Boh Nie Je Iba Láska, Láska Je Iba Význam

"Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom." (1. Jánov list). Tieto slová Prvého Jánovho listu mimoriadne jasne vyjadrujú jadro kresťanskej viery: kresťanský obraz Boha a v dôsledku neho aj obraz človeka a jeho životnej cesty. Uverili sme v Božiu lásku - tak môže kresťan vyjadriť svoje základné životné rozhodnutie.

Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie. Stavajúc na ústrednom postavení lásky, kresťanská viera prijala to, čo bolo vnútorným jadrom viery Izraela a zároveň dalo tomuto jadru novú hĺbku a šírku.

Veriaci Izraelita sa každý deň modlí slovami Deuteronómia, o ktorých vie, že je v nich zahrnutý stredobod jeho existencie: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (6, 4 - 5). Ježiš spojil do jediného prikázania príkaz milovať Boha s prikázaním lásky k blížnemu, ktoré sa nachádza v Knihe Levitikus: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!“ (19, 18; porov. Mk 12, 29 - 31).

Pretože nás Boh miloval ako prvý (porov. Vo svete, v ktorom sa s Božím menom spája neraz pomsta, či dokonca povinnosť nenávidieť a konať násilie, je toto posolstvo veľmi aktuálne a má veľmi konkrétny význam. Preto v mojej prvej encyklike by som chcel hovoriť o láske, ktorou nás Boh zahŕňa a ktorú my máme odovzdávať druhým.

To je naznačené v dvoch veľkých častiach tohto listu, ktoré sú navzájom hlboko spojené. Prvá má viac špekulatívny ráz, keďže by som v nej chcel - na začiatku môjho pontifikátu - poukázať na niektoré podstatné fakty o láske, ktorú Boh tajomným a veľkodušným spôsobom ponúka človeku a zároveň o tom hlbokom vnútornom spojení, ktoré je medzi touto Božou láskou a skutočnosťou ľudskej lásky.

Druhá časť má viac konkrétny ráz, pretože hovorí o praktickom uskutočňovaní prikázania lásky k blížnemu v cirkevnom živote. Táto téma sa javí ako veľmi široká; avšak vyčerpávajúci traktát by presiahol cieľ tejto encykliky. Božia láska k nám je základnou podmienkou života a kladie rozhodujúce otázky o tom, kto je Boh a kto sme my.

Prekážkou v tomto ohľade je problém jazyka. Slovo láska sa stalo najpoužívanejším i najzneužívanejším slovom, s ktorým dnes spájame celkom odlišné významy. Na prvom mieste pripomíname širokú významovú rozmanitosť slova láska: hovorí sa o láske k vlasti, láske k svojmu povolaniu, o láske medzi priateľmi, o láske k práci, láske medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami a príbuznými, o láske k blížnemu a o láske k Bohu.

V tomto množstve významov však láska medzi mužom a ženou, v ktorej sa telo a duša nerozlučne spájajú a pred ľudským bytím sa otvára prísľub, akéhosi neodolateľného šťastia, vyniká ako archetyp lásky par excellence, a v porovnaní s ňou už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky. Láske medzi mužom a ženou, ktorá sa nerodí z myslenia a vôle, ale istým spôsobom je človeku daná a presahuje ho, dalo antické Grécko názov eros.

Hneď na úvod treba povedať, že grécky preklad Starého zákona použil slovo eros len dvakrát, kým Nový zákon ho nepoužíva ani raz. Z troch gréckych slov označujúcich lásku - eros, philia (priateľská láska) a agapé - uprednostňujú novozákonné knihy posledné, ktoré sa v gréčtine používalo len okrajovo. Pojem priateľstvo (philia) preberá a prehlbuje Evanjelium podľa Jána, aby ním vyjadrilo vzťah medzi Ježišom a jeho učeníkmi. Zanechanie slova eros spolu s novou víziou lásky, ktorá sa vyjadruje slovom agapé, nepochybne označuje niečo podstatné v novosti kresťanstva, a to práve v chápaní lásky.

V kritike kresťanstva, ktorá sa, počínajúc osvietenstvom, rozvíjala so vzrastajúcou radikálnosťou, bola táto novosť označená za absolútne negatívnu. Podľa Friedricha Nietzscheho dalo kresťanstvo erosu vypiť jed, a hoci eros naň nezomrel, zdegeneroval na neresť.1 Týmito slovami vyjadril nemecký filozof veľmi rozšírené chápanie: Nestrpčuje nám azda Cirkev svojimi prikázaniami a zákazmi práve najkrajšiu vec v živote?

Eros a Agapé

Zanechanie slova eros spolu s novou víziou lásky, ktorá sa vyjadruje slovom agapé, nepochybne označuje niečo podstatné v novosti kresťanstva, a to práve v chápaní lásky. No je to skutočne tak? Je naozaj pravda, že kresťanstvo zničilo eros? Pozrime sa na predkresťanský svet.

Gréci - iste spriaznení s inými kultúrami - videli v erose predovšetkým opojenie, potlačenie rozumu „božskou bláznivosťou“, ktorá človeka vytrháva z obmedzenosti jeho existencie a v tomto bytí, premoženom božskou mocou, mu dáva zakúšať najvyššiu blaženosť. Proti takejto forme náboženstva, ktorá vystupuje ako veľmi silné pokušenie pre vieru v jediného Boha, sa Starý zákon postavil s najväčšou rozhodnosťou, bojujúc proti nej ako proti perverzii náboženskosti.

Tým však vôbec neodmietol eros ako taký. Vyhlásil len vojnu ničivému prekrúteniu, pretože falošné zbožšťovanie erosu, ktoré tu nastáva, ho zbavuje dôstojnosti a odľudšťuje ho. Z toho vidno, že eros potrebuje disciplínu a očistenie, aby nedával človeku len chvíľkovú potechu, ale istú predchuť vrcholu existencie, toho šťastia, po ktorom túžime celým svojím bytím.

Človek sa stáva skutočne sám sebou, keď sa duša a telo stretnú v intímnej jednote. Keď sa toto zjednotenie dosiahne, poslanie erosu možno nazvať prekonaným. Dnes sa nezriedka vyčíta kresťanstvu minulosti, že bolo neprajníkom toho, čo je telesné; a naozaj tendencie v tomto zmysle tu vždy boli. No spôsob, akým je dnes zvelebované telo, čoho sme svedkami, je plný klamu.

Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Naopak svoje telo a pohlavnosť tým považuje len za materiálnu časť seba samého, ktorú možno používať a využívať na základe úžitku. Je to oblasť, ktorú človek nepokladá za priestor svojej slobody, ale za niečo, čo sa svojím spôsobom snaží urobiť príjemným i neškodným zároveň.

V skutočnosti sa tak stretáme s degradáciou ľudského tela, ktoré nie je začlenené do celkového priestoru slobody našej existencie, nepovažuje sa za živé vyjadrenie úplnosti nášho bytia a je odsunuté do čiste biologickej oblasti. Ostentatívne zvelebovanie tela sa môže veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť voči telesnosti. Kresťanská viera, naopak, človeka vždy považovala za dvojjediné bytie, v ktorom sa duch a hmota navzájom prenikajú, vďaka čomu obe nadobúdajú novú vznešenosť.

Predovšetkým sa však vynorila otázka, či posolstvo o láske, ktoré nám oznamuje Biblia a Tradícia Cirkvi, má niečo spoločné so všeobecnou ľudskou skúsenosťou lásky, alebo či nie je skôr proti nej. Hľadajúc odpoveď, sme skúmali dve základné slová: eros ako výraz označujúci svetskú lásku a agapé ako vyjadrenie pre lásku založenú na viere a ňou formovanú.

V skutočnosti eros a agapé - vystupujúcu i zostupujúcu lásku - nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe - i keď v rozličných dimenziách - nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej. Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci - fascinácia veľkým prísľubom lásky -, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži „byť tu pre druhého“. Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu. Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar.

Takto sme našli prvú, zatiaľ všeobecnú odpoveď na dve položené otázky: láska je vo svojej podstate jediná skutočnosť, i keď má rôzne dimenzie, z ktorých môže raz vyniknúť jedna, inokedy druhá. Avšak tam, kde sa dve dimenzie úplne oddelia jedna od druhej, vzniká karikatúra, alebo prinajmenšom zúžená, zredukovaná podoba lásky.

Taktiež sme synteticky videli, že biblická viera nevytvára paralelný či protichodný svet voči láske ako pôvodne ľudskému fenoménu, ale prijíma celého človeka a vstupuje do hľadania lásky, aby ju očisťovala a tak pred ňou zároveň otvárala nové dimenzie. Táto novosť biblickej viery sa prejavuje predovšetkým v dvoch bodoch, ktoré si zaslúžia, aby sme ich zdôraznili: obraz o Bohu a obraz o človeku.

Božia Láska v Stvorení

Vyjadrenie „Boh je láska“ ukazuje najhlbším spôsobom, kto je Boh a aký je. Láska nie je len jeho vlastnosťou - on sám je láska. Boh je láska a všetko stvoril z lásky. Keď pozorujeme prírodu, vidíme obdivuhodnú krásu, rozmanitosť a poriadok. Celý vesmír je dokonale stvorený až do najmenšieho detailu. Všetko je usporiadané a premyslené. Vrcholom Božieho stvoriteľského diela je človek. A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.

Vyššie citované biblické miesta ukazujú, že Boh nám dáva dar života. Stará sa o nás, je voči nám milosrdný, ponúka nám vzťah, a tak s nami zdieľa svoju lásku. Všetko jeho konanie voči nám a celému stvoreniu je láska. Božia láska je „stelesnená“ v Božej bytosti - vo vzťahu medzi Otcom, Synom a Duchom svätým. Tento vzťah je jedinečný a dokonalý a prejavuje sa v nezištnom vzájomnom dávaní. Boh chce pre nás to najlepšie a všetko stvoril tak, aby nás pritiahol k sebe - k svojej láske.

Boh nám skrze svoju lásku dáva sám seba. Jeho odovzdanosť voči nám ukazuje, že zmyslom nášho života je poznávať Božiu lásku a opätovať ju. Preto nás stvoril. Ľudia hľadajú lásku rozličnými spôsobmi. Byť milovaným, váženým, prijatým a cteným je pre väčšinu ľudí najvyšším cieľom v živote. Keď ľudia Boha nepoznajú, vedome či nevedome sa snažia nájsť svoju identitu a hodnotu v tom, čo robia a ako ich druhí prijímajú.

Tí, u ktorých hľadajú prijatie, sa potom nespravodlivo dostávajú do pozície, ktorá v skutočnosti patrí len Bohu. Takýto spôsob „lásky“ je egoistický, berie ľuďom slobodu vo vzťahoch a môže viesť k napätiam a sklamaniam. Jedine Boh môže dať človeku jeho pravú hodnotu a identitu, pretože len on je zdrojom lásky. Teda, našu túžbu byť dokonale milovaní môže naplniť iba Boh. Božia láska nestavia nikoho do centra pozornosti, ako to robia ľudia, keď sú na sebe závislí. Boh nás učí, že naplnenie nebudeme prežívať, keď nás druhí postavia do centra, ale keď sa nezištne dávame druhým. On sám je nám príkladom.

Božia láska nás robí schopnými milovať bez toho, aby sme niečo očakávali naspäť. Milovať môžeme nezávisle na tom, ako sa cítime. Láska je slobodná od sebeckých túžob, nehľadá uznanie od druhých ľudí a nevolí si jednoduchšiu cestu. Vo vzťahoch založených na Božej láske človek nepotrebuje hľadať žiadne prijatie, uznanie alebo naplnenie svojich túžob, pretože Boh mu dáva to, čo skutočne potrebuje. [Láska] neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy.

Stvorenie a bytosť človeka sú veľkým svedectvom o Božej láske. Najväčším svedectvom jeho lásky však je, že k nám poslal svojho Syna. Boh k nám prišiel tak blízko, aby svojim životom a smrťou ukázal, ako veľmi nás miluje a že nás chce zachrániť. Boh nám dáva všetko, čo potrebujeme. Dáva nám veľa dobrých vecí, uschopňuje nás milovať a robiť dobro.

Keď spoznáme Ježiša, tak nám skrze svoj život a smrť ukazuje, ako veľmi sme Boha odmietali kvôli našim hriechom. Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. Čo znamená milovať druhých ukázal Ježiš skrze celý svoj život i smrť. Vedel, že ľudia najviac potrebujú zmierenie s Bohom, a že im v tom často bráni hriech. Jeho láska preto zahŕňa aj to, že jasne odmietol pokrytectvo a viedol ľudí k posúdeniu ich života pred Bohom.

Ježiš žil bez hriechu, a preto bol jeho život pre ľudí zrkadlom, skrze ktoré mohli vidieť, čo v nich je. Tí, ktorí ho prijali, mohli byť vedení k obráteniu a odpusteniu. Ježiš hovoril každému pravdu priamo a ukazoval, čo musia ľudia zmeniť. Kvôli tomu ho mnohí nenávideli a nakoniec ho zabili.

Keď ľudia lásku odmietajú, oddeľujú sa od Boha i od seba navzájom. V pravej, biblickej cirkvi každý žije láskou, ktorú dáva Boh. Jeden druhému slúži celým svojím životom a tiež si necháva slúžiť. To je láska, ktorá ľudí spája, nie človekom vytvorená hierarchia alebo organizácia. Ak láska kresťanov vychladne, prestane byť cirkev cirkvou.

Tí, ktorí Ježiša milujú, budú zdieľať svoje životy. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Individualizmus, sebectvo a konzumný život sú časté aj v náboženskom prostredí. Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.

Láska ako Prikázanie

Láska je prikázanie. To nás povzbudzuje a dáva nám nádej, že dokonca aj dnes je možné nasledovať Ježiša a v láske žiť. Ježiš by nám neprikázal milovať, keby to nebolo možné. Sami zo seba by sme toho neboli schopní, ale s Jeho pomocou môžeme naplniť tento jediný pravý cieľ v živote. S ním môžeme nájsť tú jedinú lásku, ktorá nás môže naplniť. Práve kvôli tomu sme boli stvorení.

Z knihy Skutky apoštolov môžeme spoznať život prvých kresťanov. Milovali sa navzájom tak, že pre nich bolo úplne prirodzené zdieľať celý svoj život, vrátane svojho majetku. Naučili sa tejto láske od Ježiša a apoštolov. To je láska, ktorú musia kresťania voči sebe mať. Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. Podľa toho poznáme, že sme z pravdy, a upokojíme si pred ním srdce.

tags: #boh #nie #je #iba #laska #laska