Liturgia zohráva kľúčovú úlohu v živote Cirkvi a veriacich. Katechéza o liturgii vyžaduje predovšetkým pochopenie sviatostnej ekonómie. V tomto článku sa pozrieme na hlbší význam liturgie, jej slávenie, prvky a ako sa vyvíjala v priebehu dejín.
Katolícka liturgia
Čo je Liturgia?
Slovo „liturgia“ v pôvodnom význame znamená „verejné dielo“, „službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu“. V kresťanskej tradícii to znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na „Božom diele“.
Liturgia sa právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže Hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult.
Liturgia je dielo úplného Krista, Hlavy i tela. Pri liturgickom slávení je „liturgom“ celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie. Krstné kňazstvo je kňazstvom celého Kristovho tela.
V Novom zákone sa slovom „liturgia“ označuje nielen slávenie Božieho kultu, ale aj ohlasovanie evanjelia a činorodá láska. Vo všetkých týchto prípadoch ide o službu Bohu a ľuďom. Cirkev je pri liturgickom slávení služobnicou na obraz svojho Pána, jediného „Liturga“, lebo má účasť na jeho kňazstve ktoré je prorocké (ohlasovanie slova) a kráľovské (služba lásky).
Liturgia, Kristovo dielo, je aj činnosťou jeho Cirkvi. Realizuje a ukazuje Cirkev ako viditeľný znak spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi skrze Krista. Zapája veriacich do nového života spoločenstva.
Liturgia je aj účasťou na Kristovej modlitbe, ktorou sa Kristus obracia na Otca v Duchu Svätom. Každá kresťanská modlitba nachádza v liturgii svoj prameň a svoj cieľ: Prostredníctvom liturgie sa vnútorný človek zakoreňuje a upevňuje v nesmiernej láske, ktorou nás miluje Otec vo svojom milovanom Synovi.
Liturgia je vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého vyviera všetka jej sila. Je teda vynikajúcim miestom pre katechézu Božieho ľudu.
Liturgická katechéza sa zameriava na to, aby vovádzala do Kristovho tajomstva (je „mystagógiou“), a to tak, že postupuje od viditeľného k neviditeľnému, od označujúceho k označovanému, od „sviatostí“ k „tajomstvám“.
Vyliatím Ducha Svätého v deň Turíc bola Cirkev zjavená svetu. Darom Ducha sa začína nové obdobie „vo vysluhovaní tajomstva“: obdobie Cirkvi, v ktorom Kristus prostredníctvom liturgie svojej Cirkvi zviditeľňuje a sprítomňuje svoje dielo spásy a dáva na ňom účasť, „kým nepríde“ (1Kor 11,26) . V tomto období Cirkvi Kristus žije a pôsobí vo svojej Cirkvi a s ňou novým spôsobom, ktorý je vlastný tomuto novému obdobiu. Pôsobí prostredníctvom sviatostí. Spoločná tradícia Východu i Západu to nazýva „sviatostnou ekonómiou“, ktorá spočíva v udeľovaní (alebo „vysluhovaní“) ovocia Kristovho veľkonočného tajomstva pri slávení „sviatostnej“ liturgie Cirkvi. Preto treba najprv vysvetliť toto „sviatostné vysluhovanie“.
Slávenie Sviatostí
Sviatostnú liturgiu slávi celé spoločenstvo, Kristovo telo zjednotené so svojou Hlavou. „Liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorá je ,sviatosťou jednoty‘, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov. Preto patria celému telu Cirkvi, robia ho zjavným a pôsobia naň.
Zhromaždenie, ktoré slávi, je spoločenstvo pokrstených, ktorí „sú znovuzrodením [v krste] a pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovný dom a sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obety“. Toto „spoločné kňazstvo“ (sacerdotium commune) je kňazstvo Krista, jediného Kňaza, na ktorom majú účasť všetky jeho údy.
„Ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12,4). Niektoré údy povoláva Boh v Cirkvi a skrze Cirkev na osobitnú službu spoločenstvu. Títo služobníci sú vybratí a prijímajú sviatosť posvätného stavu, ktorou ich Duch Svätý robí schopnými konať v osobe Krista Hlavy, aby slúžili všetkým údom Cirkvi. Vysvätený služobník je akoby „ikonou“ Krista Kňaza.
Aby sa poslúžilo úlohám spoločného kňazstva veriacich, jestvujú aj iné osobitné služby, neudeľované sviatosťou posvätného stavu, ktorých funkciu určujú biskupi podľa liturgických tradícií a pastoračných potrieb.
Pri slávení sviatostí je teda „liturgom“ celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie, ale „v jednote Ducha“, ktorý pôsobí vo všetkých.
Znaky a Symboly v Liturgii
Sviatostné slávenie je utkané zo znakov a symbolov. V ľudskom živote majú znaky a symboly dôležité miesto. Človek ako bytosť telesná a zároveň duchovná vyjadruje a vníma duchovné skutočnosti prostredníctvom hmotných znakov a symbolov. Ako spoločenská bytosť človek potrebuje znaky a symboly, aby mohol komunikovať s inými pomocou reči, posunkov a úkonov.
Boh hovorí človekovi prostredníctvom viditeľného stvorenia. Hmotný vesmír sa predstavuje rozumu človeka, aby v ňom človek čítal stopy svojho Stvoriteľa.
Keďže tieto skutočnosti vnímateľné zmyslami sú stvorené, môžu sa stať miestom, kde sa prejavuje činnosť Boha, ktorý posväcuje ľudí, a činnosť ľudí, ktorí preukazujú kult Bohu.
Veľké náboženstvá ľudstva často veľmi pôsobivo dosviedčajú tento kozmický a symbolický význam náboženských obradov.
Vyvolený národ dostáva od Boha charakteristické znaky a symboly, ktorými sa vyznačuje jeho liturgický život: nie sú to už len slávenia kozmických cyklov a spoločenských udalostí, ale znaky zmluvy, symboly veľkých skutkov, ktoré Boh vykonal pre svoj ľud. Z týchto liturgických znakov Starej zmluvy možno spomenúť obriezku, pomazanie a posvätenie kráľov a kňazov, vkladanie rúk, obety a najmä Veľkú noc (Paschu).
Pán Ježiš pri svojom kázaní často používa znaky zo stvorenia, aby dal ľuďom poznať tajomstvá Božieho kráľovstva. Uzdravuje alebo zdôrazňuje svoje kázanie hmotnými znakmi alebo symbolickými úkonmi.
Po Turíciach Duch Svätý posväcuje prostredníctvom sviatostných znakov svojej Cirkvi. Sviatosti Cirkvi nerušia, ale očisťujú a prijímajú celé bohatstvo znakov a symbolov hmotného sveta a spoločenského života.
Sviatostné slávenie je stretnutím Božích detí s ich Otcom v Kristovi a v Duchu Svätom. Toto stretnutie sa prejavuje ako dialóg prostredníctvom úkonov a slov. Symbolické úkony sú bezpochyby už samy osebe akousi rečou, ale je potrebné, aby ich sprevádzalo a oživovalo Božie slovo a odpoveď viery, aby tak semeno Kráľovstva prinieslo svoju úrodu v dobrej zemi.
Liturgia slova je integrálnou súčasťou sviatostných slávení. Liturgické slovo a liturgický úkon sú nerozlučiteľné nielen ako znaky a poučenie, ale aj preto, že spôsobujú to, čo naznačujú. Duch Svätý nielenže dáva chápať Božie slovo tým, že vzbudzuje vieru, ale sviatosťami aj uskutočňuje Božie „divy“ ohlasované slovom.
„Hudobná tradícia všeobecnej Cirkvi je poklad neoceniteľnej hodnoty. Vyniká nad ostatné umelecké prejavy najmä preto, že ako posvätný spev spojený so slovami je potrebnou alebo integrálnou súčasťou slávnostnej liturgie.“
Skladanie a spev inšpirovaných žalmov, často za sprievodu hudobných nástrojov, boli tesne spojené už s liturgickými sláveniami Starej zmluvy. Cirkev pokračuje v tejto tradícii a rozvíja ju: „Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho“ (Ef 5,19) .
Spev a hudba plnia svoju funkciu znakov tým výraznejšie, čím sú „tesnejšie späté s liturgickým slávením“, a to podľa troch hlavných kritérií: krása vyjadrenia modlitby, jednomyseľná účasť zhromaždenia v určených chvíľach a slávnostný ráz slávenia. Takto majú spev a hudba účasť na tom čo je cieľom liturgických slov a úkonov: Božia sláva a posvätenie veriacich.
Súlad znakov (spevu, hudby, slov a úkonov) je tu tým výraznejší a účinnejší, čím lepšie vyjadruje kultúrne bohatstvo vlastné Božiemu ľudu, ktorý slávi liturgiu. Preto „nech sa vynachádzavo podporuje ľudový náboženský spev, aby pri pobožnostiach a náboženských sláveniach i pri samých liturgických úkonoch mohli“ podľa predpisov Cirkvi „zaznievať hlasy veriacich“.
Svätý obraz, liturgická ikona, predstavuje predovšetkým Krista. Nemôže predstavovať neviditeľného a nepochopiteľného Boha. Až vtelením Božieho Syna sa začala nová „ekonómia“ obrazov: „Boh, ktorý nemá ani telo, ani podobu, kedysi vôbec nebol predstavovaný obrazom.
Kresťanská ikonografia prostredníctvom obrazu vyjadruje evanjeliové posolstvo, ktoré Sväté písmo podáva slovom. Obraz a slovo sa navzájom objasňujú: „Aby sme sa vyjadrili v krátkosti, my neporušene zachovávame všetky cirkevné tradície, písané i nepísané, ktoré nám boli zverené. Jednou z nich je aj maľovanie obrazov, ktoré sa zhoduje s ohlasovaním evanjeliových udalostí - na posilnenie istoty, že Božie Slovo sa skutočne a nie iba zdanlivo stalo človekom - a ktoré je nám aj vhodným spôsobom užitočné.
Všetky znaky liturgického slávenia sa vzťahujú na Krista. Podobne aj obrazy svätej Bohorodičky a svätých. Naznačujú totiž Krista, ktorý je v nich oslávený. Ukazujú „oblak svedkov“ (Hebr 12,1) , ktorí aj naďalej majú účasť na spáse sveta a s ktorými sme spojení najmä pri sviatostnom slávení.
„Krása a farba obrazov podnecujú moju modlitbu.
Liturgický Rok
„Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka sláviť posvätnou pamiatkou spasiteľné dielo svojho božského Ženícha. Každý týždeň, v deň, ktorý nazvala Pánovým [(dies) Dominica], slávi pamiatku Pánovho zmŕtvychvstania, ktoré okrem toho raz do roka slávi spolu s jeho požehnaným umučením najväčšou slávnosťou Veľkej noci.
Boží ľud už od čias Mojžišovho zákona poznal stanovené sviatky, počnúc Veľkou nocou (Paschou), aby si pripomínal obdivuhodné skutky Boha Spasiteľa, vzdával mu za ne vďaky, udržiaval na ne spomienku a učil nové generácie prispôsobovať im ich správanie.
Keď Cirkev slávi Kristovo tajomstvo, v jej modlitbe sa stále vracia slovo „dnes“ ako ozvena modlitby, ktorú ju naučil jej Pán, a ozvena výzvy Ducha Svätého. Toto „dnes“ živého Boha, do ktorého je človek povolaný vstúpiť, je „hodina“ Ježišovej Veľkej noci, ktorá sa tiahne celými dejinami a usmerňuje ich:
„Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá deň Pána [dies Domini] alebo Pánov deň [dies dominica]“. Deň Kristovho zmŕtvychvstania je „prvým dňom týždňa“, pamiatkou prvého dňa stvorenia, a zároveň „ôsmym dňom“, v ktorom Kristus po svojom „odpočinku“ cez Veľkú (Bielu) sobotu začína deň, „ktorý učinil Pán“ (Ž 118,24) , „deň, ktorý nemá večera“. Jeho stredobodom je „Pánova večera“, lebo v nej sa celé spoločenstvo veriacich stretá so vzkrieseným Pánom, ktorý ich pozýva na svoju hostinu:
Nedeľa je v najplnšom zmysle slova dňom liturgického zhromaždenia, dňom, keď sa veriaci zhromažďujú, „aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii, a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“:
Nové obdobie zmŕtvychvstania, počnúc od Veľkonočného trojdnia ako od svojho zdroja svetla, napĺňa svojím jasom celý liturgický rok. Z jednej i druhej strany tohto zdroja liturgia krok za krokom pretvára celý rok. Je to skutočne „Pánov milostivý rok“ (Lk 4,19) .
Preto veľká noc nie je iba jeden zo sviatkov medzi ostatnými sviatkami. Je to „sviatok sviatkov“, „slávnosť slávností“, podobne ako Eucharistia je sviatosť sviatostí (Veľká alebo Najsvätejšia sviatosť). Svätý Atanáz ju nazýva „Veľkou nedeľou“, podobne ako sa „Svätý týždeň“ (Hebdomada sancta) u východných kresťanov (i na Slovensku) volá „Veľký týždeň“.
Na Nicejskom koncile (v r. 325) sa všetky cirkvi dohodli, že kresťanská Veľká noc sa bude sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca (14. nisana). Pre odlišné metódy použité pri počítaní 14. dňa mesiaca nisana sa deň Veľkej noci v Západných a Východných cirkvách nie vždy zhoduje.
Liturgický rok je rozvinutím rozličných aspektov jediného veľkonočného tajomstva.
Veľká Noc na Slovensku
„Pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev si svätá Cirkev s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu, ktorá je nerozlučne spätá so spasiteľným dielom svojho Syna.
Kristovo tajomstvo, jeho vtelenie a jeho Veľká noc, ktoré slávime v Eucharistii najmä pri nedeľnom zhromaždení, preniká a pretvára čas každého dňa slávením liturgie hodín, čiže „posvätného ofícia - Officium divinum“. Toto slávenie, verné apoštolským povzbudeniam „bez prestania sa modliť“, „je zostavené tak, aby sa celý priebeh dňa i noci posvätil chválou Boha“. Je to „verejná modlitba Cirkvi“, v ktorej veriaci (klerici, rehoľníci a laici) vykonávajú kráľovské kňazstvo pokrstených.
Liturgia hodín je určená na to, aby sa stala modlitbou celého Božieho ľudu. Veď v nej sám Kristus „pokračuje prostredníctvom svojej Cirkvi v kňazskom úrade“. Každý sa na nej zúčastňuje podľa svojej úlohy v Cirkvi a podľa okolností svojho života: kňazi preto, lebo ako tí, čo sa venujú pastoračnej službe, sú povolaní, aby boli vytrvalí v modlitbe a službe slova; rehoľníci a rehoľníčky na základe charizmy svojho zasväteného života; všetci veriaci podľa svojich možností:
Hymnusy a litániové prosby liturgie hodín začleňujú modlitbu žalmov do cirkevného roka tým, že vyjadrujú symboliku hodiny dňa a liturgického obdobia alebo sviatku, ktorý sa slávi. Okrem toho čítanie Božieho slova pri každej posvätnej hodine (s responzóriami alebo tropármi, ktoré po ňom nasledujú) a pri určitých posvätných hodinách čítania z Otcov a učiteľov duchovného života hlbšie odhaľujú zmysel sláveného tajomstva, pomáhajú chápať žalmy a pripravujú na tichú modlitbu.
Liturgický Priestor
Kult Novej zmluvy „v duchu a pravde“ (Jn 4,24) sa neviaže na nijaké výlučné miesto. Celá zem je svätá a zverená ľuďom. Keď sa veriaci zhromažďujú na jednom mieste, najdôležitejšie je, že oni sú „živé kamene“ zhromaždené na budovanie „duchovného domu“ (1Pt 2,5) . Telo vzkrieseného Krista je duchovný chrám, z ktorého vyviera prameň živej vody.
Keď sa neobmedzuje uplatňovanie náboženskej slobody, kresťania stavajú budovy určené na Boží kult.
Oltárom Novej zmluvy je Pánov kríž, z ktorého pramenia sviatosti veľkonočného tajomstva. Na oltári, ktorý je stredobodom kostola, sa pod sviatostnými znakmi sprítomňuje obeta kríža. Oltár je aj Pánovým stolom, ku ktorému je pozvaný Boží ľud.
Svätostánok má byť v kostoloch umiestnený „na veľmi dôstojnom mieste a čo najúctyhodnejšie“. Dôstojný vzhľad, umiestnenie a bezpečnosť eucharistického svätostánku majú napomáhať adoráciu Pána skutočne prítomného v Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Svätá krizma (myron), ktorou pomazanie je sviatostným znakom pečate daru Ducha Svätého, sa tradične uchováva a uctieva na bezpečnom mieste svätyne.
Sedadlo biskupa (katedra) alebo kňaza „má naznačovať jeho funkciu: predsedať zhromaždeniu a viesť modlitbu“.
Zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína krstom; preto kostol má mať miesto na slávenie krstu (baptistérium čiže krstiteľnicu) a má napomáhať spomienku na krstné sľuby (svätená voda). Obnovenie krstného života vyžaduje pokánie. Preto kostol má byť vhodný aj na kajúcne vyznanie a prijatie odpustenia, čo si vyžaduje, aby v ňom bolo primerané miesto na prijatie kajúcnikov (spovednica a pod.).
A napokon kostol má aj eschatologický význam. Kto chce vstúpiť do Božieho domu, musí prekročiť prah, symbol prechodu zo sveta raneného hriechom do sveta nového života, do ktorého sú povolaní všetci ľudia. Viditeľný kostol je symbolom otcovského domu, do ktorého putuje Boží ľud a v ktorom Otec „im zotrie… z očí každú slzu“ (Zjv 21,4) .
Význam Liturgie v Súčasnosti
Liturgia je vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého vyviera všetka jej sila. Je teda vynikajúcim miestom pre katechézu Božieho ľudu. V súčasnosti je veľmi dôležité, aby sme si uvedomovali význam liturgie a jej vplyv na náš život. Liturgia formuje našu vieru, upevňuje naše spoločenstvo a vedie nás k hlbšiemu vzťahu s Bohom.
Svätý týždeň patrí k najdôležitejším chvíľam. Už na začiatku dokumentu čítame o radosti z hlbokého prežívania slávení, no aj o smútku z nedodržiavania toho, čo tieto najdôležitejšie chvíle liturgického roka formuje. Veľkonočné trojdnie sa začína vo štvrtok slávením večernej omše na pamiatku Pánovej večere. Má sa sláviť vo večerných hodinách, v čase, ktorý najviac umožňuje plnú účasť celého miestneho spoločenstva. Je to teda bežný čas večerných omší. V Piatok utrpenia Pána je liturgia Slávenia utrpenia a smrti Pána, ktorá sa koná popoludní okolo tretej hodiny, ak z pastoračných dôvodov netreba zvoliť neskoršiu hodinu. Slávnostné zvyky a tradície súvisiace s veľkonočným slávením sa prenášajú na noc a na deň Veľkej noci.
Rímsky misál ustanovuje: Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa má konať v noci. A v obežníku nájdeme: Túto zásadu treba chápať doslovne. Hoci sa v Piatok utrpenia Pána a vo Svätú sobotu neslávi svätá omša, Cirkev sa neprestáva modliť liturgiu hodín. Ranné chvály sú určené a usporiadané na posvätenie rána. Ďalšie „časy“ sú teda chvíle osobnej modlitby v kostole. Mnohí ľudia si vyberú jeden moment počas piatka alebo soboty, keď sa idú pokloniť Najsvätejšej sviatosti do Božieho hrobu. Pozrime sa teda ešte raz na bohatstvo, ktoré nám liturgia ponúka ako dôvod na osobné zotrvanie v kostole. Misál pri tejto príležitosti pripomína: Veriacich treba pozvať k tomu, aby venovali nejaký čas poklone Najsvätejšej sviatosti. Mnohí si vtedy osobne uctia kríž. No aj po centrálnej liturgii Veľkého piatka možno zostať v tichej poklone Svätému krížu.
V Kristovi, hlave Cirkvi, jeho tela, všetci kresťania tvoria „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9). Eucharistia ako tajomstvo, ktoré treba žiť, sa ponúka každému z nás v podmienkach, v ktorých sa nachádza, a jeho existenciálnu situáciu premieňa na miesto, kde má každodenne žiť kresťanskú novosť. toto sa musí prejaviť práve v situáciách alebo životných stavoch, v ktorých sa každý kresťan nachádza. Ak žijeme svoj život ako povolanie, zo dňa na deň sa stáva bohoslužbou milou Bohu. Vychádzajúc z liturgického zhromaždenia, je to samotná sviatosť Eucharistie, ktorá nás angažuje v každodenných skutočnostiach, aby sa všetko konalo na Božiu slávu. Osobitné povzbudenie adresujem rodinám, aby čerpali inšpiráciu a silu z tejto sviatosti. Pastieri nech neustále podporujú, vychovávajú a povzbudzujú veriacich laikov, aby plne žili vlastné povolanie na svätosť v tom svete, ktorý Boh tak miloval, že dal svojho Syna, aby sa mu stal spásou (porov. Jn 3, 16).
Krása je podstatným prvkom liturgie.„Vzťah medzi tajomstvom, v ktoré veríme, a tajomstvom, ktoré slávime, je vyjadrený osobitným spôsobom v teologickej a liturgickej hodnote krásy. Dokonca liturgia, ako napokon aj kresťanské Zjavenie, má vlastný vzťah s krásou, plynúci z jej podstaty: je „veritatis splendor“ [„jas pravdy“ - pozn. red.]. (…) Atribút, o ktorom sa zmieňujeme, nie je iba estetizmom, ale spôsobom, akým nás zasahuje pravda o Božej láske v Kristovi,“ zdôraznil Benedikt XVI. v postsynodálnej exhortácii Sacramentum Caritatis.
Krása liturgie, bohatstvo jej textov, foriem, slov, gest, správania, symbolov, spevu a jazyka ukazuje na toho, ktorý je Cesta, Pravda a Život (Jn 14, 6). Ukazuje na zmŕtvychvstalého Krista osláveného v Duchu Svätom. Liturgia je dielom samotného Spasiteľa, odrážaným liturgickou tradíciou, v ktorej boli modlitby prednášané naším Pánom Ježišom Kristom. Ako zdôraznili konciloví otcovia, „každé liturgické slávenie (…) je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.“ V nej Bohu vzdávame kult, ktorý mu patrí a ktorý je z pohľadu viery kozmickou liturgiou, predsieňou neba.
Staroveký kresťanský princíp hovorí: Lex orandi - lex credendi. Ako sa modlíme, tak veríme. Preto musíme mať vždy na pamäti skutočnosť, že liturgia, jej božsko-ľudská realita, včleňuje veriacich v Krista. Je školou viery a žriedlom, z ktorého pramenia diela Cirkvi a veriacich. Jej veľkosť tiež vyplýva z toho, že neposkytuje priestor pre svojvôľu, pretože vyžaduje podriadiť sa Božej múdrosti a zamerať sa na unum necessarium, čiže na tú jedinú potrebnú vec, a na požiadavky, ktoré s ňou súvisia. Spôsob celebrovania nemôže závisieť od preferencií celebranta, od kreativity skupiny, pre ktorú sa vykonáva, ani od momentálne dominantnej módy. Boží kult je zo svojej podstaty čímsi nadčasovým, je plnením vôle samotného Krista jeho Nevestou - Cirkvou. „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo už je položený, a je ním Ježiš Kristus“ (1 Kor 3, 11).
Liturgia je Božie dielo. Vzdanie sa krásy, banalizovanie liturgie, s ktorým sa dnes často stretávame, a takzvaná „kreativita“ nemôžu zostať bez následkov. Počas božskej eucharistickej obety „sa sprítomňuje dielo nášho Vykúpenia“.