma hneval. Všetko ma hnevalo. Všetko sa mi protivilo. Všetko ma unavovalo. Nenávidím to, že som sa nezabila. Nechcela som vedieť nič a vidieť nikoho. Jeden deň som šla do obchodu. Pri tejto príležitosti som si zapla telefón a vybrala si poštu zo schránky. Nepočítala som neprijatých hovorov a poštu som pre istotu nerátala. Sms od používateľa Pán M. Neodpovedala som. Nechcela som odpovedať nikomu. Nepotreboval, aby som ho zatiahla do temnoty. Mobil som znova vypla. Uvidela som červeným: PRESŤAHUJTE SA ZA MINIMÁLNU CENU!!! a rozhodla som sa učiniť tak, ako sa tam písalo. „To každý. „Verte mi, mám dosť. Potrebujem ísť preč a kde ma nik nepozná. Chcem zmeniť svete. Bolo mi z neho zle. Vzala som si odkaz k žene, ktorá mi ich dala. Nedovoľovala zamýšľať sa nad tým. Vyslovila som to. Chcela som byť rybou, nevidieť, nedúfať, nemať pocity. Chcela som byť časťou tela, to by bolo fajn. Byť nejakou gubkou, rukou, nosom. Byť časťou tela nemuselo byť zlé, veď také ryby bez seba nedokážu jestvovať. Ruka bez tváre, ruka bez tela. Do týždňa som bývala v novom. Nepotrebovala som ho, ale bolo to príjemné. Chcel mi upratovať a tak. Oskarovi sa zapáčila moja posteľ, ako inak. Bolo mi to jedno. Naopak, bola som rada, že tam chce byť. Chcem ho naveky a na dva dni. Nie tri, iba dva. Samozrejme, nik nevedel kam som zmizla. Ani som nechcela, aby to niekto vedel. Ani moja nová babička to nevedela, ani Pán M. Znesiem ešte jednu bolesť? Znesiem ešte jednu chorobu? Prepáč Bože bezbožnosť, prepáč moju zlobu. Musím to napraviť. Zabudla som na Teba. Päť rokov som žila ako samotár. So svojou zbohatlíckou babičkou. Moja choroba ma síce neopustila... a vzduch, ktorý sa mi dostal do pľúc bol len špinavým smogom. Nechcela som nebyť. Nechcela som ani svoju chorobu a už vôbec nie svoje vlastné pričinenie. Tí, ktorí po tom tak veľmi túžili. Ak vám vedia poradiť, neskúšajte im odporovať. Inak vykonáte ktorú vykonáte. Musíte zabezpečiť peniaze na heroín či na iné svinstvo. Musím líčiť všetko, čo sa stalo. Musím vám porozprávať o všetkých zvrátenosti, mojej chorobe, Pánovi M, o všetkom, čo ostalo nezodpovedané. A teraz vám ukážem svoju myseľ. Jej rodičia pochádzali z Toronta. Takéto naše putovanie bolo zapríčinené chorobou mojej mamy. A ja som bola po nej. Spomínam si, keď som sa ako dieťa zobudila na to, že mama kričí. Som s ňou. Cítim v miestnosti toho, kto ju ohrozuje. Chcem mu ublížiť mu. Prestrela pre troch, navarila pre troch. Rada ťa vidím! Hádzala som stoličkou. Nikoho sa nepýtala, prečo neuviedol vec na pravé miesto. Nespomínam si. Dieťa uchráni. Je to zmýšľajúca myseľ. Moja myseľ je totižto samostatná až - až. Do nej sa starali iné samostatné mysle. Mám mamu. Teda mama. Nie je normálna. Bola, detsky povedané, šiši. Neviem to vyjadrovať neviem, preto nepoznám presný názov jej diagnózy. A sme neustále na cestách. Tento príbeh nie je výnimkou. Žijem s ňou asi osem rokov. Chcela uchrániť svoje dieťa pred vrahom, ktorým mal byť môj otec. Došlo mi to postupne, no došlo mi to. Preto som vyhľadala otca. Mama musela súrne odísť, vraj potrebuje zabezpečiť nejaké veci. Blúzni. Povedala som im kto som a koho hľadám. Bol celkom v poriadku. Potrebujú ho poriadne prešetriť. Bol v tranze. Nemohol uveriť, že sa to nejako vyriešilo. Nezatrpel, nezanevrel, práve naopak. A aby sa dala dokopy. A tak sa stalo. Až do príchodu Voldemorta. Ako sme sa najskôr vítali, tento vzťah znenazrady prerástol do zrady. Obrazy pred tvárou rástli, čitateľ môj nereálny. A v tom mieste som bola uväznená. Zriedka, len zriedka som bola slobodná, len málokedy som bola šťastná. Myslím si, že som byť šialená, priatelia, šialená. Áno, môj život bol šialenstvom. A ja som Voldemortovi verila! Verila som ti, ty blud! Ty Voldemort! Moja dôvera vo Voldemorta, zmenila sa na prázdno. Bol svetlom, mojou chvíľou odvahy a aj on sa rozplynul. Mám na dosah, že mi dýchajú na krk. Je to cieľom môjho žitia? Chcem sa stať reálnymi. Mám nádor na mojej hlave. Nemala poňatie o tom, aký bol môj život. Som ako guľa snehu. Po čase som to všetko uvidela. Každú myšlienku, každý čin, pohľad i nepohľad, človeka i nečloveka, slovo i neslovo. Si nereálny, nevieš o čom to hovorím. Ale ja ti to vysvetlím. Ako som už povedala, po smrti som ničomu nerozumela. Nerozumela som mu. Nemal by vidieť rieku, svetlo či Vergília? Videla som seba. Kričala som do vzduchu. Videla som seba. Videla som seba. Videla som seba. Je to pravda? Všetko som si vymyslela? Dostala som sa. Toto bol môj život? Všetko to bol blud? Milý čitateľ, pochopila som, čo som už vyššie načrtla. Som blud každého jedného z vás. Som i vami. Som i kňaz. Som pomätenej duše. Neber to ani ako var...

tags: #boh #bol #nadrbany