Staroveké Grécko položilo základy západnej kultúry. Staroveké Grécko bola vyspelá európska kultúra. Zemepisne sa vzťahuje na oblasť súčasného Grécka aj na oblasti v tom čase osídlené Grékmi - Cyprus, Turecké pobrežie Egejského mora (Iónia), Sicíliu, južné Taliansko a rozptýlené sídla na pobreží dnešného Albánska, Bulharska, Egypta, Francúzsko, Líbie, Rumunska, Španielska či Ukrajiny.
Mapa starovekého Grécka
Grécka filozofia
Staroveké Grécko je kolískou antickej filozofie, ktorá sa stala základom súčasnej európskej filozofie, ale aj vedy a techniky. Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti.
Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti. Vývoju otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie.
Obdobia gréckej filozofie:
- Ranné (kozmologické) obdobie - filozofi sa zaoberajú najmä prírodovednou problematikou, otázku sveta chápu prevažne naturalisticky a materialisticky.
- Klasické obdobie - je obdobím najväčšieho rozkvetu gréckej filozofie - sofisti, Sokrates, Platón, Aristoteles. V popredí ich záujmu je človek. Človek, je mierou všetkých vecí. Vývin filozofie vyúsťuje do metafyziky.
- Helenistické obdobie - súvisí s hospodárskym a politickým úpadkom Grécka. Grécko stráca politickú nezávislosť. Grék v novej situácií hľadá sám seba- uzatvára sa do seba. Končí sa tvorivý rozvoj zdravej filozofickej špekulácie.
- Mystické obdobie - je obdobím úpadku filozofie. Filozofiu nahrádza teozofia. Patrí sem novoplatonizmus.
Bohovia Grécka
Gréci boli polyteisti čo je súčasné uznávanie a uctievanie viacerých nesmrteľných ľudských postáv vybavených nadprirodzenou silou božstiev, ktoré sú voči sebe navzájom v hierarchickom pomere. Polyteistické sú iba tie náboženstvá, ktoré zjednocujú božské bytosti s pevne opísaným charakterom, s rozdelením okruhu príslušnosti v prírode, hospodárstve, spoločnosti a osobnej sfére. V polyteizme teda nejde iba o množstvo bohov v jeho panteóne.
Panteón je označenie pre spoločenstvo bohov v rámci polyteistického náboženského systému. Významový útvar „panteón“ zahŕňa predpoklad, že svet bohov je hierarchicky štruktúrovaný, že jednotliví bohovia sú relatívne zreteľne ohraničení vzhľadom na svoju osobnosť, svoj charakter a svoju funkciu. Panteón je poväčšine štruktúrovaný ako príbuzenská skladba alebo politická organizácia a táto štruktúra sa bežne vyjadruje v mýtoch.
Grécky panteón
Hlavní bohovia
Na počiatku bol chaos. Pravdepodobný zmätok zosobnený v božstvo, počiatok a prameň všetkého na svete. Gréci si ho predstavovali ako nekonečný vesmírny priestor alebo ako zmätok prvkov beztvárnej prahmoty v bezhraničnej tme. Z Chaosu povstala najprv večná temnota Erebos a tmavá noc Nyx, z Ereba a Nykty vzniklo večné svetlo Aithér a jasný deň Hémera. Potom sa zrodila Gaia, tmavá priepasť Tartaros a láska Erós.
- Gaia - bohyňa zeme a sama Zem. Bola matkou všetkého, čo na zemi žilo a rástlo.
- Úranos - boh neba a samo nebo, prvý vládca nad svetom po prvopočiatočnom Chaose. Zrodil sa bez otca z matky zeme Gaie, a keď ovládol svet, spojil sa s ňou v manželstve.
- Zeus - najvyšší boh starých Grékov. Hoci bol Zeus absolútnym vládcom, nevládol celkom neobmedzene. Nad všetkými bohmi a ľuďmi, i nad samým Diom, vládlo ešte niečo vyššie, nevyspytateľné a nezmeniteľné : osud.
- Héra - Diova sestra a manželka, bohyňa sobášov a pôrodov; symboly: ľalia, krava, páv.
- Poseidón - Diov brat, boh morí a prameňov; symboly: trojzubec, kôň, ryba.
- Athéna - dcéra Dia a Métis, bohyňa dôvtipu, umenia a remesiel, mieru a vojny; symboly: štít, kopija, oliva, sova.
- Apollón - Apolón syn Dia a Léto, dvojička Artemis, boh slnečného svetla, veštby, poézie, hudby.
- Artemis - dcéra Dia a Léto, bohyňa zveri, lovu, rastlín, detí, mesačného svitu; symboly: céder, laň, strieborný luk.
- Hádes - Hádes Diov brat, boh podsvetia a strážca mŕtvych.
- Afrodita - bohyňa lásky a krásy, najkrajšia z bohýň antických mýtov. Gréci jej zasvätili myrtu, ružu, jablko, mak, holubicu, delfína, lastovičku a lipu.
- Eros - objavil sa po zrode Gaie a Urana, pomocník Afrodity, boh spôsobujúci príťažlivú silu (aj) lásky svojimi šípmi.
- Arés - syn Dia a Héry, boh vojny. Pre vojnu vedenú múdro a teda vojnu víťaznú bola symbolom Palas Aténa.
- Héfaistos - syn Dia a Héry, boh ohňa a kováčstva, zbrojár bohov a staviteľ príbytkov bohov. Na Olympe si zriadil kováčsku dielňu, kde vyrábal zbroj nielen pre bohov, ale i ľudských hrdinov.
- Hestia - bohyňa rodinného krbu. Rozhodla sa zachovať večné panenstvo. Tak Zeus rozhodol, že sa stane ochrankyňou domáceho kozubu, rodiny. Pre Grékov bola rodinou aj obec i štát, takže sa nakoniec stala ochrankyňou obcí i štátov.
- Dionýzos - syn Dia, boh vína, plodnosti, úrody a divadla; symbol: vínna réva.
Rímska mytológia
Keď sa povie „rímski bohovia“, veľa ľudí si predstaví len „prezlečených gréckych bohov“. No rímska mytológia je oveľa viac ako len latinská verzia tej gréckej. Rím nebol len armádou a cisármi. Bol aj chrámami, obradmi a božstvami, ktoré viedli Rimanov k poriadku, disciplíne a lojalite k štátu. Áno, mnohí rímski bohovia majú svojich „gréckych dvojníkov“. Zeus sa stal Jupiterom, Afrodita Venušou a Ares Marsom. Gréci vnímali bohov ako bytosti plné emócií, krásy a dramatických príbehov. Ich bohovia boli jedineční, ľudskí a často aj rozporuplní.
Rímania však pristupovali k božstvám inak. Dôraz kládli na poriadok, autoritu a zodpovednosť. Rímski bohovia mali veľmi konkrétne úlohy - často zamerané na ochranu štátu, rodiny a spoločenského poriadku.
Rímsky panteón
Hlavní bohovia Ríma
- Jupiter - najvyšší boh, vládca nebies. Jupiter je najvyšší z rímskych bohov, vládca nebies a ochranca poriadku. Jeho moc symbolizujú blesky, ktoré drží v rukách ako znak spravodlivosti a autority. Stojí nad zákonmi, dohliada na ich dodržiavanie a zároveň chráni samotný rímsky štát.
- Juno - bohyňa manželstva, pôrodu a štátu. Juno je manželkou Jupitera a patrí medzi najmocnejšie bohyne rímskeho panteónu. Je ochrankyňou manželstva, pôrodu a rodiny, ale aj samotného rímskeho štátu. Rímske ženy v nej videli svoju ochrankyňu a sprievodkyňu v najdôležitejších chvíľach života.
- Minerva - bohyňa múdrosti, remesiel a vojenskej stratégie. Minerva je bohyňou múdrosti, remesiel a vojenskej stratégie. Predstavuje rozvahu, múdrosť a schopnosť premyslieť si každý krok ešte pred činom. Často býva zobrazovaná s helmou a sovou, symbolmi bdelosti a poznania.
- Mars - boh vojny, sily a ochrany ríše. Mars je bohom vojny, sily a odvahy, ale aj ochrancom rímskej ríše.
- Venuša - bohyňa lásky, krásy a plodnosti. Venuša je bohyňou lásky, krásy a plodnosti. Predstavuje príťažlivosť, nežnosť aj tvorivú silu života. Rimania ju uctievali nielen pre jej pôvab, ale aj ako matku svojho národa, pretože podľa legendy bol jej syn Aeneas zakladateľom rodu, z ktorého neskôr vzišiel Rím.
- Mercurius - boh obchodu, reči, cestovania a zisku. Merkúr je bohom obchodu, reči, cestovania a zisku. V rímskej mytológii je známy ako rýchly posol bohov, ktorý sa pohybuje medzi svetmi s ľahkosťou a dôvtipom. Chráni obchodníkov, cestovateľov aj tých, ktorí sa živia svojím umom a výrečnosťou.
- Neptunus - boh morí a vôd. Neptún je boh morí, oceánov a všetkých vôd. Vládne hlbinám so silou a majestátnosťou, ktoré vzbudzujú rešpekt aj obdiv. Okrem mora mu patrili aj kone, symbol rýchlosti a nespútanej energie.
- Vulcanus - boh ohňa, kováčstva a techniky. Vulkán je boh ohňa, kováčstva a všetkého, čo vzniká z rúk remeselníkov. Je patrónom tých, ktorí pracujú s kovom, ohňom a technikou, a symbolom tvorivej sily ukrytej v žiare plameňa. Rímania ho uctievali ako majstra dielní bohov, tvorcu zbraní, nástrojov aj umeleckých predmetov.
- Diana - bohyňa lovu, mesiaca a prírody. Diana je bohyňou lovu, mesiaca a prírody. Stelesňuje slobodu, čistotu a spojenie človeka s divokosťou sveta. Ako panenská bohyňa je ochrankyňou zvierat, detí a všetkého živého, čo potrebuje ochranu pred silnejšími.
- Ceres - bohyňa úrody a poľnohospodárstva. Ceres je bohyňou úrody, poľnohospodárstva a plodnosti pôdy. Jej moc spočíva v sile, ktorá prebúdza zem k životu a prináša ľuďom potravu. Rímania ju uctievali ako ochrankyňu roľníkov a záruku hojnosti, bez ktorej by nebolo možné prežiť.
- Vesta - bohyňa domácnosti a večného ohňa. Vesta je bohyňou domácnosti, rodinného tepla a posvätného ohňa, ktorý nikdy nemal vyhasnúť. Jej chrám stál v samom srdci Ríma a plameň, ktorý v ňom neustále horel, symbolizoval život a trvalosť rímskeho národa. Ak oheň vyhasol, považovalo sa to za zlé znamenie a varovanie pre celý štát.
Bohovia lásky v rímskej mytológii
V rímskej mytológii existuje niekoľko bohov a bohyne spojených s láskou, krásou a plodnosťou. Medzi najvýznamnejších patria:
- Venuša (Venus): Pôvodne bohyňa jari, lásky, sexu, ženskosti, prosperity a krásy. Neskôr bola považovaná za ochrankyňu manželstiev a mala úlohu "Pramatky" alebo tiež "Rodičky". Prostredníctvom svojho syna Aeneasa sa stala matkou rímskeho ľudu. Je rímskou obdobou gréckej bohyne Afrodity.
- Kupido (Cupido): Boh túžby, erotickej lásky, príťažlivosti a lásky. Je často označovaný za syna bohyne lásky Venuše. V rímskej mytológii bol zobrazovaný ako tučný chlapec a lukom a šípmi, ktoré predstavovali zdroj jeho sily. Je rímskou obdobou gréckeho boha Erosa.
Venuša a Kupido
Rímski bohovia tvorili prepracovaný systém, ktorý pripomínal štruktúru štátu. Každý mal svoju kompetenciu, svoje sviatky aj svoj kult. Rimania neuctievali bohov len zo strachu, ale z hlbokého pocitu zodpovednosti za spoločné dobro. Náboženstvo pre nich nebolo súkromnou záležitosťou, ale verejným vyjadrením občianstva a úcty k poriadku. Bohovia boli súčasťou neviditeľnej zmluvy medzi ľuďmi a štátom.
Rímska mytológia nebola vzdialená od bežného života. Práve naopak, bola jeho prirodzenou súčasťou. Každá domácnosť, rodina aj vojak mali svojich vlastných bohov. V každom dome horel oheň bohyni Veste a na stole mal svoje miesto kútik venovaný domácim duchom, Lares a Penates. Každé remeslo, profesia aj mestská štvrť mali svojho ochrancu. Obchodníci vzývali Merkúra, roľníci Ceresu a vojaci Marsa. Bohovia neboli len „tam hore“ - boli v uliciach, v domoch, na poliach i v srdciach ľudí.
Rímska ríša zašla ešte ďalej - jej vládcovia sa po smrti, a niekedy dokonca aj zaživa, stávali bohmi. Prvým bol Augustus, ktorého senát vyhlásil za „divus“, teda božského. V mestách sa stavali chrámy cisárskej rodine, konali sa slávnosti a razili sa mince s ich podobizňami. Cisársky kult tak nebol len náboženským prejavom, ale aj nástrojom politiky.
Nie všetci cisári však boli milovaní. Niektorí sa zbožštili sami, ako napríklad Caligula, iní boli po smrti zatratení a vymazaní z dejín.
Večný oheň, ktorý kedysi horel v chráme bohyni Veste, sa stal symbolom živej viery. Svätenie dní, slávnosti, procesie a rituály majú svoje korene v pohanských tradíciách. Stopy rímskych bohov vidíme aj v bežnom živote. Názvy planét ako Mars, Jupiter či Saturn pripomínajú ich staré božstvá, január nesie meno po dvojtvárom Janovi a mnohé princípy právneho systému vyrastajú z rímskeho myslenia.
Lebo nás učia niečo podstatné, že každá spoločnosť potrebuje symboly, poriadok a vieru. Nie slepú vieru, ale vedomie, že sme súčasťou niečoho väčšieho než sme my sami. Rímski bohovia sú ukážkou toho, ako sa dá moc, viera a každodennosť prepojiť do jedného celku, ktorý fungoval celé stáročia.
Rímski bohovia neboli anarchickí ako grécki. Pôsobili ako armáda božstiev, každý mal svoju úlohu, svoje miesto a zodpovednosť. Dnes, keď svet často pôsobí chaoticky, stojí za to pripomenúť si, že sila môže tkvieť aj v poriadku, úcte a rovnováhe. Možno staré božstvá naozaj nezmizli, možno len čakajú, kedy si na ne opäť spomenieme.