Boh hovorí: "Lazár spí" - Výklad biblického príbehu

Jedným z najvernejších Kristových učeníkov bol Lazár z Betánie. Hneď pri prvom stretnutí s Kristom neochvejne v neho uveril, úprimne ho mal rád a Spasiteľ si ho tiež veľmi obľúbil. Práve kvôli Lazárovi urobil ten najväčší div.

Spasiteľ bol požehnaním pre všetkých, ktorí ho žiadali o pomoc, lebo miluje všetkých ľudí, aj keď k niekomu prejavil zvlášť vrúcny vzťah. Rodine v Betánii bol veľmi priateľsky naklonený a pre jedného jej člena urobil svoj najobdivuhodnejší skutok.

V Lazárovom dome si Ježiš často odpočinul. Spasiteľ nemal vlastný domov, závisel od pohostinstva priateľov a učeníkov. Neraz vyčerpaný námahou zatúžil po spoločenstve. Rád sa utiekal do tej tichej domácnosti ďaleko od podozrievania a žiarlivosti nevraživých farizejov. Tu v ovzduší čistého a úprimného priateľstva bol vždy srdečne vítaný. Tu mohol hovoriť jednoducho, otvorene a s dôverou, že domáci jeho slová správne pochopia a ocenia.

Náš Spasiteľ si vážil tichý domov a pozorných poslucháčov. Túžil po ľudskej prívetivosti, zdvorilosti a láske. Vždy ochotne slúžil tým, čo prijímali nebeské poučenie a s ním aj veľké požehnanie. Zástupom, ktoré šli za ním cez šíre polia, odhaľoval krásy prírodného sveta. Chcel im otvoriť duchovný zrak, aby poznali, ako Božia ruka udržuje tento svet. Prial si, aby si jeho poslucháči vážili Božiu dobrotu a štedrosť; preto ich pozornosť obracal na jemne padajúcu rosu, tichý dážď a hrejivý slnečný svit. Tým všetkým Boh obdarúva dobrých i zlých. Chcel, aby lepšie chápali, ako láskyplne sa Boh stará o ľudí, ktorých stvoril.

Zástupy však o to prejavovali malý záujem a v Lazárovom dome v Betánii si Kristus odpočinul od únavných sporov verejného života. Tu otváral vnímavým poslucháčom knihu prozreteľnosti. V týchto súkromných pohovoroch vyložil prítomným to, čo sa nepokúšal povedať náhodilému davu. So svojimi priateľmi nemusel hovoriť v podobenstvách.

Pri Kristových obdivuhodných výkladoch Mária mu sedela pri nohách ako úctivý a pozorný poslucháč. Keď si Marta pri istej príležitosti s prípravou jedla nevedela rady, prišla ku Kristovi so slovami: „Pane, ty nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, aby mi pomohla!“ (Luk 10,40). To sa stalo pri prvej Kristovej návšteve v Betánii. Spasiteľ a jeho učeníci mali práve za sebou namáhavú cestu pešky z Jericha. Marta sa im chcela postarať o pohodu a vo svojej ustarostenosti pozabudla na patričnú zdvorilosť k hosťovi. Ježiš jej jemne a trpezlivo odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci. Len jedno je potrebné, Mária si vybrala lepší podiel, ktorý jej nik nevezme“ (Luk 10,41.42). Mária dychtivo prijímala vzácne Spasiteľove slová a cenila si ich viac než najvzácnejšie klenoty sveta.

To „jediné“, čo Marta potrebovala, bol duch pokojnej zbožnosti, hlbší záujem o poznanie budúceho, nesmrteľného života a milosti potrebnej pre duchovný vzrast. Menej sa mala starať o veci pominuteľné a viac si všímať to, čo potrvá večne. Ježiš pripomína svojim nasledovníkom, aby si pri každej príležitosti prehlbovali poznanie, ktoré im dá múdrosť na spasenie. Kristovo dielo potrebuje starostlivých a odvážnych pracovníkov. Nábožensky horlivé Marty majú široké pole pôsobnosti. Predovšetkým by sa však mali s Máriou posadiť k Ježišovým nohám. Kristova milosť má posvätiť všetku usilovnosť, ochotu a úsilie; len tak sa život stane nepremožiteľnou silou dobra.

Na tento pokojný domov, v ktorom Ježiš odpočíval, padol tieň smútku. Lazár náhle ochorel a jeho sestry poslali Spasiteľovi odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý“ (Ján 11,3). Videli, ako choroba prudko zachvátila ich brata, no vedeli aj to, že Kristus podal dôkaz o svojej uzdravujúcej moci, ktorou vie chorých vyliečiť z každej choroby. Verili, že v tomto zármutku bude mať s nimi súcit, preto ani nenaliehali, aby okamžite prišiel, iba dôverne mu odkázali: „Ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Nazdávali sa, že na ich posolstvo odpovie bez meškania a čím skôr príde do Betánie.

Vzkriesenie Lazára Rembrandt

S úzkosťou očakávali na Ježišovu správu. Kým v bratovi bola ešte iskra života, modlili sa a čakali na Spasiteľa. Keď sa však posol vrátil bez neho s odkazom: „Táto choroba nie je na smrť,“ utešovali sa, že Lazár bude žiť. Láskyplne sa snažili potešiť a povzbudiť trpiteľa, ktorý to už sotva vnímal. Keď Lazár zomrel, sestry boli trpko sklamané. Cítili však Kristovu povzbudzujúcu moc, preto Spasiteľa nijako neobviňovali.

Keď Kristus počul odkaz, učeníkom sa zdalo, že ho prijal akosi chladno. Podľa nich neprejavil patričný zármutok. Povedal im: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Ján 11,4). Ježiš zostal ešte dva dni tam, kde bol. Učeníci si tento odklad nevedeli vysvetliť. Uvažovali o tom, akú útechu mohol svojou prítomnosťou poskytnúť zarmúteným. Keďže dobre vedeli, ako rád mal túto rodinu v Betánii, tým viac ich udivovalo, že okamžite neodpovedal na smutnú správu: „Ten, ktorého miluješ, je chorý.“

Kristus celé dva dni o Lazárovi nehovoril, akoby bol na správu celkom zabudol. Učeníci mysleli na Jána Krstiteľa, Ježišovho predchodcu. Nechápali, prečo Ježiš obdarený divotvornou mocou pripustil, že Ján musel vo väzení trpieť a nakoniec tam aj násilnou smrťou zomrieť. Prečo Kristus touto mocou nezachránil Jánovi život? Neraz sa podobne pýtali aj farizeji, ktorí to pokladali za nezvratný dôkaz proti Kristovmu tvrdeniu, že je Boží Syn. Spasiteľ upozorňoval svojich učeníkov na skúšky, straty a prenasledovania. Opustí ich v súžení? Niektorí zaváhali, či jeho poslanie správne pochopili. Všetci boli hlboko znepokojení.

Po dvoch dňoch Ježiš povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey“ (Ján 11,7). Učeníci nechápali, prečo Ježiš musel čakať dva dni, keď sa chcel vrátiť do Judey. Boli však veľmi ustarostení nielen o Krista, ale aj o seba. Plánovaná cesta sľubovala len samé nebezpečenstvo. Vraveli: „Rabbi, len nedávno ťa chceli Židia ukameňovať a zasa ta ideš?!“ Ježiš povedal: „Nemá deň dvanásť hodín?“ (Ján 11,8.9). Mňa vedie môj Otec; kým konám jeho vôľu, som v bezpečí. Mojich dvanásť hodín ešte neskončilo. Prežívam zvyšok svojho dňa, ale až do jeho konca som bezpečný.

Potom dodal: „Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohto sveta“ (Ján 11,9). Kto koná vôľu Božiu a ide cestou, ktorú vyznačil Boh, nemôže sa potknúť a padnúť. Svetlo Božieho Ducha mu objasňuje povinnosť a vedie ho priamo, kým sa dielo neskončí. „Kto však chodí v noci, potkne sa, lebo v ňom nieto svetla“ (Ján 11,10). Kto ide vlastnou cestou, na ktorú ho Boh nepovolal, určite sa potkne. Takému človekovi akoby sa deň stával nocou a nech je už kdekoľvek, nikde nie je v bezpečí.

„Toto povedal a dodal: Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť“ (Ján 11,11). „Náš priateľ Lazár spí.“ Aké dojemné a súcitné slová! Učeníci premýšľali o nebezpečenstve, ktoré ich Majstrovi hrozí cestou do Jeruzalema a takmer zabudli na zarmútenú rodinu v Betánii. Kristus však nezabudol. Učeníci prijali jeho slová ako pokarhanie. Nechápali, prečo Kristus na odkaz neodpovedal hneď, a boli v pokušení nazdávať sa, že Lazárov dom nemohol mať tak rád, ako predpokladali, inak by sa bol s poslom okamžite vrátil. Slová: „Náš priateľ Lazár spí“ ich však upokojili. Presvedčili sa, že Kristus na svojich trpiacich priateľov nezabudol.

„Učeníci mu povedali: Pane, ak spí, ozdravie, Ježiš však hovoril o jeho smrti, a oni si mysleli, že hovorí o spánku“ (Ján 11,12.13). Kristus predstavuje svojim nasledovníkom smrť ako spánok. Ich život je skrytý s Kristom v Bohu a oni spia v ňom do okamžiku, keď zaznie hlas poslednej trúby.

„Vtedy im Ježiš povedal otvorene: Lazár zomrel a kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. Poďme k nemu!“ (Ján 11,14.15). Tomáš mienil, že Majstra na ceste do Judey čaká len smrť; no vzchopil sa a povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním“ (Ján 11,16). Vedel, že Židia Krista nenávidia. (527) Chceli ho zabiť, ale tento zámer sa im nezdaril, lebo z vymeraného času mu ešte určitý čas zostával. Nebeskí anjeli vtedy chránili Ježiša a ani v Judei, kde sa rabíni radili, ako by ho chytili a pripravili o život, nemohlo sa mu nič stať.

Učeníci sa zadivili, keď Kristus povedal: „Lazár zomrel. A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol.“ Rozhodol sa azda Spasiteľ dobrovoľne sa vyhnúť domovu svojich trpiacich priateľov? Zdanlivo boli Mária, Marta i umierajúci Lazár opustení. Neboli však sami. Kristus videl všetko a po Lazárovej smrti zarmútené sestry posilňoval svojou milosťou. Ježiš bol svedkom ich zármutku, keď ich brat zápasil so strašným nepriateľom - smrťou. Keď povedal svojim učeníkom: „Lazár zomrel,“ cítil každý záchvev úzkosti. Kristus však nemyslel len na svojich vzácnych priateľov v Betánii, ale aj na výchovu svojich učeníkov. Oni mali byť na svete jeho zástupcami, aby Otcovo požehnanie poznali všetci. Kvôli nim dovolil, aby Lazár zomrel. Keby ho bol uzdravil, nebol by sa stal div, ktorý je najmocnejším dôkazom jeho božstva.

Keby bol Kristus pri lôžku chorého, Lazár by nebol zomrel. Satan by nad ním nebol mal nijakú moc. Smrť by nebola premohla Lazára v prítomnosti Darcu života. Preto Kristus otáľal. Dovolil, aby nepriateľ použil svoju moc. Potom ho však premohol a vyhnal. Pripustil, aby Lazár podľahol smrti a aby trpiace sestry museli byť svedkami toho, ako ich brata kladú do hrobu. Kristus vedel, že pri pohľade do mŕtvej tváre svojho brata bude ich viera vo Vykupiteľa ťažko skúšaná. Vedel však aj to, že po skončení tohto zápasu ich viera zažiari ešte väčším jasom. Prežíval každý záchvev ich zármutku. Jeho láska k týmto priateľom otáľaním neochabla; vedel však, že musí zvíťaziť kvôli nim, kvôli Lazárovi, kvôli sebe i kvôli svojim učeníkom.

„Kvôli vám..., aby ste uverili.“ Tí, čo sa chcú chopiť Božej starostlivej ruky, pocítia práve vo chvíľach najväčšieho zúfalstva, že Božia pomoc im je najbližšie. Vďačne sa potom budú pozerať aj na ten najtemnejší úsek svojej cesty. „Pán vie vytrhnúť pobožných“ (2 Pet 2,9). Vyvedie ich z každého pokušenia a súženia a ich viera bude pevnejšia a o skúsenosti bohatšia. Kristus sa chcel zľutovať aj nad tými, čo ho neprijali, preto neprišiel k Lazárovi hneď. Otáľal, aby vzkriesením Lazára podal tvrdošijnému a neveriacemu ľudu ďalší dôkaz, že je skutočne „vzkriesením i životom“. Kristus sa nechcel úplne vzdať nádeje na záchranu svojho ľudu, úbohých, blúdiacich oviec izraelského domu. Ich nekajúcnosť mu zvierala srdce. Vo svojom milosrdenstve sa rozhodol dať im ďalší dôkaz o tom, že je jediným záchrancom, ktorý môže priviesť na svetlo život a nesmrteľnosť. Mal to byť dôkaz, ktorý kňazi nebudú môcť vyvrátiť. To bol dôvod, prečo otáľal ísť do Betánie. Tento vrcholný zázrak, vzkriesenie Lazára, mal dať Božiu pečať na jeho dielo a potvrdiť jeho božstvo.

Cestou do Betánie podľa svojho zvyku uzdravoval chorých a pomáhal trpiacim. Po svojom príchode do mesta poslal k sestrám posla s odkazom, že prišiel. Kristus nevošiel hneď do domu, ale zostal v bočnom zátiší neďaleko cesty. Spasiteľ neobľuboval okázalé obrady Židov pri smrti priateľov a príbuzných. Počul kvílenie najatých oplakávačiek a nechcel sa so sestrami mŕtveho stretnúť pri tejto rušnej scéne. Medzi plačúcimi priateľmi boli príbuzní rodiny a niektorí z nich zastávali v Jeruzaleme významné postavenie. Boli tu aj niektorí z Kristových najúhlavnejších nepriateľov. On poznal ich zámery, a preto sa hneď nedal poznať.

Marta vypočula správu tak ticho, že ostatní v miestnosti nič nepočuli. Do svojho žiaľu pohrúžená Mária tiež nič nezbadala. Sestra Marta náhle vstala a vyšla v ústrety Pánovi, zatiaľ čo zarmútená Mária zostala sedieť a myslela si, že jej sestra odišla k Lazárovmu hrobu.

Ježiš navštevuje Martu a Máriu Carl Heinrich Bloch

Marta sa ponáhľala privítať Ježiša so zmiešanými pocitmi v srdci. V jeho tvári pozorovala rovnakú vľúdnosť a lásku ako kedykoľvek predtým. Jej dôvera v neho ostala neotrasená. Myslela však na svojho milovaného brata, ktorého aj Ježiš mal rád. V ľútosti nad tým, že Spasiteľ neprišiel skôr, no s nádejou, že aj teraz ich môže nejako potešiť, povedala „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ (Ján 11,21). Počas kvílenia plačúcich sestry viackrát zopakovali tieto slová.

Ježiš uprel svoj pohľad plný ľudského i božského súcitu na Martinu zarmútenú a ustarostenú tvár. (529) Marta nechcela pripomínať minulosť; svojimi dojemnými slovami: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ vyjadrila všetko. Keď však pohliadla do jeho láskavej tváre, dodala: „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá“ (Ján 11,22).

Ježiša potešil prejav jej viery a povedal: „Tvoj brat vstane.“ Svojou odpoveďou nehodlal prebudiť v nej nádej nejakej okamžitej zmeny. Od okamžitej záchrany brata obracal jej myšlienky na vzkriesenie spravodlivých. Robil to preto, aby vo vzkriesení Lazára videla záruku zmŕtvychvstania všetkých spravodlivých mŕtvych a ubezpečenie o Spasiteľovej moci. Marta odpovedala: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení“ (Ján 11,24).

Ježiš sa ešte stále snažil správne usmerniť jej vieru, preto povedal: „Ja som vzkriesenie a život!“ V Kristovi je život pôvodný, nevypožičaný, neodvodený. „Kto má Syna, má život“ (1 Ján 5,12). Kristovo božstvo je istotou veriaceho o večnom živote. Ježiš povedal: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Ján 11,25.26). Kristus hľadí dopredu k svojmu druhému príchodu. Vtedy spravodliví mŕtvi vstanú neporušení a živí spravodliví budú prenesení do neba bez toho, aby zomreli. Kristus chcel zázračným vzkriesením Lazára z mŕtvych poukázať na vzkriesenie všetkých spravodlivých mŕtvych. Svojím slovom a skutkami sa označil za pôvodcu vzkriesenia. Ten, ktorý sám mal onedlho zomrieť na kríži, stál tu s kľúčami smrti ako víťaz nad hrobom a oznámil, že má právo a moc dať večný život.

Na Spasiteľove slová: „Veríš tomu?“ Marta odpovedala: „Áno, Pane; ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“ (Ján 11,27). Plný význam Kristových slov nepochopila, ale vyznala, že v jeho božstvo verí a dôveruje, že môže urobiť, čo sám chce.

Po týchto slovách zavolala svoju sestru Máriu a potichu jej oznámila: „Učiteľ je tu a volá ťa“ (Ján 11,28). Potichu to povedala sestre preto, lebo kňazi a poprední muži boli pripravení Ježiša kedykoľvek zajať. Jej slová však v náreku a kvílení plačúcich zanikli.

Len čo Mária túto správu počula, náhle vstala, zvedavo sa pozrela na sestru a vyšla z izby. V domnení, že odišla plakať k hrobu, odišli za ňou aj trúchliaci. Keď prišla k Ježišovi, padla mu k nohám a rozochvene vravela: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ (Ján 11,32). Keďže túžila po Ježišových slovách útechy osamote, nárek plačúcich jej bolesť len zosilnil. Poznala však závisť a žiarlivosť niektorých prítomných voči Kristovi, preto svoj žiaľ stlmila.

Keď Ježiš uvidel, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, „zachvel sa v duchu“ (Ján 11,33). Čítal v srdciach všetkých zhromaždených. Videl, že mnohí zármutok len predstierajú. Vedel, že niektorí z prítomných, čo tu pokrytecky žialia, v budúcnosti budú chcieť zabiť nielen mocného divotvorcu, ale usilovať aj o život toho, kto má byť vzkriesený.

Pri spätnom pohľade na príbeh o Lazárovi a na Ježišove slová o spánku, môžeme nájsť hlboké paralely s našimi vlastnými životmi. Často sa stretávame so situáciami, keď sa zdá, že Boh mešká, alebo že naše modlitby zostávajú nevypočuté. Podobne ako Marta a Mária, aj my môžeme prežívať sklamanie a pochybnosti. Avšak, Ježiš nám pripomína, že aj v tých najťažších chvíľach, keď sa zdá, že všetko je stratené, Boh je stále s nami a má plán, ktorý presahuje naše chápanie. Lazárov príbeh je svedectvom o Božej moci nad smrťou a o Jeho schopnosti priniesť život tam, kde vládne beznádej.

Rovnako ako v príbehu o Lazárovi, aj my môžeme zažívať vnútorné "smrti" - strachy, zranenia, neodpustenie - ktoré nás držia v zajatí. Semináre o vnútornom uzdravení nám ponúkajú priestor na to, aby sme sa stretli s Ježišom ako s naším uzdravovateľom a aby sme mu dovolili vstúpiť do týchto "mŕtvych" oblastí nášho života. Dôležité je uvedomiť si, že uzdravenie nie je len jednorazový akt, ale proces, ktorý si vyžaduje našu aktívnu účasť, otvorenosť a dôveru v Božiu moc.

Jednou z kľúčových zásad vnútorného uzdravenia je uvedomenie si, že každý z nás je originálny a jedinečný. Nemali by sme sa snažiť kopírovať iných, ale dovoliť Bohu, aby konal v našich životoch tak, ako on chce. Dôležité je tiež naučiť sa odpúšťať sebe i iným a prijímať svoje obmedzenia. Často sme k sebe príliš kritickí a požadujeme od seba príliš veľa, čo nás vedie k strate slobody a k neschopnosti byť sami sebou.

Modlitba zohráva v procese vnútorného uzdravenia nezastupiteľnú úlohu. Pápež Benedikt XVI. zdôraznil, že v prosebnej modlitbe k Pánovi nemáme očakávať okamžité splnenie toho, čo si želáme, ale spoliehať sa s dôverou na Otcovu vôľu. V našich modlitbách by sa prosby mali spájať so vzdávaním vďaky a chvál, aj keď sa nám niekedy zdá, že Boh neodpovedá na naše konkrétne priania.

Existuje mnoho spôsobov, ako sa modliť a ako nadviazať spojenie s Pánom. Dôležité je nájsť si svoj vlastný štýl modlitby, ktorý nám naozaj pomáha otvoriť sa Bohu. Môžeme sa modliť slovami, alebo jednoducho stáť v Božej prítomnosti a nechať ho, aby sa nás dotkol svojou láskou. Dôležité je byť pred Bohom sami sebou a nehanbiť sa mu povedať o svojich pocitoch, aj keď sú negatívne.

Jedným z užitočných spôsobov modlitby je aj modlitba dýchania. Pri tejto modlitbe si uvedomujeme svoj dych a s každým nádychom a výdychom vzývame Božie meno. S nádychom môžeme prijímať Božiu lásku a pokoj a s výdychom môžeme odovzdávať Bohu svoje starosti a problémy.

Ježišovo milosrdenstvo je neobmedzené a dostupné pre každého, kto ho hľadá. Svätá Faustína Kowalská vo svojom denníčku zaznamenala Ježišove slová: "Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu." Preto sa s dôverou obracajme k Ježišovi a prosme ho o milosrdenstvo a uzdravenie pre nás i pre celý svet.

Božie milosrdenstvo sa tiahne celými dejinami ľudstva. Hneď po spáchaní hriechu prvými ľuďmi prichádza spravodlivý trest - vyhnanie z raja, ale hneď sa tu prejavuje Božia milosrdná láska - prísľub narodenia Mesiáša, Vykupiteľa človeka, Ježiša Krista: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom;…“ (Gen 3,15) V knihe Exodus čítame, ako Boh reaguje na utrpenie Izraelitov v Egypte: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie … Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov …“ (Ex 3, 7-8). Božie milosrdenstvo nepozná žiadne obmedzenia, okrem nekajúcnosti hriešnika.

Pán Ježiš zdôrazňuje milosrdenstvo človeka voči človekovi. Milosrdný je ten, kto pomáha núdznemu skutkami telesného a duchovného milosrdenstva. Ako je Boh milosrdný ku nám, aj my máme byť milosrdní k druhým. Milosrdenstvo je kritériom posledného súdu u sv. Matúša „Čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)

Zmena sveta začína v srdci človeka. Svet sa môže zmeniť vtedy, ak sa nájdu ľudia, ktorí sa nadchnú evanjeliom Ježiša Krista a budú ho žiť. Rozhodnime sa, že chceme byť aj my nositeľmi Božieho milosrdenstva v tomto svete. Spoločne volajme: „Ó, krv a voda, ktorá si ako prameň milosrdenstva vytryskla pre nás z Ježišovho Srdca - dôverujem ti.“ (187)

Počas súkromného zjavenia sv. Faustíne Pán Ježiš povedal: „Žiadam skutky milosrdenstva, ktoré majú vyplývať z lásky ku mne. Milosrdenstvo máš preukazovať vždy a všade, nemôžeš sa tomu vyhýbať ani vyhovárať. Podávam tri spôsoby uskutočňovania milosrdenstva blížnym: prvý - skutok, druhý - slovo, tretí - modlitba."

V minulom storočí mala rehoľná sestra sv. Faustína Kowalská súkromné zjavenia Pána Ježiša. Tieto súkromné zjavenia zapísala do svojho Denníčka. Okrem iného jej Pán Ježiš povedal: Povedz ľuďom, že milosrdenstvo je najväčšou vlastnosťou Boha. Všetky diela mojich rúk sú korunované milosrdenstvom. (301) Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu. (300) Dávam ľuďom nádobu, s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti. (327) Tie dva lúče znamenajú krv a vodu. Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď moje zomierajúce srdce bolo na kríži kopijou prebodnuté. Centrom úcty k B. milosrdenstvu je dôvera v Boha. Je to postoj dieťaťa, ktoré v každej situácii bezhranične dôveruje milosrdnej láske a všemohúcnosti nebeského Otca. Uznanie, že Boh je naším Pánom, že jemu patrí najväčšia úcta.

tags: #boh #hovori #lazarovi #on #spi #vyklad