Svetové kresťanské náboženstvo zrodilo sa z Božieho riadenia v svetovej ríši rímskej. Svojou širokou politickou štruktúrou mala ríša poskytovať svetovému náboženstvu pevný rámec pre výstavbu. Jej vysokú kultúru zas kresťanstvo malo nielen zošľachtiť, ale aj upotrebiť na svoje obohatenie a vývin. Po zdolaní začiatočných ťažkostí a nedorozumení kresťanstvo sa v rímskej ríši utešene vzmáhalo. Za sťahovania národov však, najmä za vpádu germánskych kmeňov do západnej časti ríše rímskej, pozdávalo sa už, že na tom mieste sveta zahynie nielen mladé kresťanstvo, ale celá antická kultúra. V tej kritickej chvíli poslala Božia Prozreteľnosť sv. Augustína, ktorý vo svojej nadľudskej osobnosti a životnej svätosti spájal dovtedajšiu výšku mladej Cirkvi s antickou grécko-rímskou kultúrou. Nielen, že ich harmonicky spájal a zachránil, ale ich aj zveľadil a šťastlivo presadil do budúcich pokolení.
Svätý Augustín
Svätý Augustín a jeho vplyv
Duchovné bohatstvo sv. Augustín bol v stredoveku vodcom myšlienkového sveta, a to pred sv. Tomášom vodcom jediným. Aj po stredoveku, až po naše časy, je autoritou, ku ktorej sa viac-menej ustavične vracia duchovné úsilie, aby sa ňou dalo usmerňovať a oplodňovať. Osobnosť sv. Augustína má niečo neodolateľne a nevysloviteľne príťažlivého, jedinečne sympatického, čo sa cez storočia o nič nezmenšilo. Duchovný borca heroických rozmerov, otvorený zápasník s duševnými prúdmi, hľadajúci ustavične pravdu, no pritom úplne reálny, zemi blízky človek, - taká postava imponovala po všetky časy každému. Pochybnosť, či možno vôbec nájsť pravdu, stupňovala sa uňho neraz až skoro do zúfalstva, no milosť Božia ho posilňovala, že nesmie stratiť dôveru a rovnováhu.
Práve tým úporným hľadaním pravdy, hrdinským zápasom s ľudskou krehkosťou a chybami, citlivou bázňou pred hriechmi a konečným uspokojením v milosti Božej poskytuje sv. Augustín nevyčerpateľné bohatstvo duševných hodnôt. Prekonal a prežil všetko, čo v ľudskom osude možno zažiť. Dosiahol najvyššie vrcholce ľudských možností, ale aj sostúpil tak hlboko, ako len krehký človek môže upadnúť. Prežil všetku biedu a úbohosť človeka, ale aj celú geniálnosť a tvorivosť. Dokonalé poznanie ľudskej osudovosti, ťažké borenie sa za pravdou urobilo sv. Augustína až františkánsky pokorným. Pochopil každého, aj bludára, a nikoho ľahkomyseľne neodsúdil. Aj o donatistoch, svojich zarytých nepriateľoch, vyslovil sa naozaj po augustínovsky: „Nech vás odsudzujú a zatracujú tí, čo nikdy neskúsili, ako ťažko je hľadať pravdu.“
Boh v živote sv. Augustína
Sv. Augustín je jeden z najkresťanskejších a najzbožnejších ľudí, akých človečenstvo doteraz poznalo. Jeho celý život krútil sa okolo Boha. Hľadal Ho, túžil po Ňom skôr, než by si to bol uvedomil. A keď Ho po svojom obrátení našiel, bol mu Boh bližší a prirodzenejší ako hocičo iné na svete. Sv. Augustín je stelesnením katolíckej myšlienky, katolíckej syntézy. Stáva sa tým nielen všestrannosťou svojho ducha, ktorý sa dotkol všetkých otázok a problémov, nielen preto, že harmonicky spojil špekuláciu s mystikou, ale najmä preto, že súladne spojil najosobnejšiu zbožnosť s absolútnou vernosťou k Cirkvi. (Roma laocuta-causa finita.) V ňom sa viaže správny subjektivizmus s nestranným objektivizmom. Podľa Augustína nič nemá ceny, za čím nestojí človek s celou svojou osobnosťou. No meradlom vecí predsa nie je človek, ale Ježišom splodená ustanovizeň ľudského spasenia - Cirkev. Tým Augustín určil navždy jedine správny smer a postup všetkým ľuďom, ktorí sa chcú vhĺbiť do ťažkej otázky ľudského spasenia. Kto to neuhádol a nedodržal, nevyhnutne skĺzol na bludné cesty.
Vyznania sv. Augustína
Nazrieť do hĺbok tohto duchovného obra, oboznámiť sa s jeho ojedinele sympatickou osobnosťou bolo stálou túžbou od dôb sv. Augustína až dodnes. Svoj duševný profil nakreslil Augustín vo „Vyznaniach“, písaných okolo roku 400. Sú velebným chválospevom, najkrajšou symfoniou, ktorá odznela z úst človeka o Stvoriteľovi. Sú súčasne najvernejším obrazom ľudskej krehkosti, úprimnými dejinami nespokojného ľudského srdca. A kto by nezatúžil poznať dejiny ľudského srdca? Je to radostná udalosť, že Augustínove „Vyznania“, toto azda najkrajšie dielo svetovej literatúry, týmto prekladom dostávajú sa aj do slovenskej spisby. Daj, Bože, aby sa „Vyznania“ hojne čítaly, hojnejšie chápaly!
Augustinus Confessiones
Hľadanie Boha a zmyslu života
Život je zmena, zmena je život. Je fakt, že je ľudskou špecifickosťou, že doplnila bytie vedomím bytia, že pridala k zisteniu prítomnej skutočnosti predstavu budúcej skutočnosti. To nás núti plánovať, dávať si ciele. Viac ako cieľ mimo skutočnosti nás zaujíma cieľ mimo prítomnosti. Tento život, ktorého beh pozorovať mám výsadu, ktorý nemusím len znášať, ale môžem viesť, čo s ním mám urobiť? Aký zmysel mu mám dať? Čoho sa však držať pri výbere cieľa? Prv než by sme sa dali na ešte nepreverené cesty, bude dobre prebrať tie, ktoré nám naše kultúry a náboženstvá navrhovali od tisícročí, ale posvieťme si na ne novým pohľadom.
Už pri prvom slove Vyznania viery prepuká konflikt medzi postojom viery a postojom vedy. Výraz veriť má v slovníku viery centrálne postavenie, kým v slovníku vedy niet preň použitia. Čo znamená toto slovo pre veriaceho? Sloveso veriť má dva veľmi rozdielne významy: jednak priznáva dôveryhodnosť tomu, kto niečo vyjadruje, jednak priznáva pravdivosť nejakého javu. Hovoríte mi o niečom, čo som nevedel: Ak poviem „Verím vám“, značí to, že nepochybujem o tom, že vaše slová vyjadrujú vaše presvedčenie. Ak mi svedkovia zázraku vo Fatime v roku 1917 povedia, že videli slnko tancovať, môžem veriť ich slovám; áno, videli to, čo opisujú; no súčasne neverím, že udalosť, ktorú opisujú, sa skutočne stala, keďže v tej istej chvíli videli to isté slnko milióny iných ľudí a netancovalo im pred očami.
Prvý postoj je uznanie vnútornej skutočnosti, ktorej spôsob vzniku nepoznáme. Druhý postoj je celkom inej povahy; premyslený akt vôle tu predstavuje vieru ako cieľ, ku ktorému treba smerovať pod vedením rozumu aj citu. Krajný prípad je celkom iste Pascalova „stávka“: navrhuje nám, aby sme verili v Boha tým spôsobom, ako bankár hrá na burze: ak sa stavíte, že Boh je, môžete len vyhrať; ak sa stavíte, že Boha niet, môžete len stratiť, takže neslobodno váhať … Treba byť šikovným, prefíkaným, prefíkanejším ako neistota a zariadiť veci tak, aby náhoda hrala za nás. Pascalov argument iste môže niektorých ľudí presvedčiť, aby sa stali členmi nejakej náboženskej spoločnosti, a aj finančne ju štedro podporovali, ale je pochybné, že by viedol k zrodu osobnej viery.
Príslušnosť k nejakej náboženskej viere je postoj, ktorý zastáva veľké množstvo ľudí. Pre niektorých ľudí je to dôsledok výzvy prichádzajúcej „zvonka“. Podľa nich k nám zo sveta mimo skutočnosti prichádza volanie, vyzývajúce nás „veriť“. Sprostredkuje nám ho zjavenie, ktoré zažil nejaký privilegovaný človek, prorok, ako boli napríklad Mojžiš alebo Mohamed. Ako osoby patria do skutočného sveta, ale prisudzuje sa im schopnosť počuť slová prichádzajúce odinakiaľ. Takéto zjavenie sa považuje za osobitnú udalosť v dejinách ľudstva, za zásah „oného“ sveta, nadprirodzena, do tohto „nášho“ skutočného, prirodzeného sveta. Iní ľudia potrebujú niečo na odvrátenie myšlienky na neznesiteľnú istotu smrti, čo u nich vyvoláva konštrukciu „bezpečnostných hniezd“ náboženských predstáv. Viera je potom jeden z dôsledkov zvláštnosti niektorých ľudí, ktorých svedomie sa stále zaoberá otázkou, čo bude zajtra. Lebo budúcnosť, ktorá nás tak zaujíma, existuje len v našich predstavách; nepatrí medzi veci tohto sveta. Treba sa na ňu dívať ako na jeden z prvkov „oného sveta“.
Veda a náboženstvo
Na otázky o budúcnosti však existujú iné odpovede, a to odpovede vedy. Konštatujúc pravidelnosti v priebehu zmien skutočnosti je veda schopná umiestniť budúcnosť do oblasti prístupnej našim zmyslom a úvahám. Východiskom postoja vedca je uznanie skutočnosti sveta, ktorý ho obkľučuje a ktorého je časťou. To nie je jeho viera, ale pracovná hypotéza, bez ktorej by nemohol ísť ďalej. Je pravda, že je ešte jedna hypotéza, ktorá neurazí ľudský rozum: predpokladať, že pre každú mysliacu bytosť je jedinou skutočnosťou celok pocitov, ktoré pociťuje; tento postoj rozpracovalo pár „solipsistických“ filozofov. Jej prednosťou je, že sa už z definície nedá dokázať, že je falošná. Môžem tvrdiť, že bez priameho pohľadu a bez akéhokoľvek pozorovacieho prístroja sa predmety v tejto miestnosti stratia, prestanú existovať, a znovu sa objavia, rekonštituujú, až keď ich niekto znovu pozoruje. Nijakým pokusom sa nedá dokázať, že nemám pravdu. Je to však len neužitočná myšlienková hra.
Teda bez toho, žeby potreboval veriť na nejakú vonkajšiu skutočnosť, prijíma vedec ako pracovnú hypotézu existenciu skutočného sveta; predpokladá, že informácie, ktoré prijímajú jeho zmysly, vysiela táto predpokladaná skutočnosť. Jazyk na tento opis sa vyvíja úmerne s novými pozorovanými vzhľadmi skutočnosti. Napríklad elektrón si už dnes nemožno predstavovať ako nepatrné zrnko hmoty, krútiace sa okolo atómového jadra - ako sa to učili gymnazisti mojej generácie. Uniká našim zmyslom a pozorovať možno len jeho účinok na naše pozorovacie nástroje. Pre predmety, ktorých rozsah veľkosti zodpovedá schopnostiam našich zmyslov, je možný klasický opis, ale jeho výrazy strácajú zmysel, ak sa zameriavame na predmety podstatne menšej veľkosti. Čo sa týka pochopenia javov, ktoré sa odohrávajú v tejto predpokladanej skutočnosti, možno sa oň pokúsiť len formuláciou nových hypotéz, ktorých celok tvorí model.
Hľadanie Boha v každodennom živote
Známá stať z Talmudu[6] opisuje diskusiu medzi rabínmi o podstate všetkých prikázaní, micvot, ktoré musia Židia dodržiavať. Rabín Simlaj dospel k záveru, že celé učenie Tóry je zhrnuté v Ámosovi 5,4: „Lebo takto hovorí PÁN domu Izraela: ,Hľadajte ma a budete žiť!ʻ“ Hebrejské sloveso (odvodené od koreňa) DRŠ, ktoré som preložil v Ámosovom výroku ako „hľadajte“, sa v Biblii používa rôznym spôsobom. V mnohých veršoch odkazuje na hľadanie Božej prítomnosti v ľudskej existencii.
Podľa Biblie hľadať Boha a nebyť ochotný prijať, čo je čestné a milosrdné, čo je spravodlivé a dobré, to je to isté, ako nasledovať modlu. Albert Einstein - Sigmund Freud: Why War? The Standard Edition of the Complete Psychological Works of Sigmund Freud. The Hogart Press, Londýn, 1964, zv. XXII, s. Freud kládol dôraz na svoju vieru vo vedu, ktorá svojou intenzitou pôsobila takmer nábožensky: „Nie, naša veda nie je ilúziou! S Freudovým chápaním Boha isto nesúhlasia všetci psychoanalytici, ale jeho vieru vo vedu a jej moc zdieľajú mnohí. Veda nepochybne odhalila a naďalej odhaľuje mnoho aspektov existencie. Lenže jej cieľom nie je odpovedať na otázku prečo, ale skôr ako? Všetko, čo je navrhnuté na poli vedy, sa musí overiť prostredníctvom meraní, experimentov atď.
Pred otázkou prečo stojíme práve vo sfére viery: „prečo“ existencia, „prečo“ utrpenie spravodlivých a „prečo“ existencia zla. Niet laboratória, v ktorom by sa dali empiricky merať alebo vážiť takéto otázky viery. Zdá sa mi, že vylúčenie Boha z našich životov alebo všeobecnejšie, popieranie vyššej moci, často premieňa život na nezmyselný chaotický stav, v ktorom sa diktátori snažia nahradiť Stvoriteľa. Boh Biblie je opísaný v slovách proroka Jeremiáša (Jer 10,10) ako „PÁN je pravý Boh, on je Boh živý.“ Možno by sa to malo preložiť ako „PÁN Boh je Bohom života“. Treba rozumieť, že ľudské bytosti môžu viesť dialóg s Bohom iba v nehmotných aspektoch svojho života. Kniha Genezis (Gn 2,7) rozpráva, že Boh dal život prvej ľudskej bytosti tým, že vdýchol „dych života“ do neživej ľudskej podoby urobenej z prachu zeme. Z toho môžeme poznať, ako to videli rabíni,[10] že v každej ľudskej bytosti možno nájsť niečo nebeské.
Freud mal možno pravdu, že predstava Boha, ktorú má mnoho ľudí, často nie je ničím iným, ako psychologickou projekciou ich vnútornej potreby uctievať nejakú modlu. Z tohto dôvodu Ámos povedal, ako som už spomenul, že Boha treba hľadať. Aktívne hľadanie Boha je dôsledkom iného hľadania, ktoré musí človek podstúpiť. Človek sa vydáva do vzdialených krajín, alebo vyhľadáva poznanie ľudí, alebo skúma prírodu, alebo hľadá Boha. Nedostatok hlbokej religiozity vedie k existenčnej prázdnote, ktorá môže priviesť ľudí k hrôzostrašnému správaniu. Úsilie o nezmyselnú grandióznosť - ako je túžba dobyť iné krajiny, vlastniť obrovské bohatstvo či dosiahnuť slávu - sa stáva fanatizmom.
Ako to, že Abrahám si predstavoval jediného Boha, Stvoriteľa všetkého, čo existuje? Podľa verzie tohto príbehu v Mišne Rabbi Eliezera,[14] horiaca pevnosť predstavuje prírodu a jej dokonalosť, ktorá nemohla vzniknúť náhodou, ale skôr je dielom veľkého Stvoriteľa. Podľa Midraša Lekach Tov[15] horiaca pevnosť predstavuje svet, ktorý odporuje Bohu a vzďaľuje Božiu prítomnosť od ľudskej skutočnosti. Abrahám objavil skutočnosť Boha uprostred pohanskej skutočnosti. Náš svet má také isté vlastnosti, ako opisujú obidva midraše. Na jednej strane vidíme veľký rozvoj vedy a techniky. Je na každom z nás, aby sme hľadali pána pevnosti, ktorá je v plameňoch. Aby sme sa pokúsili vnímať jeho zámery a obrátili sa k nemu tak, ako to pred tisícročiami urobil Abrahám.
Boh a problém zla
Pre Kresťanov má emočný problém zla ďalší rozmer: Zatiaľ čo iní bohovia sa môžu zdať vzdialení, resp. pozerajú na ľudstvo ako na príťaž (prečítajte si niekedy na porovnanie mezopotámske mýty o stvorení), Ježiš nás tak miloval, že si vzal na seba ľudskú prirodzenosť a znášal strašné muky za naše vykúpenie. Je však možné, že máme na Boha hnev, taký hnev, ktorý nám znemožňuje sa k Bohu modliť a načúvať. Nebudem tvrdiť, že viem, ako riešiť emočné traumy a bolesti, ktoré sa človeku udiali, no Boh je človeku blízko a rozumie mu aj v jeho súžení. A možno, až nadíde čas, budeme hľadať na bolesti, ktoré sa vo svete dejú, aj intelektuálnu odpoveď: odpoveď na logický problém zla.
Podľa hinduistickej, taoistickej, či budhistickej tradície by sa mal človek celým svojím bytím usilovať o pravé pochopenie skutočnosti, mal by nazerať na zlé ako na zlé a na dobré ako na dobré ale nestotožňovať sa ani s jedným z nich. Problematika dobra a zla vždy bola, je a pravdepodobne aj bude jedným z hlavných pilierov, na ktorom si takmer všetky náboženské systémy zakladajú svoje vierouky. Svedomie, prítomné v nás neustále, je súčasťou našej osobnosti, nášho ja a aj keď sa nám sprvoti môže javiť ako nejaká samostatná bytôstka v našom vnútri (prípadne nad našimi hlavami) pokúšajúca sa neustále kontrolovať naše myšlienky, postoje a činy je jasné, že sme ním vlastne my sami. Normy a hodnoty, ktoré svedomie zastáva a teda sú jeho obsahom sú internalizované (zvnútornené). To znamená, že nepotrebujú nijaké zdôvodnenie, svojmu nositeľovi sa javia ako samozrejmé. Pre veriaceho sú normy a hodnoty presadzované svedomím čímsi čo reprezentuje božiu vôľu. Svedomie tu síce má istú autonómiu no v konečnom dôsledku je vždy podriadené bohu.
V súčasnej dobe sa teda človek musí k humanistickému svedomiu prebojovávať cez svedomie autoritárske. Obsah oboch svedomí je v mnohom totožný (milovať blížneho, nezabíjať, atď.), takže v prvej fáze vývoja autorita dáva povely, ktoré sa neskôr plnia nie ako výraz podrobenia sa autorite, ale ako výraz zodpovednosti človeka voči sebe.
Človek a technika
Na človeka sa môžeme pozerať ako na zmes chemických prvkov. Je zložený z rôznych prvkov a zlúčenín. Matematika alebo fyzika by určite vedeli dať aj iné odpovede. Všetky tieto pohľady sú správne, ale sú len čiastkové. To najpodstatnejšie je, že sme stvorení na Boží obraz. Je to ten, kto sa môže a musí pýtať. Mnoho vieš uniesť, človeče. Len neunesieš seba. Človek je vrcholom stvorenia, pretože Boh ho stvoril na svoj obraz. Človek sa nechce cítiť menejcenný.
| Autor | Myšlienka |
|---|---|
| Svätý Augustín | Boh je nám bližší ako čokoľvek iné na svete. |
| Rabín Simlaj | Celé učenie Tóry je zhrnuté v hľadaní Boha. |
| Jeremiáš | Pán je pravý Boh, Boh života. |
Hľadanie samého seba
Ako všetci dospievajúci tak sa určite aj vy pýtate: Kto som? ostatní? Som pekná? Som škaredý? odpovediach na vlastnú identitu, na vlastný obraz. Tvár prezrádza človeka len keď je v pohybe. je jediný, kto sa narodil bez končatín. zmyslel a či vôbec nejaký zmysel má. ktorých stretol a ktorí ho po celý čas povzbudzovali. v odbore účtovníctvo a finančné plánovanie. príbehom bude povzbudzovať ostatných a prinášať im nádej.
zmysel svojej existencie a tiež zmysel svojich životných okolností. Prijať sám seba znamená pozerať sa na seba očami Boha. neuvedomuješ, akú máš cenu. 1. Nehodnoť sa negatívne (ja som hlúpy atď.). 3. Neporovnávaj sa s inými. Si jedinečný. 5. Začni pomáhať druhým, pozerať sa na nich tak, ako ich vidí Boh. Čo znamená byť mužom dnes? Aké vlastnosti by mal mať muž? stať zodpovedným a zrelým mužom? dospeje. mužom. pokoj na zem. mlčal a poslúchal tých, čo majú moc. živote. vzorom. Praktizoval odpustenie bez horkosti. spoľahlivý.
dielom Boha: je akoby vrcholom stvorenia. Viliam Judák na konferencii s názvom Dobrý človek predniesol rozhovor Ježiša Krista s mládencom, ako ho opisujú evanjelisti. „Na otázku: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“ odpovedal Ježiš protiotázkou: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik, nie je dobrý, jedine Boh“ (Judák, 2002, str. Podľa jeho učenia sa však môžeme snažiť, aspoň vzdialene sa priblížiť jeho dobrote. „Lebo ja Pán, som váš Boh! Svätým sa podľa mňa môže (a mal by sa) stať každý z nás a to nezávisle od nejakej vyššej autority. Základným predpokladom je nájdenie samého seba a následné znovuobjavenie morálnych hodnôt a pravého svedomia vyvierajúceho z nás samých a nie z autority „autoritárskeho typu liberálnej spoločnosti“ ako o nej hovorí Erich Fromm.
Náš vnútorný hlas, ničí len náš, nie boží, nie hlas ľudu, nie hlas zákonov. Hlas našej duše podliehajúci jedinému strachu a síce strachu zo sklamania samého seba. Som dar. Boh ma naplnil dobrotou, ktorá je iba moja. bojím nazrieť do vnútra svojho balenia. sklamaný. Možno nedôverujem vlastnému obsahu. nikdy naozaj neprijal dar, že som. výmenou darov. Môj dar som ja, tvoj dar si ty. Viliam Judák na konferencii s názvom Dobrý človek predniesol rozhovor Ježiša Krista s mládencom, ako ho opisujú evanjelisti. „Na otázku: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“ odpovedal Ježiš protiotázkou: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik, nie je dobrý, jedine Boh“ (Judák, 2002, str. Začni pomáhať druhým, pozerať sa na nich tak, ako ich vidí Boh.
Nick Vujicic
Ježiš bol Boh, ale bol aj skutočný človek. Ukázal krásu života bez falošnej masky. máme fajn a je nám dobre. vlastných predstáv o šťastí. seba, na svoje potreby, radosti a starosti. vidieť jeho krásu, radosť, ale aj starosti. trápenia, aby sme mohli spolu s ním nosiť svoje kríže.
Všetky tieto úvahy nám pomáhajú lepšie pochopiť Boha, ktorému môžeme rozumieť, a ktorý nás sprevádza na našej ceste životom.