V živote každého veriaceho človeka zohráva dôležitú úlohu viera v Božiu prítomnosť a Jeho neustálu starostlivosť. Často sa stretávame s otázkami, či Boh počuje naše modlitby a či na ne odpovedá. Biblia nám prináša povzbudivé posolstvo, že Boh nikdy nehovorí nie, ale vždy dáva to, čo je pre nás najlepšie.
Božia Láska a Starostlivosť
Ježiš naozaj chcel, aby sme sa cítili plní nádeje, keď sa modlíme. Je aj ďalší dôvod, prečo je to pre naše modlitby také povzbudzujúce. Hovorí, že dobrý otec dáva „dobré veci“ svojim deťom, keď prosia o to, čo chcú. Nehovorí, že vždy dá týmto malým deťom presne to, o čo prosia. Ktorý otec to robí? Ktorý by to kedy robil?
Dokonca aj zlí otcovia dávajú svojim deťom dobré veci, keď ich prosia. Boh nie je zlým otcom. On je ten najlepší! Takže tým skôr dá dobré veci svojim deťom, keď ho prosíme. Milujem ten argument.
Všimnite si, že keď hovorí, že otcovia nedávajú kamene, keď si deti pýtajú chlieb, nevraví, že otcovia vždy dávajú chlieb. Len žiadne kamene. A keď hovorí, že otcovia nedávajú hady namiesto rýb, nevraví, že otcovia vždy dávajú ryby. Hlavnou myšlienkou je toto: Boh neignoruje modlitby svojich detí.
Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci. Inými slovami, pretože vás Boh miluje a stará sa o vás tak veľmi, budete schopní postarať sa o druhých rovnakým spôsobom, ako sa staráte o seba.
Čakanie na Boha a Duchovná Púšť
Čakanie na Boha je o viere a nádeji. Znamená to veriť, že jedného dňa, hoci ten deň ešte nenastal, On všetky veci dokoná. V časoch, keď čakáme a hľadáme Boha na modlitbách, sa musíme naučiť počúvať Ho rovnako svedomito, ako keď k Nemu prehovárame.
V knihe Opustený Bohom? [Deserted by God?] hovorí Sinclair Ferguson o tom, čo kresťanskí predkovia nazývali „duchovná púšť“. Ide o pocit, že na nás Boh zabudol. Tento pocit v nás vyvoláva izoláciu a bezcieľnosť. Ale skrze vieru môžeme prehlasovať Božiu milujúcu prítomnosť aj vtedy, keď sa zdá, že mlčí a my sa cítime opustení.
Dôverovať Bohu, keď Ho nepočujeme, nás v konečnom dôsledku posilňuje a očisťuje. Ak je naša viera podložená nedostatkom bojov, súžení, obáv a otázok, ide o základ z piesku. Takáto viera je len jednou hroznou diagnózou. Neprežije ťažšie časy. Keď si myslíme, že Boh mlčí alebo je neprítomný, možno nám chce iba ukázať, že naša viera je povrchná a mylná.
Čo môžeme robiť, keď sa zdá, že Boh mlčí a život je pochmúrny?
Boží Hlas v Slove a Stvorení
V istom zmysle Boh nikdy nemlčí. Prehovoril k nám vo svojom slove a skrze to, že sa stal človekom a zomrel za nás na kríži, aby pre nás vydobyl spasenie. Toto je prejav, ktorý nikdy nemlčí! To, čo nazývame Božím mlčaním, môže byť v skutočnosti naša neschopnosť alebo neochota počúvať Ho. Našťastie táto strata sluchu nemusí byť pre Božie deti trvalá.
Žalm 19:1 hovorí o tom, že nebesá rozprávajú o Božej sláve. List Rimanom 1:20 oznamuje, že všetko stvorenstvo je dôkazom Božej existencie. Napriek tomu, že Boha nemôžeme fyzicky počuť, môžeme si deň za dňom otvárať Jeho slovo, hľadieť na to, čo už raz vyslovil, rozjímať nad tým a učiť sa to slovo naspamäť, až kým si neuvedomíme, že nejde o mlčanie, ale o Boží hlas ku nám.
Prirodzene je tu prítomná aj túžba počuť Boha viac osobným spôsobom. Boh prehovoril k Eliášovi „tichým šepotom“(1. Problém šepotu je, že ho je ťažko počuť, najmä keď všade okolo nás fúka vietor. Prečo Boh občas hovorí tak potichu?
Len preto, že sme nepočuli Božie jasanie, neznamená, že sa nad nami neraduje s výkrikmi radosti. Slepé alebo hluché dieťa nevidí otcovu tvár alebo nepočuje jeho slová, ale predsa môže pociťovať jeho lásku a náklonnosť. Vďaka krvou kúpenému zasľúbeniu vieme, že po tomto krátkom živote bude nasledovať večnosť, v ktorej Jeho deti uvidia Jeho tvár.
Solitude and Silence with God: How to Hear God’s Voice in a Noisy World
Ak sa vo vyčkávaní opierame o Neho, daruje nám milosť, aby sme počas svojich modlitieb počúvali pozorne. Veľkou novinou o príchode Ježiša je, že Božia tvár, predtým skrytá, je viditeľná pre všetkých, aj pre tých, ktorí neveria.
Zjavenie Božej Tvár v Ježišovi Kristovi
Drahí bratia a sestry, Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Božom Zjavení hovorí, že najhlbšia pravda o celom Zjavení Boha sa odráža „v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (č. 2).
Starý Zákon nám rozpráva ako Boh po stvorení - napriek hriechu, napriek arogancii človeka, ktorý sa chcel postaviť na miesto Stvoriteľa - ponúka novú šancu svojho priateľstva, predovšetkým prostredníctvom zmluvy s Abrahámom a prostredníctvom putovania malého národa, Izraela, ktorý si Boh vyvolil nie podľa pozemských kritérií sily, ale jednoducho z lásky. Je to voľba, ktorá zostáva tajomstvom a ukazuje nám „štýl“ Boha: on povoláva niektorých nie preto, aby iných vylúčil, ale preto, aby vytvorili most, ktorý povedie k nemu. Vyberá si, no vždy vyberá pre dobro druhých.
V dejinách izraelského národa môžeme vidieť etapy dlhého putovania, počas ktorého sa Boh dáva spoznať, ukazuje sa, vstupuje do histórie svojimi slovami a činmi. A práve uskutočnenie týchto prísľubov sme kontemplovali na Vianoce: Božie Zjavenie prichádza k svojmu zavŕšeniu, k svojej plnosti. V Ježišovi z Nazareta Boh skutočne navštevuje svoj ľud, a navštevuje ľudstvo spôsobom, ktorým prekračuje každé očakávanie: posiela svojho jednorodeného Syna - Boh sám sa stáva človekom. Ježiš nám len tak nehovorí niečo o Bohu, len nerozpráva o Otcovi, ale je Zjavením Boha, pretože on sám je Boh - a tak nám ukazuje Božiu tvár.
V celom Starom zákone je prítomná téma „hľadania Božej tváre“, túžba spoznať túto tvár, vidieť Boha takého, aký je. Hebrejský termín „pānîm“, ktorý znamená „tvár“, sa v Starom zákone nachádza viac než 400-krát a z toho 100-krát sa vzťahuje na Boha - stokrát vyjadruje túžbu vidieť Božiu tvár. Avšak hebrejská viera zakazovala všetky zobrazovania Boha, pretože Boha nemožno stvárniť - ako sa o to pokúšali ostatné národy, keď si vyrábali a uctievali idoly, preto je tento zákaz zobrazovania v celom Starom zákone - teda táto viera celkom vylučovala možnosť „videnia“ Boha - tak v kulte ako aj v zbožnosti.
Čo teda pre veriaceho Izraelitu znamená hľadať Božiu tvár, vo vedomí, že neexistuje nijaký obraz, ktorý by ju mohol ukázať? Táto otázka je dôležitá: na jednej strane sa chce povedať, že Boha nemožno zredukovať na nejaký objekt - na vec, ktorá sa dá vziať do ruky, a takisto nie je možné postaviť na jeho miesto nejakú vec; na druhej strane sa tým však hovorí, že Boh má tvár, teda Boh je „TY“, ktoré dokáže vstúpiť do vzťahu, nie je zavretý kdesi vo svojom nebi, aby len z výšky pozeral na ľudí. Boh je určite nad všetkými vecami, ale obracia sa na nás, počúva nás, vidí nás, hovorí, uzatvára zmluvu, je schopný milovať.
Na jednej strane je tu teda dialóg tvárou v tvár, ako medzi priateľmi, ale na strane druhej je ukázaná nemožnosť - počas tohto života - vidieť tvár Boha, ktorý ostáva skrytý; teda videnie je obmedzené. Otcovia hovoria takto: uvidíš ma odzadu znamená, že môžeš nasledovať Krista a nasledujúc ho, vidíš odzadu Božie tajomstvo.
Čosi celkom nové sa však potom deje vo Vtelení. Hľadanie Božej tváre tu vstupuje do celkom novej etapy, pretože táto tvár sa zrazu stáva viditeľnou: je to tvár Ježiša, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom. V ňom sa napĺňa putovanie za poznaním Boha, ktoré sa začalo povolaním Abraháma; On je plnosť tohto poznania a Zjavenia, pretože on je Božím Synom, je „prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia“ (Dogm. konštitúcia Dei Verbum, 2); v ňom sa stretávajú obsah Zjavenia a ten, ktorý sa zjavuje. Ježiš nám ukazuje Božiu tvár a dáva nám spoznať Božie meno.
Túžba spoznať skutočne Boha, teda vidieť Božiu tvár, je hlboko v každom človeku, aj v neveriacom. A túto túžbu, vidieť jednoducho kto je, aký je, aký je pre nás, máme v sebe. Táto túžba sa uskutočňuje nasledovaním Krista - v jeho nasledovaní vidíme Boha „odzadu“ a vnímame, že Boh je náš priateľ - a jeho tvár je tvárou Krista. Celá naša existencia musí byť orientovaná na stretnutie s Ježišom Kristom, na lásku k nemu; a v nej, v tejto láske, musí mať centrálne miesto aj láska k blížnemu, tá láska, ktorá nám vo svetle Ukrižovaného, dáva spoznať Ježišovu tvár v chudobnom, slabom, trpiacom. To je možné len vtedy, ak sa nám Ježišova tvár stala známou - v počúvaní jeho Slova, v duchovnom rozhovore, vo vstupovaní do tohto slova tak, aby sme ho skutočne stretli v tajomstve Eucharistie.
Význam Spravodlivosti a Spasenia
Spravodlivý človek. Pre tých, ktorí veria v Boha Biblie, je tento výraz veľmi dôležitý. Je to otázka absolútnej existencie - veď podľa Písma sa do života vo večnosti dostanú iba spravodliví ľudia. Údelom tých ostatných je večné trápenie.
Apoštol Pavol zhrnul odpoveď na túto otázku takto: „...tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona.“ (Rim 3,28) Tieto slová o ospravedlnení podáva Písmo ako centrálne vyhlásenie, ktoré znamená základ kresťanskej viery. Pre prirodzenú myseľ je toto tvrdenie prekvapivé. Vyjadruje to, že sa nestávame spravodlivými pred Bohom vďaka svojim dobrým skutkom, ale výhradne skrze vieru v Ježiša Krista.
Podľa Jeho zmýšľania, ktoré poznáme z Písma, človek nie je hriešny preto, lebo činí hriech, ale preto činí hriech, lebo už je hriešny. Vyjadruje tým svoju prirodzenosť, skrytý stav jeho vnútra - srdca aj ducha. Takisto spravodlivý človek sa nestáva spravodlivý tým, že koná spravodlivo. Opak je pravdou - dobré veci je schopný robiť vtedy, keď už je spravodlivý. A keďže naše skutky určuje vnútorný duchovný stav - toto je koreň, skutky sú už iba ovocím.
Podľa tohoto kvôli Adamovmu pádu, na každého človeka vplýva hriech, t. z. že každý človek sa narodil s hriešnou prirodzenosťou a nikto sa na tejto planéte nenarodil ako spravodlivý (so spravodlivou prirodzenosťou). Prvotný hriech teda znamená, že od svojho počatia vlastníme hriešnu prirodzenosť, a preto všetci konáme hriešne skutky, a nie kvôli hriešnym skutkom sa stávame ľuďmi s hriešnou prirodzenosťou.
Ale teraz sme oprostení zákona zomrúc tomu, kým sme boli držaní, tak aby sme slúžili v novote ducha, a nie v starobe litery. Apoštol Pavol skrze Ducha Svätého prichádza k tomu, že pôvodne cieľom Zákona nebolo ospravedlnenie, a ani to nebolo ním umožnené, ale išlo práve o to, aby nám zjavil prítomnosť a moc hriechu prebývajúceho v koreňoch ľudskej prirodzenosti, ktorý má vládu nad životom každého človeka, a týmto vytvoril potrebu spasenia - Mesiáša.
Božia Milosť a Viera
Riešením a odpoveďou Božou je spasenie, obeť Pána Ježiša Krista na golgotskom kríži. On jediný bol bez hriechu, počatý zvláštnym spôsobom, a tým ochránený od hriechu. Vyniesol všetky naše hriechy aj trest za ne na kríž, aby sa za nás obetoval Bohu, potom vstal z mŕtvych, a tak porazil moc hriechu a smrti na zemi. Preto dostal anjelom zjavené Meno - Ježiš, ktorého význam je: Vysloboditeľ, Záchranca.
„Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.“ (Ef 2,8-9) Boh znížil latku bez zaujatosti na ten najnižší - na nultý bod, aby bolo spasenie dosiahnuteľné pre každého, aby nezáviselo od ľudskej schopnosti, či majetku, ale aby ho aj ten najzaostalejší, najslabší, najnevzdelanejší, najhriešnejší človek mohol dosiahnuť. Večný život totiž nemôže byť závislý od našej rozumovej schopnosti, pôvodu, materiálneho zabezpečenia, miery vzdelanosti, inteligencie či výchovy, veď toto všetko sa vyskytuje až počas nášho pozemského života.
Jednu vec predsa len musí urobiť človek, ktorý prijíma spasenie, aby sa Božia sila vyslobodenia od hriechu uvoľnila v jeho živote: musí prijať Božiu milosť vierou, ktorá nám je daná v Kristovi Ježišovi. No aj túto vieru dostávame ako dar od Pána, veď viera pochádza skrze počutie Božieho slova. Pravdaže, každý má slobodu to aj odmietnuť.
Viera v Boha teda znamená, že celú tiaž o pozemský aj večný život premiestnime na Pána tak, ako tiaž domu stojí na jeho základoch, ako aj tiaž dieťaťa na rukách rodiča. Je to duchovná, srdcová, nie intelektuálna aktivita. Nie je to pasívne prijatie, či očakávanie.
Bez viery v zázrak ani niet biblického ospravedlnenia: aj ospravedlnenie kresťanov je výhradne a v plnej miere závislé od viery v zázrak Ježišovho vzkriesenia. Dobré a spravodlivé skutky vyživované z tejto viery len nasledujú ospravedlnenie.
Ospravedlnenie z viery spočíva výhradne v krvi a v obeti zmierenia Ježiša Krista - Mesiáša. Skrze živú dôveru v moc vykúpenia sa stáva realitou vďaka sile Ducha Svätého.
Ľudia, ktorí veria celým srdcom v Ježiša Krista, sa už teda stali spravodlivosťou, sú za okamihom ospravedlnenia, sú spravodliví. Neznamená to ale, že už nikdy nezhrešia. Znamená to, že sa stav ich vnútra, skrze Božiu stvoriteľskú silu, nielen symbolicky, ale skutočne zmenil. Podľa Božieho zmýšľania je to vnútorný stav človeka, ktorý určuje jeho skutky, preto Pán v prvom rade nemení naše skutky, ale stav nášho srdca. A takto sa ospravedlnenie udeje okamžite z milosti - skrze vieru, keď človek vzýva Meno Ježiša Krista.
Význam Modlitby a Božej Zvrchovanosti
Má modlitba nejaký význam? Skutočne niečo mení? Ktosi mi raz položil túto otázku, len trochu iným spôsobom: „Mení modlitba Boží názor?“ Moja odpoveď vyvolala búrku protestov.
Biblia hovorí, že sú určité veci, ktoré Boh nariadil od večnosti. Tieto veci sa nevyhnutne stanú skutočnosťou. Keby ste sa modlili individuálne, alebo keby sme sa vy a ja spojili v modlitbe, alebo keby sa všetci kresťania na svete modlili spoločne, nič by to nezmenilo na tom, čo sa Boh vo svojej skrytej vôli rozhodol urobiť.
Tým, že tu Biblia používa pojem ľútosť, opisuje Boha, ktorý je Duch, jazykom, ktorý teológovia nazývajú „antropomorfným“. Je zrejmé, že Biblia tým nemyslí, že Boh oľutoval spôsobom, akým by sme oľutovali my; inak by sme mohli oprávnene predpokladať, že Boh zhrešil, a preto by sám potreboval spasiteľa. Jasne sa tým myslí to, že Boh odstránil hrozbu súdu nad ľuďmi. Hebrejské slovo nacham, ktoré je preložené ako „ľútovať“, v tomto prípade znamená „potešiť“ alebo „zmierniť“.
Božie zmýšľanie sa nemení, pretože Boh sa nemení. Veci sa menia a menia sa podľa Jeho zvrchovanej vôle, ktorú vykonáva prostredníctvom druhotných prostriedkov a druhotných činností. Modlitba jeho ľudu je jedným z prostriedkov, ktoré používa na uskutočňovanie vecí v tomto svete.
Medzi božskou zvrchovanosťou a ľudskou slobodou nikdy nie je konflikt. Predstavme si, že by sa Sabejci a Chaldejci modlili: „Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého“. Som si úplne istý, že Jóbove zvieratá by aj tak boli ukradnuté, ale nie nevyhnutne Sabejcami a Chaldejcami. Boh by sa možno rozhodol ich modlitbu vypočuť, ale na ukradnutie Jóbových zvierat by použil nejakého iného zástupcu. Existuje sloboda v určitých medziach a v rámci týchto hraníc môžu naše modlitby veci zmeniť.
Dôvodom, prečo sa modlíme, je práve Božia zvrchovanosť, pretože veríme, že Boh má vo svojej moci usporiadať veci podľa svojho zámeru. Práve o tom je zvrchovanosť - usporiadať veci podľa Božieho zámeru.
Mení teda modlitba Boží názor? Nie. Mení modlitba veci? Samozrejme, že áno. Zasľúbenie Písma hovorí, že „mnoho vládze modlitba spravedlivého pôsobiaca“ (Jak 5:16). Problém je v tom, že my nie sme až takí spravodliví. To, čo modlitba najčastejšie mení, je zloba a tvrdosť nášho vlastného srdca.
Žiť ako Božie Deti
Vatikán 14. novembra (RV) „Žiť ako Božie deti, nechávajúc v každom skutku vyniknúť tú veľkú pravdu, že Boh je Otec a môžeme mu dôverovať“ - Týmito slovami pápež František vysvetlil význam ôsmeho prikázania Desatora, ktorému sa dnes venoval v katechéze pri generálnej audiencii. Prikázanie hovorí: «Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu».
Ohovárať znamená zabíjať druhého - jeho povesť:„Niekedy sa ospravedlňujeme hovoriac: „Veď som povedal to, čo som cítil!“ To áno, avšak zabsolutizoval si tvoj uhol pohľadu. Alebo: „Len som povedal pravdu!“ Možno áno, avšak prezradil si osobné či dôverné skutočnosti. Koľké klebety ničia jednotu pre nevhodnosť či nedostatok jemnocitu! Ba viac, klebety zabíjajú, a toto povedal apoštol Jakub vo svojom Liste. Ohovárač či klebetnica sú ľudia, ktorí zabíjajú - zabíjajú druhých, pretože jazyk zabíja ako nôž! Pozor na to! Ten či tá, kto ohovára, je teroristom, pretože svojím jazykom vrhá bombu a odchádza preč a vec, ktorú hovorí, táto bomba, ktorú vrhá, ničí povesť druhého, no on si spokojne odchádza preč. Nezabudnite: ohovárať znamená zabíjať.
Pravda je „zjavením Boha, jeho tváre Otca a jeho bezhraničnej lásky“ a svoju plnú realizáciu nachádza v osobe Ježiša, povedal Petrov nástupca.„Neprerieknuť falošné svedectvo znamená žiť ako deti Boha, ktorý nikdy, no nikdy nepoprie sám seba, nikdy nehovorí klamstvá. Znamená to žiť ako Božie deti, nechávajúc v každom skutku vyniknúť tú veľkú pravdu, že Boh je Otec a môžeme mu dôverovať. Ja dôverujem Bohu - toto je jedna veľká pravda a z našej dôvery v Boha, ktorý je Otcom a miluje ma, miluje nás, sa rodí moja pravda a to, že som pravdivý a nie klamár.“
My kresťania nie sme mužovia a ženy, ktorý by boli výnimoční. Sme však synmi a dcérami nebeského Otca, ktorý je dobrý a nesklame nás a vkladá do našich sŕdc lásku k bratom.Táto pravda sa vyjadruje nie tak rečnením, ako skôr spôsobom bytia, je spôsobom života a vidieť ju v každom jednotlivom skutku (porov. Jak 2,18). Tento muž je pravdivým mužom, táto žena je pravdivou ženou - je to vidieť. Prečo je to tak aj bez toho, že by otvorili ústa? Lebo sa správajú ako pravdiví. Hovoria pravdu, konajú s pravdou. Je to pekný spôsob, ako máme žiť.
Peklo a Slobodná Vôľa
V prvom rade treba povedať, že Biblia hovorí o pekle ako o mieste, kde Boh nie je a ani nikdy nebude. Pravdou tiež je, že Boh nikoho do pekla neposiela. My sa tam posielame sami. Boh urobil všetko preto, aby sme tam nemuseli ísť. Dal nám slobodnú vôľu, teda nie sme v živote naprogramovaní ako roboti. Toto je Jeho zámer so všetkými ľuďmi. Boh nás stvoril podľa svojho obrazu, preto máme slobodnú vôľu.
V určitom slova zmysle môžeme povedať, že Boh do pekla nikoho neposiela, pretože následky nášho odmietnutia zakúsil namiesto nás Ježiš Kristus. Boh v podobe ľudí, kníh, prednášok, kázni a modlitieb kladie svoje „prekážky“ na našej ceste do pekla. Robí všetko preto, aby nás na našej životnej ceste odvrátil z nesprávneho smeru a viedol úplne opačne, k záchrane od následkov našich zlých rozhodnutí.
Tu treba vidieť rozdiel v tom, že nie každý človek je automaticky Božie dieťa. Na druhej strane platí, že ak je niekto dieťaťom Božím, je zároveň oslobodený od následkov, ktoré pramenia z odmietnutia Boha. Takže posiela Boh ľudí do pekla? Je Boh zodpovedný za choroby vo svete? Je priamo zodpovedný za to, že sa mnohí dostanú do väzenia? Môže za to, že niekto skončí na elektrickom kresle? Privoláva Boh vojny? Spôsobuje zlomené srdcia a nešťastné rodiny? Všetky tieto veci sú následkami hriešnej prirodzenosti človeka a sú vlastne výsledkom rebélie človeka voči tomu, čo chce Boh. To je ovocie hriechu človeka. Práve to prináša množstvo utrpenia vo svete. Neexistuje na to iné vysvetlenie.
Všimnime si, čo sa píše v Biblii. Ježiš Kristus nehovorí: „A keď príde (Duch Svätý), poučí svet: o hriechu, že ľudia žijú skazene a vykrádajú banky… “. Je naivné myslieť si, že sa človek môže zahrávať s Ježišom Kristom a neočakávať za to náležité dôsledky.