Spoveď bez zlepšenia sa: Psychologický pohľad

Náboženstvo je asi také staré ako ľudstvo samo. Od počiatku civilizácie vznikali rôzne náboženstvá, ľudia vyznávali rôznych bohov, niektorí jedného, iní viacerých. Na základe toho, či človek vyznáva jedného alebo viacerých bohov sa náboženstvá delia na monoteistické a polyteistické. Samozrejme, nesmieme zabúdať na ľudí, ktorí v nijakého boha neveria, či dokonca popierajú, že nejaký boh je.

Na Slovensku je z náboženstiev najviac zastúpené práve kresťanstvo. Kresťanstvo je monoteistické náboženstvo, ktoré vyznáva jedného boha. Zo štatistických údajov však vyplýva, že počet kresťanov rokmi pomaly klesá. Ľudia postupne prechádzajú od tradičných cirkví k novším, prípadne sa stanú neveriacimi. Vplyv náboženstva v spoločnosti sa znižuje a populárnymi sa stávajú rôzne filozofie, ľudia veria na osud, na karmu, na zásahy z vesmíru, atď.

Nie každý veriaci človek verí rovnako intenzívne, a taktiež jeden a ten istý človek neverí po celý život rovnako intenzívne, sila jeho viery sa môže časom meniť. Táto intenzita potom ovplyvňuje aj prežívanie človeka a jeho správanie. Existujú však aj ľudia, ktorí sa nesprávajú v súlade s tým, v čo veria a aké náboženstvo vyznávajú, to hovorí potom o ich nedostatku akejsi integrity.

Veriaci ľudia však majú určité spoločné vlastnosti. Výskumy ukazujú, že je to práve svedomitosť, extraverzia a prívetivosť, čo týchto ľudí okrem rovnakého vierovyznania spája. Majú pozitívny vzťah k druhým ľuďom a sú orientovaní na pomoc druhým. Viera im poskytuje akýsi bezpečný prístav, ktorý je im k dispozícii, keď práve riešia nejaké životné problémy. Veria, že všetko, čo v živote prežívajú má nejaký zmysel a boh to tak pre niečo plánuje.

Medzi ďalšie vplyvy, ktoré môže mať náboženstvo na psychiku, patrí akýsi morálny kompas, ktorý človeku pomáha nasmerovať jeho správanie určitým smerom. Poskytuje mu určitý rebríček hodnôt, hovorí mu čo má robiť (konať dobro a pomáhať), a čo robiť nemá (nezabiješ, nepokradneš, nezosmilníš, a tak ďalej), takže mu nastavuje určité hranice. Pozitívne vplýva na well-being človeka, teda na jeho prežívanie psychickej pohody.

Starostlivosť o duševné zdravie je dlhodobo poddimenzovaná a zanedbávaná, pandémia tento nepriaznivý trend ešte viac prehĺbila. Počet ľudí trpiacich úzkosťou, depresiami a rôznymi inými psychickými poruchami narastá. Psychológovia preto bijú na poplach.

„Kňaz by nemal suplovať psychológa a v rámci spovede riešiť ťažkosti psychického charakteru. Mal by však - ako hovorí pápež František - poznať psychológiu ľudí. To mu môže pomôcť rozlíšiť, či napríklad škrupulozita penitenta súvisí s jeho citlivejším svedomím alebo ide o obsedantno-kompulzívnu poruchu, prípadne či morálne problémy nie sú dôsledkom traumatizácie. Vtedy ho treba odporučiť do rúk odborníka,“ vysvetľuje Vindišová.

Neoblomné presvedčenie kňaza o tom, že na všetko existuje nadprirodzené riešenie, môže mať nebezpečné následky. Nadmerná spiritualizácia však predstavuje riziko aj pre duchovné zdravie.

Psychológia je relatívne mladá veda. Počiatky vedeckej psychológie spadajú do roku 1879, keď Wilhelm Wundt založil prvé psychologické laboratórium v Lipsku. Avšak jej korene siahajú omnoho ďalej, až do obdobia antiky. Psychológia sa teda úzko prelínala s filozofiou. A sčasti aj s teológiou.

Jana Vindišová ozrejmuje, že Freud psychický vývin i ochorenia vysvetľoval výlučne na základe prejavovania a potláčania sexuálnej energie a prirodzených pudov. „Nepriateľstvo medzi Freudom a cirkvou však bolo obojstranné. Významné svedectvo pozitívneho postoja k vedám o duševnom zdraví priniesol súčasný pápež František.

Ako poznamenáva Vindišová, ak sa v histórii psychológie objavili presvedčenia, ktoré sú v rozpore s vierou a katolíckou morálkou, neznamená to, žeby sme psychológiu mali považovať za zlú a hriešnu.

Kňaz Radovan Hasík z Duchovného centra Lukov Dvor hovorí, že neraz veriaci reagovali rozrušene, keď naznačil, že by mali navštíviť psychológa: „Vraj nie sú blázni, že potrebujú len duchovnú pomoc. Radovan Hasík absolvoval v centre Lukov Dvor, kde je teraz duchovným správcom, mesačný program pre kňazov Holy-days, ktorého súčasťou boli aj psychologické prednášky a cvičenia.

Viera a duchovný život nerobia človeka imúnnym voči duševným ochoreniam. Ľudia trpiaci duševnými ochoreniami ani ich rodiny by nikdy nemali niesť tieto bremená sami.

„I keď sa veriaci väčšinou usilujú nájsť rovnako zmýšľajúceho odborníka, rozhodujúcejším kritériom v tomto smere by mali byť kompetencie a osobnostné kvality terapeuta,“ myslí si psychologička Jana Vindišová.

Sviatosť zmierenia si niektorí zamieňajú so psychoterapiou, niektorí zas návštevu psychológa so spoveďou. Ako sa na to pozerá kňaz a psychiater v jednej osobe Max Kašparů?

„V spovednici sedím predovšetkým ako kňaz, ktorý dáva rozhrešenie. Ale psychiatra nenechám pred dverami. Za psychológom, psychiatrom aj za kňazom chodíme so svojou minulosťou. U každého z nich však k svojej minulosti pristupujeme inak. Svätou spoveďou sa uzdravuje smútok zo spáchaných skutkov, neuzdravuje sa človek psychiatricky. Pocit odpustenia nelieči chorobu, zároveň psychiater, ktorý chorobu lieči, nedokáže pacientovi povedať to oslobodzujúce, že mu je odpustené.

Prečo teda svätá spoveď nie je psychoterapiou? Základný rozdiel je podľa Maxa Kašparů v tom, že svätá spoveď dáva dušu dohromady (syntéza), kým psychoterapia dušu rozoberá (analýza). U psychológa sa ,psyché‘ človeka otvára a čistí, čo je tam nesprávne. To je terapia.

Rozlišujeme tzv. vývinovú škrupulozitu, ktorú môže mať človek napríklad po konverzii alebo v puberte. Avšak keď ide o stabilnú charakteristiku a sťažuje to človeku život, tak si pod škrupulozitou predstavím práve religióznu formu OCD, prípadne inej úzkostnej poruchy.

Škrupulozita môže byť aj súčasťou inej úzkostnej poruchy, človek nemusí vykonávať nejaké rituály, ale môže mať napríklad veľmi úzkostné svedomie alebo prehnaný strach zo zatratenia.

Pre týchto ľudí je charakteristické, že nie sú jednoduchí, ba naopak, sú veľmi inteligentní. Ich mozog je schopný vytvoriť rôzne konštrukcie a racionalizácie. Sú to často vzdelaní ľudia, napríklad „ajťáci“ či ekonómovia. Aj svätý Alfonz hovorí, že problém škrupúľ spočíva v narušenom úsudku, takže je rôzne prekrútený.

Myšlienky sú často sexuálneho alebo rúhavého charakteru. Alebo rieši, či bol na celej omši sústredený, či vnímal každé slovo kázne. Často má potrebu vyznať hriechy tak dokonale, až to môže kňaza prekvapiť.

Tie sa týkajú toho, či správne vyslovil modlitbu, či sa sústredil, a tak náboženské úkony opakuje. V takomto prípade človek rieši, či sa sústredil na rozhrešenie, čo si pomyslel pri rozhrešení, či mal telesný pocit pri rozhrešení. So psychickými problémami sa trápi čoraz viac ľudí.

Existujú aj prípady obsesií alebo škrupulóznych obáv najmä u mladých, ktorí rozlišujú povolanie - či nemal ísť predsa len do zasväteného života, hoci má dávno vážny vzťah, alebo veľmi špecifický jav vzhľadom na konzervatívnejší slovenský kontext je homosexuálna OCD.

Už v 17. storočí biskup John Moore z Norwichu opisuje prítomnosť zlých myšlienok, ktoré sa objavujú v ich mysli počas toho, keď sa snažia uctievať Boha.

V extrémnom prípade sú takíto ľudia schopní uchovávať doma záznamy hriechov spred desiatich rokov a občas sa na ne pozrieť a analyzovať, či to bolo vtedy dobre vyznané. Veľmi osobitné sú škrupule v prípade zasvätených osôb a kňazov. Napríklad purifikovanie (čistenie kalicha a patén) po svätej omši spojené s obavou, či tam nezostali kúsky hostie, alebo platnosť spovedania, rozhrešenia a podobne.

Tiež som sa ho pýtala, či je podľa neho v poriadku, ak psychiater zakáže niekomu chodiť na spoveď. Páter Santa ma tiež uistil, že je úplne legitímne, ak človek, pre ktorého je spoveď bolestivou kompulziou a vedie k zhoršeniu psychického stavu, k nej načas pristupovať prestane.

Čo sa týka náboženskej OCD, je dobré, keď tomu psychológ rozumie, i keď vo všeobecnosti by mal byť psychológ predovšetkým odborníkom, nie nutne veriacim.

Potom si uvedomí, že nemá posadnutie, že je za tým psychologický dôvod, nie je ani veľký hriešnik, ale má nejakú duševnú ťažkosť. Keď to človek pripustí, zrazu má jeho bolesť meno.

V ideálnom prípade spovedník vie, že ten človek chodí na terapiu. Môže sa u spovedníka uistiť, či to, čo mu povedali na terapii, je v poriadku. Ale keď mu duchovná autorita povie, že postup od vášho psychoterapeuta je v poriadku, už to ľahšie prijme.

V kontexte spolupráce so spovedníkom odporúčam, aby sa s ním dohodli, že prídu na spoveď raz za mesiac či raz za dva týždne. Medzitým budú chodiť na sväté prijímanie, keďže títo ľudia sú spravidla neschopní spáchať ťažký hriech. Spovedník im to schváli v zmysle, že aj keby ste mali akékoľvek pochybnosti, budete chodiť k Eucharistii. Keď to človek dodržiava, zistí v tom medzičase, niekedy mesiac od spovede, že je mu veľmi dobre a zrazu, keď ide desiaty raz na sväté prijímanie, netrápi sa tak ako prvýkrát. Problém je v tom, že bežné obsesie, ako napríklad umývanie rúk, zväčša odídu skôr, kým tie náboženské sa držia najdlhšie.

Alfonz bojoval so „šestkou“ od malička, zaväzoval si ruky do vrecúšok, aby sa v noci nedráždil, dával si dolu okuliare, aby nevidel ženy. Keď sa stal kňazom, tak sa to všetko ešte mimoriadne znásobilo. Bál sa purifikovať po svätej omši aj spovedať. Dokonca prosil biskupa, aby mu odňal fakultu kázať a spovedať, pretože keď káže, je vraj namyslený, a keď spovedá, dáva neplatné rozhrešenia. Keď to už bolo veľmi vyhrotené, jeho prvý spovedník mu povedal, že ak bude takto pokračovať, tak sa zblázni. Učili ho žiť bežný život napriek úzkosti.

Páter Santa tvrdí, že kde nám niečo hovorí hlas úzkosti, tak to spravidla nebude svedomie, ale úzkosť. Keď napríklad niekto veľmi chce ísť do kňazského seminára len preto, aby náhodou nepremeškal duchovné povolanie, a cíti preto strašnú úzkosť, tak to asi nebude hlas povolania, ale úzkosti. Rovnako sa niektorým OCD ľuďom stáva, že sú tesne pred svadbou a potom príde silná pochybnosť, čo ak nie a čo ak... Svätú Teréziu z Avily možno považovať za skutočnú psychologičku.

Na rozlišovanie je nevyhnutný zdravý rozum a dobrý úsudok, preto tieto vlastnosti vyžaduje od svojich dcér, na tomto nástojí viac než na zbožnosti, lebo človek môže získať zbožnosť, ale nemôže odovzdať ani nahradiť to prvé - zdravý rozum a dobrý úsudok.

Páter Santa to nazval neojansenizmus. Toto vytvára pasce aj v oblasti rozlišovania, keďže sa hovorí veľa o duchovnom rozlišovaní, niektorí majú potrebu rozlišovať všetko.

Ak chceme čakať na hlas z neba. Niekto povie, že bol v Medžugorí a tam pocítil, že má zmeniť prácu a podobne. C. S.

Každý je zodpovedný za svoje kompetencie. Ak j...

Zaklopať na dvere odborníka na psychické problémy sa rozhodla aj Evelyn. „Bojovala som mesiace s depresiami a každý, kto to zažil, vie, že sa to zdá byť vždy prehraný boj. Ide to pomaličky, často spravíte jeden krok dopredu a tri kroky vzad, ale predsa sa hýbete a aj to je dobré.“ Komička trpela panickou úzkosťou. „Prvá prišla po stand-upe. Taká silná, že ma to na pol roka vyradilo z bežného života. Brala som tri lexauriny denne, aby som dokázala chodiť do školy a odkrútiť si povinné jazdy prednášok,“ vyjadrila sa pre časopis Moja psychológia.

Mnohí katolíci majú vo zvyku pristupovať k sviatosti zmierenia pravidelne pred prvým piatkom, Vianocami, Veľkou nocou alebo inými sviatkami. Význam generálnej spovede zdôrazňujú najmä misionári.

Redemptorista Michal Zamkovský pre Svet kresťanstva vysvetlil, že spoveď nie je ľudský výmysel ani naša povinnosť. Je to predovšetkým iniciatíva Boha, ktorý nám ide naproti a hľadá nás podobne ako Adama.

Ako ďalej vysvetľuje, v prípade generálnej spovede nejde o spoveď „z povinnosti“, pretože sa blíži prvý piatok či sviatky, ale veriaci k nej pristupujú z vnútorného popudu Ducha Svätého, ktorý pociťujú už dlhší čas. „Svoje zlyhania vidia v novom svetle, ako keď sa z nich spovedali pred rokmi. Zdá sa im, že hriechy zaobalili alebo nepovedali všetko, a teraz sa to v nich znova ozýva, lebo nepociťujú pokoj.

Podľa redemptoristu Zamkovského cirkev nikde nenariaďuje absolvovať generálnu spoveď, ale veľmi ju odporúča v prípadoch, keď bol v minulosti vedome zatajený ťažký hriech.

Cirkev odporúča zhodnotiť svoj život v tejto sviatosti snúbencom pred vstupom do manželstva, kandidátom, ktorí plánujú vstúpiť do kňazstva či rehole a pri rôznych životných jubileách. Užitočná môže byť v čase smrteľnej choroby alebo pred operáciou. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že prijatie tejto sviatosti je zriedkavé a skôr výnimočné.

Páter Zamkovský neodporúča vykonávať generálnu spoveď často, pretože prílišné zaoberanie sa minulosťou vedie ku škrupulanstvu. „V tom spočíva veľká úloha spovedníka, aby upriamil pohľad veriaceho dopredu a udelil mu pokánie, ktorým to uvedie do praxe.

Dokonca niektorý hriech zamlčí úmyselne zo strachu či hanby a dúfa, že Pán Boh o tom vie a odpustí mu to aj tak. Ako príklad spomína paradoxné situácie počas misií, keď farníci pravidelne chodili na spoveď a prijímanie, no mali nevyriešené spory.

Hoci sme povinní vyznať všetky ťažké hriechy, podľa pátra Zamkovského ich nemusíme vždy vedieť správne rozlíšiť. „Pri spovediach si potrebujeme viac uvedomovať slávnosť Božieho milosrdenstva než súd a vypočítavanie previnení.

Obaja kňazi sa zhodujú, že ak sme vyznali všetky ťažké hriechy a svedomie nám nič nevyčíta, generálna spoveď nie je nutnosťou.

Misionár Ondrej Skočík hovorí, že je správne s múdrosťou prítomného okamihu prehodnotiť prežité obdobie.

No pristúpiť ku generálnej spovedi minimálne raz v živote odporúčajú obaja misionári. „Myslím, že máme právo a potrebu pred niekým, kto nás miluje a chápe, aspoň raz odkryť celý svoj život s jeho úspechmi a pádmi a počuť slová rozhrešenia a požehnania: Máš odpustené hriechy.

Podľa pátra Zamkovského môžeme chodiť celé roky pravidelne na spoveď a mať zatvrdnuté srdce. „Často ide o usvedčenie z tvrdosti srdca. Následkom prežitého utrpenia, pocitu krivdy či pestovania hnevu sa môže naše srdce obaliť škrupinou a prestaneme byť citliví na ľudí okolo.

Vincentín Skočík považuje za múdre zhodnotiť dlhšie obdobie života aj pre praktizujúceho katolíka. „Aj v podnikaní sa robia hodnotenia, analýzy, predpokladá sa vývoj, aby bolo efektívnejšie a prinieslo čo najväčší zisk. Už len samotná túžba pristúpiť k sviatosti a dobre sa pripraviť, znamená, že človek započul Boží hlas, ktorý ho pozval k obráteniu, a je na dobrej ceste.

Páter Skočík upozorňuje, že je vhodné použiť také spovedné zrkadlo, ktoré je primerané veku a stavu, v ktorom človeka žije, a nie vytiahnuť to, čo dostal pred tridsiatimi rokmi pri prvom svätom prijímaní.

Pokiaľ nejde o ľudové misie, počas ktorých rehoľníci vyslovene pozývajú veriacich vykonať si generálnu spoveď, je potrebné kňaza na to vopred upozorniť. „Je dôležité, aby mal pre kajúcnika čas a prijal ho s otvoreným srdcom. Beriem do úvahy jeho stupeň viery, schopnosť vyjadriť sa a hlavne úprimnosť a poko...

Jednou z otázok, ktorá vždy vyvolávala u protestantov pobúrenie a odmietanie bola otázka ušnej sv. spovede. Protestanti neverili a neveria jej božskému pôvodu, platnosti a záväznosti. Jedným z prvých opatrení, ktoré protestanti zaviedli okamžite po tzv. reformácii, bolo zrušenie sv. spovede. Túto sviatosť považovali za „pápeženský“ výmysel.

Lutherovi. Tradície týka, tam niet sporu. a mali pritom možnosť aj chuť šíriť rôzne bludy. v prospech sv. spovede. v minulosti, tak nachádzame v 3. o spovedi u sv. Cypriána či Origenesa, v 2. u Tertuliána, sv. Ireneja, sv. prichádzalo, vyznávali sa a priznávali svoje skutky.“ (Sk. spálili.“ (Sk.

Cirkev zaviedla počas IV. pôvodu. hriechov sa tým nijako nemení, ani sa jej nič nepridáva. povinnosť každoročnej spovede ich len umocnila. ľudské - psychologické a dobovo - dejinné. môžeme skúmať či je v averzii voči sv. spovede.

po prvotnom páde v Raji náchylná k hriechu. Tieto dva pocity spolu v duši zápasia. ani nestala. upadnutím do hriechu. videl a nedá sa s tým už nič urobiť. v prípade hanby pred ľuďmi. vševidiaci ako Boh. rozhrešovaniu. nezmazáva. spoveď sa za svoje hriechy hanbí. a pýche. určite aj v pozadí protestantskej averzie voči spovedi. tŕnistou cestou. vyhraté. zostala celá. myslí, že je ospravedlnený.

Účelom bola popularizácia protestantizmu. protestantizmus prestúpiť. neskôr, či už z dôvodu hanby alebo ľahostajnosti. ktoré sú matkou a otcom novovekého individualizmu. humanizmus a renesanciu popierajúce. individualizmom a protestantizmom. Traja reformátori, ktoré vyšlo aj v slovenskom preklade. ktorým sa prihovárali. súkromnej spovede z protestantského kánonu viery. a zámorské objavy. a jeho cena vo vlastných očiach stúpala. je dôkazom jeho averzie voči humanistickému individualizmu. rozkladu tých druhých. dvermi. je zaprieť seba samého. vrstvám, ktoré sú vždy hnacím motorom revolúcie. vnímaná ako niečo nehodné dôstojnosti človeka. hriechoch a pokleskoch, začala byť neprijateľná. prístupu krásne osvetľuje veta anglického dramatika G. B. ktorý takto komentoval konverziu G. K. Našťastie sa mýlil. z najdesivejších predstáv európskeho humanistu. mysliteľa!

Za všetkými zmienenými príčinami sa skrýva ešte jedna. Tá prvotná a podstatná, ktorá zabraňuje protestantizmu a modernému človeku akceptovať spoveď - pýcha. Jej prvý nositeľ Bohu jasne povedal: „Nebudem slúžiť!“ A myslel pri tom určite na dôstojnosť svojej osoby.

Spoveď je dôležitá súčasť duchovného života mnohých ľudí. Avšak, samotná spoveď nemusí vždy viesť k zlepšeniu duševného stavu. Dôležité je komplexné riešenie problémov, ktoré zahŕňa aj psychologickú pomoc a terapiu. Veriaci by nemali váhať vyhľadať odborníka, ak cítia, že im spoveď neprináša očakávanú úľavu a pokoj.

Tabuľka: Rozdiely medzi spoveďou a psychoterapiou

tags: #spoved #bez #zlepsenia #sa