Ľudstvo si už oddávna formuje vlastnú predstavu o svete, vesmíre, či vlastnej existencii. Tam kde končí racionálne vysvetlenie sveta okolo nás, začína sa rozprestierať hmlistá ríša mýtov a legiend. Ríša, ktorej vládnu mocní a vznešení bohovia, plná nebezpečných bytostí a odvážnych hrdinov. V každej kultúre je táto ríša plná úžasných príbehov ktoré vychádzajú z hlbín ľudskej duše.
Tradujú sa rôzne mýty a legendy o bohoch; polyteisti dodnes uznávajú mnohobožstvo. Ateisti zas bezbožnosť. Otázkou viery v Boha sa zaoberali ľudia od začiatku svojej existencie. Boh filozofov však ešte nebol tým živým a osobným Bohom, o akom hovorí Sväté písmo a ku ktorému by sa dalo osobne modliť.
Keď chceme niekoho poznať, pýtame sa na jeho meno. Zo Svätého písma sa dozvedáme o rôznych Božích menách. Snahy patriarchov poznať Božie meno sa spájali s presvedčením, že meno odhaľuje pravdu o osobe, kým je. Zjavené tajomné meno YHWH - JAHVE vyvolávalo u Židov úctu a svätú bázeň, báli sa ho vysloviť. Toto pomenovanie Boha mohol vysloviť iba raz do roka veľkňaz na Deň zmierenia. Bežne Židia volali Boha El, Elohim, Adonaj, arabskí židia Al, Allah, po grécky Kyrios, čo prekladáme do slovenčiny slovom Pán. Rôzne mená zobrazujú snahu človeka o plnšie poznanie pravdy o Bohu.
„Pripomínanie Božích skutkov patrilo medzi hlavné náboženské prejavy Izraelitov. Pripomínanie darov vedie k vďačnosti. Len stálym pripomínaním si jeho dobier a prirodzených aj nadprirodzených darov. Preto sa hlavné prikázanie začína výzvou: „Počuj, Izrael“, čo sa spája aj so slovami: „Pamätajte“.
Je iné mať pred Bohom strach, rešpekt či bázeň. Rozlišujeme otrocký strach pred Bohom a synovskú, detskú bázeň, rešpekt pred Bohom. Podľa Písma svätého sa táto synovská bázeň stáva počiatkom múdrosti a zdravej lásky.
Žiaľ, pre mnohých dnešných ľudí Boh akoby nejestvoval. Myslia si, že ho nepotrebujú k životu, že majú všetko, čo chcú, aj bez neho. Boh sa stal predmetom ich vtipov, nadávok alebo predstáv ako starého slepého a hluchého dobráckeho deduška, ktorý sa len usmieva na svoje nezbedné deti, ale nič s tým nemôže urobiť. Mnohí ľudia sa hlásia k viere v Boha, ale v praxi života ju neuplatňujú. Viera nemôže byť len intelektuálna, emocionálna, potrebuje prejsť do srdca, skutkov a života.
Podstatným rozdielom medzi pravým Bohom a prírodnými náboženstvami, ktoré stotožňujú Boha s prírodou a jej silami či bájnymi predstavami polyteistických náboženstiev o mnohých božstvách, je to, že zjavený Boh je osobou, ktorej sa človek podobá, s ktorou môže komunikovať a mať s ňou osobný vzťah. Medzi monoteistické náboženstvá patrí judaizmus, kresťanstvo a islam.
Áno, poznáme aj temnú históriu náboženských vojen. Nešťastím bolo, keď sklamaný Mohamed dal v Mekke povraždiť všetkých židov, ktorí neprijali jeho vieru, a potom s mečom v ruke začal ničiť všetkých „neveriacich“, tak židov, ako aj kresťanov. V stredoveku prišla obranná reakcia, ktorá mohla byť v niečom aj odvetou, v podobe križiackych vojen. Láska a jednota sa nedajú dosiahnuť násilím. Je potrebné obrátenie srdca a hľadanie Božej tváre Otca, ktorý miluje všetky svoje deti a chce ich priviesť do svojho domu.
Pán predpovedal prenasledovanie svojich učeníkov, a to aj od najbližších. Často hovoril, že svet ich bude prenasledovať, lebo jeho skutky sú zlé, a svetlo viery a svätosti ho dráždi, lebo ho usvedčuje z hriechu (Jn 3, 20). Ak ľudia nechcú prijať pravdu, tak ju buď vysmejú, alebo násilne umlčia, ale pravda tým neprestáva byť pravdou.
Medzi príčiny ateizmu zaradili nielen rozhorčený vzdor proti zlu na svete, modernú civilizáciu, ktorá môže sťažovať prístup k Bohu, ale obvinili aj veriacich, ktorí za to často nesú zodpovednosť. Príčinou sú taktiež matrikoví katolíci, ktorí sa vzdialili od svojho krstu, a hoci ho úplne nezavrhli, vyvíjajú odpor voči pravde tým, že nežijú dôsledne podľa evanjelia.
Už pápež sv. Ján Pavol II. vo svojom učení najmä v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio často opakoval: Budúcnosť cirkvi a sveta ide cez rodinu.
Kto som? Som niekto, kto nad vami bdie, kto vás chráni, som váš anjel strážny.
Prométheus v Gréckej Mytológii
Azda najznámejšou a najzaujímavejšou je práve mytológia starovekého Grécka. Bohovia a hrdinovia o ktorých slávnych činoch sa dočítame v knihách aj dnes po vyše dvetisíc rokoch, mali svoje vlastné povahové črty, sny, názory na svet a častokrát mali medzi sebou veľmi zložité vzťahy. Všetkým je určite známy mocný vládca bohov Zeus, bohyňa lásky Afrodita alebo mocný Herkules, ktorý je dodnes stelesnením sily a odvahy. Spomedzi množstva týchto vznešených osobností mňa oslovila jedna - Prométheus.
Postava tohto Titána je podľa môjho názoru jednou z najcennejších výtvorov gréckej mytológie, predstavujúca zosobnenie odvahy, lásky k slobode, humanity či hrdého vzdoru k dogmatizmu a patrí k najstarším a pritom stále živým symbolom boja za pokrok a šťastie ľudstva. Možno práve preto si ho za vzor svojich myšlienok a ideálov zvolili počas stáročí mnohí filozofi, spisovatelia či revolucionári.
Mýtus o Prometheovi.mp4
Mýtus o Prométheovi
Prométheus bol synom Titána Íapeta a bohyne Themidy. Mal dvoch súrodencov - Epiméthea a Atlanta. Už tento urodzený pôvod ho predurčoval na veľké činy. Prométheus vystupuje na scénu v čase, keď Zeus povstal proti Titánovi Kronovi, aby nastolil vládu nového veku.
Titáni bránili staré Kronovo usporiadanie sveta a aj keď bol Phrométeus sám Titán, postavil sa na stranu Dia a tým pádom defacto proti svojmu otcovi Íapetovi, bojujúcim po Kronovom boku proti olympským bohom. Presný zámer Prométhea postaviť sa proti vlastnému rodu Titánov a dokonca proti vlastnému otcovi nie je úplne jasný.
Možno tak konal v túžbe po novom a spravodlivejšom usporiadaní sveta. Phrométheus pomohol Diovi v boji radou ale tiež priamou účasťou. Keď Zeus po desaťročnom urputnom zápase zvíťazil, nijako sa mu neodmenil. Prométheovi to však neprekážalo pretože myšlienkovo sa od Dia odklonil už dávnejšie, v čase keď Zeus začal kruto a nespravodlivo upevňovať svoju moc. K otvorenému konfliktu došlo potom, keď sa Zeus rozhodol vyhubiť bezmocné pokolenie ľudí.
Prométheus - stvoriteľ človeka
Tento Prométheov prívlastok si môžeme vyložiť dvoma rôznymi spôsobmi. Pokiaľ čerpáme z tragédie Spútaný Prométheus pochádzajúcej z piateho storočia pred naším letopočtom od gréckeho autora Aischyla, bol Phrométheus stvoriteľom človeka v tom zmysle, že ho vymanil z prírodného stavu a stvoril z neho rozumnú bytosť tým že ho naučil čítať, počítať, využívať oheň a obrábať pôdu či drahé kovy.
Avšak v prípade diela gréckeho autora Hésioda Zrodenie bohov pochádzajúceho približne zo siedmeho alebo ôsmeho storočia pred našim letopočtom sa začína tento mýtus trochu ináč a Prométheus v tomto prípade nehrá už len rolu obrazného stvoriteľa človeka. Podľa tejto legendy stvoril človeka z hliny a vody, pričom mu Pallas - Aténa vdýchla dušu. K sporom medzi Prométheom a Diom prišlo tiež v týchto dvoch verziách trošku odlišnou cestou.
Kým v prvom prípade sa ľudia vďaka učeniu Phrométhea stali natoľko rozumní a mocní že sa prestali báť bohov, v druhej verzii je počiatok sporu pripisovaný prefíkanosti samotného Prométhea. Prométheus, ktorý sa postavil na stranu ľudí, rozdelil obetné zviera na dve časti a ľsťou dosiahol že Zeus si vybral horšiu polovicu - kosti prikryté kožou, pričom mäso zostalo ľuďom. Zeus z pomsty vzal ľudstvu oheň, avšak prefíkaný Prométheus ho na Olympe ukradol a v dutej palici priniesol opäť na svet. Koniec týchto dvoch rozličných verzií mýtu o Prométheovi je však rovnaký - krutý trest stihol ľudstvo aj samotného Prométhea.
Tresty
Ľudský trest
Zeus ľudí už zahubiť nemohol, hoci si to pôvodne želal, ale rozhodol sa potrestať ich aspoň utrpením. Stelesnením trestu sa stala krásna žena menom Pandora čo v gréčtine znamená “Obdarovaná všetkými darmi“. Pandoru stvoril božský kováč Hefaistos a na príkaz Dia jej každý boh do kovovej skrinky uložil niečo, čoho ho trápilo a čoho sa chcel zbaviť. Božský posol Hermes ju potom odviedol do sveta ľudí, kde sa do nej zaľúbil Prométheov brat Epiméthus, ktorý zo zvedavosti otvoril jej skrinku. Vyleteli z nej všetky biedy, choroby a zlá ktoré do nej pomstychtiví bohovia uložili. Keď vydesený Epiméthus zabuchol veko na skrinke, zostala v nej len nádej, ktorú choroby zatlačili na samé dno.
Prométheov trest
Rozhorčený Zeus rozkázal kováčovi bohov Hefaistovi prikovať Prométhea na vrchol skaly Kaukazu obrovskými reťazami tak mocne že sa nedokázal pohnúť. V lete trpel pod horúcim slnkom, v zime mu tuhli údy mrazom. Každé ráno k nemu prilietal orol a ostrým zobákom zaživa žral Prométheovu pečeň ktorá mu za noc dorástla. Prométhea však ani tieto muky nezlomili. Ostal hrdý a svoju pomoc ľuďom neľutoval.
Práve vďaka hrdosti nebol ochotný prosiť Dia o milosť a dúfal že mu pomôžu ľudia, pre ktorých toľko trpel a z rúk ktorých by slobodu dokázal prijať. Jedného dňa prišiel pod jeho skalu naozaj človek - hrdina Herakles, paradoxne Diov syn. Len čo zazrel orla, ktorý priletel na svoju každodennú hostinu, zabil ho šípom. Nato vzal svoj ťažký kyj a rozbil okovy. Prométheus nakoniec získal slobodu a dosiahol ju s pomocou človeka.
Jeho víťazstvo sa dovŕšilo tým že ho bohovia prijali na Olymp. Aby sa však splnil Diov nezrušiteľný trest, musel nosiť prsteň zo svojich okov, v ktorom bol zapustený kúsok Kaukazskej skaly.
| Postava | Rodičia | Činy | Trest | Vykúpenie |
|---|---|---|---|---|
| Prométheus | Titán Íapetos a bohyňa Themis | Stvoril človeka z hliny a vody, priniesol oheň ľuďom | Prikutý na skale, kde mu orol vyžieral pečeň | Oslobodený Herkulom, prijatý na Olymp |
| Zeus | Titán Kronos a bohyňa Rhea | Vládca bohov, zvrhol Krona | - | - |
| Pandora | Stvorená Hefaistom na príkaz Dia | Otvorila skrinku s biedami a chorobami | - | - |
Prométheus prikovaný ku skale
Prométheus ako Symbol
Prométheus v literatúre
Vďaka neúnavnému boju voči autoritám si Prométhea za ideál zobrali mnohí svetoví autori, filozofi a revolucionári. Príkladom je dielo Prométheus nemeckého autora Goetheho z roku 1774 kde tento stvoriteľ človeka symbolizoval vzdor proti náboženstvu a absolutizmu. Sám Goethe o tejto básni napísal že “pôsobila ako rozbuška pre explóziu“.
Iný nemecký spisovateľ a filozof Herder vo svojej dráme Odpútaný Prométheus vyjadril presvedčenie o nevyhnutnom príchode nového poriadku v ľudskej spoločnosti. Prométheus anglického spisovateľa Georga Gordona Byrona bol plný revolučného optimizmu rovnako ako jeho myšlienky o oslobodzujúcom boji Grékov spod vtedajšej Tureckej nadvlády.
Shelleyho Odpútaný Prométheus z roku (1820) pre zmenu vyjadruje básnickú vieru v silu trpeného odporu proti zlu a povýšenosť utláčaného nad prostriedky utlačovateľa. Okrem mnohých autorov z ktorých som vyššie uviedol tých najznámejších, čerpali myšlienky z Prométhea aj mnohí filozofi. Vo svojej doktorskej dizertácii z roku 1841 napísal Marx “Prométheus je najvznešenejší svätý a mučeník vo filozofickom kalendári..“.
Prométheus v umení
Výtvarných umelcov inšpiroval mýtus o Prométheovi rovnako ako básnikov a dramatikov. Vázových malieb s Prométheom dnes poznáme vyše šesťdesiat, najviac sa ich zachovalo s výjavom Prométhea prikovaného na skalu ktorých je takmer dvadsať. Na iných je s Diom a ostatnými bohmi ako napríklad s Epimétheom alebo s Aténou pri stvorení človeka. Väčšina týchto diel pochádza už zo šiesteho a z piateho storočia pred našim letopočtom.
Samotný výjav Prométhea tvoriaceho človeka sa s obľubou používal na reliéfovú výzdobu sarkofágov, pričom dva najznámejšie z obdobia prvého a druhého storočia pred našim letopočtom sú dnes v parížskom Louvri a v Neapolskom národnom múzeu. Z novovekých maliarov vytvoril Prométheove stvorenie človeka ako prvý Piero di Cosima na začiatku šestnásteho storočia. Najznámejší obraz Prométheovho utrpenia však pochádza od talianskeho maliara Tizziana z roku 1549.
V našich zemepisných šírkach je známy najmä obraz Antonína Procházku Prométheus prináša ľudstvu oheň z roku 1938 ktorý je momentálne vystavený na univerzite v Brne, a tiež socha Prométhea od Vincenta Makovského z roku 1934. Azda najaktuálnejšie umelecké stvárnenie Prométhea je jeho pozlátená socha z roku 1933 od amerického autora Paula Mashipa v záhradách Rockefellerovho centra v New Yorku. Za sochou je vygravírovaný nápis "Prometheus, teacher in every art, brought the fire that hath proved to mortals a means to mighty ends." Čo by sa dalo voľne preložiť ako “Prometheus, učiteľ všetkých umení, ktorý nám daroval oheň a ukázal nám smrteľníkom cestu k vznešeným koncom.