Boh je medzi nami prítomný v Ježišovi Kristovi: Vysvetlenie

Najsvätejšia Trojica je tajomstvo, ktoré sa ľudia už v minulosti snažili pochopiť a znázorniť. Zobrazenie Najsvätejšej Trojice najčastejšie poznáme zo sakrálneho umenia, kde je Boh Otec znázornený ako starec. Po jeho pravici sedí s krížom Syn človeka Ježiš Kristus, vykupiteľ sveta, a nad nimi sa vznáša Duch Svätý v obraze holubice. Ďalšie vyobrazenie poznáme ako trón milosti (latinsky sedes gratiae). Na tomto zobrazení je Boh Otec, ktorý v náručí drží ukrižovaného Krista. Na niektorých vyobrazeniach majú Boh Otec a jeho syn Ježiš Kristus rovnakú tvár. V kresťanskom umení je známa Rublevova ikona. Vyobrazuje troch tajomných hostí u Abraháma. Vidieť snahu umelcov odhaliť alebo aspoň načrtnúť tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Žijeme v čase, keď chceme mať vo všetkom jasno, všetko chceme vedieť a chápať. To je dobré a patrí to k našej ľudskej prirodzenosti. No život sám osebe zostáva tajomstvom. Aj človek sám pre seba zostáva tajomstvom, hoci súčasná veda nám dáva nahliadnuť hlboko do tohto tajomstva.

Cez zjavenie, ktoré máme zaznamenané vo Svätom písme, Boh vstúpil do dejín a dal sa nám poznať. V tomto zjavení Boh od počiatku hovoril k ľuďom spôsobom, ktorý boli schopní vnímať - v dialógu. V Starom zákone k nám Boh hovorí ľudským slovom a spôsobom, ktorým koná ako človek, hnevá sa, trestá, no vždy nakoniec odpúšťa. To všetko sú vyjadrenia, ktoré my ľudia poznáme a sme schopní rozumieť. Preto sa nám Boh zjavil v tejto ľudskej podobe.

Všetky monoteistické náboženstvá majú zjavenie, na rozdiel od iných, ktoré nazývame prirodzené. Kresťania, židia a moslimovia vyznávajú jedného Boha. Nie, iba kresťania veria v Najsvätejšiu Trojicu a cez Ježiša Krista prichádzajú k tomuto tajomstvu vnútrobožského vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom. Ide o tajomstvo Boha, ktoré je podstatné pre kresťanskú vieru. Viera v Boha je pre človeka, ktorý sa pýta na zmysel života, vznešenou ponukou o zmysle života. Boh nás pozýva do vzťahu. Obrazne nám podáva svoju ruku, ale nenúti nás. To najhlbšie poznanie Boha je hlboko v nás, kde cítime, že Pán Boh je prítomný v našom živote, že nám pomáha. My kresťania veríme, že všetko, čo existuje, je Bohom stvorené a Boh sa cez to dáva svojím tajomným spôsobom poznať. A najhlbší spôsobom zjavenia Boha je naša osobná skúsenosť s Bohom.

Slovo dogma označuje náuku. Dogma je veľmi zhustene podaná náboženská pravda vychádzajúca zo zjavenia, často podložená filozofickými argumentmi. Už pred kresťanstvom existovali rôzne matematické dogmy. Napríklad Pytagorova veta je v určitom zmysle takisto dogmatická formulácia. Celá dogma o Najsvätejšej Trojici je veľmi stará a predchádzal jej veľmi dlhý teologický proces. Bola sformulovaná až vo 4. storočí. Vyhlásením a proklamáciou božstva Ježiša Krista sa zavŕšila teologická reflexia a vnútrobožskom živote.

Najznámejšou herézou pre trinitárnu náuku je modalistický monarchianizmus. Monarchianizmus zvýrazňuje absolútnu zvrchovanosť Boha Otca, pričom Syn a Duch Svätý sú mu podriadení. Modalizmus učil, že je jeden jediný Boh v jednej osobe. No jeho zjavenie sa uskutočnilo v troch spôsoboch. Vo východnej gréckej teológii použil ako prvý pojem slovo Trojica (Trinitas) Teofil Antiochijský v spise Ad Autolycum. V západnej latinskej cirkvi slovo Trojica použil teológ Tertulián v spise Adversus Praxeam. Potom sa ten istý Boh zjavil v Ježišovi Kristovi v dejinách spásy ako Vykupiteľ. Boh sa nám zjavuje ako vzťah a v tom sa snažíme sprostredkovať tajomstvo Boha. Zavŕšenie Božieho zjavenia je pre nás kresťanov posledné zjavenie svätého Božieho mena. V Prvom liste apoštola Jána máme zjavenie Božieho mena - Boh je láska.

Rublevova ikona Najsvätejšej Trojice

Poznáme rôzne vzťahy. Preto si pod pojmom vzťah každý človek môže vysvetliť niečo iné. O vysvetlenie Najsvätejšej Trojice sa snažili aj veľkí východní teológovia, tzv. kapadócki otcovia, svätý Bazil Cézarejský, Gregor Naziánsky a Gregor Nysský. Na počiatku stvorenia Pán Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, ako muža a ženu ich stvoril. Preto vzťah lásky medzi mužom a ženou je pre nás kresťanov posvätný. Avšak stále je to len analógia. Božia láska je, samozrejme, oveľa väčšia. A takto môžeme trojičný vzťah chápať dodnes. Zo západnej latinskej tradície svätého Augustína poznáme ešte iný model. Staroveký platónsky koncept prikladal duši tri mohutnosti: rozum, vôľu a pamäť. Tieto tri schopnosti duše sú Božou stopou, odtlačkom božského v nás. Augustín vychádzal z aspektu stvorenia, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. Cirkevní otcovia siahali aj k prirovnaniam z prírody. Je to obraz slnka, ktoré vyžaruje lúče a tie dávajú životodarné teplo. Jedným zo svätcov, ktorí boli obdarení milosťou vliatej kontemplácie najhlbších tajomstiev Najsvätejšej Trojice, bol Ignác z Loyoly. Zo slov svätého Ignáca je jasné, že vychádzal z poznania Boha prostredníctvom duše, ktorá v sebe zahŕňa rozum, vôľu a pamäť. Rozum je rácio v nás a vôľa sa nie vždy riadi rozumom, ale aj citom. Svätý Ignác, keďže bol mystik, mal vnútornú skúsenosť s Božou láskou. Toto mystické prežitie sa u neho prejavovalo darom sĺz.

Všetci sme pozvaní prežiť toto tajomstvo Boha vo svojom živote. Všetci sme pozvaní k takémuto mysticizmu, prežitiu osobnej lásky Boha. Svätý Ignác išiel do ústrania a žil veľkú askézu. Každý mystik bol aj askéta. Askéza vyžaduje odumieranie sebectvu. Aspekt egoizmu je v človeku veľmi silný a stojí veľkú námahu premôcť ho. Avšak prostredníctvom toho možno prejsť k láske, pretože skutočná láska je obeta, námaha. Viera je ponukou pre vzťah s Bohom. Má to byť vzťah lásky a k láske nemožno nútiť. Zo Svätého písma sa môžeme dozvedieť, že zjavenie v dejinách Izraela bolo postupné. V Starom zákone jedno z najcentrálnejších miest je teofánia - zjavenie Božieho mena. V knihe Exodus sa píše: „Ja som, ktorý budem s vami“ (Ex 3, 14). Boh sa zjavil ako milosrdný, súcitný, zachraňujúci. Oslobodil Izrael z otroctva. To je naplnenie zjavenia Božieho mena. Je to Boh, ktorý je s nami a najviac je s nami v našom ľudskom utrpení. Katecheticky učíme, že v Starom zákone sa Boh zjavil ako Stvoriteľ, Potešiteľ a Záchranca, ktorý vyslobodil Boží ľud z babylonského zajatia. Vrchol zjavenia bol v druhej božskej osobe v Ježišovi Kristovi, ktorý je pre nás Vykupiteľ. A tretí aspekt najviac vnímame po Kristovom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení, keď zostúpil Duch Svätý, ktorý nás posväcuje.

Na rovnosť troch osôb poukazuje aj Nicejsko-carihradské vyznanie viery. Vyznávame, že Syn Boží je splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom. Tá istá podstata Otca a Syna hovorí o rovnosti. Toto vyznanie nehovorí o tej istej podstate Ducha Svätého, ale že vychádza z Otca a zo Syna. Ide o veľmi nezvyčajné a jedinečné prepojenie. Láska. Ale láska, ktorá prevyšuje naše chápanie. Ide o takzvanú perichorézu, nerozlučný vzťah troch božských osôb. Patripasionizmus učil, že aj Otec trpel pri ukrižovaní Syna. Otec síce trpel, ale nie takým spôsobom ako Syn, keďže Otec nebol ukrižovaný. A predsa ide o tajomstvo, že Boh nás vykúpil, nielen Ježiš ako človek. To Boh sám nás vykupuje vo svojom Synovi.

Boh nám zjavil všetko, čo potrebujeme ako ľudia pre svoju spásu. Pre nás kresťanov sa Boh zjavoval postupne v dejinách spásy. V Ježišovi Kristovi máme úplné poznanie Boha. Pre nás kresťanov je tým zjavenie ukončené. Dal nám poznať všetko, čo potrebujeme vedieť pre našu spásu. Gnostici ďalej hľadali rôzne tajomné poznania. Podľa nich na spásu nestačí len veriť, ale človek potrebuje aj nejaké iné poznanie. Každá ľudská generácia má svoje špecifiká, charakteristiky a rôzne prúdy. Faktom je, že každá ľudská generácia reflektuje tajomstvo Boha po svojom. Ľudia od nepamäti hľadali a hľadajú niečo či niekoho, kto ich alebo čo ich presahuje, transcenduje. Viera je ponukou pre vzťah s Bohom. Má to byť vzťah lásky a k láske nemožno nútiť. V Katechizme Katolíckej cirkvi je napísané: Milosťou krstu sme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19) povolaní mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice „tu na zemi v temnote viery a po smrti vo večnom svetle“. Sviatosťou krstu sme my kresťania včlenení do života Najsvätejšej Trojice. Stávame sa Božími deťmi. V Starom zákone sa Boh predstavuje ako Vládca, Pán. Túto krásnu skutočnosť je potrebné si pripomínať. A tento krstný aspekt máme rozvíjať v raste poznania Pána Boha, aby sme pochopili, čo to vlastne znamená žiť s Bohom. Sme pozvaní pracovať na Božom kráľovstve v poznaní Boha pre tento svet. To platí aj pre vás redaktorov - šíriť vieru tam, kde máme my kňazi zavreté dvere.

Úloha Krista v Starom zákone

Božie Slovo zjavuje, že Kristus je Boží Syn, t.z., že nie je stvorením, ale sa narodil z Otca, má Jeho prirodzenosť, podstatu, jedinečnosť a večnosť. Ján spojil Ježišovo spasiteľné dielo s večnosťou. Otcovi a Synovi patrí rovnaká česť. Kto neprijíma Otca v Synovi, ten v skutočnosti neprijíma ani Otca, a ak áno, tak len formálne. V Synovi sa reprodukovala Otcova prirodzenosť, a preto postoj k Synovi vyjadruje aj postoj k Otcovi. Otec zostal kráľom, ale ustúpil do pozadia a Synovi dal výkonnú a súdnu moc. Syn nie je moduláciou Otca, ako to učí modalizmus, ale je skutočná osoba a osobnosť. Syn je odlišný od Otca, ale je s ním v jednote.

Podľa Božieho Slova bol Kristus skôr, ako sa stal človekom, u Otca v nebi. Ján ukazuje Krista ako toho, ktorý prichádza zhora ako Slovo - Logos a zjaví sa v osobnej forme. Kristus bol osobou už pred vtelením. V Starej zmluve slúžil ako zosobnený pojem. Ján zobral slovo logos zo Starej zmluvy, a nie z gréckej filozofie. Nie je možné mať patričnú úctu k Božiemu Synovi bez toho, aby nám bolo jasné, že Boží Syn bol od vekov, dávno pred tým, ako boli stvorené veci. Boží Syn je totožný s Božím slovom, Božou rečou - večným logosom. V tomto večnom Božom slove bolo všetko ešte dávno pred tým, ako to bolo zjavené. Kristus je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, skrze neho Boh hovorí. Božia prítomnosť je len tam, kde je logos, ktorý je osobným zjavením Otca a existoval skôr ako čokoľvek iné. V Starom zákone sa logos, zosobnené slovo, nachádza v Pr 8:22-31 ako chochma - múdrosť. Preexistenciu a existenciu logosu tu slovo zjavuje v stvorení, logos bol pred stvorením a prítomný pri stvorení. Je počiatkom Božej cesty pred všetkými jeho skutkami, je pomazaný od večnosti skôr, ako bola stvorená zem, bol prítomný pri stvorení neba, oblakov, morí, človeka... Kristus je odrazom Božej slávy v nebi i vo viditeľnom svete. Nosí v sebe obraz neviditeľného Boha a činí ho viditeľným. V Starom zákone sa to uskutočnilo cez Slovo zjavené Duchom Svätým. Slovo bolo Božou skutočnosťou na zemi. Od toho závisel pozemský i večný osud človeka. Ježiš Kristus Nazaretský je obrazom neviditeľného Boha, existoval pred stvorením neba i zeme, je v centre viditeľného a neviditeľného sveta, ktorý mu je podriadený a všetko získava život a cieľ od neho. Kristus je prvorodený zo všetkého stvorenstva.

V Kristovej preexistencii je obsiahnuté jeho vyvolenie a povolanie. Otec vo večnosti videl vpád hriechu do sveta, preto ešte pred existenciou času učinil Syna ako Spasiteľa. Boh sa v Kristovi rozhodol, že pozdvihne ľudstvo nie bezprostredne, ale skrze Krista. Boh pripravil plán spasenia vo večnosti, Kristus tento plán ukázal svetu (Efež 3:10-11). Nielen skutočnosť spasenia, ale aj spôsob a cieľ boli naplánované v Kristovej preexistencii. Cieľom Abrahámovej viery bol Kristus. Abrahám veril v osobný logos, veril v Krista. Keďže mu bola jasná úloha Krista, veril vo vzkriesenie. Pre Krista Boh nehľadel na Abrahámov hriech. Abrahám videl Kristov deň a dostal zjavenie o semene, pochopil veci súvisiace so vzkriesením, bol oslobodený od smrti, preto mu Boh dal ako závdavok nové narodenie.

Cieľom zákona a zmluvy s Izraelom bol Kristus. Cieľom zákona nebolo ospravedlnenie, ale príprava na príchod Krista a poznanie hriechu, ktoré vedie k potrebe vykúpenia a k tomu, že človek pochopí, že skrze dobré skutky sa nemôže vyslobodiť z nadvlády zákona hriechu a smrti. Preto potrebuje nadprirodzenú pomoc. Boh dal v zákone normu, ale bolo mu jasné, že telesné židovstvo nie je schopné tento duchovný zákon zachovať. Takto zákon povedie Židov k poznaniu hriechu a vzbudí v nich potrebu po vykúpení a Vykupiteľovi. Konečným cieľom zákona nie je vina, ale potreba hľadania Krista a príprava na stretnutie s ním. Hlavným cieľom 5 Mojžišových kníh je Kristus.

Cieľom starozákonnej bohoslužby bol Kristus: Starozákonná bohoslužba prinášala obmedzené požehnanie a ohraničenú milosť (na 1 rok) a jej cieľom bolo, aby sa Izrael mohol stretávať s Bohom, aby mohol mať účasť na požehnaní a milosti a Božej prítomnosti v chráme. Stretnutie s Kristom bolo vo svätyni svätých. Pokiaľ prebehla bohoslužba podľa zákona, tak kňaz dostal od Krista posolstvo. Centrom starozákonnej bohoslužby bola krvavá obeť a spolu so zákonom sú obrazom základných právd o spasení. Starozákonná kňažská služba bola len predobrazom Kristovej služby, nemala moc k skutočnému vymazaniu hriechu. Desať Božích prikázaní ukazuje na potrebu vykúpenia, sviatky a ďalšie pravidlá ukazujú na spôsob vykúpenia. Mesiáš musí ako Boží baránok preliať krv a zomrieť, aby získal odpustenie hriechov pre tých, ktorí v neho veria ako v Božieho Syna.

7+62 týždňo-rokov - savua sa môže týkať týždňa (7 dní) alebo ako v Danielovom proroctve 7 rokov. Židia počítali čas podľa týždňo-rokov. Danielovo proroctvo sa stalo v roku 536 pred n.l. v 1. roku Dária, syna Ahasverovho. Počítanie začína od vydania výnosu k obnove mesta, v roku 445 pred n.l. (Nehemiáš 2:1-8) až do roku 32 n.l., kedy vstúpil Mesiáš ako knieža do Jeruzalema. V tomto období má prebehnúť 69 týždňo-rokov. Židia oslavovali Ježiša Krista ako Kráľa pri jeho vstupe do Jeruzalema.

Starozákonné proroctvá naplnené v Ježišovi Kristovi

Osobná skúsenosť s Bohom

Príbehy Abraháma, Márie Magdalény a apoštola Jána nám ukazujú, že aj tí, ktorí boli Bohu najbližšie, boli niekedy zaskočení jeho konaním. Abrahám, otec všetkých veriacich, nemal žiadne náboženstvo, ktoré by ho učilo, čo sa má a nemá veriť. On prežil stretnutie s Bohom, s cudzím Bohom, ktorý jedného dňa vstúpil do jeho života, aby už nikdy neodišiel. Mária a Ján sa tohto „cudzieho boha“, ktorý hovorieval s Abrahámom, dotýkali vlastnými rukami, boli jeho najbližší.

Aj my môžeme poznávať Boha cez Božie slovo, cez dôverne známu vieru otcov, ktorá je nemenná včera, dnes i naveky. Avšak cieľom Božieho slova nie je zviazať Boha, ale prežiť skúsenosť s Ním. Evanjelium nechce byť naučenou teóriou, ale prežitou skúsenosťou. Boh nechce, aby sme si odniesli pocit, že je niekde ďaleko, mimo náš dosah. Skúsenosť Abraháma nás má priviesť k tomu, že sa rozpamätáme na chvíle, o ktorých môžeme povedať: „Tu ma Boh našiel“ a že sa Boha vydáme znovu hľadať, čakať na stretnutie s Ním.

Ježiš hovorí: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Luk 11,9). Ježíš trikrát zdôrazňuje, že nemáme zostať, kde sme a trikrát sľubuje, že nezostaneme bez odpovede. Teraz už ide len o to, aby sme z tohto Božieho sľubu urobili vlastnú skúsenosť, aby sme počúvli tento trojitý príkaz a dožadovali sa tohto trojitého zasľúbenia. Spomeňme si na situácie, v ktorých sme sa stretli s Bohom a cítili opustení, sklamaní, zaskočení a bez Boha. Ale práve vtedy bol Boh s nami, čo neznamená len za scénou. Bol s nami, teda pre nás - zachraňuje za Abrama situáciu a zároveň ho tým privádza späť do zasľúbenej zeme; oslovuje Máriu ako stelesnenie evanjelia o vzkriesení a Jánovi sa zjavuje, aby mu predal tú najúžasnejšiu novinu, akú kedy ľudstvo dostalo.

Pán Boh tu nie je preto, aby na povel plnil naše priania. Viera je ako lietadlo, ktoré nás vyhupne nad mračná. Čím sú mračná ležiace nad krajom temnejšie, tým nižšie ležia a tým bližšie nad vami je to krásne slnko. Pokiaľ nezabudneme, že Boh je s nami i tam, kde všetko nasvedčuje tomu, že sme sami, budeme ako tí cestovatelia z práve pristávajúceho lietadla, cestovatelia so zvláštnym úsmevom, ktorý hovorí: „Ja viem, ako je tam hore“.

Naša myseľ je obmedzená viditeľným svetom, a preto nemôžeme poznať Boha bez zjavenia Svätého Ducha. Len skrze Neho môžeme dostať správny obraz o Bohu. Vo viditeľnom svete pozorujeme veci, ktoré neboli v pôvodnom Božom pláne - degeneráciu. V tomto období prebieha čas nápravy - regenerácia. Božie Slovo zjavuje, že Kristus je Boží Syn, t.z., že nie je stvorením, ale sa narodil z Otca, má Jeho prirodzenosť, podstatu, jedinečnosť a večnosť.

tags: #boh #je #medzi #nami #pritomny #v