Boh, Pokora a Jej Význam v Kresťanskej Viere

Je Boh pokorný? Zdá sa to byť jednoduchá otázka, ale nie je. Otázka, či Boh môže byť pokorný, je zložitá, pretože jazykom sa dajú vyjadriť rôzne protichodné súvislosti.

Problém s tvrdením, že Boh nie je pokorný, spočíva v tom, že za opak pokory zvyčajne považujeme akéhosi chvastúňa, alebo namysleného človeka. Je to niekto, koho snahou je, aby bol vyzdvihovaný, alebo slávny. Ale v celej Biblii Boh robí práve toto: snaží sa vyvýšiť svoje meno, aby bolo známe, milované, chválené, ctené a slávne.

"Kvôli sebe, len kvôli sebe to urobím. Veď ako by sa mohlo znesvätiť moje meno?" Keby takto hovoril obyčajný človek, povedali by sme, že je namyslený. Správne však nie je povedať: "Boh je pokorný". Pravdivé je povedať: "Boh je milujúci".

Keď Boh vyvyšuje svoje meno, vyvyšuje najkrajšiu, najcennejšiu skutočnosť vo vesmíre - totiž seba samého, ako Tvorcu celého vesmíru - práve pre potešenie svojho stvorenia. Boh je iná kategória. Nemôžeme sa s ním v tomto porovnávať, ani ho napodobňovať. Jeho najláskavejším činom je vyvýšiť seba samého ako všeobsiahleho, všeobjímajúceho Boha pre večné potešenie svojho ľudu.

A Boh to robí za cenu života svojho Syna. Nikto iný nedokáže takto milovať. Nemôžeme napodobňovať Boha tým, že sa budeme vyvyšovať tak, ako sa vyvyšuje Boh. To však znamená, že sme pokorní práve v tom zmysle, kým on nemôže byť.

Pre nás byť pokorným vo svojej podstate znamená cítiť, myslieť, hovoriť a konať spôsobom, ktorý ukazuje, že nie som Boh. Snažiť sa raz denne kľaknúť si na kolená, len na desať sekúnd alebo aj dlhšie, a povedať: "Chcel som si len pripomenúť, Pane, že nie som Boh." A to stačí. Možno sa to zdá zvláštne, ale je to tak.

Myslím si, že samotnou podstatou pokory je hovoriť a konať spôsobom, ktorý hovorí: "Nie som Boh". To je podstata pokory pre stvorených ľudí. Pokora je pre nás vo svojej podstate to, čo Boh nemôže robiť. Nemôže byť pokorný týmto spôsobom; totiž nemôže s radosťou povedať: "Nie som Boh!" Boh to nemôže povedať.

Podobnú otázku mi raz položili na stretnutí študentov na Seminári po tom, čo som mal veľkú prednášku o Božej snahe o vlastnú slávu. Povedal som tam zhruba toto: Od všetkých ľudí sa vyžaduje dokonalá pokora - to znamená dokonalá, šťastná túžba nebyť Bohom, ale dôverovať Bohu, spoliehať sa na Boha a vážiť si Boha. Vyžadovala sa od Adama, ale on zlyhal. Vyžaduje sa od nás, aj my sme zlyhali.

Boh miluje takúto pokoru. Je v jeho prirodzenosti, že pokoru - ľudskú pokoru - považuje za krásnu vec. Je v jeho prirodzenosti tešiť sa z nej. A preto Boh urobil niečo nepredstaviteľne pokorné: berie na seba ľudskú prirodzenosť. Boží Syn sa stáva človekom práve preto, aby urobil to, čo Boh ako Boh urobiť nemôže: byť dokonale pokorný vo svojej ľudskej prirodzenosti.

Kristus dokonale dôveroval svojmu Otcovi, dokonale závisel od svojho Otca. Takže tu je môj záver: Boh, vo svojej podstate ako Boh, nemôže byť pokorný - hoci môže byť a je milujúci. Ale Boh-človek vo svojej dokonalej ľudskosti mohol byť pokorný a bol. A v tomto zmysle preniesol krásu pokory do svojho Božstva.

Ježiš umýva nohy apoštolom.

Význam Pokory pre Človeka

Dnes sa budeme venovať čnosti pokory. Pokora je čnosť, ktorá je všetkými svätými a tiež aj asketickými teológmi považovaná za čnosť, bez ktorej je nemožný rast v dokonalosti. Túto čnosť si najviac vážil aj Pán Ježiš. Pokora znamená vidieť seba samého tak ako ma vidí Boh. Dnes nám postačí ostať pri tejto definícii pokory od sv. Vidieť seba samého tak, ako ma vidí Boh.

Vidieť seba samého tak ako nás vidí Boh teda znamená prijať pravdu o sebe, o vlastnej hriešnosti a zároveň prijať Božie milosrdenstvo - pravdu o tom, že ma Boh napriek všetkému miluje. Inak povedané - prijať, že láska je zadarmo. A to bez pokory nejde.

Pokora vs. Pýcha

V príkrom kontraste k hlbokej, vnútornej radosti, prameniacej z pokory, je pýcha, ktorá v nás plodí len nepokoj a nespokojnosť. Pýcha vedie človeka k tomu, aby všetko sústreďoval len okolo svojho vlastného ega, aby posudzoval veci zo subjektívneho pohľadu - či je niečo príjemné, alebo nie, či mu to poskytuje nejaké výhody, alebo si to vyžaduje nejaké úsilie...

Človek pritom prehliada, či niečo je dobré samo osebe, alebo dobré pre iných ľudí. Tento egocentrický prístup navádza človeka, aby posudzoval správanie a myšlienky iných ľudí podľa svojich vlastných kritérií, pričom viac či menej otvorene túži po tom, aby sa ostatní správali tak, ako si to on želá.

Človek, ktorého sa zmocňuje pýcha, aj keď by na prvý pohľad mohol viesť úspešný život, je veľmi často nervózny. Čo mu ešte chýba, aby bol naozaj šťastný? Zdanlivo nič, veď má všetko, čo si zaželá. V skutočnosti mu však chýba všetko, pretože stratil víziu toho najpodstatnejšieho: schopnosti dávať sa iným. Jeho vlastné správanie mu sťažuje nachádzať to opravdivé šťastie.

Pýcha je vždy istou ozvenou prvej vzbury dedičného hriechu, ktorým si človek chcel privlastniť Božie postavenie. Dôsledkom pádu našich prvotných predkov bola strata priateľstva s naším Stvoriteľom a strata harmónie v našom vnútri.

Na rozdiel od toho, pokorný človek nachádza v Božej sláve zdroj radosti, jediný prameň opravdivej radosti. Zoči-voči Bohu objavuje pokorný človek svoje obmedzenia, svoju malosť, svoju skutočnú podstatu stvorenstva. Ani zďaleka ho to však nevedie k nejakému smútku či frustrácii, takéto uvedomenie si svojho postavenia je pre neho zdrojom veľkej radosti.

Pokora je základom kresťanského života.

Ako Rozvíjať Pokoru

Veľmi často počúvame v duchovnom živote, zvlášť v pôstnom období, pozvania k pokore. Čo je teda pokora? Aj z týchto slov je isté, že pre rozvoj pokory je veľmi nevyhnutné spoznávanie seba samého, vnímanie pôsobenia Boha v svojom živote, ako aj poznanie vlastnej nedokonalosti a hriešnosti.

Ponuka, skrze jeho návod na pokoru, je daná aj pre nás. o. ,,Boha nikto nikdy nevidel,"[1] hovorí nám Sväté Písmo. Počas nášho prebývania na tejto zemi sa nám nedostáva žiadneho priameho poznania Božskej Podstaty. Medzi nami a Bohom existuje nekonečná vzdialenosť.

Iba On, prispôsobením sa našej ľudskej prirodzenosti, bol schopný preklenúť túto priepasť prostredníctvom Božského zjavenia. Takto sa nám najskôr prejavil prostredníctvom stvorenstva, potom cez dlhé dejiny Izraela, ďalej v slovách prorokov, a nakoniec prostredníctvom svojho vlastného Syna, ktorý je konečným, komplexným a definitívnym zjavením: prejavením sa Boha voči nám: ,,Kto vidí mňa, vidí Otca."[2]

Návod na Pokoru od Svätého Jána Mária Vianney

Samotné myšlienky návodu sv. J. M.:

1. Nechváliť sa na verejnosti svojimi dobrými skutkami a úspechom, nerozprávať o svojich prednostiach, ale ani o omyloch.
2. „Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti.
3. Netešiť sa z pochvál a iba samému Bohu pripisovať skutok, kvôli ktorému nás ľudia chvália. Pokorný človek si uvedomuje, že všetky dobré úmysly, skutky, ktoré urobil a získal, celý jeho život nie je jeho dielo, či dielo jeho šikovnosti, ale sú to všetko dary od Boha, ktorý miluje človeka.
4. Nehovoriť o sebe ani zle, ani dobre. Sú ľudia, ktorí často hovoria o sebe zle preto, aby ich chválili. To je falošná pokora. Pravá pokora teda vyžaduje od človeka poznanie a úprimnosť k samému sebe. Takisto veľkým nebezpečenstvom je u niektorých predstieranie pokory, len aby sa človeku dostalo ešte väčšej chvály a ocenenia. Pokora teda nie je nič iné ako skutočná láska a pravda v praxi.
5. Nikdy sa nehádať so seberovnými. Treba ustúpiť, ak to dovoľuje svedomie. Nech sa nám nezdá, že je pravda vždy na našej strane. Pre pokorného človeka je charakteristické to, že má ochotu uvedomiť si svoj vlastný podiel viny na konflikte a hľadá príležitosť k zmiereniu. Mnohí majú tendenciu unavovať v častom odpúšťaní, ale pokorný človek má pred očami Ježišovo slovo o neustálom odpúšťaní: nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. (porov. „Hnevajte sa, ale nehrešte.
6. Nebyť smutný a nežialiť, ak nás hania. To by svedčilo o nedostatku pokory. Pokorný človek, ktorý má túžbu žiť svoj život podľa evanjelia (evanjelium znamená radostnú zvesť), sa vyznačuje vnútornou radosťou a optimizmom, čo sú zároveň základné piliere kresťanského života. Teda situácie v živote, kedy nás hania, ničia a vyvoláva to v nás pocit smútku, žiaľu, nervozity, nie sú dôvodom na útek pred týmito situáciami.
7. Utrpenie a kríž sú veľmi častou ponukou Boha pre kresťanov. Je mnoho prejavov lásky, ale je tu jeden dôležitý znak, podľa ktorého lásku spoznávame jedinečným spôsobom. Pohľad na Kristov kríž, ale aj na všetko čo ukrižovaniu predchádzalo, povzbudzuje pokorného človeka statočne niesť svoje kríže a zvládať všetky prenasledovania.
8. Pokorný človek si dokáže priznať, že sa mýli a že spravil chybu. Pokorný človek, ktorý si vie priznať vinu, nemá tendenciu ukazovať sa istým spôsobom, ktorý je skutočnosti iný. Človek potrebuje žiť v pravde pred Bohom a pred ľuďmi.
9. Pokorný človek sa vyhýba všetkému nápadnému v reči, v oblečení i v modlitbe. Nevystavuje svoje prednosti.

Tento návod na pokoru od svätého kňaza z Arsu, ktorého prezývali aj „mučeníkom spovedelnice”, keďže spovedal denne aj 15 hodín. Videl na vlastnom živote, ako diablovi vadí, keď sa ľudia spovedajú, pretože vždy, keď mal k nemu prísť veľký hriešnik, diabol na neho útočil obrovskou silou a násilím.

Aj z naznačených myšlienok sa môžeme pýtať, kde je hranica medzi pokorou a pýchou? Kedy spoznáme, že môj život sa vyznačuje pokorou? Túto hranicu musí každý hľadať vo svojom vnútri, v svojom srdci, ktoré je ukazovateľom ako človek prijíma seba a svojich blížnych.

Znaky Pokorného Človeka Podľa Biblie

Podľa profesora Hellera sa pokorný človek vyznačuje štyrmi znakmi na základe rozboru Žalmu 131 a sú to:

1. Nemá domýšľavé srdce a všetko prijíma od Boha.
2. Nezdvihuje oči voči Bohu ani proti svojim blížnym a nežije svojou pýchou.
3. Nederie sa vpred a nevyhľadáva slávu.
4. Nechce sa zmocniť toho, čo ho presahovať.

Pokora je duševný stav vyplývajúci z uvedomenia si vlastných nedostatkov, z rešpektu pred autoritou; poníženosť a opak pýchy. Ježiš povedal učeníkom: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: ,Učiteľ‘ a: ,Pane‘ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať“ (Jn 13, 12 - 14).

„Pokora nie je znevažovanie sa, ale pravda o sebe,“ hovorí spišský biskup František Trstenský. „Vo Svätom písme je to pravdivé postavenie človeka pred Bohom. Znamená uznať, že nie sme sami sebe zdrojom života ani nesmrteľnosti, ale všetko je dar od Pána. Biskup pripomína slová sv. Terézie z Avily: „Pokora znamená kráčať v pravde.“

Prečo s ňou má veľa ľudí problém? „Lebo vyžaduje odvahu postaviť sa do pravdy o sebe. A pravda je, že sme krehkí, limitovaní a smrteľní. Opakom je pýcha.

tags: #boh #hovori #pokora