Prvý chalcedónsky koncil, ktorý sa konal v roku 451, patrí medzi najvýznamnejšie udalosti v dejinách kresťanstva. Tento ekumenický koncil sa zaoberal kristologickými spormi a jeho rozhodnutia mali zásadný vplyv na vývoj kresťanskej doktríny a vzťahy medzi jednotlivými cirkvami. V tomto článku sa pozrieme na priebeh koncilu, jeho hlavné závery a dôsledky pre rôzne vetvy kresťanstva.
Historické pozadie
Kristologické kontroverzie v 5. storočí spôsobili schizmu v Antiochijskej cirkvi. Veľká časť kresťanov, predovšetkým hovoriacich po sýrsky, odmietla kristologickú formulu Chalcedónskeho ekumenického koncilu (r. 451).
Po koncile, prinajmenšom jedno storočie, bolo neisté, či v rámci Rímskej ríše prevládnu prívrženci alebo odporcovia tohto koncilu, aj keď ešte neexistovala dvojitá hierarchia.
Nicejský koncil (r. 325) garantoval špeciálne privilégiá biskupom Ríma, Alexandrie a Antiochie (kán. 6). Týmto stolcom bol neskôr pripísaný titul patriarcháty.
V priebehu 4. storočia sa stalo jasným, že Antiochia uplatňovala svoju jurisdikciu nad všetkými biskupmi civilnej diecézy Orient a aj mimo jej hraníc. Ak vezmeme do úvahy, že patriarchát zahrňoval územie, ktoré siahalo od Stredozemného mora až po Perzský záliv, bolo ťažké presne definovať teritórium, na ktorom Antiochia skutočne uplatňovala svoju autoritu.
Priebeh koncilu
Na koncile sa zišlo tristopäťdesiat hierarchov.
Na Chalcedónskom koncile sa čítala nicejská viera a biskupi vyhlásili: „Toto je viera nás všetkých: všetci tak veríme.“
Neskoršie koncily sa odvolávali na toto vyznanie ako na základné vyjadrenie viery Cirkvi.
Vyznanie viery sa nazývalo aj „symbolom viery“.
Počas synody, ktorá sa uskutočnila v Konštantínopole (r. 536), sa Justinián postaral o to, aby Severos Antiochijský a patriarcha Antimos Konštantínopolský boli odsúdení.
Zatiaľ čo prebiehalo prenasledovanie, Severos Antiochijský s cieľom poslniť antichalcedónske hnutie poveril svojho nasledovníka, Jána (Yuhannan) z Telly, aby vysviacal diakonov, kňazov a biskupov, no v roku 537 prakticky všetci protichalcedónski kňazi a biskupi vrátane Jána z Telly padli za obeť prenasledovaniu alebo boli zosadení.
Severos zomrel v roku 538 a jeho spisy v gréčtine boli vydané na zničenie, nemalá časť z nich však prežila v sýrskom preklade.
V roku 542 Harit ibn Gabala, hlava ghassanovských Arabov, ktorý vytvoril probyzantský nárazníkový štát v Sýrii, požiadal Teodoru, aby mu poslala biskupov.
Jakob Baradaj, ktorého meno sa odvádza od kutne, ktorú nosil, aby sa vydával za žobráka, vysviacal biskupov a kňazov počas svojich dobrodružných ciest zo Sýrie, Arménska a Malej Ázie do Izaurie a Egypta, kde položil základy budúcej štruktúry protichalcedónskej západosýrskej cirkvi.
Jakob sa stal symbolom vzkriesenia západosýrskeho kresťanstva, ktoré bolo následne nazývané „jakobitské“.
Rozhodnutia koncilu
Hlavné vysvetlenia základného dogmatického učenia Cirkvi sformulovali ekumenické koncily prvého tisícročia.
Na týchto konciloch sa zišli biskupi väčšiny diecéz Východorímskej ríše spolu so zástupcami rímskeho pápeža a ďalších západných diecéz.
- Prvý nicejský koncil (r. 325)
- Prvý konštantínopolský koncil (r. 381)
- Efezský koncil (r. 431)
- Chalcedónsky koncil (r. 451)
- Druhý konštantínopolský koncil (r. 553)
- Tretí konštantínopolský koncil (r. 680)
- Druhý nicejský koncil (r. 787)
Avšak v Henotikone - bez dosiahnutia vytúženej trvalej únie - sa preklínajú „iba“ Nestórius a Eutyches a odsudzujú sa tí, ktorí oddeľujú alebo zmiešavajú božstvo a ľudstvo Krista. Ostatné výsledky Chalcedónskeho koncilu sa tu, naopak, rozsiahlo zamlčiavajú.
Východná časť ide svojou cestou od skorého 5. storočia a definitívne po Efezskom koncile (431) ako Apoštolská cirkev Východu.
Východ dlho neuvádzal tento kánon v zbierkach koncilových ustanovení, ale len jeho frakciou, a to ešte po skončení koncilu.
Východ nepovažoval sv. rímskeho pápeža a jeho vládu nad sebou?
Kánon 28 Chalcedónskeho koncilu:
„Otcovi“ a „prosia“ o potvrdenie kánonu.
„stolec Konštantínopola má Váš stolec za otca…“Tak vyzerá história tohto 28. kánonu podľa koncilových dokumentov.
Ani konciloví otcovia ním nešli proti prvenstvu rímskeho biskupa, veď prosia pápeža ako „deti“ svojho „otca“, aby tento kánon potvrdil pre dobro a poriadok vo východnej cirkvi; ani carihradský patriarcha Anatolij sa týmto kánonom nevzbúril proti rímskemu veľkňazovi, veď mu píše nadmieru pekne a synovsky.
Dôsledky koncilu
Orientálne ortodoxné cirkvi (Arménska, Koptská a Sýrska) neprijali štvrtý koncil a v dôsledku toho ani všetky nasledujúce koncily. Z tohto dôvodu sú často nazývané „nechalcedónske cirkvi“.
Byzantské cirkvi si počas liturgického roka uctievajú sedem koncilov.
Prvý ekumenický koncil, čiže Prvý nicejský koncil, sa pripomína vždy v nedeľu po sviatku Nanebovstúpenia Pána.
Prvých šesť koncilov sa pripomína spoločne v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 13. a 19. júlom.
Siedmy koncil sa pripomína v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 11. až 17. októbrom.
Rímskokatolícka cirkev ďalej uznáva štrnásť ďalších koncilov za ekumenické, pričom stanovuje, že koncil je ekumenický, ak ho takto nazve pápež.
Hoci ani jeden z prvých koncilov nezvolal pápež, bolo potrebné požiadať ho o potvrdenie ich dekrétov.
- Štvrtý konštantínopolský koncil (r. 869)
- Koncily v Lyone (r. 1245) a vo Florencii (r. 1439)
Aj v Rímskej ríši je vážnosť Chalcedónskeho koncilu závislá od premenlivých udalostí nasledujúcich dogmatických sporov.
Zatiaľ čo sa v Egypte pripravujú na odpor voči Chalcedónu, v Palestíne dôjde - pod vedením mníchov - v roku 452/453 k povstaniu proti nemilej dogme.
A tak sa už krátko po koncile črtajú prvé príznaky konfliktu, ktorý povedie v 5. a 6. storočí k vytvoreniu samostatných cirkevných spoločenstiev v Sýrii a Egypte.
Antiochijský chalcedónsky patriarcha udržiaval cirkevné spoločenstvo s ríšskou Cirkvou.
On ešte mal svoj stolec v Antiochii, ale táto cirkev stratila moc a zostávala hlavne v službách gréckej komunity a po sýrsky hovoriacej menšiny.
Väčšina veriacich pokračovala v opozícii voči Chalcedónskemu koncilu a ich patriarchovia museli žiť v tajnosti, často v monastieroch, ktoré sa nachádzali v severnej Sýrii alebo Mezopotámii.
Dialóg medzi týmito dvoma stranami bol takmer nemožný, predovšetkým v časovej blízkosti udalostí, ktoré poznačili 7. storočie.
Ilustrácia Chalcedónskeho koncilu
| Koncil | Rok | Hlavné témy |
|---|---|---|
| Nicejský koncil | 325 | Božstvo Ježiša Krista |
| Konštantínopolský koncil | 381 | Božstvo Ducha Svätého |
| Efezský koncil | 431 | Máriino božské materstvo (Theotokos) |
| Chalcedónsky koncil | 451 | Dve prirodzenosti Krista (božská a ľudská) |
Chalcedónsky koncil zohral kľúčovú úlohu v definovaní kristologickej doktríny a ovplyvnil vzťahy medzi východnými a západnými cirkvami. Hoci jeho rozhodnutia neboli prijaté všetkými, zostáva dôležitým míľnikom v dejinách kresťanstva.
tags: #prvy #chlacedonsky #koncil