Kázne na Sv. písmo a zvlášť evanjelium sa začali zdôrazňovať až po II. vatikánskom koncile. Odvtedy sme si v cirkvi povedali, že cirkev sa musí viac sústrediť na Ježiša. On nás oslovuje cez slovo, ktoré zaznamenali evanjelisti, oslovuje nás cez ľudí, ktorí sa prišli s nami priateliť a modliť, oslovuje nás cez eucharistiu - lámanie chleba, ak nám ide o podelenie sa o lásku, oslovuje nás cez zranenia ľudí, prírody a sveta, na ktoré nás Ježiš upozorňuje a posiela nás, aby sme ich šli liečiť a uzdraviť.
Profesor homiletiky, Jozef Vrablec, nám ako študentom hovoril, že kedysi na každej fare boli vzorové knihy na kázne. Príprava kňaza na kázeň spočívala v tom, že si na príslušnú nedeľu vyhľadal vzorový text, prepísal si ho a prispôsobil. Často išlo o tzv. kázne na pokračovanie, pričom sa postupne vykladal katechizmus, zoznam poučiek a vysvetlení cirkvi, ktoré sa oživovali pútavými príkladmi. V čase bez rozhlasu a televízie to bolo vítaným spestrením pre poslucháčov.
Kázne na rozdiel od sv. omše neboli povinné, konali sa pred omšou a často trvali aj hodinu. Bývalo bežné, že po roku kňaz predniesol znova tú istú kázeň, ktorá bola na príslušnú nedeľu určená.
Kázeň Piotra Skargu v podaní Jana Styku.
Príklady kázní a ich posolstvá
Moc a bezmocnosť Božieho slova
Slová majú svoju moc. Každý z nás má vlastné životné skúsenosti, ako nás napríklad zdeptalo zlé slovo, alebo naopak, ako nás vzpružilo dobré slovo. Slová majú svoju moc nielen na úrovni života jednotlivcov, ale aj spoločenstiev. Slová filozofov, básnikov i politikov menili chod dejín. Ako len zmenili chod dejín slová nacistickej alebo komunistickej propagandy. Keď už len ľudské slová majú tak obrovskú moc, o čo viac to platí o Božom slove!
V tradícii monoteizmu sa uctieva moc Božieho slova. Boh prostredníctvom svojho slova tvorí svet, riadi chod dejín i jednotlivcov. Moci tohoto slova je si vedomý aj autor Listu Hebrejom, ktorý sa v prvých štyroch kapitolách zaoberá teológiou slova a zakľučuje ich kratučkým „hymnom“ na moc Božieho slova: „Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč…“ (Hebr 4, 12).
Božie slovo je mocné, veľmi mocné, ale rešpektuje aj našu slobodu, ak ho neprijmeme, neznásilňuje nás. Božie slovo dokáže robiť obrovské divy v tých, ktorí ho prijmú, ale voči tým, ktorí ho neprijmú, zostáva bezmocné. Nie preto, že by bolo v skutočnosti úplne bezmocné, ale preto, že Boh rešpektuje našu slobodu a čaká na náš súhlas, až potom v nás začne pôsobiť.
Modelovou situáciou o pôsobení Božieho slova je zvestovanie. Panna Mária sa konfrontuje s Božím slovom, ale ono v nej nezačne pôsobiť skôr, než ona sa mu v plnej slobode neoddá. Podobne je to aj v našom živote.
Evanjelium dnešnej nedele o bohatom mladíkovi nám poukazuje na túto „bezmocnosť“ Božieho slova. Ježiš tohto mladíka vo svojej odpovedi do ničoho nenúti, rešpektuje jeho slobodu. Je to na jeho slobodnom rozhodnutí, či Božie slovo príjme alebo nie. Markovo evanjelium naznačuje, že bohatý mladík mal problém s prijatím Ježišovho slova; zosmutnel a odišiel (10, 22).No neznamená to, že by bol bohatý mladík Ježišovi ľahostajný. Ježiš na neho pozrel s láskou (Mk 10, 21) a tento Ježišov pohľad spolu so slovom, ktoré mu povedal, pravdepodobne v mladíkovi z času načas zarezonovali...
Aj keď Božie slovo kapituluje pred našou slobodou, nevzdáva sa. Búši na vstupnú bránu našej mysle, rezonuje v ušiach a čaká, kým mu neotvoríme brány svojho vnútorného hradu. Peknou ilustráciou tohto pôsobenia Božieho slova je obrátenie sv. Pavla.
Pavlov životný príbeh a oba liturgické texty dnešnej nedele (Hebr 4, 12-13 a Mk 10, 17-22) nám hovoria o jednej veľmi dôležitej veci pre náš duchovný život: naše duchovné napredovanie je výsledkom spolupráce Boha a človeka, Božieho všemocného slova a ľudského slobodného rozhodnutia, v ktorom človek prijme Božie slovo a nechá ho v sebe pôsobiť a ono potom v ňom učiní skutočné divy, ako v živote apoštola Pavla, ktorý sa apoštolom národov stal vďaka tomu, že prijal Božie slovo a nechal ho v sebe pôsobiť.
Podobne ako bohatý mladík túžime ísť do hĺbky, no neraz sa bojíme Božieho slova. Prijať Božie slovo nezriedka znamená zdať sa majetku, najmä nášho vnútorného majetku, ktorý je súčasťou našej osobnej identity, čoho sa bojíme, ale aj v tom je moc Božieho slova, že nás oslobodzuje od nás samých, od nášho egoizmu, a v tom je skutočná sloboda.
Bohatý mladík si za svoj majetok mohol zabezpečiť, čo chcel. Oplýval značnou slobodou oproti svojim menej zámožným súčasníkov, no nebol skutočne slobodný. Ježiš ho pozýva k skutočnej slobode - opustiť majetok a nakoniec opustiť i seba samého.
Ponáhľanie sa do neba
Milí bratia a sestry, možno sa nám niekedy stalo, že sme sa niekam ponáhľali, jednoducho nestíhali sme, či už na autobus, na nejaké stretnutie, do školy, do práce, kamkoľvek. Ponáhľali sme sa, pridali sme do kroku. Možno sme bežali, aby sme prišli načas a stihli všetko, pretože meškanie nie je dobrým znakom. Niekedy na to doplatíme tým, že nestihneme autobus a musíme čakať na ďalší, alebo nestihneme stretnutie, čo môže spôsobiť veľký problém. Alebo si môžeme vypestovať zlé meno, že stále meškáme. Ponáhľanie sa poznáme všetci, a keď je to občas, nie je to až taký problém. Existuje však aj dobré alebo pozitívne ponáhľanie sa.
Počúvame o takom pozitívnom ponáhľaní sa práve v úvode dnešného evanjelia na sviatok Nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie. Počúvame v úvode Magnifikatu, že v tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Panna Mária sa ponáhľala. Koniec koncov, pravdepodobne Zachariáš a Alžbeta ju vôbec nečakali, ale ponáhľala sa na popud anjela, ktorý jej zvestoval, že bude Božou matkou a že sa jej narodí Boží Syn Ježiš Kristus. Tento anjel jej tiež povedal o Alžbete, že aj ona čaká dieťa a je už v šiestom mesiaci. Anjel Gabriel teda zvestoval nielen Panne Márii o jej počatí a synovi, ale aj o synovi jej príbuznej Alžbety. Panna Mária sa ponáhľala za Alžbetou z viacerých dôvodov.
Ponáhľala sa preto, že sa chcela podeliť s touto veľkou radosťou. Možno aj preto, že chcela počuť jej názor na celú tú situáciu, ktorá bola nadprirodzená, Božia. Ponáhľala sa určite aj kvôli tomu, že Alžbeta bola už v pokročilom veku a v šiestom mesiaci, a potrebovala jej pomoc. Ponáhľať sa do neba znamená tešiť sa na nebo a robiť dobré skutky, ako Panna Mária. Ponáhľať sa do dobrých skutkov, aby sme urobili dobro druhým, možno aj viac, ako si zaslúžia, alebo ako my môžeme a chceme urobiť. Ponáhľať sa do modlitby, chcieť sa pomodliť, ponáhľať sa do kostola, chcieť prísť častejšie, nielen v nedeľu alebo na sviatky. Jednoducho, ponáhľať sa do dobrých vecí, ktoré nám pomáhajú prísť do neba, aj keď si nebo týmito skutkami a modlitbami nezaslúžime.
Je to odpoveď na veľkú Božiu milosť, ktorá prichádza k nám skrze smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Ponáhľajme sa, milí bratia a sestry. Panna Mária sa ponáhľala k Alžbete. Celý jej život bol veľkým nasledovaním Ježiša Krista, ktorého nasledovala celý život, nasledovala ho pod kríž, nasledovala ho do hrobu a nasledovala ho aj do neba. Tak ako Pán Ježiš vystúpil so svojím telom i dušou do nebeskej slávy, Panna Mária ho nasledovala. Je to aj naša úloha. Tým, že sme prijali krst, dali sme sa na duchovnú cestu nasledovania. Náš život môže byť kráčaním.
Na tejto ceste môžeme postupovať. Niekedy môžeme aj zablúdiť alebo sa odkloniť mimo bezpečnej a dobrej cesty. Môže to byť aj zranenie na tejto ceste, z ktorého sa možno budeme dlho spamätávať. No práve cesta cirkvi, ktorú máme, cesta sviatostí, cesta toho, čo nás učí sám Ježiš Kristus skrze Božie slovo, je tá bezpečná cesta. Keď po nej kráčame, ideme bezpečne, a najbezpečnejšou cestou je práve Panna Mária, ktorú máme v cirkvi a ktorú nasledujeme. Dnes oslavujeme, že bola vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy.
Nech je jej príklad, Máriin príklad, pre nás inšpiráciou. Nasledujme jej príklad cez mariánsku úctu. Nech je ona našou matkou, ktorú neustále prosíme, vyzývame a modlíme sa k Bohu cez ňu. Verím, že bezpečne dokážeme potom aj my kráčať do neba, kam už odišla naša matka Panna Mária, no neustále je s nami a pomáha nám.
Všetci svätí a univerzálne volanie po svätosti
Keď dnes slávime všetkých svätých - teda tých, ktorí boli vyhlásení za svätých, ako aj tých, ktorí sú neznámi - máme radosť z toho, že dosiahli cieľ života, nebo. Dnešná slávnosť nám pripomína, že Božie volanie po svätosti je univerzálne a že každý z nás je povolaný žiť v Božej láske a uskutočňovať túto lásku v živote ľudí okolo nás. Svätí nás povzbudzujú v našich vlastných bojoch.
Alžbeta Settonová doráňaná ťažkým údelom života sa rozhodla svoju skúsenosť tmy a bolesti pretaviť do služby tým, ktorí trpia a potrebujú vniesť svetlo do ich života.
Boží služobník Jacque Fesch v túžbe po peniazoch a z rozmaru zbohatlíckeho dieťaťa podstúpil krádež s vraždou, pričom sa nakoniec vo väzení obrátil a spoznal Boha osobným spôsobom, ako svetlo v tmavej väzenskej cele.
Kandidátka na blahorečenie, novinárka Dorothy Day, bola anarchistka a komunistka, ktorá predtým ako spoznala Krista, podstúpila viacero krátkodobých vzťahov a dokonca aj potrat. Potom ako sa jej dotkla Božia milosť, svojou službou sa stala americkou obdobou Matky Terezy.
Svätí pripomínajú realitu opísanú Jánom v dnešnom druhom čítaní: „Ešte sa neukázalo, čím budeme. Pritom by bolo veľmi ťažké nájsť iba jeden vzor svätosti, jeden spôsob nasledovania Krista. On rešpektuje našu rôznorodosť, naše tempo, naše charakterové a povahové vlastnosti. Táto rozmanitosť je miestami do očí bijúca. Je tu Tomáš Akvinský, vynikajúci intelektuál, a Ján Mária Vianney, ktorý sa seminárom ledva prebojoval.
Poznáme Vincenta de Paul, ktorý hľadal ideál svätosti v meste a sv. Boh je umelec a svätí sú jeho majstrovské diela. Rád maľuje rôznymi farbami, rôznymi štýlmi a používa rôzne kompozície. Pre nás to znamená, že by sme sa nemali snažiť presne napodobňovať ktoréhokoľvek svätého. Pozerajte sa na nich všetkých, študujte ich jedinečnú svätosť, ale potom zistite, akú konkrétnu farbu chce cez vás Boh do tohto sveta vniesť.
Som presvedčený, že naše rodiny sa tiež hemžia dobrými príkladmi, za ktoré chceme dnešný sviatok poďakovať sa Bohu.
Tajomstvo Vtelenia
Text Jánovho evanjelia a tak isto text listu Hebrejom, nám chcú odhaliť čosi z vnútornej podstaty Ježiša Krista, ale zároveň aj podstaty vianočného tajomstva, že Kristus je Pravý Boh a Pravý človek. Dozvedáme sa tiež z nich, že Boží Syn sa stal človekom. Spolu s Nicejsko - carihradským Krédom odpovedáme a vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom”. Zmysel Kristovho zostúpenia je naša Spása.
Sv. Gregor Nazianský sa takto zamýšľa nad zmyslom Vtelenia: „Keďže naša prirodzenosť bola chorá, bolo ju treba uzdraviť, bola padnutá, bolo ju treba pozdvihnúť, bola mŕtva, bolo ju treba vzkriesiť. Stratili sme vlastníctvo dobra, bolo potrebné nám ho navrátiť. Boli sme zatvorení v temnotách, bolo treba preniesť nás na svetlo, boli sme zajatcami, čakali sme na záchrancu, ako väzni sme potrebovali pomoc, otroci - vysloboditeľa. Či tieto dôvody nemali svoju závažnosť? Teda Slovo sa stalo telom, aby sme takto poznali Božiu lásku: „Božia láska sa k nám prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na Svet, aby sme skrze Neho mali život” (1 Jn 4,9).
Vo IV. eucharistickej modlitbe počujeme veľmi výstižne, že sme stratili Božie priateľstvo, ale Boh nás nikdy neprestal milovať. Priateľstvo existuje tam, kde je vzájomný súhlas a súlad dvoch bytostí. Priateľstvo je akási pohoda Lásky, ale Láska môže existovať aj tam, kde nie je priateľstvo, kde neexistuje pohoda. Napríklad ak matka miluje svoje dieťa napriek tomu, že život s ním je komplikovaný. Boh nás miluje, aj keď sme na svojich cestách škaredo poblúdili. Jeho Láska však v tomto výraze nieje pohodou ani pre neho a ani pre nás. On nás miluje napriek tomu, že kvôli nám trpí a napriek tomu, že i nám sa jeho prítomnosť zdá boľavá pre nás.
Druhým dôvodom prečo sa Slovo stalo telom je skutočnosť, aby nám slúžilo za vzor svätosti: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa…” (Mt 11,29)” Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cez mňa” (Jn 14,6). A Boh Otec na Hore Premenenia prikazuje: „Počúvajte Ho!” (Mk 9,7). On je skutočne vzorom blahoslavenstiev a normou Nového zákona: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás” (Jn 15,12).
Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo účastnými na Božej prirodzenosti” (2 Pt 1,4): Sv. Irenej Lyonský tvrdí: „lebo takýto je dôvod, pre ktorý sa Slovo stalo človekom, Syn Boží Synom človeka: preto, aby človek, ktorý vstúpi do spoločenstva so Slovom a tak príjme Božie synovstvo, stal sa synom Božím” a zhodne s ním sv. Atanáz: „Lebo Syn Boží sa stal človekom, aby z nás urobil Boha”. Ešte výraznejšie sv.
V súvislosti s príchodom Krista na svet často hovoríme o Vtelení. Na rozdiel od učenia o reinkarnácii, teda o prevteľovaní duší, cirkev učí a hovorí o inkarnácii Božieho Syna, o Vtelení. Podľa toho, ako to vyjadril sv. Ján (Slovo sa stalo telom…” (Jn 1,14), Cirkev nazýva Vtelením skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť, aby v nej uskutočnil našu spásu. V hymne, potvrdenej sv.
„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom, a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve: „Preto keď prichádza na svet, hovorí (Kristus): Nechcel si obetu a dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu”. Viera v skutočné Vtelenie Božieho Syna je rozhodujúcim znakom kresťanskej viery. Sv. Ján Evanjelista tvrdí, že „Božieho Ducha poznáte podľa tohoto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha” (1 Jn 4,2).
Jedinečná a zároveň aj zvláštna udalosť Vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani nie je výsledkom nejakého konfúzneho spletenia božského a ľudského. Ježiš Kristus je Pravý Boh a Pravý človek, lebo Pravý človek je Bohočlovek. Len takto môže človek naplniť svoje určenie, byť obrazom Božím. V konfrontácii s týmito bludmi štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne vyznal v r. 451: „Nasledujúc svätých Otcov jednomyseľne učíme, že sa má vyznávať jeden a ten istý Syn, náš Pán, Ježiš Kristus, ten istý dokonalý v božstve ako aj v človečenstve, ten istý pravý Boh a pravý človek, zložený z rozumnej duše a tela, tej istej božskej podstaty s Otcom a spolupodstatný s nami čo do človečenstva” podobný nám vo všetkom, okrem hriechu” (Hebr 4,15), zrodený z Otca pred všetkými vekmi podľa svojho božstva a pokiaľ ide o človečenstvo, zrodený z Panny Márie, Matky Božej v týchto posledných dňoch pre nás a pre našu spásu.“ Takto Cirkev vyznáva, že Ježiš je nerozlučne pravý Boh i pravý človek. „Zostal, čím bol, prijal na Seba, čo nebol”, spieva rímska liturgia. Liturgia sv.
o.Kuffa - Kázeň - Ako sa správne modliť?
Chlieb náš každodenný
17. Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“ Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých?“ Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“ Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov.
V modlitbe Pána, ktorú sa denne viackrát modlíme, hneď po slovách, ktoré sa vzťahujú priamo na oslavu Boha a jeho kráľovstva, nasleduje prosba o to, čo je nevyhnutné pre náš telesný život: Chlieb náš každodenný daj nám dnes. Dnešnú nedeľu, a potom aj ďalšie štyri nedele, budeme v evanjeliu čítať radostnú zvesť o chlebe života, o Eucharistii. Štatistiky hovoria, že na svete žije asi 7,5 miliardy ľudí, z toho miliarda hladuje. Títo ľudia sú tak hladní, že od vyčerpania odpadávajú a niektorí aj zomierajú. Mali ste už niekedy veľký hlad? Snáď, ale vedeli ste, že keď prídete domov, najete sa toľko, koľko budete chcieť. Vo svete však žijú ľudia, ktorí si nemôžu povedať: Keď prídem domov, otvorím chladničku a najem sa do sýtosti. Je to otrasné a nám skoro až neuveriteľné, ale v niektorých častiach sveta je to tak.
Evanjelista Ján nám ukazuje Ježiša, nie pred veľkým zástupom na brehu Galilejského čiže Tiberiadského mora, ale tu, v tomto svete. Ježiš sa pýta aj nás: Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli? Apoštolov táto otázka dostala do rozpakov a nech akokoľvek počítali, nevychádzalo im to. Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok. Je tu síce chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých? Ježišova reakcia je však rázna: Usaďte ľudí! Postarajte sa! Mnohých ľudí pri čítaní tohto zázraku snáď napadne, že prečo Ježiš niečo podobné neurobí aj v dnešných časoch. Viete, aká je odpoveď? Lebo sme nesplnili to, čo nám prikázal, aby sme sa aj my postarali. Veď Boh nám dal zem, ruky, hlavu, rozum aj srdce, v ktorom je od neho zakódovaná láska a túžba starať sa o blížnych. On tu nie je preto, aby robil zázraky, lebo my sme leniví. Ján tento zázrak hodnotí ako znamenie, čím chcel Ježiš jasne povedať, že jeho poslaním nie je zásobovať svet jedlom, ale chcel zjaviť svoju moc. Chcel povedať, že Boh nepríde na svet, aby sial zrno, obrábal zem, zbieral úrodu, mlel múku a piekol chleba. To musia urobiť ľudia, ktorí miesto vojen majú obrábať zem, ktorú im Boh dal.
Nepotrebuje však svet ešte aj iný chlieb? Nie sme hladní po Božom chlebe, po Eucharistii? Ľudia pri Tiberiadskom mori jedli len hmotný chlieb, ale my sme šťastnejší, lebo chlieb zeme a chlieb ľudskej práce sa stáva chlebom života. A týmto chlebom - Eucharistiou nás chce Pán nasýtiť. Pri každej svätej omši nás volá k bohato prestretému stolu, ale ako sa správame? Mnohí pohŕdajú týmto pozvaním a odmietajú ho! Zástupy z evanjelia správne spojili oba chleby - Božie slovo a pokrm. A to je výzva aj pre nás.
V roku l932 mali v Dubline nezvyčajnú senzáciu. Spočívala v tom, že strážca Svätej zeme poslal na Medzinárodný eucharistický kongres v Dubline dve vrecia obilia zožatého na tom mieste, kde podľa podania Ježiš urobil zázračné rozmnoženie chleba. Aké poučenie z toho plynie pre nás? Treba, aby bol dostatok chleba, a aby každodenný chlieb i chlieb života vo forme Eucharistie sme mali v úcte a požívali ho pre svoj prirodzený aj nadprirodzený život.
Žijeme v dobe plnej nezvyčajných javov, ktoré tu voľakedy neboli. Jeden z nich je i ten, že dnes mnohí mladí ľudia nechcú, alebo boja sa, uzatvárať sviatostné manželstvo.
Vypočuli sme si stať evanjelia, ktorá hovorí o nerozlučiteľnosti manželstva. Zároveň je v nej aj výzva o dôležitosti sviatostného manželstva. A práve tejto hodnote by som dnes rád venoval pozornosť. Vedie ma k tomu bolesť, ktorá ma ako kňaza veľmi trápi. Je mnoho mladých veriacich ľudí, ktorí nemajú záujem žiť v sviatostnom manželstve.
Sme svedkami, že keď sa odohrávajú nejaké významné udalosti, všetky média tomu venujú veľkú pozornosť. Pre nás veriacich na Slovensku je tento víkend výnimočný a dôležitý. Včera v jednotlivých diecéznych katedrálach boli svätení noví kňazi a dnes v mnohých farnostiach slávia novokňazi svoju primičnú sv. omšu. Teší nás, že jeden z novokňazov Jakub Melo, má korene v našej farnosti, lebo jeho starí rodičia žili v Strečne. Žiaľ nikde v médiach, okrem kresťanských, sa o týchto udalostiach nikde nevysiela, nehovorí, nepíše.
Vypočuli sme si podobenstvo, v ktorom sa najčastejšie opakovalo slovo: talent. Keď počujeme toto slovo, obyčajne nás napadnú dary, akými sú nadanie, schopnosť.
Občas sa stáva, že človek môže počas krátkej chvíle zažiť pochvalu a hneď vzápätí na to pokarhanie. Akoby sme niečoho podobného boli svedkami pri počúvaní evanjelia minulú aj dnešnú nedeľu.
Keby som vám položil otázku, čo je najväčším darom pre vás v živote, odpovede by boli rôzne. Možno by niekto najmä zo starších veriacich odpovedal - že je to sv. omša.
