Matka Anna Mária Cànopi, zakladateľka a Opátka benediktínskeho Opátstva „Mater Ecclesia“ na ostrove San Giulio na jazere, nám v tomto príspevku hovorí o príťažlivosti mníšskeho života v kresťanskom prostredí a opisuje jeho základné prvky a charakteristiky.
Mníšstvo je podstatne charakterizované nepotlačiteľnou túžbou po Absolútne a radikálnosťou jeho hľadania. Z toho vyplýva štýl života, ktorý už len preto že existuje, stáva sa svedectvom prvoradosti Boha a večných skutočností v porovnaní s tými časnými. Táto základná črta robí mníšstvo povolaním ktoré má univerzálny charakter. Zodpovedá najhlbšej túžbe ľudskej bytosti, jeho vrodenej túžbe po Nekonečne.
A naozaj, v každej dobe a na každom mieste, v lone najvyšších foriem náboženstva, sa objavili a uskutočnili také prejavy mníšskeho života, ktoré aj keď sa od seba líšia, možno v nich dobre rozpoznať niektoré dobre rozlíšiteľné a stále črty, hoci v meniacich sa dobách a okolnostiach:
- Oddelenie od sveta
- Čistota - cudnosť a celibát
- Chudoba
- Askéza
- Boj proti vášňam
V týchto oblastiach sa osoba upevňuje, aby dosiahla zdokonalenie, a následne, múdrosť, rovnováhu a vnútorný pokoj.
Kresťanstvo prinieslo tomuto povolaniu niečo nepopierateľne nové a jedinečné, pretože presunulo rozhodujúco vzťažný bod z človeka na Boha; od ja na Ty, na osobu Toho, ktorý jediný je Svätý a Posvätiteľ. Kresťanský mních naozaj, nestavia do centra pozornosti hľadanie svojej vlastnej dokonalosti, ale hľadanie Boha. Stará sa o svoju vlastnú konverziu - obrátenie a o sledovanie svätého spôsobu života, aby tak odpovedal na lásku Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi, ktorý je Kristus.
Ďaleko od toho aby sa spoliehal na seba samého, alebo sa zameriaval na svoj úsilie vôle, aby tak dosiahol zdokonalenie, kresťanský mních sa zveruje milosti Božej, a necháva sa meniť pôsobením Ducha Svätého, pričom si je vedomý že sa stal - vďaka krstu - Božím dieťaťom, ktoré má podiel na Božej prirodzenosti.
Kresťanské mníšstvo má preto dôvod svojej existencie práve vo svojom pretváraní sa Kristom, aby tak priviedlo k najväčšiemu rozkvetu milosť krstu (krstnú milosť). Niekto neváhal nazvať mníšske sľuby - druhým krstom. Túžiac žiť v plnosti požiadavky kresťanského života, v jeho jednoduchosti a radikálnosti, mních je prirovnávaný mučeníkom.
Naozaj, nasledovanie Krista a pretváranie sa Kristom poslušným až na smrť na Kríži, mních napĺňa to čo mníšski otcovia definovali ako „mučeníctvo svedomia“.
Ale ešte charakteristickejšia črta pre kresťanské mníšstvo je, že je znamením a proroctvom posledných a večných skutočností: eschatologických. „Anjelsky život“ je preto ďalšia dojemná definícia mníšskeho života.
Práve intenzívna účasť mnícha na kenóze - kríži - Kristovom ho robí účastným na jeho živote zmŕtvychvstania. Stávajúc sa „podobnejším“ novému človeku, ponára sa do Tajomstva Trojičného života (života Najsvätejšej Trojice), a s predstihom má podiel na nebeskom živote.
V tomto spočíva - aspoň vo väčšej miere - tajomstvo príťažlivosti ktorú vyžaruje postava mnícha - a ešte viac - mníšska komunita; zvlášť keď, zjednotená v modlitbe, sprostredkúva určitým spôsobom spoločenstvo svätých, tvár Cirkvi v jej eschatologickej skutočnosti.
Je dôležité zdôrazniť že mníšsky život, tak prežívaný v samote, ako aj prežívaný spolu, je vždy mocne umiestnený do cirkevného života; je vždy živou realizáciou tajomstva spoločenstva ktorým je Cirkev, a je teda naplnený neprehliadnuteľnou apoštolskou plodnosťou.
Ako hlboká potreba ľudského ducha, kresťanský mníšsky život je a zostane predovšetkým Božím slobodným povolaním obráteným na toho koho si On zvolí, v jeho úplnej slobode.
Príkladným je v tomto povolanie sv. Antona Veľkého (Pustovníka), ktorý je považovaný za otca mníchov:
„Po smrti rodičov zostal Anton sám iba s malou sestrou. Mal vtedy osemnásť alebo dvadsať rokov a staral sa o dom a o sestru. Neprešlo ani celých šesť mesiacov od smrti rodičov, keď šiel ako zvyčajne do Pánovho domu a v duchu sa zaoberal myšlienkou, ako apoštoli opustili všetko a išli za Spasiteľom (porov. Mt 4,20) a ako tí v Skutkoch apoštolov (porov. Sk 4,35) predávali majetok a čo zaň utŕžili, prinášali apoštolom k nohám, aby sa to rozdelilo núdznym, a potom akú veľkú nádej majú uloženú v nebi.
Tým zaujatý vošiel do kostola a práve sa čítalo evanjelium. Tu počul, ako Pán vravel onomu boháčovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným; potom príď a nasleduj ma a budeš mať poklad v nebi.“ (porov. Mt 19,21) Antonovi bolo, akoby mu Boh pripomenul tieto sväté veci, akoby sa to čítalo iba kvôli nemu. Rýchlo vyšiel z Pánovho domu a majetok, čo mal po predkoch (mal tristo jutár úrodnej a veľmi peknej pôdy), daroval dedinčanom, aby nebol na ťarchu ani jemu, ani jeho sestre.
Všetok hnuteľný majetok predal, a veľa peňazí čo zaň získal, rozdelil chudobným, iba niečo ponechal pre svoju sestru. A keď opäť prišiel do Pánovho domu, počul, ako Pán hovorí v evanjeliu: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok.“ (Mt 6,34) Nemohol tam ďalej vydržať, vyšiel von a rozdal bedárom aj to málo, čo mal. Sestru zveril známym, spoľahlivým pannám na Parthenóne, aby ju vychovávali, a sám sa oddal pred svojím domom asketickému životu: bdel nad sebou a vytrvalo viedol prísny spôsob života.
A tak pracoval vlastnými rukami, lebo počul: „Kto by zaháľal, nech ani neje.“ (2Sol 3,10) Z časti toho, čo zarobil, kupoval si chlieb, druhú časť rozdával bedárom. Často sa modlil, lebo sa naučil, že sa treba „bez prestania modliť“ (1Sol 5,17) v samote. A čítal tak pozorne, že mu neuniklo nič, a zapamätal si všetko, čo bolo napísané, takže mu neskôr pamäť nahrádzala knihy.
Všetci obyvatelia dediny a dobromyseľní muži, s ktorými sa stýkal, volali ho Božím priateľom, lebo videli, aký je to človek. Jedni ho milovali ako syna, iní ako brata. V tej dobe v jednom blízkom meste bol starec, ktorý už od mladosti viedol život v samote, úplne sa venujúc kresťanskej askéze."
Je zrejmé že v tomto volaní je Božia požiadavka k radikálnosti, ktorá nenecháva viac žiadny priestor pre vlastnenie vecí, ani seba-vlastnenie. Mníšsky život, tým že berie doslova Evanjelium, vyžaduje úplnú stratu seba samého v zrieknutí sa: vlastných dobier, rodinných vzťahov, vlastnej vôle, vlastného tela a najmä toho aby to vytváralo dôvod “chvály” a “pýchy-namyslenosti”.
Naozaj vyžaduje oddelenie sa od sveta pre život v tieni a ustraní, v tichu, samote, pokore a skrytosti nielen pred očami iných, ale aj pred vlastnými očami; život v znamení vďačnosti, ktorý neočakáva ani aby videl ani hodnotil ovocie svojej modlitby a svojej obety.
Významný je v tomto zmysle aj opis povolania svätého Benedikta, ako ho zaznamenal svätý Gregor Veľký: “Zanechajúc literárnu formáciu, opustiac tiež rodičovský dom s otcovskými majetkami, túžiaci páčiť sa iba Bohu samotnému, hľadal sväté rúcho mníšskeho života (…) Radšej chcel prijímať od sveta utrpenie než obdiv, a byť konzumovaný v drine z lásky k Bohu viac než získať prestíž v tomto živote (…) sa dostal do jaskyne na opustenom mieste, ktoré sa volalo Subiaco; bohaté na čerstvé a priezračné premene (…) Stretol mnícha s menom Roman, ktorý po tom čo spoznal úmysel mladíka, obliekol mu svätý mníšsky habit a, nakoľko mu to bolo možné postaral sa o jeho potreby“.
Sila túžby po Bohu podporí Benediktov odchod zo sveta, a bude ho podporovať v duchovných zápasoch, v ktorých sa bude musieť každý deň upevňovať, aby zostal verný Božiemu volaniu. Mníšske povolanie nie je len priľnutie a nasledovanie vznešeného ideálu duchovného života, ale aj silná neodolateľná skúsenosť, skúsenosť stretnutia s osobou Ježiša.
Svätý Benedikt z Nursie
Určitý druh zvádzania ktoré má ako obľúbené miesto púšť, alebo všeobecne izolované miesta, ťažko prístupné, krásne panenskou a strohou krásou. Jednoduchou a čírou krásou, ktorá je pripomienkou nadprirodzenej krásy, a ktorá má prispieť k formovaniu a vytváraniu vnútornej tváre mnícha. Veď mních sa zakoreňuje na zemi, aby sa povzniesol do neba, a vytvára so svojím prostredím - kde žije svoju stabilitu - určitý druh symbiózy v ktorej sa jeden i druhý premieňajú vo vzájomný dar obojstrannej služby.
Zatiaľ čo prírodné prostredie stráži mnícha, on zduchovňuje Zem a robí z nej takmer „raj“. V jednej zo svojich homílií, svätý Ján Zlatoústy hovoril: „Ak sa vyberieš do egypskej púšte, vidíš ju premenenú na najsladší raj; tam stretneš nespočetné množstvo zborov anjelov s ľudskými črtami, zástup mučeníkov, zástup panien; tam uvidíš zničené tyranstvo démona, a jasný triumf Krista … Jedným slovom, nebo, s jeho jasavým zborom hviezd, tak nežiari ako egypská púšť, ktorá nám všade ponúka stany svojich mníchov.“
Dôležitosť stabilitas loci (stabilita miesta) - ktorá sa mení na amor loci (lásku k miestu) - je vždy vo vzťahu k hlbokej skúsenosti s Prítomnosťou Božou. V Živote svätého Antona môžeme čítať : … potom čo sa stal už známym pre svoju svätosť (čo sa stala známou jeho svätosť), pretože sa bál aby nespyšnel, chcel sa utiahnúť na územie kde by bol neznámy. Jeden hlas mu vtedy povedal: „Ak sa chceš naozaj vzdialiť a žiť v tichu, choď do vnútornej púšte“ (…) Potom čo putoval (kráčal) tri dni, prišiel na veľmi vysokú horu; pod ňou pramenila priezračná voda (…) Okolo bola rovina a niekoľko paliem (…) Akoby inšpirovaný Bohom, Anton miloval to miesto“.
Nie je to pre prírodnú krásu, prečo si mních obľúbi to miesto, ale pretože mu ho Boh ukázal a tam ho očakával. Tak aj miesto, v určitom zmysle, sa stáva sviatosťou Božej Prítomnosti. Kde je nejaký mních-pustovník, alebo nejaké cenobium (mnísi ktorí žijú spoločne život) prostredie sa premieňa a vyžaruje tajomnú nadprirodzenú silu.
Z tohto dôvodu aj miesto vstupuje ako určujúci prvok mníšskeho povolania. Významné svedectvo dáva p. André Emmanuel (1849-1903): Vo veku jedenásť rokov prechádzal medzi Riceys a Molesmes - územím s malými pustými údoliami a hustými lesmi bohatými na pramene. V jednej chvíli mu prišla myšlienka, ba dokonca konkrétna vízia kláštora a seba samého v ňom ako mnícha. Toto vnútorné vnímanie v ňom zostalo živé dlhé roky, zatiaľ čo sa usiloval realizovať iné plány (projekty).
V rozlišovaní mníšskeho povolania je rozhodujúcim práve tento bod. Pochopiť či inšpirácia pochádza od Boha. Nie sú to osobné náklonnosti, prirodzené dary čo robia niekoho vhodného pre mníšsky život, ale vnútorné dispozície zveriť sa Božiemu plánu a pomoci jeho milosti.
Milosti, ktorú Boh ponúka rôznym spôsobom, v cirkevnom prostredí, v presnom a konkrétnom kontexte komunity ktorú On pre každého vybral a naznačil.Tam Pán uvedie povolaného do skúšky aby ho formoval. A prvou nevyhnutnou prácou na sebe je zrieknutie seba.
Povolanie, naozaj, stojí na začiatku dlhého kráčania, ktoré musí priviesť k „poznaniu Boha“ skrze oslobodenie sa od všetkých falošným predstáv ktoré človek má - bez toho aby si to uvedomoval - o sebe, o iných, o Bohu samotnom. Výsledkom je „pôrod“ často prežívaný ako tržná rana a smrť, ktorý sa však čoskoro ukáže ako zdroj regenerácie a vnútorného rastu.
Aby sa predišlo každej ilúzii alebo znechuteniu, toto kráčanie je robené pod vedením duchovného otca, opáta - ktorý v kláštore nastupuje „na Kristovo miesto“ - Regula sv. Benedikta (RB) 2. Pretože mníšske povolanie sa rozvíja s podporou komunity (porovnaj RB 1).
Mníšske povolanie sa prezentuje ako potreba radikálnosti v darovaní seba samého Bohu pre všetkých, ukazuje sa že nie je na mieste prílišná starostlivosť o seba a túžba po „sebarealizácii“, aby niekto nestratil svoju osobnosť. Takýto prístup vytvára vážnu prekážku v kráčaní za slobodou, pretože vytvára odpor Duchu Svätému.
Toto robí samozrejme nevyhnutnou askézu, zápas z vášňami, bdelosť srdca a najmä synovskú a úplnú otvorenosť srdca otcovi - alebo matke - v kláštore, ktorý ako múdry lekár a dobrý pastier (porovnaj RB 2.64.27.28) - kontroluje svedomie učeníka, hojí rany, varuje pred nebezpečenstvami, a pred pokušeniami ktoré môžu číhať počas kráčania.
Svätý Benedikt s Regulou
Základným predpokladom pre pravé dozrievanie v mníšskom živote je teda hlboký postoj pokory, ktorý sa konkretizuje v podriadení sa Božiemu Slovu a ľudskému sprostredkovaniu. Sklon počúvať alebo poslúchať podporuje väčšiu pozornosť Pánovi, a tomu kto hovorí v Jeho Mene, než vlastným myšlienkam alebo pocitom.
Tak sa dáva priestor pre život vnútorného človeka, a to potom umožňuje pomaly pomaly narodiť sa a rásť mníchovi, ktorý vo chvíli povolania bol embryom. Je zrejmé, aký význam a dôležitosť má vzťah, ktorý v mníšskom živote mnísi nadviažu so svojím opátom, v ktorom nevidia svojho „nadriadeného“, ale otca: ide o synovský vzťah zodpovedajúci vzťahu Ježiša Krista voči večnému Otcovi, celý preniknutá úctou a láskou.
Z toho pramení aj schopnosť nových medziľudských vzťahov, úprimná láska a prijatie bratov a sestier, bez akejkoľvek možnej diskriminácie, v ochote dať život jeden za druhého, začlenenie tohto impulzu lásky do každodennej vzájomnej služby, predovšetkým v neúnavnom trpezlivom znášaní fyzických a morálnych nedostatkov každého z nich, a súperení v úcte a poslušnosti, aby sme v Kristovi vytvorili jedno srdce a jednu dušu.
Formy mníšskeho života môžu byť rôzne - a aj v našej dobe sa objavili jeho nové spôsoby - všetky sa však musia v základe prispôsobiť pôvodnej skúsenosti starovekého mníšstva. Pre nás na Západe bolo mníšstvo kodifikované v diele Bededikta z Nurzie (Norcia). On chce, aby mníšske sľuby boli skladané so zrelou zodpovednosťou, a mali definitívny charakter.
Sľuby sú považované za skutok Bohoposty, ktorý je vložený do slávenia Eucharistie, aby sa tým vyjadrilo, že sľuby sú podieľaním sa na obetnom dare Kristovej obety. Preto musia byť robené v plnej slobode, a najmä s úplným priľnutím srdca: sú najvyšším skutkom lásky človeka k Bohu.
Mníšske sľuby sú iné ako rehoľné, a sú trojitým vyjadrením vyznania Viery, Nádeje a Lásky. Ony ponárajú mnícha do Tajomstva Najsvätejšej Trojice, a robia z neho žiariaci odraz Božej koinonie (spoločenstva).
Sľub Stability zakoreňuje mnícha, s vierou a úplnou vernosťou, v Bohu a v Komunite ktorej sa stáva riadnym členom. Sľub poslušnosti - viaže nerozlučne mnícha ku Pánovi takým „áno“, ktoré je vedomým súhlasom s Jeho svätou vôľou.
Mníšske povolanie je osobitne povolané, aby v Cirkvi alebo vo svete, žiarilo ako veľkonočný život, ako znak zmŕtvychvstania. Živor mníchov - pokiaľ je taký svätý ako by mal byť - evanjelizuje jednoducho už svojou existenciou, ktorá je úplne zameraná na Nebo, ktoré je cieľom každého ľudského života.
To čo blahoslavený milánsky kardinál-benediktínsky mních Alfréd Ildefons Schuster,OSB (1880-1954) nazýval „oddanosť Nebu“ nie je pietistický postoj, tým menej vyhýbanie sa životu, ale konkrétne vyjadrenie toho, čo sv. Pavol vyjadruje v liste Rimanom o utrpení a posvätení vesmíru, ktorý Kristus vykúpil.
Mnísi - hovorieval jeden z dávnych otcov - sú tí čo žijú na Zemi, vedomí si však, že všetky ich „záležitosti sú v Nebi“.
Preto aj keď žijú realisticky v prítomnosti, robia všetko tak, aby všetko prinášalo ovocie pre Večnosť, aby všetko vzdávalo oslavu Bohu: „ut in omnibus glorificetur Deus“ (1.Petrov list 4,11...
Alfredo Ildefonso Schuster
Askéza v Kresťanskom Kontexte
Opát Jacques pripomína, že slovo „askéza“ sa v Novom zákone nenachádza. Askéza nie je typicky kresťanská záležitosť, pretože sa s ňou stretávame aj v iných náboženstvách, ba aj vo svete športu a zdravia. Spojenie evanjelia s askézou nie je samozrejmé.
Askéza nenapomáha milosť, zdôrazňuje opát, ale pripravuje pôdu pre jej prijatie, Úlohou askézy v živote podľa evanjelia je vyčistiť terén od toho, čo by mohlo byť prekážkou k láske. V tomto spočíva jej dôležitosť. Pomáha mi totiž konať proti egoizmu, proti pýche, proti posudzovaniu druhých, proti vyhľadávaniu akejkoľvek prevahy nad druhými.
Askéza v kresťanskom kontexte teda nemôže mať iba čisto morálny cieľ, čiže ovládnutie samého seba, ani kultový cieľ, ako napríklad v Starom zákone, kde boli pred vstupom do chrámu predpísané akty očisťovania. Nevystačíme si ani s gréckym chápaním askézy, podľa ktorého sa s Bohom môžem stretnúť iba vtedy, keď sa odtrhnem od tejto zeme.
Evanjeliovou motiváciou konať askézu môže byť iba novosť života v praktizovaní prikázania lásky. Aby som sa stal učeníkom schopným milovať podľa miery Otca - Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec.
Podľa otca Jacquesa, askéza by sa nám nemala sama stať cieľom, nemali by sme byť zaľúbení do vlastného zdokonaľovania sa v asketickom živote. Na objasnenie podstaty askézy používa otec Jacques príbeh o budhistickom novicovi, ktorý od svojho majstra chcel vedieť, čo môže urobiť, aby dosiahol osvietenie. Majster mu povedal, že môže urobiť asi toľko, koľko môže urobiť pre to, aby ráno vyšlo slnko. Novic bol z toho rozčarovaný a pýtal sa, na čo sú mu teda všetky duchovné praktiky, ktoré mu majster predpisoval. A ten mu vysvetľuje: „Na to, aby si nespal, keď bude vychádzať slnko“.
Rovnako nie my môžeme privolať Božiu milosť, ale nemali by sme spať, keď nám ju Boh pošle. Podľa trapistického opáta doma Andrého Laufa, askéza dosahuje svoj cieľ, keď nás natoľko privedie do kontaktu s našou slabosťou, až ten, ktorý sa jej venuje, napokon prizná: „Už v týchto cvičeniach nevládzem pokračovať,“ a je tak nútený odovzdať sa do Pánovej lásky. Iba v tej chvíli askézu nahradí milosť. V opačnom prípade, keby samotná askéza stačila na dosiahnutie konečného cieľa, mohli by sme dôjsť k záveru, že ak v nej vytrváme, môžeme dôjsť do cieľa našej cesty, akoby sme boli sebestační.
Kresťanská askéza nie je hrdinstvo, hoci toto pokušenie je reálne. Kristus však nebol ani askéta, ani hrdina. Máme pred sebou veľkopiatkový prísny pôst. Možno by stálo za zváženie inšpirovať sa týmto pohľadom otca Jacquesa a doma Andrého a skúsiť sa postiť „po novom“. Nebáť sa siahnuť si aj na svoje limity, svoje dno.
Práve pôst od jedla nám ukazuje našu krehkosť. Jeden deň sa poriadne nenajem a už som nervózny a podráždený na všetkých, všetko a všetci ma vytáčajú. Áno, byť nepríjemný na svojich blížnych nie je správne a nedá sa s tým súhlasiť, no na druhej strane mi moja nervozita pre jeden vynechaný obed ukazuje moju vlastnú slabosť a nízku úroveň mojej lásky k blížnym, ktorú môžem prijať a odovzdať Bohu a prosiť ho o milosť.
A Boh sa v tomto nenechá zahanbiť: tomu, kto sa pred ním pokoruje, dáva svoju milosť, ktorá sa, okrem iného, prejaví aj v tom, že človek, aj keď je hladný, s Božou pomocou sa dokáže ovládať a koniec koncov nebyť mrzutý na ostatných. Poznanie svojich limitov má potenciál chrániť nás pred namyslenosťou a pýchou a viesť nás k pokore, ale len vtedy, ak sa nespoliehame iba na vlastné sily, ale na Božiu milosť.
Ak z toho Božiu milosť vynechám, poznanie mojich limitov ma vedie skôr k malomyseľnosti, znechuteniu, sebaľútosti až depresii. Radšej chcem pri poznaní svojich limitov prijať Božiu milosť - tak ako sv. Luigi Accattoli a Jacques Dupont OCart: Boh chce s nami tancovať.
Význam katolíckych kláštorov v dnešnom svete
Mnísi pri práci