Mlyn Lazany v Kláštore pod Znievom je svedkom bohatej histórie regiónu Turiec. Aby sme pochopili jeho význam, musíme sa pozrieť na širší historický kontext a vývoj regiónu.
Turiec - Kolíska Hasičstva na Slovensku
Turiec hrdo nesie pomenovanie kolísky hasičstva na Slovensku. Do roku 1918 vzniklo v Turci 50 dobrovoľných hasičských zborov pre 60 obcí. Práve mesto Turčiansky Svätý Martin a osobitne mladý právnik Jozef Kohút vynaložil veľa úsilia na založenia DHZ v Martine, kde funkciu veliteľa vykonával až do roku 1906. Práve jeho pričinením vznikli DHZ nielen v Turci, ale aj na Liptove, Orave, a Považí.
V Turci sa rodili DHZ používajúce slovenskú veliacu reč (DHZ Turčiansky svätý Martin, Mošovce, Blatnica, Kláštor pod Znievom a iné). Medzi prvé a najstaršie DHZ v Turci patrí Turčiansky svätý Martin (1873), Kláštor pod Znievom, Lazany, Slovany (1874), Mošovce a Sučany (1875), Valča (1876), Slovenské Pravno (1879), Záturčie (1881), Vrútky (1882), pričom v roku 1894 mal DHZ Martin 100 členov, Kláštor pod Znievom 148 členov, Mošovce 110 členov.
Super rýchla história Slovenska
Do histórie dobrovoľného hasičstva Turca treba uviesť jeho podiel na vzniku a živote Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku (ZHJ) od roku 1922 až po jej zrušenie 16. septembra 1951. Veď práve v Turci vznikli prvé okresné hasičské jednoty (OHJ).
V Turčianskom Svätom Martine a v Mošovciach hasičskí pracovníci pochopili nevyhnutnosť utvoriť ústrednú hasičskú organizáciu celého Slovenska.
V roku 1926 vznikla myšlienka na postavenie Hasičského domu v Martine. Mesto Martin ponúklo ZHJ bezplatne stavebný pozemok. Základný kameň Hasičského domu bol slávnostne položený 7. októbra 1928. Výstavba Hasičského domu v Martine sa dokončila v roku 1930, budova bola slávnostne odovzdaná do užívania 12. októbra 1930. Hasičský dom v Martine sa stal skutočným domovom hasičov, lebo od jeho otvorenia slúži hasičom až dodnes.
Hasičstvo v okrese Martin pokračuje, plní si svoje poslanie a prechádza rôznymi zmenami. OV DPO Martin sa môže pochváliť svojou vysokoaktívnou činnosťou či už je to na úseku práce s mládežou, represívnom úseku ale aj preventívno - výchovnou. OV DPO Martin má výbornú spoluprácu s OR HaZZ Martin a starostami obcí.
Poľnohospodárstvo v Regióne
Zamestnanecká štruktúra obce Kanianka vyplývala z celkovej sociálnej a hospodárskej situácie v hornonitrianskom regióne. Do polovice 20. storočia bol ľud odkázaný na málo výnosnú roľnícku malovýrobu, ktorej výsledky ovplyvňovali najmä geo-klimatické podmienky polohy obce. Z hľadiska priemyslu bol región horná Nitra dlho mimo zorného uhla uhorských, rakúskych alebo československých investorov.
Až po roku 1948 nastal v oblasti „industriálny boom“ sprevádzaný budovaním, príp. rozširovaním produkcie lokálnych podnikov stavebného (Priemstav v Prievidzi, Zemianske Kostoľany), chemického (CHZWP Nováky), textilného (Zornica v Nitrianskom Pravne, Nitratex v Prievidzi), drevospracujúceho (Tatra nábytok v Pravenci), potravinárskeho (Carpatia v Prievidzi) a najmä hutnícko-energetického priemyslu (Handlová, Nováky, Cígeľ).
Poľnohospodárstvo bolo najdôležitejším zamestnaním obyvateľov Kanianky do polovice 20. storočia. Tvorilo podstatný základ živobytia mnohopočetných rodín, t.j. bolo významným zdrojom výrobných síl. Rentabilita lokálnej roľníckej malovýroby bola pomerne nízka. V regresívnej miere sa v rozvoji poľnohospodárskej produkcie prejavovali nízka bonita a rozdrobenosť pôdy na miniatúrne časti (výmery pôdy jednotlivých gazdovstiev sa pohybovali od 0,5 - 2 ha) a nízka technologická úroveň hospodárstiev vyplývajúca predovšetkým z pravidelnej absencie produktívnej časti populácie počas poľnohospodárskej sezóny (pracovné migrácie).
Kataster obce tvorilo v roku 1929 1591 parciel o celkovej rozlohe približne 792 ha. Parceláciou pozemkov bojnického panstva z roku 1933 sa chotár obohatil o ďalších cca 90 ha. Deficit po pôde nevyriešili ani komasácia a pozemkové reformy.
Výber a rozsah pestovaných poľnohospodárskych plodín v Kanianke determinovali lokálne pôdno-klimatické podmienky, výmery pôdy jednotlivých gazdovstiev, technologická úroveň a tradície miestnej malovýroby, ako aj ekonomické možnosti gazdov. K základným dopestovaným plodinám patrili v Kanianke obilniny (žito, raž, jačmeň, ovos, pohánka), okopaniny (zemiaky, kŕmna repa) a krmoviny (červená ďatelina). Doplnením zeleniny (cibuľa, kapusta, koreňová zelenina), strukovín (fazuľa, hrach, bôlhoj) a technických plodín (konope, mak) dostaneme kompletný obraz o najfrekventovanejších druhoch pestovaných plodín v kanianskom chotári. Kukurica a kŕmna repa sa presadili v obci až v priebehu 40-tych rokov 20. storočia.
Pre život kanianskych roľníckych rodín boli nepostrádateľnými obilniny a z okopanín zemiaky. Z ozimín sa siali pšenica (žito) a raž, hlavne ako chlebové plodiny k príprave múky. Chlieb sa však v čase kríz pripravoval z tzv. Žitná a ražná slama sa hojne využívala k podstielke pre dobytok. Jariny sa pestovali hlavne ako kŕmne obilniny pre domáce zvieratá.
Vyčlenené konopniská zo záhumienkovej pôdy takmer v každom dvore svedčili do polovice minulého storočia o dôležitom význame tejto plodiny pri tvorbe textilnej priadze (odevné súčiastky).
Techniky obrábania pôdy
Kvalitná príprava pôdy bola vždy základným predpokladom úspešnej úrody. Pôda sa prvýkrát preorala plytkou orbou tesne po zbere úrody. Pred sejbou ozimín sa pôda kultivovala opäť. Pri orbe pôdy pod oziminy sa v Kanianke začínalo orať na kraji lánu a končilo sa v strede poľa. Druhá forma orby, rozšírená pri sadení zemiakov, spočívala v započatí orby v strede poľa a jej ukončení na okraji.
Z dostupných archívnych prameňov možno vydedukovať, že v druhej polovici 19. storočia sa v Kanianke kultivovala pôda položelezným pluhom so železným lemešom, čerieslom a doskou s pätou. Továrensky vyrábané plnoželezné pluhy sa v prostredí Kanianky objavili až v medzivojnovom období. K hnojeniu sa v dedine využíval predovšetkým maštaľný hnoj, najmä pod zemiaky a obilniny. Pôda pod konope musela byť tiež starostlivo pripravená, obohacovala sa hydinovým trusom.
Predpokladom dobrej úrody v Kanianke bolo (okrem hnojenia pôdy) pravidelné striedanie pestovaných plodín. Do obdobia 1. Úhorovaním sa pôda nechávala odichnúť. V medzivojnovom období sa zaužívaný osevný systém nivelizoval. Úhorom sa nechávala pôda stáť až po štyroch rokoch, kedy sa do úhoriska siali všetky oziminy pohromade, do žitňiska jariny (najmä ovos), do ovseňiska sa sadili zemiaky, ďatelina a strukoviny v jednom poli.
Od úhorovania sa upustilo v Kanianke až, de facto, koncom 40-tych rokov 20. storočia v súvislosti s presadzovaním pestovania nových plodín (kukurica, repa) a umelých hnojív.
Siatie a žatva
Základným spôsobom siatia obilia (v neskoršom období i kukurice a repy) bolo ešte v polovici 20. storočia ručné siatie z konopnej plachty. Osivo sa nasypalo do plachty, ktorej dva konce sa obviazali okolo krku gazdu. Ďalšie konce plachty sa uchopili do jednej ruky a druhou sa rozhadzovalo v rytme krokov na jednu a druhú stranu.
Istou nevýhodou manuálneho siatia bola nízka hĺbka osevu. Z uvedenej príčiny sa rozsiate zrno ihneď po ukončení procesu siatia ubráňilo alebo neskôr zavalcovalo, aby sa zabránilo znehodnoteniu siatiny vtákmi, príp. prízemným mrazom. Bránením sa dostalo osivo hlbšie do pôdy. Brány bývali v Kanianke zhotovené z bukového dreva s drevenými zubami. K ťahaniu brán sa využívali ťažné zvieratá, chudobnejší roľníci aj spriahali. Strojové sejačky sa v Kanianke objavujú až v polovici 20. storočia.
Termín siatia ozimín nasledoval hneď po zbere zemiakov v druhej polovici septembra, u jarín až po vischnuťí zeme koncom apríla. Zemiaky sa sadili v Kanianke koncom apríla, a to dvojakým spôsobom. Starší spôsob sadenia spočíval v ručnom sadení pod motiku (do jamok), novšia forma bola taktiež manuálna, avšak uskutočňovala sa za pluhom: “Oralo sa na brázdi. Do vioranej brázdi sa kládli zemáčiki a ďalšou brázdou sa zakriľi.
Žatva bola v Kanianke udalosťou, kedy sa stretla celá rodina i susedská skupina. Obilie dozrievalo v závislosti od konkrétnych klimatických podmienok počas roka. Zaužívaným žatevným obdobím bolo v Kanianke rozmedzie medzi posledným júlovým týždňom a polovicou augusta. Poslednou dozrievajúcou plodinou bol ovos.
Obecná kronika uvádza, že ešte začiatkom 20. storočia sa obilie žalo srpmi zo zúbkovaným ostrím. Uvedenú skutočnosť možno dať do súvisu s absenciou mužskej časti populácie, pravidelne odchádzajúcej na sezónne poľnohospodárske práce na bližšie alebo vzdialenejšie (zahraničné) veľkostatky.
Na druhej strane kontakt kanianskeho roľníckeho robotníctva s vyspelejšími technologickými poľnohospodárskymi postupmi, náradím i odlišnými plodinami bol dynamickým faktorom presadzovania niektorých inovácií aj v miestnej maloroľníckej produkcii. Definitívne udomácnenie kosy v Kanianke, ako žatevného náradia, tak spadá do medzivojnového obdobia.
Pri práci s kosou sa osvedčila najmä promptnosť a nižšia náročnosť odvedenej práce, aj za cenu vyšších strát. Kanianska kosa sa skladala z drevenej (kosňisko s kľukou v prostriedku) a železnej ostrej kosnej časti, ktorú bolo potrebné pravidelne ostriť (za pomoci oseľňíka s oslou), príp. nakúvať. Pri žatevných kosách sa ku kose pripevnila spruška s plátennou plachtou umožňujúca ukladanie odkoseného obilia na jednu stranu.
V obci sa preferovalo riadkové kosenie obilia (na rádek). Kosecká činnosť bola výlučne mužská záležitosť, za nimi odoberali odkosené steblá ženy za pomoci kosáka a viazali do hrsťí, ktoré sa ukladali na ražné povriesla, prichystané ešte v zime. V prípade, že bolo nakosené obilie ešte mokré, nechalo sa na poli za pravidelného obracania dôkladne preschnúť (spravidla 3 - 4 dni). Presušené hrste (po 5 - 6 ks) sa viazali slamenými povrieslami a viazacím kolíkom (dreukom) do snopov. Ukladanie poviazaných snopov sa v Kanianke realizovalo buď v horizontálnej (do kríža) alebo vertikálnej podobe (do hŕbok).
Prvý typ sa zväčša uplatňoval pri ukladaní ovsených snopov (po 15 ks), u ozimín sa preferovalo stavanie hŕbok z 10 snopov. Informácie z prelomu 30-tych a 40-tych rokov uvádzajú, že v tomto období sa postupne upúšťalo od hrsťovania a prešlo sa na rýchlejší spôsob viazania malých snopkov hneď za kosou. Takto spevnené snopki sa ukladali do panákov. Preschnuté snopy sa z polí zvážali na rebrinových vozoch (v griéfach na rebriňákoch) priamo do stodôl (pájt), kde sa uskladnili (v podstrešných priestoroch - na poľešeňí) až do obdobia vymlátenia.
Kosou sa kosili, mimo obilia, aj trávnaté porasty lúk za účelom produkcie sennej krmoviny. Lúky sa v Kanianke kosili dvakrát za rok, vždy za ranného súmraku. Muži kosili a ženy pokosenú trávu hrabľami rozhrabávali, viackrát otočili, aby sa dôkladne presušila. Suché seno skladovali v podstrešnom priestore pajty (poľešeňí), príp. plevínoch. Pole so zemiakmi sa približne po troch dňoch od sadenia zľahka prebránilo, po prvom vichoďeňí sa motykou prekopalo. Po vzídení byle do väčšej výšky sa zemiaky ohrňaľi za pomoci motyky alebo oborávacieho pluhu.
Mlatba obilia
Mlatba obilia bola v Kanianke pracovnou činnosťou od neskorých jesenných mesiacov až do obdobia fašiangov v závislosti od rozsahu a druhu dopestovaných obilnín. Najskôr sa mlátila raž, pšenica a na záver kŕmne obilniny. Priebeh mlatby sa realizoval v stodolách - v holohmňnici, kde bola k tomuto účelu prispôsobená hlinená podlaha. Snopy sa rozviazali z povresiel a rozmiestnili klasmi k sebe.
Najstaršou a typickou kanianskou technikou mlátenia obilia bola mlatba cepmi, ktoré pozostávali s drevenej rukoväte (ručňa) a cepíka spojených koženou húžvou a ohlávkou. Priebeh mlátenia si vyžadoval rytmicky súzvuk úderov mlatcov - najčastejšie štyroch (do štvorki) vybíjajúcich zrno z klasov. Po čase sa steblá obrátili. Fyzicky náročné mlátenie cepmi nahradili koncom 19. storočia v Kanianke mlátiace stroje na manuálny pohon (rukovacie mašini). Prvým majiteľom mlátiaceho stroja boli Pekáre na Dolnom konci. O pár rokov neskôr sa u bohatších gazdov objavujú mláťačky na geplový pohon (gepľe) poháňané využitím ťažnej sily koní, príp. dobytka (u Škadrov).
Prvá benzínová mláťačka sa v obci objavila v roku 1923. Mlátenie cepmi však z kanianskeho mlatobného repertoáru vôbec nevymizlo. Súbežne pretrvalo (ešte v období polovice 20. storočia) najmä vďaka významnému hospodárskemu uplatneniu ražnej slamy (povriesla, posteľné výplne, krytina, atď.), ktorá by sa znehodnotila mlátením v strojových mašinách. Mlátenie ražných klasov si vyžadovalo i osobitý spôsob, tzv. bokovaňie, t.j. Obsluha strojových mašín, už pri ručných typoch, si vyžadovala participáciu väčšieho množstva ľudí (8 - 12), obzvlášť prejavujúca sa v susedskej výpomoci.
Typické pre Kanianku bolo putovanie z domu do domu s obecnou mláťačkou. V období Slovenského štátu proces mlátenia obilia kontrolovali a spisovali tzv. mlatobní komisári z radov miestnych študentov a učiteľov. Záznamy z mlatby slúžili úradom k výmeru prebytku obilia, ktoré musel roľník povinne odpredať štátu za stanovenú cenu.
Spracované obilie bolo ďalej nevyhnutné zbaviť obilninového odpadu (plevy). Čistenie obilia sa v Kanianke uskutočňovalo viacerými spôsobmi - od archaického viatia na vetre za pomoci drevenej lopatky, cez manuálne sitá, rajtáre, až po strojové vytriasačky.
Vymlátená slama sa vytriasla, poviazala opätovne povrieslami do viazaníc (mimo ražnú slamu, ktorá sa viazala do okľapkov) a uskladnila sa v záčinoch pajty. Využívala sa k podstielke dobytka, ako aj prídavné krmivo. Zrno sa skladovalo podľa kvality, druhu a množstva v drevených obilninových truhliciach (susákoch), umiestnených na povalách domu, v komorách, príp.
Chov hospodárskych zvierat
Chov hospodárskych zvierat bol v Kanianke dôležitou podmienkou rozvoja roľníckeho hospodárstva. Situáciu z prelomu 19. a 20. storočia dokumentujú archívne záznamy, podľa ktorých bolo v roku 1910 v Kanianke celkovo 55 hospodárov, z nich takmer každý gazda choval hospodárske zvieratá. V obci sa nachádzalo 158 kusov hovädzieho dobytka, z toho bolo 24 volov, zvyšok tvorili dojnice, jalovice a teľatá. Zapísaných bolo aj 16 koní, počet oviec značne klesol. V roku 1895 v obci napočítali 247 kusov oviec, zatiaľ čo v roku 1910 už len 14.
Ťažiskovým chovným druhom bol hovädzí dobytok, v samej podstate živiteľ roľníckych rodín. Význam chovu hovädzieho dobytka spočíval v jeho ťažných vlastnostiach, ale najmä v jeho mliečnej úžitkovosti (produkcia mlieka, tvarohu a masla). Z poľnohospodárskeho hľadiska bola významná aj produkcia maštaľného hnoja. V medzivojnovom období sa v Kanianke chovali aj voly ako záprahové zvieratá.
Aj ustajneniu a krmivu dobytka prikladali Kaniančania značný význam. Kravy, príp. voly ustajňovali v maštali, najbližšej hospodárskej budove k obytnému traktu, obyčajne pod jednou strechou. Dobytok sa kŕmil najčastejšie senom, slamou a sečkou. Ako doplnok stravy hovädzieho dobytka sa používala aj burgyňa, ďatelina, kapustné hlúby a zemiakový odpad. Pastva sa realizovala v Kanianke tak na obecnom majetku, ako aj na vlastných pasienkoch.
Rozsah chovu hovädzieho dobytka odzrkadľovali hospodárske pomery príslušného gazdovstva. Bohatší gazdovia chovali aj 3 - 4 kusy dobytka. Chov koní v Kanianke podmieňovali majetkové pomery gazdovstva. Kým zámožnejší gazdovia vlastnili neraz záprah, chudobnejší si vystačili i bez koňa. Chov koní bol síce náročný na krmivo, na druhej strane práca so záprahom bola vysoko cenená a poskytovala rodine gazdu neraz doplnkový zdroj obživy. Ťažná konská sila sa na jar a v jeseni využívala pri poľnohospodárskych prácach, v zime najmä pri ťažbe a transporte dreva. Pri kŕmení dostávali kone kvalitnejšie krmivo ako dobytok. Najviac sa v Kanianke kŕmili ovsom, senom, šrotom a ďatelinou.
Vo väčšine prípadov sa kone ustajňovali v maštali spolu s dobytkom, menej v osobitných maštaliach. K mliečnej produkcii, viac však na mäso, sa chovali v dedine ovce. Štatistické ukazovatele z konca 19. storočia vykazovali v Kanianke chov o rozsahu 200 - 300 kusov, pasením ktorých bol poverený obecný pastier. Začiatkom 20. storočia chov oviec klesol na intenzite a upustilo sa od kolektívneho pasenia. Kozy chovali v Kanianke len chudobnejší gazdovia. Priekopníkom tohto chovu bol v 20. Chov ošípanej bol v Kanianke všeobecne rozšírený.
V priebehu 20. storočia ani nebolo v Kanianke rodiny, ktorá by nemala skúsenosti s chovom ošípaných, predovšetkým na mäso. Typickým obdobím zabíjačiek boli zimné mesiace, hlavne pred Vianocami. Ošípané sa chovali hlavne pre ich nenáročnosť. Dávalo sa im šrotu, burgyne, otrúb, posekaného zeleného krmiva (žihľava, ďatelina) a taktiež odpadové zvyšky z jedál.
Z hydiny (drôbež) sa chovali najmä sliepky (na mäso a vajcia) a husi (na mäso a perie), kŕmiace sa predovšetkým zbožím, zemiakmi, zvyškami z jedál, ovsom a zeleným krmivom. Kuríny stáli spravidla obďaleč obytného traktu, často v kombinácii s chlievmi. Jedlá z hydiny boli dôležitou obradovou stravou, nesmeli chýbať pri žiadnej väčšej ceremoniálnej príležitosti tak rodinného, ako i výročného charakteru. Vajcia sa odkladali i na predaj.
Podobne ako v iných podhorských a horských oblastiach Slovenska aj v Kanianke sa venovala patričná po...
Hradisko Vyšehrad
Na základe doterajších výsledkov archeologického výskumu o osídlení Turčianskej kotliny môžeme usudzovať, že osídlená bola už v neskorej dobe kamennej - eneolite, ktorá sa datuje do druhej tretiny tretieho tisícročia pred naším letopočtom. Územie Turca obýval ľud kultúrny s kanelovanou keramikou, ktorý si budoval svoje sídla na vyvýšených terasách Turčianskej kotliny. Súvislé osídlenie v Turci začína v strednej dobe bronzovej a trvá podnes. Ľud v dobe bronzovej odhalil tajomstvo metalurgie kovov, čo malo vplyv na jeho ďalší vývoj. Vyrábal pracovné nástroje a šperky z bronzu, obrábal pôdu a choval dobytok. Vybudoval si opevnené hradiská.
Ľud lužickej kultúry si v mladšej dobe bronzovej (1200-700 rokov pred n. letopočtom) vybudoval opevnené mohutné hradisko, ktoré neustále osídľoval skoro jeden a pol tisícročia. Hradisko Vyšehrad má výhodnú zemepisnú polohu a tvorí hranicu medzi hornou Nitrou a Turcom. Celý areál hradiska mal silné opevnenia vzájomne od seba oddelené sústavou valov na štyri samostatné dvorce.
V halštatskej a laténskej dobe mal Vyšehrad významné postavenie. Ľud lužickej kultúry si tu vybudoval vysoké valy. V tejto západnej časti Turca významným sídelným, obchodným, remeselníckym a spoločenským centrom ľudu púchovskej kultúry v dobe laténskej a rímskej bolo hradisko v časti Bohušovo a sídliská na Prašnici, Vyše Lamoš na Sokolskom jarku a na Sokolskej skale v intraviláne obce Slovenské Pravno. Na tomto hradisku bolo vykopané archeológmi sídlisko, na ktorom sa nachádzali stopy po stavbách s kolovou konštrukciou s ohniskami.
Pri výskumoch sa tu našli početné pamiatky miestnej produkcie (misy, vázy, hrnčeky, kostený hrebeň a pracka) tiež i minca z obdobia vládnutia cisára Galliena (260-268), ktorá je svedectvom o rozvinutom obchodnom a hospodárskom styku v tejto oblasti Turca, ktorý nepretržite trval niekoľko storočí. Na sídlisku na Prašnici z rímskeho obdobia bola nájdená včasno laténska liata bronzová spona zdobená s troma ľudskými maskami.
Hradisko Vyšehrad so svojím strategickým položením a opevnením pravdepodobne už najskôr zaujalo slovanské obyvateľstvo po svojom príchode na rozhranie hornej Nitry a Turca. V najhoršom prípade ho využívalo len ako útočište v časoch nebezpečenstva. Názov Vyšehrad hradisko dostalo niekedy na rozhraní 7. alebo 8. storočia od svojej polohy a funkcie. Už pred veľkomoravskom období mohol byť Vyšehrad sídlom najvýznamnejších rodových vladykov a na prelome 8. a 9. storočia kryštalizačným centrom včasno-feudálnych vzťahov turčianskych Slovienov. Pravdepodobne v období Nitrianskeho kniežactva vládca Vyšehradu si podrobuje časť hornej Nitry možno i celý Turiec. Nemôžeme pochybovať o tom, že v tom čase hradisko Vyšehrad mal aj významnú politicko-správnu funkciu. Základy murovanej ...Hradisko Vyšehrad na prelome 10. a 11. storočia stratil na svojom predchádzajúcom politicko-správnom a mocenskom postavení, čo usudzujeme na základe nevýraznej sídelnej vrstvy z 10. a 11.
Záver
História mlyna Lazany v Kláštore pod Znievom je hlboko prepojená s dejinami regiónu Turiec. Od poľnohospodárstva a tradičných techník obrábania pôdy, cez rozvoj hasičstva, až po strategický význam hradiska Vyšehrad, všetky tieto aspekty formovali život v tejto oblasti. Mlyn Lazany tak predstavuje dôležitý symbol tejto bohatej a rozmanitej minulosti.