Boh na mňa zabudol: Význam a posolstvo

Kľúčové prikázanie, ktorým nás Boh v nekonečnej láske vyzýva, aby sme mu zostali verní, znie: „Ja som Pán Boh tvoj! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal.“

Vynára sa oprávnená otázka, či každý v parlamente prijatý zákon by nemal byť v zhode s Božími prikázaniami. Odpoveď je zakomponovaná v úvode prvého Božieho prikázania: „Ja som Pán, tvoj Boh“ (Ex 20, 2). Ak však Boh nezohráva najpodstatnejšiu úlohu v živote človeka, potom si aj Božie zákony vysvetlí podľa ľubovôle a tvorba ľudských zákonov bude v rozpore s Božími prikázaniami.

Veľkou udalosťou v dejinách židovského národa bolo oslobodenie z egyptského otroctva. Keď nadišla chvíľa vyslobodenia a pri putovaní doľahli skúšky, ľud často šomral, búril sa a bedákal za cibuľou i cesnakom v otroctve pod tvrdou rukou faraóna (porov. Akoby zabudol na „mocnú ruku“ Pána, ktorý ich vyviedol z otroctva. Veľký paradox je, že to urobili práve vo chvíli, keď Mojžiš prijímal od pravého Boha desatoro prikázaní (porov. Ex 32).

Namieste je znova si pripomínať prvé Božie prikázanie, ale najmä porozumieť jeho zmyslu a významu. Ako však prekonať pomerne rozšírenú nerozumnosť v postoji a správaní súčasného človeka? Mojžiš riešil nerozumnosť a nevernosť členov vyvoleného národa tvrdým trestom (porov. Nebolo to nič nezvyčajné.

Ale čo dnes? Boh Nového zákona je láska (porov. Kto je Boh? Iba zákonodarca? „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Boh bol vždy láska. I po prvom hriechu našich prarodičov Boh z lásky k ľuďom prisľúbil, že pošle Vykupiteľa. Napokon, Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, vydal za nás svoj život na kríži z lásky.

Ak áno, pochopili sme, že Boh nadväzuje dialóg s človekom vždy prvý. Prikázania sú prejav jeho lásky k nám a poslušnosť Božím príkazom je naša odpoveď lásky voči Bohu. Pri novom výrobku sa snažíme dobre naštudovať návod. Výrobcom uveríme, hoci ich nepoznáme. Keď hovoríme o Božích príkazoch, ide o najväčšiu hodnotu, ktorú môžeme vlastniť. Dostali sme ju zadarmo ako dar. Malo by to byť niečo, na čom nám záleží najviac. Darca života Boh sa stará o svoje stvorenie.

Najkrajšiu a najdokonalejšiu odpoveď na lásku Boha dala Panna Mária. Božie príkazy rešpektovala od detstva a vo chvíli zvestovania dala Bohu jednoznačnú odpoveď lásky, poslušnosti a oddanosti. I v nebi je našou Mamou, ktorá svoje deti učí, ako milovať Pána a dosahovať cieľ - nebo. Prvé Božie prikázanie orientuje na základný vzťah človeka k Bohu - Stvoriteľovi, Otcovi, Láske.

Ako balzam na dušu pôsobia slová: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása. Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa nikdy viac“ (Ž 62, 2 - 3). Žalmistovi nestačí raz vysloviť, že Boh je jeho útočište - to je skúsenosť veriaceho človeka. Či je tomu, kto takto poznáva Boha, zaťažko plniť Boží príkaz: „Ja som Pán Boh tvoj... Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ (Ex 20, 2 - 3)? Potrebuje si dať taký človek vyveštiť budúcnosť, aby sa následne bál a nežil v slobode Božieho dieťaťa, o ktoré sa denne jeho nebeský Otec stará? Túto udalosť sprevádzalo hrmenie, blýskanie, oheň a dym, celý vrch Sinaj sa triasol a zakryl ho hustý mrak (porov. Ex 19). Boh na nás nechce použiť svoju moc, ale poznanie jeho moci nám môže dodať istotu, že nám vždy pomôže, ochráni a zachráni nás. Len mu dôverujme a celkom sa mu odovzdajme.

Čakanie na Boha je o viere a nádeji. Znamená to veriť, že jedného dňa, hoci ten deň ešte nenastal, On všetky veci dokoná. V časoch, keď čakáme a hľadáme Boha na modlitbách, sa musíme naučiť počúvať Ho rovnako svedomito, ako keď k Nemu prehovárame.

V knihe Opustený Bohom? [Deserted by God?] hovorí Sinclair Ferguson o tom, čo kresťanskí predkovia nazývali „duchovná púšť“. Ide o pocit, že na nás Boh zabudol. Tento pocit v nás vyvoláva izoláciu a bezcieľnosť. Ale skrze vieru môžeme prehlasovať Božiu milujúcu prítomnosť aj vtedy, keď sa zdá, že mlčí a my sa cítime opustení.

Mnohí z nás si prešli cestou emauzských učeníkov (Lukáš 24:13-31). Pohltení smútkom. Dotrápení otázkami. Keď som sa utíšil, Boh ku mne prehovoril. Čakať na Boha v sebe zahŕňa naučenie sa zložiť pred Ním všetky otázky. Dôverovať Bohu, keď Ho nepočujeme, nás v konečnom dôsledku posilňuje a očisťuje.

Ak je naša viera podložená nedostatkom bojov, súžení, obáv a otázok, ide o základ z piesku. Takáto viera je len jednou hroznou diagnózou. Neprežije ťažšie časy. Keď si myslíme, že Boh mlčí alebo je neprítomný, možno nám chce iba ukázať, že naša viera je povrchná a mylná. V istom zmysle Boh nikdy nemlčí. Prehovoril k nám vo svojom slove a skrze to, že sa stal človekom a zomrel za nás na kríži, aby pre nás vydobyl spasenie. Toto je prejav, ktorý nikdy nemlčí!

To, čo nazývame Božím mlčaním, môže byť v skutočnosti naša neschopnosť alebo neochota počúvať Ho. Našťastie táto strata sluchu nemusí byť pre Božie deti trvalá. Žalm 19:1 hovorí o tom, že nebesá rozprávajú o Božej sláve. List Rimanom 1:20 oznamuje, že všetko stvorenstvo je dôkazom Božej existencie. Napriek tomu, že Boha nemôžeme fyzicky počuť, môžeme si deň za dňom otvárať Jeho slovo, hľadieť na to, čo už raz vyslovil, rozjímať nad tým a učiť sa to slovo naspamäť, až kým si neuvedomíme, že nejde o mlčanie, ale o Boží hlas ku nám.

Prirodzene je tu prítomná aj túžba počuť Boha viac osobným spôsobom. Boh prehovoril k Eliášovi „tichým šepotom“(1. Problém šepotu je, že ho je ťažko počuť, najmä keď všade okolo nás fúka vietor. Prečo Boh občas hovorí tak potichu?

Čo môžeme robiť, keď sa zdá, že Boh mlčí a život je pochmúrny? „Hospodin, tvoj Boh, bude v tvojom strede ako zachraňujúci Hrdina. Len preto, že sme nepočuli Božie jasanie, neznamená, že sa nad nami neraduje s výkrikmi radosti. Slepé alebo hluché dieťa nevidí otcovu tvár alebo nepočuje jeho slová, ale predsa môže pociťovať jeho lásku a náklonnosť. Vďaka krvou kúpenému zasľúbeniu vieme, že po tomto krátkom živote bude nasledovať večnosť, v ktorej Jeho deti uvidia Jeho tvár.

Ak sa vo vyčkávaní opierame o Neho, daruje nám milosť, aby sme počas svojich modlitieb počúvali pozorne.

„Ale Sion povedal: Opustil ma Hospodin a Pán zabudol na mňa! Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom, ktorého zrodila? Keby ony aj pozabudli, ja na teba nezabudnem.

Rodičia si niekedy „zabudnú“ vyzdvihnúť svoje dieťa z materskej školy alebo školského klubu. Prečo? Lebo sú presvedčení, jeden o druhom, že to mal urobiť ten druhý. Alebo mama príde skôr z práce, príde si po syna a o pol hodiny pri škole zaparkuje otec a tiež zháňa svojho syna. Nie, nie je to preto, že by svoje dieťa zanedbávali, ale pre rôzne povinnosti, ktoré musia riešiť, zabudnú na čas. O niečom podobnom hovorí i dnešný text.

49. - 55. kapitolu proroka Izaiáša by sme mohli označiť za básnickú zbierku, pod názvom Sionské piesne. Spomína sa tu Izrael, utrpenie Božieho ľudu, ale aj zachraňujúca Božia láska. V každej jednej časti je priam hmatateľné telesné i duševné utrpenie ľudu. V ďalekej cudzine, vzdialený od Božej lásky ľud veľmi trpí. Trpí následkom svojej neposlušnosti. Popritom všetkom ich Boh povzbudzuje zasľúbeniami, posilňuje a potešuje. Predovšetkým potešuje ľud, ktorý sa obrátil k pohanským modlám. Odvrátil sa od živého Boha. Namiesto Neho si začal vyrábať sošky rôznych bôžikov, ktorým sa začal klaňať a tak na seba privolal Boží hnev. Jeho následkom bolo zajatie.

V tejto časti Písma môžeme tak trošku vidieť aj samých seba. Ako to dopadne, keď sa rozhodujeme bez Boha a čo to všetko obnáša. No zároveň je dnešný text aj veľkým povzbudením, evanjeliom. Každý z nás môže byť ukrytý v Božích rukách.

Keď pri nejakom ošetrení povie lekár pacientovi, že jeho život je v Božích rukách, tak pacient má väčšinou obavy a bojí sa, pretože to neveští nič dobré. Ale Boh nás uisťuje o opaku. Môj život, moje uzdravenie, rodinná situácia, moja budúcnosť, celé moje bytie je v Božích rukách. Teda ak my si povieme, že projekt v práci, zmena zamestnania je v Božích rukách, tým jasne vyjadríme, že my s tým už viac nevieme čo urobiť. Snažili sme sa a teraz je to v Božích rukách. A pritom je to to najlepšie, byť v Božích rukách.

Všetky naše starosti vložiť do Božích rúk. Všetko dať a prijímať z Božích rúk. Napriek tomu, že si uvedomujeme všetky tieto súvislosti, tak z času načas toto slovné spojenie použijeme. Bratia a sestry, ale veď to je to najlepšie, čo sa nám môže stať. Zložíme zbrane a utíšime sa. Prestaneme sa brániť, metať ako topiaci sa vo vode. Aj záchranár prichádza k topiacemu zozadu a počká, kým sa topiaci ponorí. Vtedy zasiahne. Náš život, naša budúcnosť je na tom najlepšom mieste vtedy, keď je v Božích rukách. Boh nás pozná a vie o nás.

„Opustil ma Hospodin a Pán zabudol na mňa.“ Rodič zabudol svoje dieťa v škôlke, ale Bohu sa to nikdy nestane. On na nás nezabúda ani nás neopustí. Takto šepká diabol. Vidíš do akej situácie ťa Boh doviedol. Zabudol na teba. Nestará sa o teba. Vôbec ho nezaujíma čo bude s tebou. Tak vieš čo, zabudni aj ty na Boha. Bohu neraz vyčítame, že zabudol zasiahnuť. Podľa nás už bol najvyšší čas. Naozaj? Nikoho nepošle? Prečo je ticho?

Keď je nám naozaj ťažko, tak si často ani neuvedomujeme, že obviňujeme Boha. V okamihu, keď sa s ním začneme takto rozprávať, povieme Mu o svojom strachu, nerozumieme udalostiam, ktoré sa okolo nás dejú. Dôležité je, že to povieme, vyznáme Bohu. Rodič môže zabudnúť na svoje dieťa, ale Boh na nás nikdy nezabudne.

Je dôležité si toto všetko vyjasniť, preto Boh pokračuje: „do dlaní som si ťa vyryl“. Aká veľká musí byť Božia dlaň? Čo a kto všetko sa tam zmestí? Nuž všetci a všetko. Zmestíme sa do nej my, naše rodiny, ale aj tí, ktorí o Bohu nechcú ani len počuť. Všetci. Bratia a sestry naozaj si to myslíte? Keď si nás Boh vyryl do dlane, môže sa hocičo stať, akokoľvek vyvinúť, zajtrajšok je v najlepších rukách. Božie dlane sú miestom, kde sa zmestia všetky naše starosti a obavy. To nie sú prázdne frázy, ale pravda. Presvedčme sa o tom a porozprávajme sa s Bohom. On svojich neopúšťa.

Potom je hriechom, keď sa z Jeho rúk vytrhnem a poviem si, že so svojím životom si budem robiť čo chcem. Ale pred Bohom sa nevieme ukryť. „Do svojich slaní som si ťa vyryl.“ To znamená, že tvoje meno je zapísané do Božej dlane. Myslím si, že každý z nás už zažil úspech tam, kde sme už nič pozitívne nečakali, požehnanie našej práce, snahy. Keď sme zažili Božie požehnanie, keď ešte aj naše omyly, premárnené chvíle môžeme vziať z Božích rúk. Boh nám nevyčíta naše previnenia, ale ich zmaže. Preto je veľmi dôležité, či sa nachádzame v Božej dlani. Či je tam to naše meno vyryté. Pretože nakoniec nás objíme Jeho láska a my pochopíme mnohé veci a súvislosti.

Žalm 42 + 43

Žalm 42 a 43 tvoria jeden celok, čo okrem iného vidno z refrénu, ktorý sa opakuje v oboch žalmoch: „Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Čakaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!“ Tento žalm je opisom dramatického vnútorného zápasu človeka, ktorý sa vo svojej ťažkej životnej situácii zmieta medzi beznádejnosťou a nádejou. Žalm ani po tisícročiach nestratil nič zo svojej aktuálnosti, lebo podobné vnútorné boje prežívajú aj dnes mnohí ľudia. Tým, ktorí sú v podobnej situácii, pomáha tento žalm pochopiť, čo sa to v ich srdci vlastne odohráva - už to je veľká pomoc, keď človek začína lepšie rozumieť sebe samému. Cenné je aj vyústenie, ku ktorému dospel ten vnútorný zápas opísaný v žalme, keď nad beznádejnosťou zvíťazila nádej, istota, že Pán Boh pomôže, že ho zachráni.

Poukazujú na to slová o smrteľných mukách v jeho kostiach. Iní poukazujú na slová: „Prisúď mi právo, Bože, a zasaď sa o môj spor proti neláskavému národu, osloboď ma od muža ľstivého a zvráteného!“ a myslia si, že ten človek bol obklopený nepriateľmi, ktorí ho mali v moci, a on nenachádzal obranu proti nim. Každý, kto je uprostred problémov, ťažkostí, trápenia, môže do tohto žalmu dosadiť seba, čítať si ho a meditovať ako svoj osobný žalm.

K jeho ťažkej situácii patrí aj to, že nie je na domácej pôde, ale kdesi ďaleko od domova. Hovorí: „Moja duša je skleslá vo mne, preto sa rozpomínam na Teba z krajiny Jordánu a Hermónu, z vrchu Micár.“ To miesto sa nedá síce presne lokalizovať, ale ide zrejme o nehostinné pohorie kdesi na severe, pri prameňoch Jordánu. Nehostinné prostredie pripomínajú aj slová o hukote vodopádov: „Hlbina hlbine sa ozýva na hukot Tvojich vodopádov; prevalili sa cezo mňa všetky Tvoje príboje a vlny.“ Alebo to môžu byť obrazné slová o tom, že sa cíti ako neuniknuteľne zasiahnutý veľkou vodou, záplavami.

Vo svojom vnútornom zápase je sám; nemá nikoho, kto by ho potešil, povzbudil, kto by bol ochotný spolu s ním niesť jeho bremeno. Naopak, nepriateľsky naladení, zlomyseľní ľudia, ktorí vidia jeho biedu, sa škodoradostne, ironicky vysmievajú z jeho viery a dôvery v Boha. „Slzy sú mojím chlebom vo dne v noci, keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh?“ „Za smrteľných múk v mojich kostiach tupia ma moji protivníci a neprestajne mi hovoria: Kde je tvoj Boh?“ Vlastné vnútorné pochybovačné myšlienky a vonkajšie posmešné poznámky sa spájajú a vyvolávajú veľkú tieseň v jeho duši. Výsmech z dôvery v Pána Boha sa neraz ozýva aj dnes.

Pri pohľade na utrpenie veriaceho človeka sa často ozývajú zlomyseľné poznámky: Kdeže je ten jeho Boh, keď mu nepomôže? Akú cenu má jeho viera v Boha? Akú cenu majú jeho modlitby? Bolesť tohto zasiahnutého človeka nachádza svoj výraz aj vo vyčítavých slovách modlitby na adresu Pána Boha: „Hovorím Bohu, svojej skale: Prečo si zabudol na mňa? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom?“ „Lebo Ty, Bože môj, si mojím útočiskom; prečo si ma zavrhol? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom?“ K vážnosti biblického chápania modlitby patrí aj to, že trpiaci človek má odvahu vysloviť v modlitbe na Božiu adresu aj takéto otázky.

Výzva k obráteniu

Je čas, aby sme sa „prebudili sa zo spánku“ (Rim 13,11) - rezonujú mi tieto slová Písma, ktoré sú výzvou k obráteniu. Panna Mária nás pozýva prijímať svojho Syna skrytého v Eucharistii čo najčastejšie. Prijímaj Eucharistického Krista s vierou a s láskou! Nerobiť to ako niečo, že si odškrtnem aktivitu.

Posilniť ducha modlitby a modlitebný život je možné viacerými spôsobmi. Každý z nás má taktiež svoj vlastný modlitebný život a praktizuje niektoré formy, ktoré ho posúvajú vpred a ktoré mu Boží Duch zjavil pre daný čas ako podstatné. Nie je cieľom nabaľovať ďalšie aktivity v zmysle kvantity.

5 kamienkov

• každý deň sa zaväzujeme počas tejto duchovnej púte pomodliť svätý ruženec.
• každé ráno sa chceme zasvätiť Ježišovi Kristovi, jeho Božskému srdcu, skrze zasvätenie sa Panne Márii a obetovať deň na jej úmysly.
• Adorácia: odporúčame 30 min. aspoň raz do týždňa. Nájdi si v rámci týždňa čas na tichú adoráciu.
• Božie slovo čítajme a rozjímajme nad ním každý deň.

Sion v Starom Zákone

Židovské náboženstvo je jediné, ktoré je viazané na región, zem, mesto Jeruzalem, vrch Sion a Chrámovú horu. Samotný vrch Sion je považovaný za najdôležitejší z vrchov Izraela a vďaka nemu je celé mesto i oblasť považovaná za posvätnú.

Jeruzalem je osobitným objektom lásky Boha, ktorý si toto miesto vyvolil pre svoje prebývanie. „Brány Siona“, to značí brány spravodlivosti (Ž 118,19), sú metaforou pre vstup do sveta, kde vládne poriadok stanovený Pánom, a preto sa otvárajú len pre toho, kto má ruky nevinné a srdce čisté (Ž 24,4).

Nachádzame sa v dobe Babylonského exilu a Izraeliti sa cítia opustení a zabudnutí Bohom. Prorok teda o Sione uvažuje ako o opustenej žene, ponechanej svojím manželom v ťažkostiach. Obraz Boha ako „ženícha“ svojho ľudu je v Starom Zákone rovnako - ak nie viac - častý ako obraz Boha ako Pastiera. Proroci, vrátane Druho-Izaiáša, odkazovali tomuto ľudu - či už tomu v Judsku alebo v Babylone - od Pána prísľub obnovy Jeruzalema, najmä jeho chrámu, ale k naplneniu tejto zvesti akosi neprichádzalo dlhé roky. Pánovi verní, či v Jeruzaleme, alebo v Babylone, si pripadali ako Bohom opustení a zabudnutí.

Mária zostáva novým Jeruzalemom, v ktorom sa narodil Spasiteľ a Vykupiteľ.

Božie Milosrdenstvo a Spása

Keď Izrael počúval svojho Boha, dobre sa mu darilo, ak Ho nepočúval, Pán ich trestal. Trestal ich cez pohanské národy, ktorým mali byť za príklad a za svetlo. Ešte tvrdším trestom bolo, keď ich zo zeme vyhnal. Zavlečenie do Asýrie a do Babylona a ich čiastkový návrat sme už spomenuli.

Kresťania sú presvedčení, že Mesiášom (semenom, v ktorom budú požehnané všetky národy) je Ježiš Kristus. Mesiáš je väčšie zasľúbenie ako zasľúbenie o národe a zemi. Narodil sa v presne určenom čase (Dan 9) a naplnili sa nespočetné proroctvá o Jeho pôvode, mieste narodenia, ale aj o tom, akým spôsobom bude žiť a zomrie. No, žiaľ, vlastní zatvrdili svoje srdcia a Ježiša Krista neprijali. O to viac otvorili svoje srdcia pohania a Ježiša Krista ako Mesiáša mnohí ochotne prijali.

Boh nikdy nemešká

Boha neviažu harmonogramy, ktorými žijeme. Zatiaľ čo my fungujeme v pozemskej realite času, Boh žije vo večnosti. A keď sa nám zdá, že mešká, musíme si uvedomiť jedno - Boh nikdy nemešká. Vždy koná včas. On však na nás neustále hľadí a dáva pozor.

Obeť chvály

Mohli by sme svoje myslenie aj takto formulovať: „Toľko zla som dnes zažil, že sa ledva vlečiem, že si ledva kľakám k modlitbe a Boh ma ešte vyzýva, aby som ho za tento pomotaný deň a život pochválil? Je zaujímavé, že Boh vyžaduje obeť! Je to niečo, načo pri svojom namáhavom živote často zabúdame. Je zaujímavé, že tak nekoná vo svojom záujme, ale v našom záujme. Ale v čom spočíva tá zvláštna obeť, o ktorej hovorí žalmista: „obeť chvály“?

Koľko krát zaujímame práve tento pohŕdavý postoj vo vzťahu ku všetkému, čo sme zažili a skúsili vo svojom živote. Hovoríme si: „Boh o mne nevie, Boh na mňa zabudol, v opačnom prípade by sa toto nemohlo v mojom živote stať. Nebol by som takto zlyhal, keby Boh pri mne stál!“ Je to postoj prameniaci z nedôvery a pýchy. Je to postoj pohŕdania Božou výchovou. Je to ovocie nepoznania Božej prozreteľnosti.

tags: #boh #na #mna #zabudol